ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa František spamätal, videl Alberta, že pije vodu, ktorú, súdiac podľa jeho bledosti, veľmi potreboval, a grófa, obliekajúceho si už svoj šašovský úbor. Pozrel mechanicky na námestie: všetko zmizlo, lešenie, kati, obete. Zostal len hlučný, čulý, veselý ľud; zvon na vrchu Citorio, ktorý hlaholí len pri smrti pápežov a začiatku mascheraty, hlasne vyzváňal.

„Oh,“ riekol grófovi, „čo sa to stalo?“

„Nič, voskrz nič, ako vidíte,“ odvetil gróf. „Len karneval sa začal, obliekajme sa teda rýchlo.“

„Skutočne,“ vravel František, „z toho celého hrozného výjavu zostáva len stopa sna.“

„A to preto, že to tiež nie je nič iné ako sen, ťažký sen, ktorý sa vám prisnil.“

„Áno, ja, ale čo odsúdený?“

„Aj pre neho je to sen; lenže on spí ďalej a vy ste sa zobudili. Kto môže povedať, komu z vás dvoch je lepšie?“

„Ale Peppino?“ spýtal sa František. „Čo sa s ním stalo?“

„Peppino je rozumný šuhaj, ktorý nemá ani za mak márnomyseľnosti a proti zvyku ľudí, ktorí zúria, ak sa o nich nik nestará, bol nesmierne šťastný, vidiac, že všeobecnú pozornosť upútal jeho druh. Využil teda tú nepozornosť, vkĺzol medzi ľud a zmizol, ani sa len nepoďakujúc dobrým kňazom, ktorí ho odprevádzali. Človek je rozhodne veľmi nevďačný a veľmi sebecký tvor… Ale obliekajte sa; hľaďte, pán de Morcerf vám dáva príklad.“

Albert si naozaj obliekal cez lakové črievice na čierne nohavice spodky kostymu.

„Ale, Albert,“ spýtal sa František, „máte skutočne chuť robiť hlúposti? Odpovedajte mi úprimne.“

„Nie,“ odvetil vikont, „ale teraz som naozaj rád, že som videl takú vec, a chápem, čo hovorí pán gróf, že ak na to človek raz privykne, je to jediné divadlo, ktoré ho ešte vzrušuje.“

„Bez ohľadu na to, že jedine v takej chvíli možno robiť štúdium pováh,“ riekol gróf, „na prvom stupni popravišťa smrť sníme človeku masku, ktorú nosil cez celý život, a pravá tvár sa zjaví. Andreova nebola pekná, to sa musí uznať… Mrzký padúch!… Obliekajme sa, páni, obliekajme sa!“

Bolo by bývalo smiešne, keby sa František bol dal ponúkať a nebol nasledoval príklad svojich druhov. Obliekol si teda úbor a nasadil masku, ktorá iste nebola bledšia ako jeho tvár.

Dokončiac toaletu sišli dolu. Koč, plný konfet a kytiek, čakal pred bránou.

Pripojili sa k radu vozov.

Ťažko si je predstaviť príkrejšiu protivu ako tú, ktorá sa práve naskytla. Miesto chmúrneho, nemého divadla smrti námestie del Popolo núkalo vzhľad hlučnej, šialenej orgie. Vychádzalo ohromné množstvo masiek, ženúcich sa so všetkých strán, vybiehajúcich z dvier, sliezajúcich z okien. Zo všetkých ulíc sbiehaly sa koče, plné pierotov, harlekýnov, dominov, markízov, sedliakov zpoza Tibery, groteskných figúr, roľníkov; všetko to kričalo, posunkovalo, hádzalo vajíčka, plnené múkou, konfety, kytky kvetín, útočiac týmito strelami aj veselými slovami na priateľov i cudzincov, známych i neznámych, pritom nikto sa nemal právo hnevať preto a nikto to neprijímal inak ako so smiechom.

František a Albert boli ako dvaja ľudia, ktorých, aby zabudli na prudké bolesti, priviedli do orgie a ktorí v tej miere, ako pili a opíjali sa, cítili, ako sa zhusťuje závoj medzi minulosťou a prítomnosťou. Videli stále, čiže cítili v sebe odblesk toho, čo videli. Pomaly však ovládal ich všeobecný mámor. Zdalo sa im, že skoro ich opustí vratký rozum. Cítil zvláštnu potrebu zúčastniť sa na tom hurjavku, pohybe, závrate. Hrsť konfet, ktorá zasiahla Morcerfa zo susedného koča a ktorá, pokryjúc ho, práve tak ako obidvoch jeho druhov, prachom, pobodala mu krk i maskou nechránenú časť tváre, ako by boli naň vrhli sto špendlíkov, schvátila ho nacelkom do všeobecného boja, do ktorého sa už zamiešaly všetky masky, s ktorými sa stretali. Vstal teda aj on v koči; siahol do vreciek plnými rukami a s celou silou a zručnosťou, akú len mohol vyvinúť, posielal tiež cukrovinky a vajcia svojim susedom.

Od tej chvíle sa boj začal. Rozpomienka na to, čo videli pred polhodinou, mladým ľuďom zmizla z mysle úplne, natoľko ich upútalo pestré, pohyblivé, šialené divadlo, ktoré mali pred očami. Zdalo sa, že gróf Monte Cristo, ako inokedy, tak ani teraz nepodliehal ani na chvíľu nijakému dojmu.

Predstavme si veľkú, peknú ulicu di Corso, vrúbenú od kraja do kraja štvor- až päťposchodovými palácmi, ich všetky balkóny sú pokryté kobercami, všetky okná zdobené látkami; na tých balkónoch a v tých oknách tristotisíc divákov, Rimanov, Talianov, cudzincov, prišlých zo štyroch čiastok sveta: všetky aristokracie pospolu, aristokracia rodu, peňazí a ducha, rozkošné ženy, podliehajúce tiež vplyvu tohto divadla, klonia sa z balkónov, nachyľujú sa z okien, vrhajú na okolo idúce vozy krupobitie konfet, ktoré im splácajú kvetmi; povetrie zhustnuté sypúcimi sa cukrovinkami a dohora hádzanými kvetmi: a na ulici rozradostený, nepretržitý, šialený zástup v bláznivých kostymoch: prechádzajúce sa ohromné kapusty, byvolie hlavy, bučiace na ľudských telách, psi, zdajúci sa kráčať na zadných nohách; v prostriedku toho všetkého dvíha sa nejaká maska a v tomto pokušení svätého Antona, o ňom sníval Callot, ukazuje svoju roztomilú tváričku nejaká Ostarté, za ktorou chceme ísť a od ktorej sme odlúčení akýmisi démonmi, ponášajúcich sa na tých, ktorých vídame vo sne: — a máme matnú predstavu o rímskom karnevale.

Pri druhom objachaní gróf dal zastaviť koč a žiadal svojich spoločníkov o dovolenie, aby ich smel zanechať a nechať im koč k dispozícii. František pozrel nahor, boli práve pred palácom Rospoli. V strednom okne, ktoré bolo zdobené bielym damaskom s červeným krížom, stálo modré domino, pod ktorým obrazotvornosť Františkova si s ľahkosťou predstavila krásnu Grékyňu z divadla Argentína.

„Páni,“ riekol gróf, sostupujúc s koča, „keď zunujete úlohu hercov a budete sa chcieť stať zas divákmi, viete, že máte miesto v mojich oblokoch. Predbežne nech vám stojí k službám môj kočiš, voz a sluhovia.“

Zabudli sme povedať, že grófov kočiš bol odetý čiernou medveďou kožou, úplne podobnou koži Odryho v „Medveďovi a pašovi,“ a že obidvaja lokaji, stojaci za kočom, mali kostym zelených opíc, ktorý im priliehal znamenite, a pohyblivé masky, ktorými sa uškľabovaly na okoloidúcich.

František sa poďakoval grófovi za jeho láskavé ponúknutie: Albert práve koketoval s vozom rímskych sedliačok, ktorý sa zastavil, ako aj grófov koč, v tlačenici, čo sa často vyskytuje v radoch kočov, a ktorý zasýpal kvetmi.

Na jeho nešťastie vozy sa zas pohly, a kým jachal k námestiu del Popolo voz, ktorý upútal jeho pozornosť, odchodil k Benátskemu námestiu.

„Ach, môj drahý,“ riekol Františkovi, „videli ste?…“

„Čo?“ spýtal sa František.

„Hľaďte, ten odchodiaci koč, preplnený rímskymi sedliačkami.“

„Nie.“

„Som si istý, že sú to rozkošné ženy.“

„Škoda, že máte masku, drahý Albert,“ povedal František, „tu je chvíľa, keď by ste si mohli vynahradiť všetky svoje ľúbostné sklamania!“

„Oh,“ vetil vikont napolo so smiechom, napolo s presvedčením, „úfam sa pevne, že karneval neminie, aby mi nepriniesol nejaké odškodné.“

Proti tejto Albertovej úfnosti deň išiel bez dobrodružstva, okrem dva či tri razy sa opakujúceho stretnutia s kočom rímskych sedliačok. Pri jednom z nich odopäla sa náhodou alebo úmyselne Albertova maska.

Pri tomto stretnutí vzal ostatok kvetov a hodil ich do koča.

Jedna z rozkošných žien, ktoré Albert tušil pod koketným sedliackym krojom, bola bezpochyby milo dotknutá jeho zdvorilosťou, lebo keď koč s dvoma priateľmi šiel okolo, hodila doň kytku fialiek.

Albert sa vrhol na ňu. A keďže František nemal voskrz k tomu dôvod, aby si namýšľal, že platí jemu, nechal Alberta, aby si ju privlastnil. Albert si ju víťazoslávne strkol do gombíkovej dierky a koč pokračoval vo svojej ceste.

„Nuž,“ riekol František, „to je začiatok dobrodružstva!“

„Smejte sa, ako len chcete,“ odvetil Albert, „ale ja vážne myslím, že áno; a tú kytku už nesložím.“

„To si myslím!“ zvolal František so smiechom. „Veď je to poznávací znak.“

Žart sa onedlho vteľoval v skutočnosť, lebo keď František a Albert, vedení stále prúdom, zas sa stretli s vozom cantdin, tá, čo hodila Albertovi kytku, vidiac ju v jeho gombíkovej dierke, zatlieskala dlaňami.

„Bravo, môj drahý, bravo!“ povedal mu František.

„Znamenite sa to pripravuje! Mám odísť, bolo by vám príjemnejšie byť samému?“

„Nie,“ vetil Albert, „neponáhľajme sa, nechcem sa dať chytiť ako hlupák hneď na prvý pokyn, na schôdzku pred hodinami, ako hovorievame pri plesoch v Opere. Ak má pekná sedliačka vôľu ísť ďalej, nájdeme ju zajtra, lepšie povedané nájde ona nás. Dá mi znak života, a potom uvidím, čo robiť.“

„Skutočne, drahý Albert,“ vravel František, „ste múdry ako Nestor a opatrný ako Odyseus. A ak sa podarí vašej Kirké premeniť vás na nejaké zviera, bude musieť byť veľmi obratná a veľmi mocná.“

Albert mal pravdu. Krásna neznáma rozhodla sa nesnovať v ten deň zápletku ďalej. Lebo, hoci mladí ľudia jachali ešte niekoľko ráz okolo, nevideli už koč, ktorý hľadali pohľadom; zmizol pravdepodobne v niektorej bočnej ulici.

Vrátili sa teda k palácu Rospoli, ale gróf zmizol tiež a s ním aj modré domino. Ináč obidva obloky obtiahnuté žltým damaskom, boly vždy zaujaté, iste pozvanými osobami.

V tej chvíli ten istý zvon, ktorý vyzváňal pri začiatku mascheraty, zaznel na jej zakončenie. V rade vozov na Corse zjavila sa hneď trhlina a všetky koče vo chvíľke zmizly v bočných uliciach.

František a Albert boli vtedy práve pri via della Maratte.

Kočiš sa pustil ňou bez slova, a prijachajúc popri paláci Poli na Španielske námestie, zastal pred hotelom.

Otec Pastrini vyšiel na prah dvier privítať hostí.

Prvou Františkovou starosťou bolo spýtať sa na grófa a vysloviť poľutovanie, že neprišli pre neho včaššie, ale Pastrini ho uspokojil, vraviac, že gróf de Monte Christo objednal si iný koč a že ten šiel pre neho o štvrtej do paláca Rospoli. Okrem toho gróf ho poveril, aby priateľom ponúkol kľúč od jeho lóže v divadle Argentína.

František sa spýtal Alberta na jeho dispozície, ale Albert musel uskutočniť veľké plány prv, ako mohol pomýšľať na divadlo. Preto miesto odpovede spýtal sa otca Pastriniho, či by mu nemohol zaopatriť krajčíra.

„Krajčíra?“ spýtal sa hostinský. „A načo?“

„Aby nám dozajtra ušil rímske, čím elegantnejšie kroje,“ odvetil Albert.

Otec Pastrini potriasol hlavou.

„Dvoje šiat ušiť dozajtra!“ zvolal. „To je — prosím o odpustenie Vaše Excelencie — pravé francúzske želanie! Dvoje šiat! Keby ste hneď celý týždeň hľadali, iste by ste nenašli jediného krajčíra, ktorý by vám teraz chcel prišiť na vestu šesť gombíkov, čo by ste mu hneď dávali toliar od kusa!“

„Musíme sa teda vzdať myšlienky na tie šaty?“

„Nie, lebo ich dostanete hotové. Nechajte to na starosti mne a zajtra, keď sa prebudíte, nájdete kolekciu klobúkov, viest a nohavíc, s ktorými budete spokojní.“

„Milý môj,“ povedal František Albertovi, „spoľahnime sa na nášho hostinského, veď nám už dokázal svoju vynaliezavosť. Naobedujme sa teda pokojne a po obede pôjdeme si pozrieť ‚Talianku v Alžíri‘.“

„Nechže je po vašom, poďme si obzrieť tú „Talianku v Alžíri“,“ odvetil Albert. „Ale pamätajte si, otec Pastrini, že je to pre mňa i pre pána“ — pokračoval, ukazujúc na Františka — „najvýš dôležitá vec mať zajtra žiadané šaty.“

Hostinský ubezpečil svojich hostí, že sa voskrz nemusia starať o vec a že budú dobre obslúžení. Nato František a Albert odišli do svojich izieb složiť šašovské kostymy.

Albert pri sobliekaní s veľkou pozornosťou odložil kytku fialiek, ktorá bola jeho poznávacím znakom na zajtrajšok.

Priatelia si sadli ku stolu; no Albert si nemohol odpustiť poznámku, aký veľký rozdiel je medzi zásluhami kuchára otca Pastriniho a kuchára grófa de Monte Christo. František i pri svojej predpojatosti, ktorú tak sa zdalo, má proti grófovi, musel uznať, že porovnanie nebolo priaznivé pre šéfa kuchyne otca Pastriniho.

Pri deserte prišiel sa sluha spýtať, na koľkú hodinu si prajú mladí ľudia koč. Albert a František pozreli na seba so zrejmou obavou, aby neboli neskromní. Sluha to zbadal a riekol:

„Jeho Excelencia gróf de Monte Christo dal rozkaz, aby koč celý deň stál k dispozícii Vašim Milostiam; Vaše Milosti ho teda môžu upotrebiť podľa vôle bez obáv pred neskromnosťou.“

Mladí ľudia sa teda rozhodli, že až do konca využijú grófovu láskavosť, a dali zapriahnuť; medzitým si obliekli večerné úbory miesto denných, ktoré boly mnohými bitkami koľkosi ukrkvané.

Potom odišli do divadla Argentína a zasadli si v grófskej lóži.

Pri predstavení prvého dejstva vstúpila do svojej lóže grófka G… Jej prvý pohľad zaletel ta, kde deň predtým videla grófa, a tak zhliadla Františka a Alberta v lóži toho, o ktorom pred dvadsiatimi štyrmi hodinami vyslovila takú neobyčajnú mienku.

Zahľadela sa ďalekohľadom na Františka s takou rozhodnosťou, že František poznal, že by bolo kruté nechať jej zvedavosť aj naďalej bez uspokojenia. Použijúc tiež privilégium, dávané navštevovateľom talianskych divadiel a spočívajúce v tom, že si môžu z hľadiska urobiť prijímací salón, priatelia zanechali lóžu a šli sa pokloniť grófke.

Keď vstúpili do jej lóže, hneď kývla Františkovi, aby si sadol na čestné miesto.

Albert sa usadil za ňu.

„Zdá sa,“ začala, nežičiac Františkovi času, aby si sadol, „že ste nemali súrnejšej práce, ako soznámiť sa s novým lordom Ruthewenom a že ste s ním teraz najlepší priatelia na svete.“

„Bez toho, že by sme boli zašli tak ďaleko v dôvernosti, ako hovoríte, nemožno mi poprieť, pani grófka,“ odvetil František, „že sme celý deň zneužívali jeho láskavosť.“

„Ako celý deň?“

„Veru doslovne tak: ráno sme u neho raňajkovali, cez celú mascheratu prevážali sme sa po Corse v jeho koči a napokon večer sme v jeho lóži.“

„Poznáte ho teda?“

„Áno a nie.“

„Ako to?“

„To je veľmi dlhá história.“

„Ktorú mi poviete.“

„Nahnala by vám priveľa strachu.“

„Práve preto.“

„Počkajte aspoň, kým sa tá história rozuzlí.“

„Nechže je tak, mám rada zakončené príhody. Zatiaľ mi povedzte, aký dojem ste urobili na seba. Kto mu vás predstavil?“

„Nik; on sám sa nám dal predstaviť.“

„A kedy?“

„Včera večer, keď sme sa s vami rozišli.“

„Kým?“

„Ach, Bože môj! Veľmi prozaicky, naším hotelierom.“

„Býva teda v Španielskom hoteli ako vy?“

„Nielen v tom istom hoteli, ale aj na tej istej chodbe.“

„Ako sa menuje? Bezpochyby budete vedieť jeho meno.“

„Veľmi dobre, gróf Monte Cristo.“

„Aké je to meno? To nie je meno rodu.“

„Nie, je to meno ostrova, ktorý kúpil.“

„A je on gróf?“

„Toskánsky gróf.“

„No, strovíme ho konečne, ako sme strovili iných,“ vravela grófka, ktorá patrila k najstarším benátskym rodom. „A inak aký je?“

„Spýtajte sa vikonta de Morcerf.“

„Čujte, pane, odkázali ma na vás,“ riekla grófka.

„Museli by sme byť veľmi prieberčiví, keby sme nechceli uznať, že je veľmi milý, madame,“ odvetil Albert; „desaťročný priateľ nebol by za nás urobil viacej ako on, a to s láskavosťou, jemnocitom a zdvorilosťou, ktoré naozaj prezrádzajú človeka z vysokej spoločnosti.“

„Teda tak,“ riekla grófka so smiechom, „uvidíte, že môj upír bude cele jednoducho novopovýšeným zbohatlíkom, ktorý sa tvári ako Lara, aby mu odpustili jeho milióny a aby si ho nik nemýlil s pánom Rotschildom. A čo ona? Videli ste ju?“

„Aká ona?“ spýtal sa František s úsmevom.

„Včerajšia krásna Grékyňa.“

„Nie, začuli sme síce zvuk jej guslí, ona však zostala neviditeľná.“

„To preto vravíte, drahý František,“ riekol Albert, „aby ste sa mohli tajomne tváriť. Čo si myslíte, kto bol vlatne to modré domino, ktoré stálo v obloku, zdobenom bielym damaskom?“

„A kde bolo to okno, zdobené bielym damaskom?“ spýtala sa grófka.

„V paláci Rospoli.“

„Gróf mal teda tri okná v paláci Rospoli?“

„Áno. Viezli ste sa po Corse?“

„Isteže.“

„Všimli ste si dvoje okien, zdobených žltým damaskom, a jedno okno, zdobené bielym damaskom s červeným krížom? Tie tri okná patrili grófovi.“

„Ach, tak ten človek je nábob! Viete, koľko sa platí v mäsopôstnom týždni za také tri okná v paláci Rospoli, totiž na najkrajšom mieste Corsa?“

„Dvesto až tristo rímskych toliarov.“

„Povedzte radšej dvetisíc až tritisíc.“

„Kieho ďasa!“

„To má z toho ostrova toľké dôchodky?“

„Z ostrova? Ten mu nevynáša ani bajocco.“

„Prečo ho teda kúpil?“

„Z čudáctva.“

„Je teda originál?“

„Zdá sa mi dosť excentrický,“ odvetil Albert. „Keby býval v Paríži a navštevoval naše divadlá, povedal by som, môj drahý, že je to zábavný pozér, alebo chudák, ktorého pokazila literatúra. Naozaj, dnes ráno povedal niekoľko viet, hodných Diderota alebo Antonyho.“

V tej chvíli zavítala návšteva a František podľa zvyku odovzdal miesto novému hosťovi; táto okolnosť bola príčinou nielen zmeny miesta, ale aj predmetu rozhovoru.

O hodinu priatelia sa vrátili do hotela. Otec Pastrini im zaopatril už kroje pre budúci deň a sľuboval im, že budú spokojní s jeho umnou činnosťou.

Skutočne, na druhý deň o deviatej vstúpil s krajčírom do Františkovej chyže, nesúc osem až deväť rímskych sedliackych krojov. Priatelia si vybrali dva podobné, ktoré asi zodpovedaly ich postavám, a prikázali hostinskému, aby obidvom dal prišiť na klobúk asi dvadsať metrov stužiek a zaopatril im dve z tých rozkošných hodvábnych šerp s krížnymi pestrými pruhmi, akými sa opasujú pospolití mužskí vo sviatok.

Albert sa ponáhľal presvedčiť, ako mu pristane nový kroj; bol to kabátik, modré baršúnové nohavice, pančuchy s vyšívanými hranami, črievice s prackami a hodvábna vesta. Tento malebný kroj pristal Albertovi veľmi dobre. A keď opaskom stiahol svoju elegantnú postavu a keď mu s klobúka, ktorý si švihácky posunul nabok, splýval na rameno prúd stužiek, František musel uznať, že kroj máva často zásluhu o fyzickú prednosť, ktorú pripisujú istým národom. Či nie sú Turci, kedysi takí malební vo svojich dlhých a pestrých sukniach, nepekní dnes, keď nosia modré, gombíkmi upäté radingoty a grécke fezy, v ktorých sa podobajú vínovým fľašiam s červenými pečaťami?

František sa poklonil Albertovi, ktorý, stojac pred zrkadlom, spokojne sa usmieval bez akýchkoľvek pochybností.

Vtom vstúpil gróf de Monte Christo.

„Páni,“ riekol, „spoločník môže byť síce príjemný, ale ešte príjemnejšia je sloboda: preto vám idem povedať, že vám dám k dispozícii koč, ktorý ste mali včera, na dnešok i na nasledujúce dni. Náš hostinský vám už iste povedal, že v jeho kôlňach mám ešte tri alebo štyri; nebude mi teda chýbať, upotrebujte ho podľa svojej vôle, či pôjdete na zábavu alebo po práci. Ak si budeme mať čo povedať, miestom našej schôdzky bude palác Rospoli.“

Mladí ľudia chceli niečo namietať, ale nemali voskrz príčinu neprijať núkanú láskavosť, ktorá im bola inak príjemná. Prijali ju teda.

Gróf de Monte Christo zostal u nich ani nie štvrť hodiny, hovoriac o všetkom s nesmiernou ľahkosťou. Vyznal sa znamenite v literatúre všetkých krajín. Pohľad, vrhnutý na steny jeho salónu, dokázal Františkovi a Albertovi, že je milovníkom výtvarných diel. Niekoľko náhodne povedaných slov prezrádzalo, že vedy nie sú mu cudzie. Zdalo sa, že najmä lučbou sa zaoberá podrobne.

Priatelia neboli natoľko domýšľaví, že by boli chceli grófa pohostiť raňajkami, aké dostali u neho, bol by to býval veľmi zlý žart chcieť mu za jeho výtečný hod nastoliť prostrednú kuchyňu otca Pastriniho. Povedali mu to otvorene a gróf, oceňujúc ich jemnocit, prijal ospravedlnenie.

Albert bol očarovaný jeho spôsobmi a len grófova učenosť mu prekážala označiť ho za pravého gentlemana. Okolnosť môcť slobodne disponovať s kočom napĺňala ho zvláštnou radosťou: myslel na pôvabné sedliačky, a keďže sa mu predošlý deň zjavily vo veľmi elegantnom koči, nehneval sa, že sa im vo veci povozu môže i naďalej vyrovnať.

O pol druhej sišli mladí ľudia dolu; kočišovi a lokajom sišlo na um, že si oblečú kabáty livrejí na zvieracie kože, čo im dodávalo ešte smiešnejšiu podobu ako predošlého dňa; František a Albert ich za to hlasne chválili.

Albert si vstokol kytku zvädnutých fialiek do gombíkovej dierky.

Pri prvom údere zvona sa pohli a hnali ulicou Vittoria na Corso.

Pri druhej obchôdzke do grófskeho koča vlietla kytka sviežich fialiek, hodená z koča, na ktorom sa viezly dámy v šašovských kostýmoch, a hlásila Albertovi, že ako on a jeho priateľ, aj včerajšie sedliačky zmenily kroj, a že alebo náhodou, alebo vedené týmže úmyslom, ktorý ich nutkal k činu, volily si jeho úbor, kým on galantne odel si ich kroj.

Albert namiesto zvädnutej kytky zastokol si sviežu, ale tamtú si ponechal v ruke, a keď sa znova sišli so známym kočom, primkol ju zaľúbene k ústam. Tento čin zdal sa veľmi baviť nielen tú, ktorá fialky hodila, ale aj jej samopašné družky.

Deň nebol o nič menej veselý ako včerajší; je pravdepodobné, že hĺbavejší pozorovateľ bol by v ňom zbadal vystupňovanejšiu hlučnosť a veselosť. Raz zbadali grófa v obloku, keď však koč šiel okolo znova, už ho tam nebolo.

Rozumie sa, že obapolné koketovanie s kytkami fialiek medzi Albertom a dievčaťom-šašom trvalo celý deň.

František, vrátiac sa večerom domov, našiel list z vyslanectva, ktorý mu oznamoval, že na druhý deň dostane sa mu zvláštnej cti tým, že bude prijatý Jeho Svätosťou. Pri každej predošlej návšteve Ríma žiadal a dostal túže milosť. A z nábožnosti práve tak, ako aj z vďačnosti nechcel vkročiť do brány hlavného sídla kresťanstva, aby nesložil svoj pokorný hold k nohám jedného z nástupcov svätého Petra, ktorý dal vzácny príklad všetkých ctností.

V ten deň teda voskrz nepomýšľal na karneval, lebo i pri všetkej dobrote, ktorou je obkľúčená jeho veľkosť, pripravujeme sa len s úctou, plnou hlbokého pohnutia, pokloniť sa pred tým vznešeným starcom, ktorého meno je Gregor XVI.

František vyjdúc z Vatikánu, vrátil sa rovno do hotela, nechtiac prejsť ani cez Corso. Odnášal si celý poklad nábožných myšlienok, pre ktoré styk so šialenou veselosťou mascheraty bol by býval profanáciou.

Päť hodín minulo desať minútami, keď sa vrátil Albert. Bol cele bez seba od radosti; neznáma složila kostým šaša, obliekla sa zas do sedliackych šiat a pri stretnutí s Albertovým kočom zdvihla masku.

Bola čarovná.

František úprimne blahoželal Albertovi: Albert to prijal ako prirodzenú vec. Poznal vraj, podľa znakov nenútenej elegancie, že jeho krásna neznáma patrí do vyššej aristokracie.

Bol rozhodnutý, že jej bude na druhý deň písať.

František počúvajúc tento intímny prejav, zbadal, že by ho Albert o niečo rád požiadal, ale otáľa sa vysloviť svoju prosbu. Dohováral mu, osvedčiac sa vopred, že je hotový pre jeho šťastie obetovať všetko, čo je v jeho moci. Albert dal sa len natoľko prosiť, koľko vyžadovala priateľská zdvorilosť: napokon sa priznal, že by sa mu zavďačil, keby mu ponechal koč aj na zajtrajšok.

Albert pripisoval priateľovej neprítomnosti krajnú láskavosť, s akou krásna sedliačka zdvihla svoju masku.

František nebol taký egoista, aby prekážal Albertovi v dobrodružstve, ktoré sľubovalo byť také príjemné pre jeho zvedavosť a také vábne pre jeho márnomyseľnosť. Poznal dobre úplnú nediskrétnosť svojho úspechu. A keďže František od dvoch či troch rokov, čo cestoval krížom-krážom po Taliansku, nemal nikdy šťastie nadpriasť podobnú zápletku, nehneval sa, že sa dozvie, aký priebeh majú veci v takomto prípade.

Sľúbil teda Albertovi, že sa druhý deň uspokojí len s pohľadom na výjav z obloka paláca Rospoli.

Skutočne na druhý deň videl na námestí Alberta prevážať sa sem a ta. Vikont mal ohromnú kyticu, ktorá bezpochyby mala sa stať posolkyňou ľúbostného lístku. Táto domnienka premenila sa na istotu, keď František zbadal tú istú kytku, nápadnú kruhom bielych kamélií, v rukách čarovnej masky v ružovom hodvábnom úbore šaša.

Však večer to už nebola radosť, ale mámor. Albert nepochyboval, že krásna neznáma mu odpovie podobne. František šiel v ústrety jeho želaniu, vraviac, že ho ten huriavk robí ustatým a že na budúci deň prezrie zas svoj album a porobí si nejaké poznámky.

Alberta nesklamalo očakávanie. Na druhý deň večer vstúpil do Františkovej chyže, mávajúc listom, ktorý držal za roh.

„Tak teda,“ zvolal, „mýlil som sa?“

„Odpovedala?“ spýtal sa František.

„Čítajte.“ To slovo bolo vyslovené nepopisateľným tónom. František vzal list a čítal:

„V utorok večer o siedmej sosadnite s koča pri via dei Pontefici a nasleduje rímsku sedliačku, ktorá vám vytrhne moccoletto. Keď prídete na prvý schod chrámu San-Giacomo, uviažte si na pravé rameno svojho šašovského úboru ružovú stužku, aby som vás mohla poznať.

Do toho času do videnia.

Stálosť a diskrétnosť.“

„Tak,“ riekol Albert, keď František dočítal, „čo poviete na ten list, drahý priateľ?“

„Nuž, myslím, že vec dostáva charakter mnohosľubného dobrodružstva,“ odvetil František.

„To je aj môj náhľad,“ vravel Albert, „a bojím sa, že na ples kniežaťa de Bracciano pôjdete sami.“

František aj Albert práve ráno dostali pozvanie od povestného rímskeho bankára.

„Dajte si pozor, drahý Albert,“ riekol František; „u kniežaťa bude celá aristokracia, a ak vaša neznáma kráska patrí naozaj k aristokracii, nemôže tam chýbať.“

„Či bude chýbať alebo nie, podržím si o nej svoju mienku,“ pokračoval Albert. „Čítali ste ten list?“

„Áno.“

„Viete, ako biedne sú vzdelávané v Taliansku ženy z mezzo cito?“

To je meno meštianstva.

„Áno,“ odvetil František.

„Tak, prečítajte si ešte raz ten lístok, preskúmajte osnovu, či nájdete čo len jednu rečovú alebo pravopisnú chybu!“

Skutočne písmo bolo pekné a pravopis bezchybný.

„Ste predurčený k blaženosti,“ riekol František Albertovi, vracajúc mu druhý raz lístok.

„Smejte sa a žartujte, ako sa vám páči, som zaľúbený,“ hovoril Albert.

„Bože môj, nestrašte ma!“ zvolal František. „Už vidím, nielen že sám pôjdem na ples kniežaťa de Bracciano, ale že sa azda môžem sám vrátiť do Florencie.“

„Ak bude moja neznáma taká láskavá, ako je krásna, osvedčujem sa rozhodne, že ostanem v Ríme aspoň šesť týždňov. Zbožňujem Rím, a napokon, mal som vždy veľký smysel pre archeologiu.“

„Nuž, ešte jedno alebo dve takéto stretnutia, a nepochybujem, že sa stanete členom Akadémie nápisov a krásneho písomníctva.“

Albert by bol iste vážne bránil svoje práva na akademické kreslo, ale tu prišli mladým ľuďom ohlásiť, že je prestreté. Láska však voskrz nepokazila Albertovi dobrý apetít. Ponáhľal sa teda, práve tak ako jeho priateľ, zaujať miesto pri stole, hoc aj po obede mali pokračovať v diskusii.

Po obede hlásili príchod grófa de Monte Christo. Mladí priatelia ho nevideli od dvoch dní.

Istá vec, ako hovoril otec Pastrini, odvolala ho do Civita-Vecchia. Odišiel predošlý deň večer a vrátil sa práve len pred hodinou.

Gróf bol veľmi milý; pri tejto príležitosti alebo preto, že sa opanoval, alebo že sa nesúladných strún, ktoré sa už dva alebo tri razy ozvaly v jeho jedovatých slovách, nedotkla nijaká okolnosť, bol takmer ako ostatní ľudia. Gróf nemohol pochybovať o tom, že by ho mladý cestovateľ nebol poznal, a predsa ani jedno slovo z jeho úst nezdalo sa svedčiť pri ich novom stretnutí, že by sa bol pamätal, že ho už inde videl. Františka však, hoci mal sto chutí urobiť narážku na ich prvé stretnutie, zadržala vždy obava, aby nebol nepríjemný človeku, ktorý jeho a jeho priateľa zahrnul toľkou láskavosťou; umienil si teda, že bude tiež rezervovaný.

Gróf sa dozvedel, že si priatelia chceli vziať lóžu v divadle Argentína, ale ju nedostali, lebo všetko bolo vypredané.

Priniesol im teda kľúč od svojej; aspoň tak sa zdalo, že je to zrejmá príčina jeho návštevy.

František a Albert dali sa kus nútiť, prejavujúc obavu, že by grófa o ňu pripravili. On však vetil, že lóža v divadle Argentína, keby ju neupotrebili, bola by na ten večer stratená, keďže on ide do divadla Palli.

Toto ubezpečenie primalo priateľov k prijatiu.

František pomaly privykol na grófovu bledosť, ktorá ho pri prvom stretnutí natoľko zarazila. Nemohol si pomôcť a musel uznať krásu jeho prísnej hlavy, ktorej jedinou chybou, či azda základnou prednosťou — bola tá bledosť. Predchodil mu ako skutočný byronovský hrdina a František nielen že nemohol na neho pozrieť, ba ani len pomyslieť, aby si nepredstavil tú chmúrnu tvár na ramenách Manfréda alebo pod čiapkou Laru. Mal na čele tú vrásku, ktorá prezrádza stálu prítomnosť trpkej myšlienky; mal blčiace oči, ktoré čítajú v najhlbších hlbinách duše; mal hrdopyšné, výsmešné pery, ktoré slovám, čo s nich plynú, dodávajú zvláštny charakter, preto sa vrývajú hlboko do pamäti tých, ktorí ich počúvajú.

Gróf nebol už mladý, mal už aspoň štyridsať rokov, a predsa bolo každému zaraz zrejmé, že je stvorený k tomu, aby víťazil nad mladými ľuďmi, s ktorými sa stretne. A zdalo sa skutočne, že gróf, aj v tomto ohľade podobný hrdinovi anglického básnika, má dar fascinovania.

Albert si nevedel prenachváliť šťastnú náhodu, ktorá jeho a Františka soznámila s takýmto človekom. František bol menej oduševnený, jednako však aj on podliehal vplyvu, ktorým každý nevšedný človek pôsobí na ducha tých, ktorí sú okolo neho.

Myslel na predsavzatie, ktoré gróf už dva alebo tri razy prejavil, ísť do Paríža, a nepochyboval, že gróf svojím excentrickým charakterom, zvláštnou tvárou a ohromným majetkom vzbudí tam veľký dojem.

Jednako však neprial si byť v Paríži v tom čase, keď tam bude gróf.

Večer minul, ako obyčajne v talianskych divadlách, nie počúvaním spevákov, ale návštevami a rozhovormi. Grófka G… chcela nadpriasť rozhovor o grófovi, ale František jej oznámil, že jej musí povedať niečo oveľa novšie, a i proti prejavom Albertovej falošnej skromnosti rozprával grófke o veľkej udalosti, ktorá od troch dní veľmi zaujímala priateľov.

Keďže takéto zápletky nie sú v Taliansku zriedkavosťou, nakoľko zvestiam cestovateľov možno veriť, grófka ani v najmenšom nerobila neveriacu a blahoželala Albertovi k začiatku dobrodružstva, ktoré sľubovalo také uspokojujúce zakončenie.

Odobrali sa so sľubom, že sa stretnú na plese kniežaťa de Bracciano, na ktorý bol pozvaný celý Rím.

Dáma s kytkou dodržala slovo: na druhý ani na tretí deň nedala o sebe voskrz znať.

Konečne zavítal utorok, posledný a najhlučnejší deň karnevalu. V utorok otvárali divadlá o desiatej hodine predpoludním, lebo o ôsmej hodine večer začína sa pôst. V utorok každý, kto sa pre nedostatok peňazí, času alebo oduševnenia nezúčastnil na predošlých slávnostiach, zamieša sa do bachanálie, dá sa zachvátiť orgiou a vnesie kus huku a pohybu do všeobecného huriavku a víru.

František a Albert od druhej do piatej prevážali sa v rade kočov, vymieňajúc hrste konfet s kočmi na druhej strane a s pešiakmi, ktorí prebiehali medzi nohami koní, kolesami vozov, bez toho, že by sa v tom hroznom víre bolo stalo jediné nešťastie, že by bola vznikla jediná hádka alebo srážka. Taliani sú v tomto ohľade naozaj ľudskými ľuďmi. Sviatky sú im skutočnými sviatkami. Pôvodca tohto diela, ktorý žil v Taliansku päť alebo šesť rokov, nepamätá sa, že by kedy bol videl slávnosť, ktorá by bola bývala pokazená nejakou príhodou, ako to býva vždy u nás.

Albert triumfoval vo svojom šašovom úbore. Na ramene mal priviazanú ružovú stužku, ktorej konce splývaly mu až po kolená. Aby medzi ním a jeho kráskou neskrslo nedorozumenie, František si ponechal kroj rímskeho sedliaka.

Čím väčšmi sa blížil večer, tým väčšmi sa vzmáhala trma-vrma; v celej ulici, vo všetkých kočoch, vo všetkých oknách nebolo jediných úst, ktoré by boly bývaly nemé, ani jedného ramena, ktoré by bolo ostalo nečinné. Bola to pravá ľudská búrka, složená z hromobitia kriku a z krupobitia cukroviniek, kytiek, múčnych vajíčok, pomarančov a kvetov.

O tretej hodine výstrel z mažiarov, odznievajúci na Ľudovom námestí a v Benátskom paláci, sotva prenikajúc strašným huriavkom, oznámil, že sa začínajú dostihy.

Dostihy sú ako moccoli najzvláštnejšou epizódou posledných karnevalských dní. Koče pri mažiarovom výstrele hneď porušily rady a každý z nich zabočil do najbližšej bočnej ulice.

Všetky tieto obraty dejú sa s nepochopiteľnou zručnosťou a báječnou rýchlosťou, tak, že stráž ani len v najmenšom nesnažila sa každému určiť miesto alebo ukázať cestu.

Pešiaci pritisli sa k múrom palácov, potom sa ozval hukot konských podkov a štrngot šabľových pošiev.

Oddiel karabinníkov po pätnásť v rade hnal sa v galope po celej šírke Corsa, ktorý ho očisťoval, robiac miesto barberom. Keď oddiel pricválal na Benátske námestie, nový mažiarový výstrel oznámil, že cesta je voľná.

Hneď potom vo všeobecnom, ohromnom, neslýchanom jasaní bolo vidieť hnať sa tieňom sedem či osem koní, splašených volaním tristotisíc osôb a železnými gaštanmi, ktoré im skákaly po chrbtoch. Potom delo na Anjelskom hrade vystrelilo tri razy, čo znamenalo, že číslo tretie zvíťazilo.

Hneď potom, bez akéhokoľvek iného znamenia, koče sa pohly zas, smerujúc ku Corsu, hrnúc sa všetkými ulicami ako na chvíľočku zastavené ručaje, rútiace sa všetky naraz do koryta rieky, oživujúc ju, a ohromný prúd pustil sa znova, silnejšie ako predtým, do behu medzi dvoma granitovými brehmi.

Ale do zástupu primiešal sa ešte novší element huku a pohybu; na javisku sa zjavili predavači.

Maccoli čiže maccoletti sú sviečky rozličnej veľkosti, od veľkonočnej voskovice až po dušičkové sviečočky, čo vznecujú v hercoch veľké scény, ktorou sa končí rímsky karneval, dve snahy:

1. zachovať svoje horiace maccoletto;

2. zahasiť maccoletto iného.

S maccolettom je to tak ako so životom: človek našiel len jeden spôsob, ako možno dať život; a tento dostal od Boha.

Ale našiel tisíc prostriedkov, ktorými ho možno odňať; je to síce pravda, že pri tomto mu trochu pomohol aj diabol.

Maccoletto možno zažať priblížením sa k akémukoľvek ohňu.

Ale kto opíše tisíc prostriedkov, vynájdených na zhášanie maccoletta, obrovské mechy, nesmierne vyhášače, nadľudské vejáre?

Každý sa ponáhľal kúpiť si maccoletti, František a Albert práve tak ako ostatní.

Noc sa rýchlo blížila; už pri vykrikovaní ,Maccoli!‘, opakovanom prenikavým hlasom tisícich predavačov, trblietaly sa nad zástupom dve alebo tri hviezdy. To bolo ako znamenie.

O desať minút zažiarilo päťdesiattisíc svetiel, ťahajúcich sa od Benátskeho paláca dolu k Ľudovému námestiu a pohybujúcich sa nazad z Ľudového námestia k Benátskemu palácu.

Vyzeralo to ako slávnosť svetlonosov.

O tomto obraze, ak sme ho nevideli, nemožno si urobiť predstavu.

Predstavte si, že sa s neba odtrhly všetky hviezdy a hniezdia sa na zemi v šialenom víre.

To všetko, sprevádzané krikom, aký ľudské ucho nikdy nepočulo na ostatnom povrchu zeme.

V tejto chvíli niet najmä spoločenských rozdielov. Facchino pripojí sa ku kniežaťu, knieža k Traustiberanovi, Traustiberan k mešťanostovi, každý fúka, zháša, nanovo zažíha. Keby sa v tej chvíli zjavil starý Eolus, bol by vyhlásený za kráľa maccolov a Aquillou pravdepodobne za dediča koruny.

Ten šialený, blčiaci sprievod trval až dve hodiny. Corso bolo osvetlené ako vo dne, bolo možno rozoznať črty divákov v treťom až štvrtom poschodí.

Albert pozeral každých päť minút na hodinky; konečne ukazovaly sedem.

Obidvaja priatelia boli práve pri via dei Pontefici; Albert sostúpil s koča, držiac maccoletto v ruke.

Asi dve alebo tri masky sa chcely k nemu priblížiť, aby mu ich zhasily alebo vytrhly; ale Albert, ako obratný rohovník, odrazil ich na desať krokov a pokračoval v ceste ku chrámu San-Giacomo.

Schody boly preplnené zvedavcami a maskami, boriacimi sa medzi sebou, kto komu vytrhne sviecu z ruky. František pozoroval Alberta a videl ho vystúpiť na prvý schod; takmer hneď nato maska, majúca dobre známy kostým sedliačky s kytkou, vystrela ruku, a pretože vikont sa teraz nebránil, vzala mu maccoletto.

František bol priďaleko, a tak nemohol rozumieť slová, ktoré si povedali; tie slová však pravdepodobne neobsahovaly nepriateľský úmysel, lebo videl Alberta a sedliačku, ako sa vzďaľujú, vedúc sa pod pazuchy.

Za čas ich sledoval medzi zástupom, ale pri via Macello mu zmizli zpred očú.

Zrazu zaznel zvon, oznamujúci koniec karnevalu, a v tej chvíli zhasly všetky maccoli ako by pod úderom čarovného prúta. Zdalo sa, sťa by jedno obrovské zadutie vetra bolo zničilo všetko.

František sa ocitol v najhustejšej tme.

Vtom zamĺkol hurhaj, sťa by mohutný dych, ktorý odniesol svetlo, odniesol aj huk.

Bolo počuť len hrkot kočov, odvážajúcich domov masky; kde-tu bolo vidno svetlo, svietiace za oknami.

Karneval sa skončil.