ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

František azda ešte nikdy nepocítil taký ostrý dojem, taký rázny prechod z veselosti do smútku ako v tej chvíli; predchodilo mu, ako by sa bol Rím práve zmenil pod magickým dychom nejakého démona noci na veľkú hrobku. Intenzívnosť tmy bola tým väčšia, že mesiac, z ktorého ubúdalo, mal vyjsť až o jedenástej hodine; ulice, ktorými sa viezol mladý človek, norily sa do najhustejšej tmy. Ináč cesta bola krátka; po desiatich minútach jeho, lepšie povedané grófov koč zastal pred hotelom de Londres.

Čakali na nich s obedom; keď však Albert vopred oznámil, že sa tak skoro nevráti, František si sadol ku stolu sám.

Otec Pastrini, ktorý zvykol vidieť ich obedovať pospolu, spytoval sa na príčinu jeho neprítomnosti; František mu však povedal len toľko, že Albert dostal predvčerom pozvanie a prijal ho. Rázne zhasnutie maccolettov, tma, ktorá zamenila svetlo, po huriavku nasledujúce ticho zanechaly vo Františkovej duši smútok, ktorý nebol bez nepokoja. I pri úslužnosti a starostlivosti hostinského, ktorý dva alebo tri razy sa ho prišiel spýtať, či niečo nepotrebuje, naobedoval sa pohrúžený do veľkého mlčania.

František sa rozhodol, že bude čakať na Alberta podľa možnosti čím dlhšie. Objednal si teda koč až na jedenástu a požiadal otca Pastriniho, aby ho hneď uvedomil o Albertovom príchode, keby sa pre akúkoľvek príčinu zjavil v hostinci. Už bolo jedenásť, a Albert sa ešte nevrátil. František sa obliekol a odišiel, oznámiac hostinskému, že strávi noc u kniežaťa de Bracciano.

Dom kniežaťa de Bracciano je jeden z najobľúbenejších domov v Ríme; kňažná, jedna z posledných dedičiek Colonovcov, je dokonalým vzorom hostiteľky, preto slávnosti, ktoré on usporiada, majú európsku povesť. František a Albert prišli do Ríma s odporúčaniami, ktoré im umožnily prístup k nemu. Prvé, na čo sa knieža Františka spýtal, bolo, kde ostal jeho priateľ. František odpovedal, že od neho odišel vo chvíli, keď zhášali maccoli, a že mu zmizol zpred očú na via Macello.

„Nevrátil sa teda?“ spýtalo sa knieža.

„Čakal som na neho až doteraz,“ odvetil František.

„A viete, kam šiel?“

„Neviem určite, ale myslím, že ide o nejakú schôdzku.“

„Všakver,“ rieklo knieža, „je to mrzký deň, či vlastne mrzká noc pre oneskorených, pani grófka?“

Tieto posledné slová platily grófke G…, ktorá práve prišla, opierajúc sa o rameno brata kniežaťa, pána Torloniho.

„Ba naopak,“ vetila grófka, „tak sa mi vidí, že je to nádherná noc. A tí, čo sú tuná, len to budú ľutovať, že tak rýchlo minula.“

„Nehovorím o osobách, ktoré sú tu,“ odvetilo s úsmevom knieža, „nehrozí im iné nebezpečenstvo, len že sa mužskí do vás zaľúbia, a ženy, vidiac vás takú pôvabnú, ochorejú od žiarlivosti. Hovorím o tých, ktorí chodia po uliciach v Ríme.“

„Ach, Bože môj!“ zvolala grófka. „Ktože by teraz chodil po rímskych uliciach okrem ľudí, idúcich na ples?“

„Náš priateľ Albert de Morcerf, pani grófka, ktorého som zanechal asi o siedmej večer, keď prenasledoval svoju neznámu, a ktorého som od toho času nevidel.“

„Ako, a vy neviete, kde je?“

„Nemám poňatia.

„A má zbraň?“

„Je oblečený za šaša.“

„Nemali ste ho opustiť,“ rieklo knieža Františkovi, „vy, ktorý lepšie poznáte Rím ako on.“

„To sa ľahko povie! Ale bolo by to bývalo to isté, ako chcieť zastaviť z barberov číslo tretie, ktoré dnes zvíťazilo pri dostihoch,“ odvetil František. „A konečne, čo by sa mohlo stať?“

„Ktovie? Je tmavá noc a Tibera je v blízkosti ulice Macello.“

Františka prehradilo, keď videl, že knieža a grófka majú o jeho priateľa obavy práve tak ako on sám.

„Povedal som i v hostinci, že mám česť stráviť noc u vás, pán knieža,“ riekol František, „a majú mi prísť oznámiť jeho návrat.“

„Hľaďte,“ vravelo knieža, „tak sa mi vidí, že jeden z mojich sluhov vás práve hľadá.“

Knieža sa nemýlilo; sluha, zbadajúc Františka, pristúpil k nemu.

„Excelencia,“ riekol, „majiteľ hostinca de Londres vám odkazuje, že na vás čaká akýsi človek s listom od vikonta de Morcerf.“

„S listom od vikonta?“ zvolal František.

„Áno.“

„A kto je ten človek?“

„Neviem.“

„Prečo mi ho nedoniesol sem?“

„Posol mi nedal nijaké vysvetlenie.“

„A kde je posol?“

„Keď videl, že som vám to šiel oznámiť do tanečnej siene, odišiel.“

„Oh, Bože môj,“ povedala Františkovi grófka; „choďte ta rýchlo! Chudák mladý človek, stala sa mu asi nejaká nehoda.“

„Už bežím,“ odvetil František.

„Prídete nám povedať, čo sa stalo?“ spýtala sa grófka.

„Áno, ak to nebude vážne; inak neviem, čo sa ešte stane so mnou.“

„V každom prípade buďte opatrný,“ upozorňovala ho grófka.

„Oh, nebojte sa!“

František vzal klobúk a odišiel s chvatom. Koč poslal domov a objednal si ho až na druhú hodinu. Na šťastie však palác Bracciano, vedúci s jednej strany na Corso, s druhej na Námestie svätých apoštolov, je od hostinca de Londres vzdialený len na desať minút. Približujúc sa k hotelu, František zbadal stáť mužského naprostred ulice; nepochyboval ani na chvíľu, že je to Albertov posol. Mužský bol zahalený do veľkého plášťa. František pošiel k nemu, ale na jeho veľké počudovanie on ho oslovil prv.

„Čo chcete, Excelencia?“ spýtal sa, ustúpiac ako človek, čo si dáva pozor.

„Nie vy mi prinášate list od vikonta de Morcerf?“

„Vaša Excelencia býva v hoteli Pastriniho?“

„Áno.“

„Vaša Excelencia cestuje s vikontom?“

„Áno.“

„Ako sa volá Vaša Excelencia?“

„Barón František d’Epinay.“

„Ten list teda patrí Vašej Excelencii.“

„Treba odpovedať?“

„Áno. Váš priateľ sa aspoň úfa, že odpoviete.“

„Poďte teda nahor ku mne, dám vám odpoveď.“

„Radšej počkám tu,“ odvetil posol.

„Prečo?“

„Vaša Excelencia to porozumenie, keď prečíta list.“

„Nájdem vás teda tu?“

„Doista.“

František vstúpil do hotela; na schodoch sa stretol s otcom Pastrinim.

„Tak teda?“ spýtal sa hostinský.

„Teda čo?“ spýtal sa František miesto odpovede.

„Videli ste mužského, ktorý vám chcel odovzdať odkaz vášho priateľa?“ spýtal sa Františka Pastrini.

„Áno, videl som ho,“ odvetil František, „odovzdal mi tento list. Dajte u mňa zažať svetlo.“

Hostinský rozkázal sluhovi, aby odprevadil Františka so sviečkou. Mladému človeku sa zdalo, že otec Pastrini hľadí na neho ustrašene, a preto sa tým väčšmi ponáhľal prečítať Albertov list; len čo bola svieca zažatá, pristúpil k nej a rozvinul list. Písal ho Albert vlastnoručne a bol ním aj podpísaný. František ho prečítal dva razy, lebo sa mu ani len nesnívalo o tom, čo obsahoval.

Doslovne znel takto:

„Drahý priateľ, hneď, ako dostanete tento list, buďte taký dobrý vyňať z mojej toboľky, ktorú nájdete vo štvorhrannom priečinku sekretára, úverný list; ak nepostačí môj, pripojte k nemu aj svoj. Zájdite k Torlonimu, vyzdvihnite hneď štyritisíc piastrov a odovzdajte ich doručiteľovi. Je nesmierne dôležité, aby mi suma bola hneď zaslaná.

Nesúrim viac, spoliehajúc sa na vás, ako by ste sa vy mohli spoliehať na mňa.

P. s. I belive now to italian banditti.^[2]

Vás priateľ

Albert de Morcerf.“

Pod týmito riadkami bolo napísané cudzou rukou týchto niekoľko slov:

„Se alle sei della mattina le quattro mile piastre non sono nelle mie mani, alla sette il conte Alberto avia cessato di vivere.

Luigi Vampa.“

Druhý podpis všetko vysvetlil Františkovi, ktorý teraz pochopil, prečo nechcel ísť s ním posol nahor; ulica sa mu videla istejšia ako Františkova chyža. Albert sa dostal do rúk zlovestného zbojníckeho vodcu, v ktorého jestvovanie nechcel dlho veriť.

Nebolo veľa času. František bežal k sekretáru, otvoril ho, našiel v označenom priečinku toboľku a v toboľke úverný list, znejúci vcelku na šesťtisíc piastrov, ale z tých šesťtisíc piastrov Albert už strovil tritisíc. František nemal úverný list, lebo býval vo Florencii a prišiel do Ríma len na sedem alebo osem dní, vzal so sebou len sto louisdorov a z tých mu ostalo len päťdesiat.

Bolo teda ešte treba sedem- alebo osemsto piastrov, aby oni dvaja, František a Albert, sohnali žiadané peniaze, pravda, v tomto prípade mohol sa spoliehať na ochotu pánov Torlonich.

Chcel sa teda, bez straty čo len chvíľky, vrátiť do paláca Bracciano, keď mu zrazu mozgom prebleskla jasná myšlienka.

Smysliac si na grófa de Monte Cristo, František chcel práve poslať pre otca Pastriniho, keď sa hostinský sám zjavil na prahu jeho chyže.

„Drahý pán Pastrini,“ riekol s chvatom František, „neviete, je gróf doma?“

„Áno, Excelencia, práve sa vrátil.“

„Myslíte, že sa už odobral na odpočinok?“

„Pochybujem.“

„Zazvoňte, prosím vás, u neho a poproste ho mojím menom o dovolenie, aby som smel k nemu prísť.“

Otec Pastrini ponáhľal sa vykonať, o čo ho požiadal; o päť minút sa vrátil.

„Gróf čaká Vašu Excelenciu,“ povedal.

František prešiel cez chodbu a sluha ho zaviedol ku grófovi. Gróf bol v malom kabinete, obkľúčený pohovkami, ktoré ešte František nevidel. Šiel mu oproti.

„Oh, aký dobrý vietor vás sem zavial v túto chvíľu?“ spýtal sa ho. „Náhodou idete vari ku mne na večeru? To by bolo od vás veľmi milé!“

„Nie, idem s vami prehovoriť o vážnej veci.“

„O vážnej veci!“ opakoval gróf, upierajúc na Františka svoj prenikavý pohľad. „O akej veci?“

„Sme sami?“

Gróf šiel ku dverám a vrátil sa.

František mu podal Albertov list.

„Čítajte,“ riekol.

Gróf prečítal list a povedal:

„Ach!“

„Videli ste aj dodatok?“ spýtal sa František.

„Áno,“ odvetil gróf, „vidím ho dobre:

Se alle sei della mattina le quattro mile piastre non sono nelle mie mani, alla sette il conte Alberto avia cessato di vivere.^[3]

Luigi Vampa.“

„Čo poviete na to?“ spýtal sa František.

„Máte žiadané peniaze?“

„Áno, chýba mi však osemsto piastrov,“ odvetil František.

Gróf pristúpil k sekretáru, otvoril ho, vytiahol priečinok, plný zlata, a riekol Františkovi:

„Úfam sa, že ma neurazíte tým, aby ste sa obrátili na niekoho iného ako na mňa!“

„Naopak, veď vidíte, že som šiel rovno k vám,“ odvetil František.

„Ďakujem vám; vezmite si.“

A kývol Františkovi na priečinok.

„Je naozaj potrebné poslať tie peniaze Luigimu Vampovi?“ spýtal sa mladý človek, hľadiac teraz on pevným pohľadom na grófa.

„Hm, súďte sami,“ odvetil gróf, „dodatok zneje precízne.“

„Tak sa mi vidí, že keby ste sa chceli unúvať hľadaním prostriedku, ktorý by zjednodušil vyjednávanie, našli by ste ho.“

„A aký?“ spýtal sa gróf s údivom.

„Keby sme napríklad šli spolu k Vampovi, istý som si, že by vám neodoprel prepustiť Alberta.“

„Mne? A prosím vás, aký vplyv by som mohol mať ja na toho zbojníka?“

„Či ste mu len nedávno nepreukázali dobrodenie, na ktoré sa nezabúda?“

„Aké?“

„Či ste nezachránili Peppinovi život?“

„Ah, ah, kto vám to povedal?“

„To nie je dôležité! Viem to.“

Gróf, svraštiac obrvy, na chvíľu zamĺkol.

„A keby som šiel k Vampovi, odprevadili by ste ma?“

„Keby vám moja prítomnosť nebola príliš nepríjemná…“

„Nedbám! Je pekne, prechádzka v okolí Ríma môže nám ísť len na úžitok.“

„Budeme potrebovať zbrane?“

„Načo?“

„Peniaze?“

„Nie sú potrebné. Kde je ten človek, ktorý doniesol list?“

„Na ulici.“

„Čaká na odpoveď?“

„Áno.“

„Musíme predsa vedieť, kam ideme. Zavolám ho.“

„Márna námaha, nechcel ísť hore.“

„K vám, možno. Ale ku mne pôjde.“

Gróf pristúpil k obloku kabinetu, zierajúcemu na ulicu, a zahvízdal istým spôsobom. Do plášťa zahalený človek odstúpil od steny a prišiel až doprostred ulice.

„Salite!“ riekol gróf s prízukom, ako by rozkazoval sluhovi.

Posol poslúchol hneď, bez váhania, ba ochotne, a vybehnúc po štyroch vonkajších schodoch, vstúpil do hotela. O päť minút stál vo dverách kabinetu.

„Ah, to si ty, Peppino!“ zvolal gróf.

Peppino však miesto odpovede pokľakol, schvátil grófovu ruku a niekoľko ráz k nej pritisol pery.

„Ach,“ riekol gróf, „ty si ešte nezabudol na to, že som ti zachránil život! Zvláštna vec! Veď je to už týždeň.“

„Nie, Excelencia, nezabudnem na to nikdy,“ odvetil Peppino s prízvukom hlbokej vďačnosti.

„Nikdy, to je dlho! Ale už aj to je veľa, že si to myslíš. Vstaň a odpovedaj!“

Peppino vrhol nepokojný pohľad na Františka.

„Oh, môžeš hovoriť pred Jeho Excelenciou,“ povedal gróf, „je to môj priateľ.“

„Dovolíte, aby som vás tak menoval,“ riekol gróf po francúzsky, obrátiac sa k Františkovi; „je to potrebné, ak chceme, aby nám ten človek dôveroval.“

„Môžete hovoriť predo mnou,“ vyzval František Peppina, „som grófov priateľ.“

„Tak dobre,“ vetil Peppino, obracajúc sa ku grófovi; „nech sa ma spytuje Vaša Excelencia, budem odpovedať.“

„Ako sa dostal vikont Albert do Luigiho rúk?“

„Excelencia, Francúzova ekvipáž stretla sa niekoľko ráz s povozom, v ktorom sedela Tereza.“

„Náčelníkova milenka?“

„Áno, Francúz vrhal na ňu zaľúbené pohľady, Tereza odpovedala na ne pre zábavu; Francúz hádzal na ňu kytky, ona na neho tiež; to všetko robilo sa, rozumie sa, so súhlasom náčelníka, ktorý bol tiež v koči.“

„Ako!“ zvolal František. „Luigi Vampa bol v koči rímskych sedliačok?“

„On sám poháňal, preoblečený za kočiša,“ odvetil Peppino.

„A potom?“ spýtal sa gróf.

„Nuž, potom sňal Francúz masku: Tereza s dovolením náčelníka urobila to isté; Francúz si želal schôdzku, Tereza súhlasila, lenže miesto Terezy stál Beppo na schodoch chrámu San-Giacomo.“

„Ako!“ prerušil ho František zas. „Tá sedliačka, ktorá mu vytrhla moccolett…?“

„Bol pätnásťročný chlapec,“ vetil Peppino. „Ale váš priateľ sa preto nemusí hanbiť, že sa mu dal chytiť. Beppovi už viacerí sadli na lep, nemyslite si!“

„A Beppo ho vyviedol za múry mesta?“ spýtal sa gróf.

„Tak je; na konci via Macello čakal koč; Beppo si doň sadol a vyzval Francúza, aby urobil to isté; ten sa nedal dva razy ponúknuť. Beppa zdvorile usadil si na pravú stranu a sám si sadol vedľa neho. Tu mu Beppo povedal, že ho dovezie do vily, ležiacej za Rímom asi na míľu cesty. Francúz ubezpečil Beppa, že je ochotný ísť za ním na koniec sveta. Kočiš sa pustil ulicou di Ripetta a vyjachal bránou San-Paolo; keď boli asi dvesto krokov za mestom a keď Francúz stal sa príliš podnikavým, Beppo mu oprel o hruď pár pištolí; kočiš hneď zastavil kone, otočil sa na kozlíku a urobil to isté. Súčasne štyria naši ľudia, skrytí na kraji Alma, priskočili ku dvierkam. Francúz sa chcel brániť, tak som počul, že trochu hrdúsil Beppa, ale čo mohol robiť proti piatim ozbrojeným mužským? Musel sa poddať: prinútili ho vystúpiť z koča, šli s ním po brehu riečky a doviedli ho k Tereze a Luigimu, ktorí na neho čakali v katakombách svätého Šebastiána.“

„Tak,“ riekol gróf, obracajúc sa k Františkovi, „tak sa mi vidí, že sa táto história vyrovná každej inej! Čo poviete na ňu vy, ktorý ste znalec?“

„Toľko, že by sa mi zdala zaujímavá, keby sa týkala niekoho iného, a nie chudáka Alberta,“ odvetil František.

„Isté je,“ povedal gróf, „že keby ste ma tu neboli našli, ten zálet by nášmu priateľovi bol prišiel trocha draho. Ale upokojte sa, takto pretrpí len strach a vyjde z toho bez pohromy.“

„Ale predsa pôjdeme pre neho,“ riekol František.

„Na moj’ veru, tým skôr, že je na veľmi malebnom mieste! Poznáte katakomby svätého Šebastiána?“

„Nie, nikdy som tam nebol, ale mal som vždy úmysel, že si ich raz obzriem.“

„Tak teraz máte na to najlepšiu príležitosť, akú by ste málokedy našli. Máte povoz?“

„Nie.“

„To nič. Moji ľudia sú navyknutí mať pre mňa vo dne v noci jeden zapriahnutý.“

„Zapriahnutý?“

„Áno. Ja som veľmi kapriciózny človek. Musím vám povedať, že niekedy ráno alebo po obede, alebo o polnoci síde mi na um zrazu odísť na niektoré miesto sveta, a odídem.“

Gróf zazvonil; zjavil sa jeho komorník.

„Nech vyjachá môj koč,“ rozkázal gróf. „Vyberte z tašiek pištole, kočiša nemusíte budiť. Ali bude poháňať.“

O chvíľu sa ozvalo rachotenie koča, ktorý zostal pred bránou domu.

Gróf vyňal hodinky.

„Je pol jednej,“ riekol; „keby sme ztadiaľto odišli ráno o piatej, ešte by sme prišli načas. Ale to meškanie mohlo by vášmu priateľovi zapríčiniť zlú noc, bude teda lepšie, keď sa poponáhľame vytrhnúť ho z rúk nevercov. Ešte ste vždy odhodlaný ísť so mnou?“

„Väčšmi ako inokedy.“

František a gróf vyšli, Peppino ich nasledoval.

Pred bránou našli koč. Ali sedel na kozlíku. František poznal nemého otroka z jaskyne na Monte Cristo.

František a gróf sadli si do koča, Peppino vyliezol k Alimu a odcválali. Ali dostal vopred rozkazy, lebo sa poberal cez Corso, prešiel krížom cez Campo Vaccino, pustil sa po strada San-Gregorio nahor a prišiel ku bráne svätého Šebestiána; tam chcel strážnik robiť nejaké ťažkosti, gróf Monte Christo mu však ukázal dovolenie rímskeho gubernátora, že môže v hocktorú hodinu dňa alebo noci vjachať doň. Mreže brány sa teda zdvihly, stráž dostala za ustávanie louisdor a viezli sa ďalej.

Cesta, ktorou uháňal koč, bola bývalá via Appia, vrúbená náhrobníkmi. Zavše sa zdalo Františkovi, že vidí v lúčoch vychodiaceho mesiaca akúsi stráž, vystupujúcu z tône niektorej zrúcaniny. Ale na znamenie, ktoré s ňou Peppino vymenil, stráž sa vždy utiahla do tône a zmizla.

V blízkosti Carakallovho cirkusu koč zastal. Peppino prišiel otvoriť dvierka a gróf s Františkom vystúpili.

„O desať minút sme na mieste,“ riekol gróf svojmu spoločníkovi.

Potom vzal Peppina nabok, niečo mu potichu rozkázal, Peppino odišiel a priniesol fakľu, ktorú vyňal zo skrinky koča. Uplynulo päť minút a František videl, ako zachodí pastier po úzkej ceste, vedúcej po hrboľatej vulkanickej rímskej planine, a mizne vo vysokej červenkavej tráve, ktorá bola podobná zježenej hrive akéhosi obrovského leva.

„Teraz,“ riekol gróf, „poďme za ním.“

František a gróf pustili sa za ním po tej istej ceste, ktorá ich po sto krokoch doviedla na svah, končiaci sa v malej doline.

Onedlho zbadali dvoch mužských, ktorí sa rozprávali v tôni.

„Máme ísť ďalej?“ spýtal sa grófa František, „a či máme čakať?“

„Pôjdeme; Peppino už asi oznámil predstráži náš príchod.“ František a gróf sa blížili; zbojník pozdravil.

„Excelencia,“ vravel Peppino grófovi, „ak chcete ísť za mnou, vchod do katakomb je odtiaľto na dva kroky.“

„Dobre,“ odvetil gróf, „choď napred.“

A naozaj, za hustými kriakami, medzi niekoľkými skalami zíval otvor, cez ktorý sa človek ťažko mohol pretiahnuť.

Peppino vkĺzol otvorom prvý: sotva však urobil niekoľko krokov, podzemná chodba sa rozširovala. Tu zastal, zapálil fakľu a obzeral sa, či idú za ním.

Najprv sa pustil vchodom gróf; František šiel za ním.

Pôda sa klonila miernym svahom napred, a čím ďalej, tým väčšmi sa šírilo priestranstvo; jednako František a gróf museli sa ešte skláňať a ťažko by boli mohli ísť vedľa seba. Tak urobili ešte sto päťdesiat krokov, keď ich zastavil niekto, zavolajúc: „Kto je!“

Zbadali, ako sa zablýskal vo tme na cieve pušky odlesk ich fakle.

„Priateľ,“ zvolal Peppino.

Šiel napred a povedal ticho niekoľko slov druhej stráži, ktorá, ako prvá, pozdravila, kynúc nočnej návšteve, že môže pokračovať v ceste.

Za strážou boly schody, počítajúce asi dvadsať stupňov; gróf a František sostúpili po nich a ocitli sa na nejakej pohrebišťovej križovatke. Na spôsob hviezdnych lúčov rozchádzalo sa tu päť ciest, a steny, v ktorých boly nad sebou vyryté podobné výklenky, hlásaly, že hostia vstúpili konečne do katakomb.

V jednej z tých dutín, ich rozmery nebolo možno určiť, bolo vidieť záblesky svetla.

Gróf položil Františkovi ruku na plece.

„Chcete vidieť banditský tábor v pokoji?“ spýtal sa ho.

„Isteže,“ odvetil František.

„Poďte teda za mnou!… Peppino, zahas fakľu!“

Peppino poslúchal a František s grófom ocitol sa v najhustejšej tme. Jedine asi päťdesiat krokov pred nimi tancovalo pozdĺž steny aj naďalej niekoľko červenkavých svetiel, ktoré sa stáay viditeľnejšími preto, lebo Peppino zahasil fakľu.

Kráčali napred bez slova, gróf viedol Františka, ako by mal zvláštnu schopnosť vidieť vo tme. František tiež rozoznával ľahšie cestu, čím väčšmi sa blížili ku svetlu, ktoré bolo ich vodcom.

Prešli troma oblúkmi, z ktorých stredný slúžil za dvere.

Oblúky oddeľovaly chodbu, na ktorej bol gróf s Františkom, od veľkej štvorhrannej miestnosti, obkľúčenej vôkol výklenkami, podobajúcimi sa tým, o ktorých už bola reč. Vprostriedku tejto miestnosti stály štyri kamene, ktoré kedysi slúžily za oltár, ako o tom svedčil kríž, ktorý bol nad nimi postavený.

Na stĺpe stojaca jediná lampa osvetľovala bledým blkotavým svetlom podivný výjav, ktorý vystupoval pred zrakom dvoch v tôni skrytých návštevníkov.

Pri stĺpe sedel mužský, opieral sa oň lakťom a čítal, chrbtom obrátený k oblúkom, cez ktoré hostia hľadeli na neho.

Bol to náčelník bandy, Luigi Vampa.

Okolo neho bolo možno rozoznať asi dvadsať zbojníkov, ktorí boli ľubovoľne soskupení, ležali v plášťoch alebo sedeli na akejsi kamennej lavici, ktorá sa tiahla vôkol pozdĺž celého kolumbária, a opierali sa o stenu; každý mal naporúdzi karabínu.

Tôni sa podobajúca, zamĺknutá, sotva viditeľná stráž prechádzala sa v úzadí pred nejakým otvorom, ktorý bolo možno rozoznať len preto, že tma na tom mieste bola hustejšia.

Keď gróf usúdil, že František sa už dostatočne nabažil pohľadu na tento malebný obraz, položil prst na ústa, aby bol ticho; potom vystúpil po troch schodoch, vedúcich ku kolumbáriu, vošiel prostredným oblúkom do miestnosti a pristúpil k Vampovi, ktorý bol tak hlboko pohrúžený do čítania, že nepočul jeho kroky.

„Kto je?“ zvolala menej zamyslená stráž, ktorá zbadala vo svetle lampy, že za náčelníkom vyrastá akýsi tieň.

Pri tom zavolaní Vampa rýchlo vstal a hneď vytrhol zpoza pása pištoľu.

Vo chvíľočke boli všetci zbojníci na nohách a dvadsať ciev karabín mierilo na grófa.

„Tak sa mi vidí,“ riekol cele pokojným hlasom, nepohnúc jediným svalom tváre, „drahý Vampa, že je zbytočné s toľkými okolkami vítať priateľa.“

„Dolu zbraň!“ zvolal náčelník, robiac jednou rukou veliteľský posunok, kým druhou snímal úctivo klobúk.

Potom, obrátiac sa k neobyčajnej osobe, ktorá ovládala celý výjav, riekol:

„Prepáčte, pán gróf, ale tak málo som počítal s vašou ctihodnou návštevou, že som vás ani nepoznal.“

„Tak sa mi vidí, že máte vôbec krátku pamäť, Vampa,“ vetil gróf, „a nielen že zabúdate na tvár ľudí, ale aj na smluvy, ktoré ste s nimi uzavreli.“

„Na akú smluvu som zabudol, pán gróf?“ spýtal sa zbojník ako človek, ktorý, urobiac chybu, nepraje si iné, len aby ju mohol napraviť.

„Či sme sa nedohodli,“ povedal gróf, „že nielen moja osoba, ale aj osoba mojich priateľov bude nedotknuteľná?“

„A čím som narušil tú smluvu, Excelencia?“

„Uniesli a sem ste zavliekli včera večer vikonta Alberta de Morcerf,“ pokračoval gróf s prízvukom, pri ktorom sa František striasol, „ten mladý človek je mojím priateľom, býva v tom istom hostinci ako ja, ten mladý človek sa vozil celý týždeň na mojom koči po Corse, a predsa ste ho uniesli a odvliekli sem, a,“ dodal gróf, vynímajúc z vrecka list, „žiadali za neho výkupné ako za hocikoho, kto vám príde do cesty.“

„Prečo ste mi to nepovedali?“ zvolal náčelník, obrátiac sa ku svojim ľuďom, ktorí ustúpili pred jeho pohľadom. „Prečo ste dopustili, že som nemohol dodržať slovo proti takému človeku, ako je pán gróf, ktorý má v rukách život všetkých nás? Pri Kristovej krvi! Keby som si bol istý, že niekto z vás to vedel, že ten mladý človek je priateľom Jeho Excelencie, hneď by som ho vlastnoručne zastrelil!“

„Povedal som vám,“ riekol gróf, obracajúc, sa ku Františkovi, „že je v tom nejaký omyl!“

„Vy nie ste sami?“ spýtal sa znepokojený Vampa.

„Som tu s pánom, ktorému bol adresovaný tento list, a chcel som mu dokázať, že Luigi Vampa dodrží slovo. Poďte, Excelencia,“ riekol Františkovi, „Luigi Vampa povie vám to sám, akým zúfalým ho robí omyl, ktorého sa práve dopustil.“

František sa priblížil; náčelník mu šiel niekoľko krokov oproti.

„Excelencia, vitajte medzi nami,“ riekol mu; „počuli ste, čo priam povedal gróf a čo som mu odpovedal; dokladám, že by som ochotne dal tých štyritisíc piastrov, ktoré maly byť výkupným za vášho priateľa, keby tým vec mohla byť odčinená.“

„Ale kde je zajatý? Nevidím ho,“ spýtal sa František, obzerajúc sa s nepokojným pohľadom.

„Úfam sa, že sa mu nič zlého nestalo!“ povedal gróf, kaboniac obrvy.

„Zajatý je tam,“ ukázal Vampa na výklenok, pred ktorým sa prechádzala zbojnícka stráž; „oznámim mu to sám, že je slobodný.“

Náčelník šiel k miestu, ktoré označil ako Albertovo väzenie; František a gróf ho nasledovali.

„Čo robí zajatý?“ spýtal sa stráže Vampa.

„Na moj’ pravdu, neviem, kapitán,“ odvetila stráž. „Asi hodinu sa ani nepohol.“

„Poďte, Excelencia,“ riekol Vampa.

Gróf a František vystúpili po niekoľkých schodoch, idúc za náčelníkom, ktorý odstrčil závoru a otvoril dvere.

Tu pri svetle lampy, podobnej tej, čo osvetľovala kolumbárium, videli Alberta, zahaleného do plášťa, ktorý mu požičal jeden zbojník, ležať na zemi a spať najtvrdším snom.

„Vera,“ riekol gróf so svojím divným úsmevom, „to nie je zlá vec od človeka, ktorý má byť o siedmej ráno zastrelený.“

Vampa pozrel s istým obdivom na spiaceho Alberta; bolo zrejmé, že má smysel pre takýto dôkaz smelosti.

„Máte pravdu, pán gróf,“ riekol; „tento človek iste patrí k vašim priateľom.“

Potom, pristúpiac k Albertovi, dotkol sa jeho ramena a riekol:

„Excelencia, ráčte vstávať!“

Albert vystrel telo, pretrel si ruky a otvoril oči.

„Ah,“ zvolal, „to ste vy, náčelník? Hrom do toho, mohli ste ma nechať spať! Mal som taký pekný sen! Zdalo sa mi, že tancujem u Torlonich valčík s grófkou G…“

Vyňal hodinky, ktoré si ponechal, aby mohol pozorovať plynutie času.

„Pol druhej ráno!“ povedal. „Ale do čerta, prečo ma budíte v takom čase?“

„Aby som vám povedal, Excelencia, že ste slobodný.“

„Môj milý,“ odvetil Albert s prejavom nenútej vtipnosti, „pre budúcnosť si zapamätajte zásadu Napoleona Veľkého: ,Len pre zlé zvesti ma zobuďte!‘ Keby ste ma boli nechali spať, bol by som dotancoval valčík a bol by som vám za to vďačný cez celý život… Výkupné teda zaplatili?“

„Nie, Excelencia.“

„Ako to teda príde, že som slobodný?“

„Niekto, komu nemôžem nič odoprieť, prišiel po vás.“

„Až sem?“

„Až sem.“

„Ach, na moj’ pravdu, ten niekto je veľmi láskavý!“

Albert sa rozhľadel a zbadal Františka.

„Ako to,“ riekol, „to vy, drahý František idete tak ďaleko vo svojej priateľskej oddanosti?“

„Nie ja,“ odvetil František, „ale náš sused, pán gróf de Monte Christo.“

„Ach, pán gróf,“ zvolal veselo Albert, upravujúc si kravatu a manžety, „ste skutočne vzácny človek a úfam sa, že ma budete považovať za svojho večného dlžníka: najprv pre koč a potom pre túto vec!“

S tými slovami podal grófovi ruku, ktorý, keď ju mal stisnúť, sa striasol, ale potom ju predsa stisol.

Zbojník pozeral na výjav s údivom; iste bol zvyknutý, že sa pred ním jeho zajatci triasli, a hľa, smiešny humor tohto sa tu voskrz nezmenil; František však bol očarovaný, že Albert aj proti zbojníkovi zachoval národnú česť.

„Drahý Albert,“ vravel mu, „keby ste sa chceli ponáhľať, ešte by sme mali dosť času zakončiť noc u Torloniho, budete pokračovať vo valčíku tam, kde ste prestali, a nemusíte sa sťažovať na signora Luigiho, ktorý sa pri celej veci správal ako poriadny človek.“

„Ach, naozaj,“ vetil vikont, „máte pravdu, môžeme tam byť o druhej. Signor Luigi, prv, ako sa rozlúčime, ešte treba s Vašou Excelenciou vybaviť nejakú formalitu?“

„Voskrz nie, pane,“ odvetil zbojník, „ste slobodný ako povetrie.“

A Albert, nasledovaný Františkom a grófom, sostúpil po schodoch a prešiel cez veľkú štvorhrannú sieň; všetci zbojníci vstali s klobúkmi v ruke.

„Peppino,“ riekol náčelník, „podaj mi fakľu.“

„Čo robíte?“ spýtal sa gróf.

„Odprevadím vás,“ vetil náčelník, „je to naozaj najmenšia česť, ktorú môžem preukázať Vašej Excelencii.“

A vezmúc z ruky pastiera zapálenú fakľu, šiel pred svojimi hosťami nie ako povinnosť plniaci sluha, ale ako kráľ, ktorý kráča pred vyslancami.

Príduc ku dverám, poklonil sa.

„Teraz, pán gróf,“ riekol, „prepáčte mi ešte raz, a úfam sa, že sa nebudete na mňa hnevať pre to, čo sa mi prihodilo.“

„Nie, drahý Vampa,“ odvetil gróf, „konečne naprávate chyby takým galantným spôsobom, že je človek takmer v pokušení byť za ne vďačným.“

„Páni,“ riekol vodca, obracajúc sa ku mladým ľuďom, „azda moje pozvanie nebude pre vás veľmi lákavé, ale keby sa vám páčilo navštíviť ma druhý raz, kdekoľvek inde, budete vítanými hosťami.“

František a Albert pozdravili. Gróf vyšiel prvý, za ním Albert, a František zostal posledný.

„Vaša Excelencia by sa ma chcela niečo spýtať?“ spýtal sa s úsmevom Vampa.

„Priznám sa, že áno,“ odvetil František, „rád by som vedel, aká to bola kniha, ktorú ste čítali tak pozorne, keď sme prišli.“

„Caesarove pamäti,“ povedal zbojník, „to je moja najobľúbenejšia kniha.“

„Tak pôjdete?“ spýtal sa Albert.

„Už idem,“ vravel František; „tu som!“

A aj on vystúpil z otvora.

Šli niekoľko kilometrov po rovine.

„Ach, pardon!“ sišlo na um Albertovi a vrátil sa. „Dovolíte, kapitán?“

A na Vampovej fakli zapálil si cigaru.

„A teraz, pán gróf,“ riekol, „ponáhľajme sa čím väčšmi! Lebo mi na tom nesmierne záleží, aby som ostatok noci mohol stráviť u kniežaťa de Bracciano.“

Našli koč tam, kde ho nechali; gróf povedal Alimu len jedno arabské slovo, a kone sa daly do cvalu.

Keď priatelia vstupovali do tanečnej dvorany, Albertove hodinky ukazovaly presne dve hodiny.

Ich návrat bol udalosťou, keď však vstúpili spoločne, zrazu zmizly všetky obavy, ktoré o Alberta mohli prechovávať.

„Madame,“ riekol vikont de Morcerf, pridružiac sa ku grófke, „včera ste boli taká láskavá sľúbiť mi valčík; prichádzam trocha neskoro pripomenúť vám váš pôvabný sľub, ale tu, hľa, môj priateľ, ktorého pravdovravnosť je vám známa, vám dosvedčí, že toho príčinou nie som ja.“

Vtom hudba zahrala valčík, Albert ovinul rameno okolo pása grófky a zmizol s ňou v krútňave tancujúcich.

František v tom čase sa zamyslel nad podivnou triaškou, ktorá preskočila celým telom grófa de Monte Christo vo chvíli, keď bol prinútený podať Albertovi ruku.