ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň po tom, čo sa na hradskej ceste, vedúcej z Bellegargy do Beancairu, odohrala scéna, ktorú sme práve opísali, prišiel k marseillskému mešťanostovi asi tridsaťdvaročný mužský, odetý v bledomodrom kabáte, nankinových nohaviciach, bielej veste, správaním a prízvukom Angličana.

„Pane,“ riekol mešťanostovi, „som prvým účtovníkom firmy Thomson a French v Ríme. Už sme desať rokov v spojení s firmou Morrel a syn v Marseille. V tom spojení máme uložených asi stotisíc frankov a máme isté obavy, lebo sme sa dozvedeli, že firme hrozí úpadok; prichádzam teda úmyselne z Ríma, aby som vás prosil vo veci tej firmy o informácie.“

„Pane,“ odvetil mešťanosta, „viem určite, od štyroch či piatich rokov tak sa zdá, že pána Morrela prenasleduje nešťastie: stratil jedno za druhým štyri alebo päť lodí, stihly ho tri či štyri úpadky. Ale hoci patrím k jeho veriteľom asi po výšku desaťtisíc frankov, nie je mojou vecou podávať zprávu o stave jeho majetku. Spýtajte sa ma ako mešťanostu, čo je moja mienka o pánu Morrelovi, a dám vám odpoveď, že je to človek prísne statočný, ktorý až doteraz plnil všetky svoje záväzky s dokonalou presnosťou. To je všetko, čo vám môžem povedať, pane. Ak sa chcete dozvedieť viac, obráťte sa na pána de Boville, dozorcu väzení v ulici de Noailles, číslo 15; má v Morrelovej firme, tuším, dvestotisíc frankov, a ak sú skutočné obavy, získate od neho bezpochyby lepšie objasnenie ako odo mňa, keďže jeho pohľadávka je väčšia ako moja.“

Zdalo sa, že Angličan ocenil túto svrchovanú delikátnosť, pozdravil sa, vyšiel a pobral sa krokom, vlastným synom Veľkej Británie, do označenej ulice.

Pán de Boville bol vo svojej pracovni. Angličanom, keď ho zhliadol, pohlo prekvapenie, ktoré sa zdalo prezrádzať, že to nie je prvý raz, čo vidí toho, ktorého práve navštívil. Čo sa týka pána de Boville, bol taký zúfalý, že bolo zrejmé, že všetky jeho duševné mohutnosti, sputnané myšlienkou, ktorá ho zaujala v tej chvíli, nedávajú jeho pamäti a obraznosti slobodného času, aby mohla zaletieť do minulosti.

Angličan s flegmou, vlastnou jeho národu, dal mu skoro tými istými výrazmi otázku, ktorú bol nedávno dal marseillskému mešťanostovi.

„Oh, pane!“ zvolal pán de Boville. „Vaše obavy sú, žiaľ, najsprávnejšie a vidíte pred sebou zúfalca. V Morrelovej firme mal som dvestotisíc frankov: z tých dvestotisíc frankov bolo splatných stotisíc 15. tohto mesiaca a stotisíc 15. budúceho mesiaca. Oznámil som pánu Morrelovi svoje želanie, aby tá splátka bola presná, a on mi prišiel povedať, pane, sotva pred hodinou, že ak sa jeho loď ,Faraón‘ do 15. nevráti, nebude môcť platiť.“

„Ale to sa veľmi ponáša na prolongáciu,“ riekol Angličan.

„Povedzte, pane, že sa to veľmi podobá úpadku!“ zvolal zúfalo pán de Boville.

Zdalo sa, že Angličan chvíľu premýšľa, potom povedal:

„Teda tá pohľadávka budí vaše obavy, pane?“

„Hľadím na ňu ako na stratenú.“

„Tak ju od vás kúpim.“

„Vy?“

„Áno, ja.“

„Ale bezpochyby s obrovskou srážkou?“

„Nie, za dvestotisíc frankov, naša firma,“ dodal s úsmevom Angličan, „sa takými obchodmi nezaoberá.“

„A zaplatíte…?“

„Hotovými.“

A Angličan vyňal z vrecka balík bankoviek, ktorý mohol obsahovať asi dva razy toľko, ako bola suma, o ktorú sa bál pán de Boville.

Zásvit radosti ožiaril tvár pána de Boville; vzmužil sa však a riekol:

„Pane, musím vás upozorniť, že podľa všetkej pravdepodobnosti z tej sumy nedostanete ani šesť percent.“

„To nie je moja vec,“ odvetil Angličan, „týka sa to firmy Thomson a French, menom ktorej konám. Azda má na tom záujem urýchliť pád súťažiacej firmy. Viem len toľko, že som hotový složiť vám sumu, ak mi postúpite pohľadávku; žiadal by som len o odmenu za sprostredkovanie.“

„Isteže, pane, to je svrchovane oprávnené!“ zvolal pán de Boville. „Provízia býva obyčajne pol druha: chcete dve? Chcete tri? Chcete päť? Či chcete viac? Hovorte!“

„Pane,“ vetil Angličan s úsmevom, „som ako moja firma, nezaoberám sa takými obchodmi: moja odmena je cele inej povahy.“

„Hovorte teda, pane, počúvam vás.“

„Vy ste inšpektorom väzení.“

„Už štrnásť rokov.“

„Máte odložené záznamy o príchode a odchode väzňov?“

„Pravda.“

„A k týmto registrom sú asi pripojené poznámky, ktoré sa vzťahujú na väzňov?“

„Každý väzeň má svoj fascikel.“

„V Ríme ma vychovával istý kňaz, pane, a tento chudák neočakávane zmizol. Neskôr sme sa dozvedeli, že bol väzňom na ifskom zámku; rád by som sa dozvedel nejaké podrobnosti o jeho smrti.“

„Ako sa menoval?“

„Abbé Faria.“

„Oh, na toho sa výtečne pamätám!“ zvolal pán de Boville. „Bol šialený.“

„Hovorili to.“

„Oh, bol ním skutočne.“

„Môžbyť, a akej povahy bola jeho šialenosť?“

„Tvrdil, že vie o nesmiernom podklade a núkal vláde obrovské sumy, aby ho pustili na slobodu.“

„Chudák! A zomrel?“

„Áno, pane, asi pred piatimi alebo šiestimi mesiacmi minulého februára.“

„Máte neobyčajnú pamäť, pane, keď si tak pamätáte dáta.“

„Pamätám si to, lebo smrť toho chudáka sprevádzaly zvláštne okolnosti.“

„Smel by som poznať tie okolnosti?“ spýtal sa Angličan s výrazom zvedavosti, ktorý keď sa zjavil na jeho flegmatickej tvári, hlbokého pozorovateľa bol by iste prekvapil.

„Oh, Bože môj, áno, pane: abbého cela bola od cely bývalého bonapartistického agenta vo vzdialenosti štyridsaťpäť až päťdesiat stôp, jedného z tých, ktorí mali najväčšiu účasť na uzurpátorovom návrate r. 1815, človeka veľmi rázneho a nebezpečného.“

„Naozaj?“ riekol Angličan.

„Áno,“ vetil pán de Boville; „mal som sám možnosť vidieť toho človeka asi r. 1816 alebo 1817. Do jeho cely sa vstupovalo len s vojenským sprievodom; ten človek urobil na mňa hlboký dojem, nezabudnem nikdy jeho tvár.“

Angličan sa nebadane usmial.

„Hovoríte teda, pane,“ riekol, „že obidve cely…“

„Boly od seba vzdialené na päťdesiat stôp; ale tak sa vidí, že ten Edmond Dantes…“

„Ten nebezpečný človek sa volal…“

„Edmond Dantes, áno, pane; tak sa vidí, že ten Edmond Dantes zadovážil si nástroje, buď si ich zhotovil, lebo našli chodbu, cez ktorú sa väzni stýkali.“

„Chodbu zaiste zhotovili pre útek?“

„Tak je, ale na nešťastie väzňov abbé Faria dostal kataleptický záchvat a umrel.“

„Rozumiem, to asi prekrižovalo plány úteku.“

„Mŕtvemu áno,“ vetil pán de Boville; „nie však živému; ba naopak. Dantes v tom videl možnosť na urýchlenie úteku; bezpochyby myslel, že na infskom zámku mŕtvych väzňov pochovávajú na obyčajnom cintoríne; prevliekol zosnulého do svojej cely, vliezol do vreca, v ktorom bol zašitý, a čakal na čas pohrebu.“

„To bol odvážny čin, ktorý svedčil o istej smelosti,“ poznamenal Angličan.

„Oh, povedal som vám, pane, bol to veľmi nebezpečný človek; na šťastie zbavil vládu sám obáv, ktoré k nemu prechovávala.“

„Ako to?“

„Ako? Nerozumiete?“

„Nie.“

„Ifský zámok nemá cintorína; mŕtvych hádžu jednoducho do mora, priviažuc im na nohy tridsaťšesťlibrovú guľu.“

„Nuž?“ riekol Angličan, ako by ťažko chápal.

„Nuž priviazali mu k nohám tridsaťšesťlibrovú guľu a hodili ho do mora.“

„Skutočne?“ zvolal Angličan.

„Áno, pane,“ pokračoval inšpektor. „Pochopíte asi, aký mohol byť utečencov údiv, keď zbadal, že ho vrhli s brala do hĺbky. Bol by som chcel vidieť v tej chvíli jeho tvár!“

„To by bolo bývalo ťažko!“

„Nech!“ vetil pán de Boville, u ktorého istota, že dostal nazad svojich dvestotisíc frankov, vyvolala znamenitú náladu. „Nech, viem si ju predstaviť!“

A pustil sa do smiechu.

„Ja tiež,“ riekol Angličan.

A dal sa tiež do smiechu, ale tak, ako sa smejú Angličania, totiž cez zuby.

„A tak sa teda úskok utopil?“ pokračoval Angličan, ktorý sa zas prvý stal chladnokrvným.

„Voskrz.“

„Takže gubernátor zámku zaraz sa zbavil zúrivca i šialenca.“

„Tak je.“

„Ale o tej udalosti azda napísali nejakú listinu?“

„Áno, áno, smrtný list. Viete, Dantesovi príbuzní, ak mal nejakých, môžu sa o vec zaujímať a presvedčiť sa, či je mŕtvy alebo živý.“

„Ak po ňom dedia, teraz môžu byť spokojní. Je mŕtvy, naozaj mŕtvy, všakver?“

„Oh, Bože môj, áno. Svedectvo im vydajú, kedy len budú chcieť.“

„Stalo sa,“ dodal Angličan. „Vráťme sa k registrom.“

„Pravda. Tá udalosť nás od nich koľkosi odklonila. Prepáčte.“

„Prepáčiť, čo? Tú udalosť? Voskrz netreba. Zdala sa mi zaujímavá.“

„Je naozaj. Želáte si vidieť všetko, pane, čo sa týka vášho úbohého abbého, ktorý bol od prírody veľmi krotkej povahy?“

„Rád by som to videl.“

„Ráčte do mojej pracovne, ukážem vám to.“

A obidvaja vstúpili do pracovne pána de Boville.

V nej bolo naozaj všetko vo vzornom poriadku: každá kniha podľa poradia čísla, každý fascikel vo svojej zásuvke. Dozorca usadil Angličana do svojho kresla, položil pred neho soznam a fascikel, obsahujúci veci ifského zámku, a nechal ho ľubovoľne prehŕňať sa v ňom a sám si sadol do kúta a vhĺbil sa do čítania novín.

Angličan hravo našiel listiny, ktoré sa vzťahovaly na Fariu, ale zdalo sa, že pánom de Boville rozpovedaná história ho živo zaujíma, lebo sotva si prezrel prvé listiny, listoval ďalej, až prišiel k fasciklu Edmonda Dantesa. Tam našiel všetko na svojom mieste: udanie, vypočutie, Morellovu petíciu, Villefortovo odporúčanie. Složil zvoľna a tíško udanie a vsunul ho do vrecka, prečítal vypočutie a videl, že tam sa nevyskytovalo meno Noirtiera, prebehol žiadosť s dátumom 10. apríla 1815, v ktorej Morrel, podľa zástupcovej rady s najlepším úmyslom zveličoval — keďže vtedy vládol Napoleon — služby, ktoré preukázal cisárskej veci Dantes, služby, ktoré Villefortovo potvrdenie robilo nespornými. Tu pochopil všetko. Táto Napoleonovi adresovaná žiadosť, ktorú Villefort zadržal, stala sa pri druhej reštaurácii hroznou zbraňou v rukách štátneho žalobcu, takže ho už neprekvapila poznámka pri jeho mene, s ktorou sa stretol pri ďalšom listovaní:

„Edmond Dantes: Divý bonapartista; zúčastnil sa činne na návrate z Elby. Treba držať v najväčšej tajnosti a pod najprísnejším dozorom.“

Pod týmito riadkami bolo pripísané iným písmom.

„Dolnú poznámku videl: Stratená vec.“

Keď však porovnal písmo na margu s písmom potvrdenia, ktoré bolo pripojené k žiadosti Morrelovej, presvedčil sa, že poznámka marga bola písaná tou rukou ako potvrdenie, to jest rukou Villefortovou.

Vo veci poznámky, pripojenej k zaznamenaniu, Angličan pochopil, že ju pripísal nejaký dozorca, ktorý pocítil prchavý súcit s Dantesovým položením, ktorému však uvedená informácia znemožnila dokázať súcit činom.

Ako sme už povedali, dozorca z diskrétnosti a aby žiaka abbého Fariu nevyrušoval v pátraní, odišiel a čítal „Bielu zástavu“.

Nevidel teda, že Dantes složil a vsunul do vrecka udanie, ktoré napísal Danglars v besiedke Resérve, majúce na marseillskej poštovej pečiatke dátum 27. februára a čas odobrania 6. hodinu večer.

Treba však priznať, že keby to aj bol videl, pripisoval príliš malú dôležitosť tomu papieru a príliš veľkú svojim dvestotisíc frankom, aby bol Angličanovi prekážal v čine, i keď nebol správny.

„Ďakujem,“ riekol Angličan, hrmotne zatvárajúc soznam. „Mám všetko, čo som potreboval. Teraz je rad na mne, aby som splnil sľub: napíšte mi postúpenie svojej pohľadávky, označte sumu, ktorú ste za ňu prijali, a ja vám vyčítam peniaze.“

A prepustil svoje miesto pri písacom stole pánu de Boville, ktorý si sadol bez okolkov a ponáhľal sa napísať žiadané postúpenie, kým Angličan čítal bankovky na kraji stola.