ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čo sa robilo v dome kráľovského prokurátora po odchode pani Danglarsovej a jej dcéry a v čas rozhovoru, práve sme rozpovedali.

Pán de Villefort — nasledovaný pani Villefortovou — vošiel k otcovi; kde bola Valentína, to vieme.

Obidvaja, pozdraviac starca a prepustiac Barroisa, starého sluhu, ktorý v službách pána Noirtiera strávil dvadsaťpäť rokov, sadli si ku starcovi s obidvoch strán.

Pán Noirtier, sediac vo veľkom kolieskovom kresle, do ktorého ho umiestili ráno a vyňali ho z neho večer, mal pred sebou zrkadlo, v ktorom sa zračila celá chyža a ktoré umožňovalo bez najmenšieho pohybu, ktorého nebol schopný, vidieť, kto vstúpil do izby, kto z nej odišiel a čo sa robilo okolo neho; pán Noirtier, nehybný sťa mŕtvola, hľadel umnými a živými očami na svoje deti; ich ceremoniálna poklona zvestovala mu nejaký oficiálny krok.

Jedine smysel zraku a sluchu oživoval ako by dvoma iskrami tú ľudskú hmotu, ktorá bola už z troch štvrtín prichystaná pre hrob, a z týchto dvoch smyslov mohol len jeden dať najavo vnútorný život, oduševňujúci túto sochu: zrak, prejavujúci vnútorný život, podobal sa vzdialenému svetlu, ktoré v púšti zablúdivšiemu pútnikovi oznamuje, že v tej tichosti a tme bdie ešte živá bytosť.

V čiernom, čiernymi obrvami vrúbenom oku Noirtiera, ktorý mal dlhé, na plecia splývajúce biele vlasy, bola sústredená, ako sa to stáva s orgánom, vycvičeným na úkor iných orgánov, všetka aktívnosť, živosť, sila a inteligencia, ktorými sa kedysi chválilo jeho telo a jeho duch. Chýbala síce pohyblivosť ruky, zvuk hlasu a držanie tela, ale to silné oko nahrádzalo všetko: starec rozkazoval i ďakoval očami. Bol mŕtvolou so živými očami a zavše nebolo nič hroznejšie ako tá mramorová tvár, na ktorej vzbĺkol hnev alebo zažiarila radosť. Len traja ľudia rozumeli reči toho biedneho, porazeného človeka: boli to Villefort, Valentína a starý sluha, o ktorom už bola reč. Keďže však Villefort len zriedka navštevoval svojho otca, i to len v nevyhnutných prípadoch, a keď ho navštívil, nehľadel vďačiť sa mu porozumením, všetko šťastie starca spočívalo v jeho vnučke; láske, oddanosti a trpezlivosti Valentíny však podarilo sa z Noirtierovho pohľadu vyčítať všetky jeho myšlienky. Na nemú, ostatným nesrozumiteľnú reč odpovedala celosťou svojho hlasu, výrazom tváre, celou svojou dušou, takže medzi mladou devou a temer v prach sa rozpadávajúcou hlinou, ktorá však ešte vždy bola človekom nesmiernych vedomostí, prenikavého dômyslu a takej silnej vôle, akou môže byť len duša, uväznená v hmote, nad ktorou stratila vládu, rozpriadly sa živé rozhovory.

Valentíne sa podarilo rozlúštiť ten zvláštny problém, ako porozumieť starcovu myšlienku a urobiť pochopiteľnou svoju, a vďaka tomuto štúdiu, stalo sa len zriedka, že by nebola vo veciach všedného života presne uhádla želanie tejto živej duše, alebo potrebu tejto napoly necítiacej mŕtvoly.

Sluha zasa tak dobre poznal všetky zvyky svojho pána, u ktorého, ako sme už povedali, slúžil dvadsaťpäť rokov, že Noirtier ho málokedy musel žiadať o niečo.

Villefort teda nepotreboval ničiu pomoc na začatie divného rozhovoru, pre ktorý prišiel. Poznal dokonale otcov slovník, a že svoje vedomosti nepoužil častejšie, bolo to preto, že bol ľahostajný a nudilo ho to. Valentínu nechal sísť do záhrady, Barroisa odstránil, a sadnúc si pri otcovej pravici, kým pani de Villefort sadla si po ľavici, začal:

„Nečudujte sa, pane, že Valentína neprišla s nami a že som odstránil Barroisa; rozhovor, ktorý chceme s vami mať, je taký, že nemôže odznieť pred mladou devou a pred sluhom; pani de Villefort a ja chceme vám niečo povedať.“

Kým trval tento predhovor, Noirtierova tvár bola nehybná, Villefortovo oko však hľadelo preniknúť až na dno starcovho srdca.

„Pani de Villefort a ja sme presvedčení,“ pokračoval kráľovský prokurátor ľadovým hlasom, ktorý nepripúšťa námietok, „že vám to, čo povieme, bude príjemné.“

Starcovo oko ostalo mdlé; počúval: to bolo všetko.

„Pane,“ vravel Villefort, „vydáme Valentínu.“

Vosková tvár pri tejto zvesti by nebola mohla ostať chladnejšia, ako ostala starcova tvár.

„Manželstvo bude uzavreté v troch mesiacoch.“

Starcovo oko bolo stále nehybné.

Teraz sa pani de Villefort ponáhľala ujať slova a riekla:

„Mysleli sme, pane, že vás tá zvesť bude zaujímať; zdalo sa vždy, že si Valentína získala vašu priazeň; chýba ešte len povedať vám meno mladého človeka, ktorý je pre ňu určený. Je to jedna z najskvelejších partií, aká sa mohla ujsť Valentíne; majetok je spojený s krásnym menom a úplná záruka šťastia je v správaní a povahe toho, koho sme jej určili, a jeho meno vám je iste známe. Ide o pána Františka de Quesnel, baróna d’Épinay.“

Kým trvala táto krátka reč pani de Villefort, prokurátor uprel na starca ešte pozornejší pohľad ako prv. A keď vyslovila Františkovo meno, Noirtierovo oko, ktoré jeho syn tak dobre poznal, sa otriaslo a mihalnice, chtiac prejaviť myšlienku, rozšírily sa ako pery a vypustily blesk.

Kráľovský prokurátor, ktorý poznal bývalý pomer nepokrytého nepriateľstva, ktoré jestvovalo medzi jeho a Františkovým otcom, pochopil ten blesk a rozčúlenie; nechal ich však ako by bez povšimnutia, a keď jeho žena zamĺkla, riekol:

„Iste chápete, pane, že je dôležité, aby Valentína, doplňujúca už devätnásty rok, bola konečne zaopatrená. Radiac sa, nezabudli sme na vás a zaistili sme to vopred, aby Valentínin muž súhlasil s tým, aby žili, keď už nie s nami, ktorí by sme asi mladým manželom prekážali, aspoň s vami, ktorého Valentína nadovšetko miluje a vy, tak sa zdá, milujete ju tiež, a tak vo vašich zvykoch nastala by zmena len v tom, že miesto jedného dieťaťa ošetrovaly by vás dve.“

Záblesk Noirtierovho oka podbehol krvou.

V starcovej duši dialo sa niečo hrozného; výkrik bolesti a hnevu iste stúpal k jeho hrdlu, a nemôžuc vybuchnúť, dusil ho, lebo jeho tvár očervenela a pery obelasely.

Villefort otvoril pokojne oblok a riekol:

„Je tu veľmi teplo, a to pánu Noirtierovi škodí.“

Potom sa vrátil, ale si už nesadol.

„To manželstvo,“ vravela pani de Villefort, „páči sa pánu d’Épinay i jeho rodine; jeho rodinu tvorí len jeden strýc a teta. Matka mu umrela vo chvíli, keď mu dala život, a otca mu zavraždili roku tisíc osemsto pätnásteho, totiž keď dieťa malo sotva dva roky. Mladý človek teda rozhoduje nad sebou sám.“

„Bola to tajomná vražda,“ riekol Villefort, „a jej páchatelia ostali neznámi. A hoci sa podozrenie chvelo nad mnohými, neutkvelo na nikom.“

Noirtier sa natoľko namáhal, že sa jeho pery stiahly ako by do úsmevu.

„Nuž,“ pokračoval Villefort, „opravdiví vinníci, totiž tí, ktorí spáchali tento zločin a ktorých v živote môže zasiahnuť ľudská, po smrti však božská spravodlivosť, boli by veľmi šťastní, keby boli na našom mieste a mohli pánu Františkovi d’Épinay ponúknuť dcéru, aby zahladili čo len zdanlivosť podozrenia.“

Noirtier sa upokojil silou, ktorú by nik nebol tušil v tomto zlomenom organizme.

„Áno, rozumiem.“ odpovedal pohľadom Villefortovi, a ten pohľad vyjadroval súhrn hlbokého opovrhovania a inteligentného hnevu.

Villefort odpovedal na ten pohľad, ktorého výraz rozumel, ľahkým pokrčením pliec.

Potom pokynul svojej žene, aby vstala.

„Teraz, pane,“ riekla pani de Villefort, „prijmite prejav mojej úcty. Žiadate si, aby vám i Eduard prišiel prejaviť svoju úctu?“

Bolo dohodnuté, že starec dá najavo svoj súhlas zatvorením očú, odmietanie rýchlym zažmurkaním, a pozdvihnutie očú k nebu znamenalo, že si nič nežiada.

Keď si želal Valentínu, zavrel len pravé oko.

Ak si žiadal Barroisa, zavrel ľavé oko.

Na otázku pani de Villefort odpovedal rýchlym žmurkaním.

Pani de Villefort, vidiac ten zjavný odpor, stiahla pery.

„Mám vám teda poslať Valentínu?“ spýtal sa Villefort.

„Áno,“ prejavil svoje želanie rýchlym zatvorením očú.

Pán a pani de Villefort sa pozdravili, a keď vyšli, rozkázali zavolať Valentínu, ktorú už i tak boli upozornili, že cez deň bude mať u pána Noirtiera prácu.

Po rodičoch vošla k starcovi Valentína, celá zružovená vzrušením. Jeden pohľad stačil, aby pochopila, ako jej starý otec trpí a čo jej chce povedať.

„Ó, dobrý starý otecko,“ zvolala, „čo sa stalo? Nahnevali ťa, všakver, a ty sa mrzíš?“

„Áno,“ odvetil starec, zavrúc oči.

„Na koho? Na môjho otca? Nie. Na pani de Villefort? Nie. Na mňa?“

Starec prejavil, že áno.

„Na mňa?“ opakovala s údivom Valentína.

Starec opakoval prejav.

„A čo som ti urobila, drahý starý otecko?“ zvolala Valentína.

Nedostanúc odpoveď, pokračovala:

„Nevidela som ťa celý deň: povedal ti niekto niečo o mne?“

„Áno,“ živo odvetil starcov pohľad.

„Tak teda budem hádať. Bože môj, prisahám ti, starý otecko… Ach!… Odišli ztadeto, všakver, pán a pani de Villefort.“

„Áno.“

„A oni ti povedali tie veci, pre ktoré sa hneváš? Čo je to? Chceš, aby som sa ich šla spýtať a potom sa ti mohla ospravedlniť?“

„Nie, nie!“ hovoril pohľad.

„Ach, strašíš ma, starý otecko! Bože môj, čo ti len mohli povedať!“

A premýšľala.

„Ach, už viem,“ riekla, tlmiac hlas a pristupujúc k starcovi, „azda ti hovorili o mojej svadbe?“

„Áno,“ nahnevano odpovedal pohľad.

„Rozumiem, máš mi za zle, že som mlčala. Ó, vidíš, rozkázali mi, aby som ti nehovorila nič; veď ani mne nič nepovedali a dozvedela som sa tú tajnosť len akosi náhodou a indiskrétne; preto som nič nespomínala pred tebou. Odpusť mi, drahý starý otecko.“

Starcov uprený a mdlý pohľad zdal sa odpovedať:

„Nielen tvoje mlčanie ma zarmútilo.“

„Čo je to teda?“ spýtala sa deva. „Myslíš azda, že ťa opustím, starý otecko, a že ma moja svadba urobí zábudlivou?“

„Nie,“ odvetil starec.

„Povedali ti teda, že pán d’Épinay súhlasí s tým, aby sme ostali spolu?“

„Áno.“

„Prečo sa teda hneváš?“

Starcove oči dávaly najavo výraz nekonečnej nežnosti.

„Áno, rozumiem,“ riekla Valentína; „preto, lebo ma máš rád?“

Starec prejavil, že áno.

„A ty sa bojíš, že budem nešťastná?“

„Áno.“

„Nemáš rád pána Františka?“

Starcove oči opakovaly tri alebo štyri razy:

„Nie, nie, nie.“

„Trápiš sa teda veľmi, dobrý starý otecko?“

„Áno.“

„No, dobre, počúvaj,“ riekla Valentína, kľaknúc pred Noirtierom a ovinúc mu ruky okolo hrdla, „ja sa tiež veľmi sužujem, lebo nemilujem pána Františka d’Épinay.“

Záblesk radosti vyšľahol z očú starého otca.

„Pamätáš sa, ako si sa veľmi hneval na mňa, keď som chcela vstúpiť do kláštora?“

Slza zvlažila starcove vyschnuté mihalnice.

„No, dobre,“ pokračovala Valentína, „chcela som tak ujsť pred tým sobášom, ktorý ma robil zúfalou.“

Starcov dych stával sa ťažším.

„Sužuje ťa teda ten sobáš, starý otecko? Ach, Bože môj, keby si mi tak mohol pomôcť, aby sme spolu prekazili ich plány! Ale, hoci je tvoj duch taký bodrý a máš takú silnú vôľu, si proti nim nevládny; keď ide o borbu, si práve taký slabý, ak nie slabší, ako ja. Ach, v časoch svojej sily a svojho zdravia bol by si mi býval takým mocným ochrancom, teraz ma môžeš len chápať a tešiť sa alebo smútiť so mnou. Je to posledný kus šťastia, ktoré mi Boh s ostatným zabudol odňať.“

Pri týchto slovách v očiach Noirtiera bol taký výraz malície a hĺbky, že sa deve zdalo, ako by v ňom čítala tieto slová:

„Mýliš sa, môžem za teba urobiť ešte mnoho.“

„Drahý, dobrý starý otecko, ty môžeš za mňa urobiť ešte mnoho?“

„Áno.“

Noirtier pozdvihol oči k nebu. Bolo to znamenie, na ktorom sa dohodli s Valentínou, vyjadrujúce, že si niečo žiada.

„No, a čo si žiadaš, drahý starý otecko?“

Valentína chvíľku premýšľala a potom nahlas vyslovovala myšlienku za myšlienkou, tak, ako sa ony predstavovaly; vidiac však, že na všetko, čo povie, starec stále odpovedá záporne, povedala:

„Keď som taká hlúpa, musím upotrebiť veľké prostriedky!“

Menovala za sebou všetky písmená abecedy od A až po N, kým jej úsmev spytoval sa oka porazeného; pri N dal Noirtier znamenie.

„Ach,“ zvolala Valentína, „vec, ktorú si žiadaš, začína sa písmenom N; máme teda do činenia s N? Nuž, čo si žiadaš od toho N? Na, ne, ni, no.“

„Áno, áno, áno,“ prisvedčil starec.

„Ach, tak je to teda ,no‘?“

„Áno.“

Valentína šla pre slovník, ktorý položila na pult pred Noirtiera. Otvorila ho, a keď videla, že starcov pohľad utkvel na stranách, rýchlo pohybovala prstom nadol po stĺpcoch.

Vykonávajúc šesť rokov toto cvičenie, ako Noirtier upadol do ťažkého stavu, v ktorom bol, nadobudla v ňom takú obratnosť, že uhádla práve tak rýchlo starcovu myšlienku, ako keby on sám bol mohol hľadať v slovníku.

Pri slove notár Noirtier dal znamenie, aby zastala.

„Notár,“ riekla Valentína; „starý otecko, žiadaš si notára?“

Starec dal znamenie, že si naozaj žiada notára.

„Máme teda poslať pre notára?“ spýtala sa Valentína.

„Áno,“ súhlasil porazený.

„Má o tom vedieť môj otec?“

„Áno.“

„Žiadaš si hneď notára?“

„Áno.“

„Pošleme teda pre neho hneď, drahý starý otecko. To je všetko, čo si žiadaš?“

„Áno.“

Valentína bežala k cengáču a prišlému sluhovi rozkázala požiadať pána alebo pani de Villefort, aby prišli k starému otcovi.

„Si spokojný?“ spýtala sa Valentína. „Áno… to si myslím, nebolo to ľahké, však?“

A deva sa usmiala na starca ako na dieťa.

Vstúpil pán de Villefort, ktorého doviedol Barrois.

„Čo si žiadate, pane?“ spýtal sa porazeného.

„Pane,“ riekla Valentína, „starý otecko si žiada notára.“

Pri tejto čudnej a hlavne neočakávanej žiadosti vymenil pán de Villefort pohľad s Noirtierom.

„Áno,“ dával najavo starcov zrak s pevnosťou, ktorá prezrádzala, že s pomocou Valentíny a svojho starého sluhu, ktorý teraz vedel, čo si žiada, je ochotný pustiť sa do boja.

„Vy si žiadate notára?“ opakoval Villefort.

„Áno.“

„A prečo?“

Noirtier neodpovedal.

„Načo potrebujete notára?“ spýtal sa Villefort.

Pohľad porazeného ostal nehybný, a preto nemý, čo znamenalo: „Trvám na svojej vôli.“

„Aby ste vyviedli nejaký kúsok?“ pokračoval Villefort. „Stojí to za to?“

„Ale ak si pán žiada notára,“ riekol Barrois, hotový stáť na svojom s húževnatosťou, ktorá je vlastnosťou starých sluhov, „žiada si ho akiste preto, že ho potrebuje. Idem teda pre notára.“

Barrois neuznával okrem Noirtiera iného pána a nestrpel, aby sa niekedy niekto protivil jeho vôli.

„Áno, chcem notára,“ naznačil starec, prižmúriac oči s bojovným výrazom, ako by chcel povedať: ,Uvidíme, či sa mi odvážite odoprieť, čo chcem!‘

„Ak chcete mať na každý prípad notára, pane, pošleme pre neho, ale ospravedlním seba i vás, lebo ten výjav bude veľmi smiešny.“

„Nech si je,“ riekol Barrois, „ja idem pre neho.“

A starý sluha vyšiel triumfálne.