ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto prešiel ako ja peši francúzsky juh, mohol si všimnúť medzi Bellegardom a Beancairom, asi v polovici cesty medzi dedinou a mestom, predsa však bližšie k Beancairu ako Bellegardu, malý hostinec, na ktorom visí na plechovom, pri najmenšom vetre vrždiacom štíte smiešny obraz starorímskeho vodovodu, nazvaného Gardským mostom. Táto krčmička stojí na ľavej strane hradskej cesty, ak sa spravujeme tokom Rhôny, a je obrátená chrbtom k rieke; k nej pojí sa to, čomu v Languedocu hovoria záhrada; čo znamená toľko, že protivná strana tej, na ktorej otvárajú cestujúcim dvere, obrátená je do ohrady, v ktorej sa plúži niekoľko zakrpatených olív a divých figovníkov so zaprášeným lístím; pod nimi miesto zeleniny rastie cesnak, paprika a kôpor; a konečne na jednom rohu, ako zabudnutá stráž, vypína sa trudne pružný peň veľkej košatej sosny, kým jej vrcholec, rozkrídlený vejárom, práska v pálčivosti tridsaťstupňového slnca.

Všetky tieto veľké i malé stromy krivia sa, prirodzene schýlené smerom, ktorým veje mistrál, jeden z troch bičov Provensalska; druhými dvoma, ako je známe, je Durance a Parlament.

Na okolitej planine, ktorá je podobná veľkému prašnému jazeru, živorí kde-tu niekoľko stebiel pšenice, ktorú tamojší záhradníci pestujú pravdepodobne zo zvedavosti, a každé z nich je útulkom svrčkov, prenasledujúcich svojím prenikavým, monotónnym spevom cestujúcich, ktorí zablúdili do tejto pustatiny.

Asi od siedmich či ôsmich rokov bola táto krčmička majetkom muža a ženy, ich služobníctvo sa skladalo zo slúžky menom Trinette a sluhu, počúvajúceho na meno Pacand!, dve pomocné sily, ktoré až príliš stačily na obsluhu od toho času, ako vybudovali kanál z Beancairu do Aiguemortesu a odkedy lode víťazne nahradily poštovú dopravu a loďky dostavníky.

Tento kanál, ako by chcel ešte väčšmi rozjatriť clivosť hostinského, ktorého priviedol na mizinu, ťahá sa medzi Rhônou, čo ho plní, a hradskou cestou, ktorú vysáva, asi na sto krokov od krčmičky, čo sme krátko, ale verne opísali.

Hostinský, majiteľ tejto malej krčmičky, mohol mať štyridsať či štyridsaťpäť rokov. Bol to veľký, chudý, svalnatý človek, pravý južný typ, s hlbokými, žiarivými očami, orlím nosom a bielymi zubmi, aké majú dravce. Jeho vlasy, ktoré i pri prvých vánkoch veku ako by sa nemohly rozhodnúť šedivieť, boly, práve tak ako jeho dookrúhla ostrihaná brada, husté, kučeravé a sotva pretkané niekoľkými bielymi vláknami. Jeho od prírody hnedá pleť pokryla sa ešte novou hnedou vrstvou, pod vplyvom zvyku, ktorý si, chudák, osvojil: stáť od rána do večera na prahu dvier a vyzerať, či sa neblíži nejaký hosť peši alebo vozmo: pri tom očakávaní, ktoré sa skoro vždy končilo sklamaním, nechránil si ničím tvár pred pražiacim slnečným úpekom, okrem červeného ručníka, ktorým si obväzoval hlavu ako španielsky muletiery. Týmto mužským bol náš starý známy Gašpar Caderousse.

Jeho žena, ktorá sa za dievčaťa volala Magdaléna Radellová, bola zas bledá, vychudnutá, chorľavá žena: narodená v okolí Arlesu, so zachovanými stopami krásy, ktorou sa chlúbia jej rodáčky, pri tom všetkom videla, ako postupne uvädá jej tvár takrečeno v neprestajnom záchvate vnútornej triašky, takej častej medzi obyvateľmi, bývajúcimi v susedstve auigemorteských rybníkov a camargueských močiarov. Sedávala teda, stále sa trasúc zimnicou, v chyži prvého poschodia, alebo zaborená do kresla, alebo opretá o lôžko, kým jej muž stával na svojej obvyklej stráži, ktorú rád predlžoval, lebo zakaždým, keď bol so svojou vychudnutou polovičkou, prenasledovalo ho jej večné horekovanie na osud, na ktoré obyčajne odpovedal týmto filozofickým výrokom:

„Čuš, Karkonta! To je božia vôľa!“

Toto prímenie vzniklo tak, že Magdaléna Radellová pochádzala z dediny Karkonty, ležiacej medzi Salonom a Lambescom. A spravujúc sa zvykom, ktorý žiada, aby boli ľudia skoro vždy označovaní prímením miesto mena, muž meno Magdalény, ktoré bolo bezpochyby príliš slabé a ľubozvučné jeho drsnému jazyku, nahradil týmto pomenovaním.

No i pri zdanlivom oddávaní sa do vôle božej nech si nik nemyslí, že náš hostinský nepociťoval hlboko biedny stav, do ktorého ho vrhol ten prekliaty beancairský prieplav a že by bol bezcitný proti ženinmu ustavičnému horekovaniu, ktorým ho stále prenasledovala. Ako všetci južní Francúzi, aj on, boli ľudia striezliví a bez veľkých nárokov, vo veci zovňajšku bol však rozmarný. Za čias svojho blahobytu nevynechal ani jedno (slávnostné) cajchovanie rožného statku a ani jeden sprievod s taraskou, a zúčastnil sa na ňom vždy aj s Karkontou v malebnom kroji mužských z juhu, ktorý je blízky kroju katalánskemu a súčasne andalúzskemu, kým jeho žena mala rozkošný kroj Arletánok, ktorý zdá sa požičaný z Grécka a Arabska. Pomaly však zmizly hodinkové retiazky, náhrdelníky, mnohofarebné opasky, vyšívané kazajky, aksamietové vesty, pančuchy s elegantnými sponami, pestré gamaše a črievice so striebornými sponami, a Gašpar Caderousse, nemôžuc sa už skvieť na výške svojej niekdajšej nádhery, zriekol sa i so ženou všetkých svetských okázalostí, ich veselý hurhaj, ktorý počúval, hlodá tajne v srdci, keď dolieha až k jeho chatrnej krčmičke, ktorú udržiaval skôr ako útulok, a nie ako živnosť.

Caderousse podľa zvyku prepostával čiastku predpoludnia pred dverami, utkvejúc zádumčivým pohľadom raz na malom, rozrytom trávniku, kde zobalo niekoľko sliepok, alebo na tom alebo onom konci pustej hradskej, ktorá sa vinula na tej strane na juh, na onej na sever, keď zrazu ostrý hlas ženy prinútil ho opustiť miesto. Vošiel hundrúc do domu a vystúpil na prvé poschodie, nechajúc dokorán otvorené dvere, ako by maly vyzývať cestujúcich, aby cestou nezabudli na neho.

Vo chvíli, keď Caderousse vošiel do domu, hradská, o ktorej sme hovorili a na ktorú hľadel skúmavým pohľadom, bola taká opustená ako púšť napoludnie; tiahla sa biela a nekonečná medzi dvoma radmi vyziabnutých stromov a bolo ľahko pochopiť, že nijaký cestujúci, ktorý si môže voliť inú hodinu dňa, neodváži sa do tej desnej Sahary.

Ale i proti všetkej pravdepodobnosti, keby bol Caderousse zostal na svojom mieste, bol by videl vynoriť sa v smere od Bellegardy koňa s jazdcom, poberajúceho sa slušným a priateľským chodom, prezrádzajúcim najlepšiu shodu medzi jazdcom a koňom; kôň bol z uhorskej fajty, mal príjemný krok, jazdec bol čierno oblečený kňaz, majúci na hlave, hoci bolo pálčivé slnko, ktoré stálo práve na zenite, trojrohý klobúk; obidvaja sa poberali opatrným chodom.

Keď prišli ku dverám, zastali: bolo by bývalo ťažko určiť, či kôň zastavil mužského a či mužský koňa. Jazdec sosadol, a vedúc koňa za uzdu, šiel ho priviazať k točidlu porúchanej okenice, visiacej len na jednej tyči. Utierajúc si červeným vlneným vreckovým ručníčkom čelo, s ktorého mu kanul pot, kňaz pristúpil ku dverám a tri razy zabúchal na prah okovaným hrotom palice, ktorú držal v ruke.

Hneď nato vstal veľký čierny pes a priblížil sa niekoľko krokov, štekajúc a ukazujúc biele zuby; dvojitý nepriateľský prejav, dokazujúci, ako málo bol privyknutý na spoločnosť.

Pod ťažkým krokom zaraz sa otriasly drevené schody, dvíhajúce sa pozdĺž steny, po ktorých, shýbajúc sa, sostupoval zpätkujúc majiteľ chatrného príbytku, pri dverách ktorého stál kňaz.

„Tu som, tu som!“ volal Caderousse, cele udivený. „Čušíš, Margotin! Nebojte sa, pane, šteká, ale nehryzie. Prajete si víno, všakver? Veď je nehanebná horúčava… Ach, pardon,“ prerušil sa Caderousse, vidiac, s akým cestujúcim má do činenia, „pardon, nevedel som, koho mám česť vítať! Čo si prajete? Čo si želáte, pán abbé? Stojím vám k službám.“

Kňaz hľadel na mužského asi dve-tri sekundy so zvláštnou pozornosťou a zdalo sa, že sa aj sám snaží upútať na seba pozornosť hostinského, vidiac však, že jeho črty nevyjadrujú nič iné ako prekvapenie nad tým, že mu neodpovedajú, nahliadol, že je čas zakončiť údiv, a povedal s veľmi silným talianskym prízvukom:

„Nie ste pán Caderousse?“

„Áno, pane,“ prisvedčil hostinský, prekvapený otázkou ešte väčšmi ako mlčaním, „som ním skutočne; Gašpar Caderousse, k vašim službám.“

„Gašpar Caderousse… áno, myslím, že je to meno i priezvisko; bývali ste kedysi na Alléss de Mailhan, všakver? Na štvrtom poschodí?“

„Tak je.“

„A mali ste tam krajčírsky podnik?“

„Áno, ale remeslo šlo zle: v tom prekliatom Marseille je tak teplo, že sa ľudia napokon, tuším, vôbec nebudú obliekať. Ale keď hovoríme o tom teple — nechcete sa občerstviť, pán abbé?“

„Tak je, doneste mi fľašu najlepšieho vína, aké máte, a potom budeme pokračovať v rozhovore, ak budete chcieť, alebo to necháme.“

„Ako sa vám bude páčiť, pán abbé,“ odvetil Caderousse.

A aby mu neušla príležitosť zbaviť sa jednej z posledných fliaš kahorského vína, ktoré mu ostávaly, Caderousse sa ponáhľal zdvihnúť padacie dvere, umiestené práve v dlážke tejto prízemnej miestnosti, ktorá slúžila ako jedáleň a súčasne aj ako kuchyňa.

Keď sa o päť minút zas zjavil, našiel kňaza, sediaceho na stolici, opretého lakťom o dlhý stôl, kým Margotin, ktorý sa zdal s ním smierený, pochopiac, že tento divný cestujúci proti zvyku bude niečo jesť, natiahol mu na lono vyziabnutý krk a zahľadel sa na neho milým okom.

„Vy ste sám?“ spýtal sa abbé hostinského, keď hostinský staval pred neho fľašu a pohár.

„Ach, Bože môj, áno! Sám, alebo skoro sám, pán abbé, lebo mám ženu, ktorá mi v ničom nemôže pomôcť, úbohá Karkonta, je ustavične chorá!“

„Ach, vy ste ženatý!“ riekol kňaz s istým záujmom, vrhajúc vôkol seba pohľad, ktorý sa zdal odhadovať nepatrnú cenu chatrného zariadenia chudobnej domácnosti.

„Nenachodíte, všakver, že som bohatý, pán abbé?“ riekol s povzdychom Caderousse. „Ale, prosím vás! Na tomto svete nestačí byť statočným, aby sa človeku vodilo dobre.“

Abbé uprel na neho prenikavý pohľad.

„Áno, statočným; tým sa môžem chváliť, pane,“ riekol hostinský, znášajúc abbého pohľad s rukou na hrudi a potriasajúc hlavou. „V našich časoch to nemôže každý povedať.“

„Tým lepšie, ak je pravda to, čím sa chválite,“ povedal abbé; „lebo som pevne presvedčený, že prv či neskôr je statočný človek odmenený a nehodný potrestaný.“

„To hovoriť je vaším povolaním, pán abbé,“ vravel Caderousse s trpkým výrazom; „pravda, človek má právo neveriť tomu, čo hovoríte.“

„Nekonáte správne, ak tak hovoríte, pane,“ riekol abbé, „lebo o chvíľu ja sám budem dôkazom toho, čo tvrdím.“

„Čo tým chcete povedať?“ pýtal sa Caderousse s údivom.

„Chcem povedať, že sa predovšetkým musím presvedčiť, či ste tým, s kým mám do činenia.“

„Aký dôkaz si prajete?“

„Poznali ste r. 1814 alebo 1815 istého námorníka, ktorý sa menoval Dantes?“

„Dantes!… Či som poznal, úbožiaka Edmonda? To si myslím! Veď to bol jeden z mojich najlepších priateľov!“ zvolal Caderousse, ktorého tvár zaliala nachová červeň, kým jasné, pevné oko abbého zdalo sa rozširovať, aby cele objavil vyslúchaného.

„Áno, myslím, že sa naozaj menoval Edmond.“

„Či sa menoval Edmond, ten hodný šuhaj? To si myslím! Ako sa ja menujem Gašpar Caderousse. A čo sa stalo, pane, s úbohým Edmondom?“ pokračoval hostinský. „Poznali ste ho azda? Žije ešte? Je na slobode? Je šťastný?“

„Zomrel vo väzení, zúfalejší a nešťastnejší ako trestanci, vlečúci svoju guľu na toulonských galejach.“

Po červeni zjavila sa na Caderoussovej tvári smrteľná bledosť. Odvrátil sa a abbé videl, že si koncom červeného ručníka, ktorý mu slúžil za prikrývku hlavy, stiera slzu.

„Chudák!“ šeptal Caderousse. „Nuž, tu máte nový dôkaz toho, čo som vám hovoril, pán abbé, že Pán Boh je len ku zlým láskavý. Ach,“ pokračoval Caderousse obraznou rečou južných ľudí, „svet je čím ďalej, tým horší; nech teda padá z neba dva dni prach a hodinu oheň, a bude všetko v poriadku.“

„Zdá sa, pane,“ povedal abbé, „že ste toho chlapca mali zo srdca radi.“

„Áno, mal som ho veľmi rád, hoc si musím vyčítať, že som mu na chvíľu závidel jeho šťastie. Ale od toho času, prisahám vám na Caderoussovu česť, ľutoval som veľmi jeho nešťastný osud.“

Na chvíľu zavládlo ticho, abbé však ani v ňom ani len na sekundu neprestal skúmať pohyblivú tvár hostinského.

„A vy ste poznali toho úbohého chlapca?“ spytoval sa ďalej Caderousse.

„Zavolali ma k jeho smrteľnému lôžku, aby som mu poskytol poslednú útechu viery,“ odvetil abbé.

„A na čo umrel?“ spýtal sa Caderousse stiesneným hlasom.

„Na čo sa umiera v žalári, keď človek umiera v tridsiatich rokoch, ak nie na žalár?“

Caderousse si sotrel pot, ktorý mu stekal čelom.

„Zvláštne bolo pritom,“ hovoril ďalej abbé, „že Dantes na smrteľnom lôžku mi prisahal na Krista, ktorého nohy bozkával, že mu je pravá príčina uväznenia neznáma.“

„To je pravda, to je pravda,“ šeptal Caderousse, „nemohol ju poznať; nie, pán abbé, neluhal, chudák.“

„A preto mi naložil, aby som objasnil jeho nešťastie, ktoré nikdy nemohol objasniť, a aby som rehabilitoval jeho pamiatku, ak bola nejako poškvrnená.“

A pohľad abbého, upierajúc sa vždy pevnejšie a pevnejšie na Caderoussovu tvár, hltal skoro pochmúrny výraz, ktorý sa na nej zjavil.

„Bohatý Angličan,“ pokračoval abbé, „jeho druh v nešťastí, ktorý opustil žalár pri druhej reštaurácii, mal diamant veľkej ceny. Opúšťajúc väzenie, chcel zanechať Dantesovi, ktorý ho raz v chorobe ošetroval ako brat, dôkaz svojej vďačnosti a daroval mu ten diamant. Dantes, miesto toho, aby ho upotrebil na podplatenie žalárnikov, ktorí ho konečne mohli prijať a potom ho zradiť, podržal si ho pre prípad, že by sa dostal z väzenia. Lebo keby sa bol dostal z väzenia, jednoduchým predaním tohto diamantu bol by si zabezpečil majetok.“

„Bol to teda, ako hovoríte,“ spytoval sa Caderousse s iskriacim zrakom, „diamant veľkej ceny?“

„Všetko je relatívne,“ odvetil abbé; „pre Edmonda mal veľkú cenu. Odhadli ho na päťdesiattisíc frankov.“

„Päťdesiattisíc frankov!“ zvolal Caderousse. „Tak bol veľký ako orech!“

„Nie, nie celkom,“ vravel abbé, „ale posúďte to sami, veď ho mám pri sebe.“

Caderousse zdal sa hľadať pod abbého oblekom poklad, o ktorom hovoril.

Abbé vyňal z vrecka malé puzdro z čierneho šagrínu, otvoril ho a pred Caderoussovým oslneným pohľadom dal zažiariť trblietavému zázraku, vsadenému do prsteňa obdivuhodnej práce.

„A to stojí päťdesiattisíc frankov?“

„Bez zasadenia, ktoré má tiež určitú cenu,“ vravel abbé.

A zatvoriac puzdro, skryl zas diamant, ktorý však žiaril aj naďalej v Caderoussovej mysli.

„Ale ako ste prišli k tomu diamantu, pán abbé?“ spýtal sa Caderousse. „Edmond vás teda urobil svojím dedičom?“

„Nie, ale vykonávateľom svojej poslednej vôle. Mal som troch dobrých priateľov a nevestu,“ hovoril mi; „viem, že za mnou všetci traja trpko želejú; jeden z tých dobrých priateľov sa menoval Caderousse.“

Caderousse sa zachvel.

„Druhý,“ pokračoval abbé, zdanlivo si nevšimnúc Caderoussovo pohnutie, „druhý sa volal Danglars; tretí,“ dodal, „hoci bol mojím súperom, miloval ma tiež.“

Diabolský úsmev ožiaril Caderoussove črty, pritom sa pohol, aby prerušil abbého.

„Počkajte,“ riekol abbé, „nechajte ma dohovoriť, a ak máte nejakú poznámku, môžete ju urobiť hneď. Tretí, hoci bol mojím súperom, miloval ma tiež a volal sa Fernand; moja nevesta sa však volala… Už sa nepamätám na meno nevesty,“ riekol abbé.

„Mercedes,“ povedal Caderousse.

„Ah, hej, tak je,“ prisvedčil abbé s tlmeným vzdychom, „Mercedes.“

„Nuž?“ spýtal sa Caderousse.

„Dajte mi fľašu vody,“ požiadal abbé.

Caderousse sa mu ponáhľal vyhovieť.

Abbé si nalial do pohára vody a vypil niekoľko hltov.

„Kde sme prestali?“ spýtal sa, stavajúc pohár na stôl.

„Nevesta sa volala Mercedes.“

„Áno, tak… Pôjdete do Marseille… to hovorí stále Dantes, rozumiete?“

„Výtečne.“

„Predáte tento diamant, rozdelíte sumu na päť čiastok a odovzdáte ju mojim dobrým priateľom, jediným bytostiam, ktoré ma na svete milovaly!“

„Prečo na päť čiastok?“ spýtal sa Caderousse. „Menovali ste mi len štyri osoby.“

„Preto, že piata, ako mi bolo povedané, je mŕtva… Piatou bol Dantesov otec.“

„Ach, áno,“ povedal Caderousse, rozrušený bojujúcimi v ňom náruživosťami, „ach, áno, ten biedny človek zomrel!“

„Dozvedel som sa o tom v Marseille,“ vetil abbé, snažiac sa robiť ľahostajnú tvár, „ale už je to tak dávno, že som nemohol zistiť podrobnosti… Vedeli by ste azda niečo o starcovej smrti?“

„Oh,“ zvolal Caderousse, „kto by o tom mohol vedieť lepšie ako ja?… Býval som v bezprostrednom susedstve s tým človekom… Ach, áno, Bože môj; asi rok po synovom zmiznutí biedny starec umrel.“

„Ako umrel?“

„Lekári menovali jeho nemoc, tuším… zapálením žalúdka; jeho známi hovorili, že zomrel od žiaľu… a ja, ktorý som ho videl takrečeno umierať, hovorím, že zomrel…“

Caderousse sa zarazil.

„Že zomrel?“ spýtal sa stiesnene kňaz.

„Nuž, že zomrel od hladu!“

„Od hladu!“ zvolal abbé, trhnúc sa. „Od hladu! Najbiednejšie zviera nehynie hladom! Po uliciach blúdiaci psi nájdu súcitnú ruku, ktorá im hodí kus chleba. A človek, kresťan, zomrie od hladu medzi ľuďmi, ktorí hlásajú o sebe, že sú tiež kresťanmi! To je nemožné!“

„Čo som povedal, povedal som,“ pohodil Caderousse.

„A robíš chybu!“ ozval sa na schodoch hlas. „Do čoho sa to miešaš?“

Obaja mužskí sa obrátili a medzi latkami zábradlia zbadali chorobnú hlavu Karkonty; dovliekla sa až ta a počúvala rozhovor, sediac na poslednom schodíku, s hlavou položenou na kolená.

„Do čoho sa miešaš ty, žena?“ riekol Caderousse. „Pán si žiada zprávy, zdvorilosť velí, aby som mu ich dal.“

„Áno, ale opatrnosť velí, aby si mu ich odoprel. Kto ti povedal, pre akú príčinu ťa chcú prinútiť k reči, ty hlupák?“

„Pre znamenitú príčinu, pani, za to vám ručím,“ povedal abbé. „Váš muž sa teda nemusí ničoho báť, len keď bude odpovedať úprimne.“

„Nemá sa čoho báť, áno! Začne sa s krásnymi sľubmi, a potom už stačí povedať, že sa nemá čoho báť; potom sa odíde a zo sľúbeného nič nesplní, v jedno krásne ráno padne na biednych ľudí nešťastie, a ani nebudú vedieť, zkade prišlo.“

„Buďte spokojná, dobrá žena, s mojej strany sa na vás neprivalí nešťastie, za to vám ručím.“

Karkonta zahundrala niekoľko nesrozumiteľných slov, položila na chvíľu zdvihnutú hlavu zas na kolená a triasla sa ďalej zimnične, nechávajúc muža, aby pokračoval v rozhovore, ale sediac tak, aby z neho nestratila ani slovo.

Zatiaľ abbé vypil niekoľko hltov vody a upokojil sa.

„Ale,“ ujal sa zas slova, „čo bol ten nešťastný starec natoľko opustený celým srdom, že zomrel takou smrťou?“

„Oh, pane,“ odvetil Caderousse, „nie azda že by ho bola Katalánska Mercedes alebo pán Morrel opustili, ale úbohý starec poňal hlboký odpor proti Fernandovi, k tomu,“ dodal Caderousse s ironickým úsmevom, „o ktorom vám Dantes povedal, že bol jeho priateľom.“

„Čo, nebol ním?“ spýtal sa abbé.

„Gašpar, Gašpar!“ hundrala na schodoch žena. „Daj si pozor na reči!“

Caderousse urobil netrpezlivý pohyb, a nedajúc na prerušenie inú odpoveď, odvetil abbému:

„Možno byť priateľom toho, ktorého ženu si želáme? Dantes, ktorý mal zlaté srdce, menoval všetkých tých ľudí svojimi priateľmi… Úbohý Edmond!… Skutočne, je lepšie, že sa o ničom nedozvedel; bolo by ho to stálo príliš veľa námahy, aby im odpustil vo chvíľke smrti. A nech hovorí kto chce, čo chce,“ pokračoval Caderousse v reči, ktorá nebola bez istej drsnej poézie, „bojím sa kliatby mŕtvych väčšmi ako nenávisti živých.“

„Hlupák!“ povedala Karkonta.

„Viete teda,“ pokračoval abbé, „čo urobil Fernand Dantesovi?“

„To si myslím, že viem.“

„Hovorte teda.“

„Gašpar,“ riekla žena, „rob si, čo chceš, si svojím pánom, ale ak počúvneš moju radu, nepovieš nič.“

„Myslím, žena, že teraz máš pravdu,“ súhlasil Caderousse.

„Nechcete teda povedať nič?“ spýtal sa abbé.

„Načo?“ odvetil Caderousse. „Keby šuhaj žil a prišiel ku mne, aby raz navždy poznal všetkých svojich priateľov i nepriateľov, nepoviem, že nie. Ale je pod zemou, ako ste mi povedali, už nemôže nenávidieť, nemôže sa pomstiť. Sotrime to.“

„Chcete teda,“ vravel abbé, „aby som dal tým ľuďom, ktorých označujete ako nehodných a falošných priateľov, odmenu, ktorá je určená vernosti?“

„To je pravda,“ vetil Caderousse, „máte pravdu. Čím by im teraz bolo poručenstvo chudáka Edmonda? Do mora padnutou kvapkou vody!“

„Nepočítajúc s tým, že by ťa tí ľudia mohli zničiť jediným kývnutím,“ riekla žena.

„Ako to? Tí ľudia sa teda stali bohatými a mocnými?“

„Tak vám je ich osud neznámy?“

„Áno, rozprávajte mi o nich.“

Zdalo sa, že Caderousse chvíľu rozmýšľa.

„Nie, naozaj,“ riekol, „trvalo by to príliš dlho.“

„Máte právo mlčať, milý priateľ,“ riekol abbé tónom svrchovanej ľahostajnosti, „a ja beriem ohľad na vaše rozpaky. Napokon, čo robíte, je skutočne hodno dobrého človeka; nehovorme teda už o tom. O čo ma požiadal? Len o formalitu. Predám teda diamant.“

Vyňal z vrecka diamant, otvoril puzdro a vystavil ho obdivu Caderoussových oslnených očú.

„Diamant!“ riekla Karkonta vstávajúc a sostupujúc po schodoch dosť istým krokom. „Aký je to diamant?“

„Čo si nepočula, žena?“ pohodil Caderousse. „Je to diamant, ktorý nám poručil ten šuhaj: predovšetkým svojmu otcovi, svojim trom priateľom, Fernandovi, Danglarsovi a mne a svojej neveste Mercedes. Diamant stojí päťdesiattisíc frankov.“

„Ah, to je krásny skvost!“ zvolala žena.

„Piata čiastka tej sumy teda patrí nám?“ spýtal sa Caderousse.

„Áno, pane,“ odvetil abbé, „a k tomu ešte čiastka podielu po Dantesovom otcovi, ktorý, tuším, mám právo rozdeliť medzi vás štyroch.“

„A prečo medzi nás štyroch?“ spýtala sa Karkonta.

„Preto, že ste boli štyrmi Edmondovými priateľmi.“

„Priatelia nezrádzajú!“ hundrala tlmene žena.

„Áno, áno,“ hovoril Caderousse, „to som práve hovoril; je to skoro zneuctenie, svätokrádež odmieňať zradu, ba azda zločin.“

„To bola vaša vôľa,“ vetil abbé pokojne, vsunujúc diamant do vrecka sutany. „A teraz mi dajte adresu Edmondových priateľov, aby som mohol uskutočniť jeho poslednú vôľu.“

Na Caderoussovom čele perlil sa pot vo veľkých kropajach; videl, ako abbé vstal, ako šiel ku dverám, ako by chcel pozrieť na koňa, a zas sa vrátil.

Caderousse a jeho žena hľadeli na seba s nevýslovným výrazom.

„Celý diamant by bol náš,“ riekol Caderousse.

„Myslíš?“ spýtala sa žena.

„Kňaz by nás nechcel oklamať.“

„Rob, čo chceš,“ riekla žena, „ja sa nebudem do toho pliesť.“

A šla nazad hore schodmi, zuby jej drkotaly, hoci bola pálčivá horúčava.

Na poslednom schode sa na chvíľu zastavila.

„Rozmysli si to dobre, Gašpar,“ riekla.

„Som rozhodnutý,“ odvetil Caderousse.

Karkonta s hlbokým povzdychom vošla do svojej chyže; bolo počuť, ako vrzala dlážka pod jej krokmi, kým prišla ku kreslu, do ktorého si zťažka sadla.

„K čomu ste sa rozhodli?“ spýtal sa abbé.

„Že vám poviem všetko,“ odvetil hostinský.

„Naozaj, myslím,“ riekol kňaz, „že je to najlepšie, čo môžete urobiť; nie že by som na tom nástojil dozvedieť sa veci, ktoré chcete zatajiť, ale konečne, ak mi môžete pomôcť pri rozdelení poručenstva podľa želania testátora, bude tak lepšie.“

„Dúfam, že áno,“ vetil Caderousse, majúc líca žiariace nádejou a žiadostivosťou.

„Počúvam vás,“ riekol abbé.

„Počkajte,“ spamätal sa Caderousse; „mohli by nás vyrušiť pri najzaujímavejšom mieste, a to by bolo nepríjemné; je konečne zbytočné, aby niekto vedel, že ste sem prišli.“

Šiel ku dverám krčmičky, zavrel ich a na dovŕšenie opatrnosti spustil aj priečnu závoru.

Medzitým si abbé vybral miesto, s ktorého by mohol pohodlne počúvať. Sadol si do rohu, aby zostal v tieni, kým úplnok svetla padal na tvár spoločníka. Sám však, s nachýlenou hlavou a sopätými, či skôr zaťatými rukami chystal sa počúvať s napätou pozornosťou.

Caderousse si pritiahol stolicu a sadol si naproti nemu.

„Pamätaj si, že ťa k ničomu nenútim!“ hovoril chvejúci sa hlas Karkonty, ako by táto žena cez dlážku bola videla chystanú scénu.

„Dobre, dobre,“ vravel Caderousse, „nehovorme už o tom; beriem všetko na seba.“

A začal.