ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď na druhý deň vstali, prvým Albertovým slovom bolo navrhnúť Františkovi, aby šli ku grófovi na návštevu. Poďakoval sa mu síce už minule, ale chápal, že služba, ktorú mu gróf preukázal, zasluhuje dvojitú vďaku.

František, ktorého ku grófovi de Monte Christo priťahovala s hrôzou miešaná náklonnosť, nechcel nechať vikonta ísť samého k tomu človeku, odprevadil ho teda; zaviedli ich do salónu. O päť minút nato zjavil sa gróf.

„Pán gróf,“ začal Albert, idúc k nemu, „dovoľte, aby som dnes opakoval to, čo som zle povedal už včera: že nikdy nezabudnem, v akých okolnostiach ste mi prišli pomôcť, a že nikdy nezabudnem, že som vám zaviazaný životom — alebo takmer životom.“

„Drahý môj sused,“ odvetil gróf so smiechom, „v súvislosti s tými záväzkami zveličujete. Zaviazaný ste mi len preto, že som vám usporil maličkosť, dvadsaťtisíc frankov vášho cestovného rozpočtu — to je všetko; vidíte teda, že to nestojí za reč. Vy však,“ dodal, „prijmite moju poklonu: boli ste naozaj na zjedenie so svojou chladnokrvnou nedbanlivosťou.“

„Čo chcete, gróf!“ riekol Albert. „Predstavil som si, že som mal hádku, po ktorej nasleduje súboj. Potom som chcel tých zbojníkov niečomu naučiť; že vo všetkých krajinách sveta sa ľudia bijú, ale že len Francúzi sa bijú so smiechom. Pri tom všetkom môj záväzok proti vám nie je ani mak menší a prichodím sa vás spýtať, či by som vám ja sám nemohol byť v niečom užitočný, alebo stať sa takým prostredníctvom svojich priateľov alebo známych. Môj otec, gróf de Morcerf, ktorý je pôvodom Španiel, má vysoké postavenie doma i v Španielsku; ja teda a všetci, ktorí ma milujú, stojíme vám k službám.“

„Priznávam sa vám, pán de Morcerf, že som počítal s vaším pozvaním a že ho prijímam veľmi rád. Vyvolil som si vás už, aby som vás požiadal o veľkú službu.“

„Akú?“

„Nebol som nikdy v Paríži, nepoznám Paríž…“

„Skutočne?“ zvolal Albert. „A mohli ste žiť až do dneška bez toho, že by ste poznali Paríž? To je neuveriteľné!“

„A predsa je to tak. Cítim však ako vy, že ďalšia neznalosť hlavného mesta vzdelaného sveta je nemožnou vecou. Ba čo viac: bol by som sa azda už dávno vybral na tú nevyhnutnú cestu, keby som bol mal niekoho, kto by ma bol uviedol do spoločnosti, v ktorej som nemal nijakých spojení.“

„Oh! Človek ako vy!“ zvolal Albert.

„Ste veľmi láskavý; keď však nemám inej záľuby okrem tej, že ako milionár mohol by som konkurovať s pánom Aguardom alebo pánom Rotschildom, a keď nejdem do Paríža preto, aby som hral na burze, zadržala ma tá malá okolnosť. Pod vplyvom vášho pozvania som sa teraz rozhodol. Vy sa teda, drahý pán de Morcerf, zaväzujete,“ (gróf povedal tieto slová s divným úsmevom), „zaväzujete sa, že keď prídem do Francúzska, otvoríte mi dvere do toho sveta, v ktorom by som bol inak cele neznámy, ako nejaký Huron alebo Cochinchiňan.“

„Oh! pán gróf, s najväčšou radosťou!“ odvetil Albert. „A to tým skôr (nevysmejte ma, drahý František!), že ma volajú nazad do Paríža listom, ktorý som dostal dnes ráno a v ktorom je reč o mojom spojení s istou veľmi znamenitou rodinou, ktorá má s parížskym svetom najlepšie spojenia.“

„Manželské spojenie?“ spýtal sa František s úsmevom.

„Oh, Bože môj, áno! A keď sa vrátite do Paríža, nájdete ma už ako usadlého manžela, a môže byť, aj otca rodiny. Mám vrodenú vážnosť, a to jej, však, priam pristane? Ale nech je to akokoľvek, opakujem vám, gróf, že ja a moji blízki patríme vám telom i dušou.“

„Prijímam,“ povedal gróf, „lebo mi chýbala, na moju česť, len táto príležitosť, aby som mohol uskutočniť plány, ktorými sa zaoberám už oddávna.“

František nepochyboval ani na chvíľu, že plány sú tie isté, na ktoré urobil narážku v jaskyni na Monte-Christo, pozrel na grófa, hovoriaceho tie slová, chtiac vypozorovať z jeho tváre nejaké odhalenie úmyslov, ktoré ho vedú do Paríža. Ale bolo veľmi ťažko nazrieť do jeho duše najmä vtedy, keď ju zahalil úsmevom.

„Ale, gróf, nie sú to nejaké oblačné plány,“ spýtal sa Albert, veľmi šťastný, že bude môcť uviesť do spoločnosti človeka, ako je Monte Christo, „akým si cestou narobíme tisíce a ktoré, vystavené na piesku, rozpŕchnu sa pri prvom zadutí vetra?“

„Na moju česť, nie,“ odvetil gróf; „chcem ísť do Paríža, musím ta ísť.“

„A kedy to bude?“

„Vtedy, keď tam budete aj vy.“

„Ja?“ spýtal sa Albert. „Oh, Bože môj, o štrnásť dní, najneskoršie o tri týždne; závisí to od toho, ako dlho bude trvať cesta.“

„Tak vám dám tri mesiace,“ vravel gróf: „vidíte, že som vám dal dlhú lehotu.“

„A o tri mesiace,“ zvolal Albert s radosťou, „prídete zaklopať na moje dvere?“

„Chcete schôdzku na deň a hodinu?“ spýtal sa gróf. „Upozorňujem vás, že som protivne presný.“

„Na deň a hodinu?“ riekol Albert. „To ma bude tešiť.“

„Nech je tak!“ Gróf siahol za kalendárom, ktorý visel vedľa zrkadla. „Dnes,“ riekol „máme 21. februára (vyňal hodinky); je pol jedenástej predpoludním. Chcete ma čakať 21. mája o pol jedenástej predpoludním?“

„Znamenite!“ zvolal Albert. „Raňajky budú prichystané.“

„Kde bývate?“

„V ulici du Helder, číslo 27.“

„Bývate sami? Nebudem vám na ťarchu?“

„Bývam v otcovskom dome, ale môj byt je v cele oddelenom pavilóne vo dvore.“

„Dobre!“

Gróf vzal značky a zapísal:

„Ulica du Helder, číslo 27., 21. mája o pol jedenástej predpoludním.“

„A teraz,“ riekol gróf, schovávajúc značky zas do vrecka, „ubezpečujem vás, že ručička vašich hodiniek nebude presnejšia ako ja.“

„Uvidíme sa ešte pred mojím odchodom?“ spýtal sa Albert.

„To závisí od toho, kedy odídete.“

„Odchádzam zajtra popoludní o piatej hodine.“

„V tom prípade sa s vami lúčim. Mám prácu v Neapole a vrátim sa sem až v sobotu večer alebo v nedeľu ráno. A vy, pán barón,“ obrátil sa gróf ku Františkovi, „odchádzate tiež?“

„Áno.“

„Do Francúzska?“

„Nie, do Benátok. V Taliansku zostanem ešte rok alebo dva.“

„Neuvidíme sa teda v Paríži?“

„Obávam sa, že sa mi nedostane tej cti.“

„Tak, páni, šťastlivú cestu,“ riekol gróf priateľom, podávajúc každému jednu ruku.

František sa prvý raz dotkol grófovej ruky a zachvel sa, lebo bola ľadová ako ruka mŕtveho.

„Naposledy teda,“ povedal Albert; „tak ste teda dohodnutý, na vašu česť, však? Ulica du Helder, číslo 27, 21. máj o pol jedenástej predpoludním.“

„21. máj o pol jedenástej predpoludním, ulica du Helder, číslo 27,“ opakoval gróf.

Mladí ľudia sa pozdravili grófovi a odišli.

„Čo vám je?“ spýtal sa Albert Františka, keď sa vrátili do svojho bytu. „Ste veľmi vážny.“

„Áno,“ odvetil František, „poviem vám pravdu; gróf je zvláštny človek a tá schôdzka v Paríži, ktorú s vami ustálil, vzbudzuje vo mne obavu.“

„Tá schôdzka… obavu! Ale vy šaliete, drahý František!“ zvolal Albert.

„Čo chcete!“ riekol František. „Či už šaliem alebo nie, ale je to tak.“

„Čujte,“ vravel Albert, „som rád, že sa mi naskytla príležitosť povedať vám to, ale vždy sa mi tak videlo, že sa ku grófovi správate dosť chladno, kým on sa správal k vám bezchybne. Máte niečo proti nemu?“

„Možno.“

„Prv, ako ste sa s ním tu sišli, videli ste ho azda niekde inde?“

„Tak je.“

„A kde?“

„Sľúbite mi, že z toho, čo vám poviem, neprezradíte ani slova?“

„Sľubujem.“

„Na svoju česť?“

„Na svoju česť.“

„Dobre. Čujte teda.“

A František rozprával Albertovi o svojom výlete na ostrov Monte-Christo, ako tam našiel podludnícku bandu a v nej dvoch korzických zbojníkov. Podrobne mu opísal okolnosti čarovného pohostinstva, ktorým ho zahrnul gróf v jaskyni z „Tisíc a jednej noci;“ rozprával mu o večeri, o hašiši, o sochách, o skutočnosti sna a ako mu po prebudení, ako dôkaz a rozpomienka na všetky tie udalosti, zostala len malá jachta, plaviaca sa na obzore k Porto-Vecchio.

Potom prišiel na Rím, spomenul noc v Koloseu, grófov rozhovor z Vampom, ktorý vypočul a ktorý sa vzťahoval na Peppina, v ňom gróf sľúbil, že vymôže zbojníkovi omilostenie, ako potom splnil sľub.

Napokon prišiel k dobrodružstvu predošlej noci, k ťažkostiam, ktoré mal, vidiac, že k doplneniu výkupného chýba mu šesť či sedemsto piastrov, a konečne k myšlienke obrátiť sa na grófa, ktorá mala taký malebný a uspokojujúci výsledok.

Albert počúval s napätou pozornosťou.

„Vo všetkom tom vlastne kde nachádzate nejakú chybu?“ riekol mu, keď František dohovoril. „Gróf je cestovateľ, má svoju loď, lebo je bohatý. Choďte do Portsmouthu alebo do Southamptonu, a tam v prístavoch nájdete plno jácht, čo patria bohatým Angličanom, ktorí majú podobné myšlienky. Aby mal kde zastať na svojich vychádzkach, aby nemusel jesť tú hroznú stravu, ktorá ma otravuje štyri mesiace a vás štyri roky, aby nemusel ležať v tých strašných posteliach, v ktorých nemožno spať, zariadil si na Monte-Christo dočasný byt. Keď ho mal zariadený, obávajúc sa, aby mu toskánska vláda nedala výpoveď a aby jeho výdavky nevyšly vnivoč, kúpil ostrov a prijal jeho meno. Môj drahý, stopujte vo svojej pamäti a povedzte mi, koľko vašich známych prijalo meno pozemkov, ktoré nikdy neboly ich majetkom.“

„Ale čo tí korzickí zbojníci, ktorí boli medzi jeho mužstvom?“ spýtal sa František.

„Nad čím sa pozastavujete? Veď vy viete lepšie ako hockto iný, že korzickí zbojníci nie sú zlodeji, ale len utečenci, ktorí pred krvnou pomstou ušli zo svojho mesta alebo dediny, všakver? Človek sa teda môže stýkať s nimi, a nekompromitovať pritom. Osvedčujem sa vám preto, že ak pôjdem raz na Korziku, prv, ako sa dám predstaviť gubernátorovi a prefektovi, dám sa predstaviť banditom z Colomby, ak je vôbec možné ich nájsť; považujem ich za milých chlapcov.“

„Ale Vampa a jeho družina?“ spýtal sa zas František; „to sú zbojníci, ktorí prepadajú ľudí, aby ich ozbíjali; úfam sa, že to už nepopriete. Čo poviete na grófov vplyv, ktorý má na takýchto ľudí?“

„Hovorím, môj drahý, že tento vplyv mi podľa všetkej pravdepodobnosti zachránil život, a preto ho nemôžem posudzovať z prílišnej blízkosti. A tak miesto toho, aby som z neho robil ťažký zločin, dovoľte, aby som ho ospravedlnil, keď aj nie preto, že mi zachránil život, čo je možno zveličené tvrdenie, ale aspoň preto, že mi usporil štyritisíc piastrov, ktoré robia dvadsaťštyritisíc našej meny, sumu, na koľko by som sa vo Francúzsku nikdy nebol cenil, čo je dôkazom toho,“ dodal Albert so smiechom, „že nikto nie je prorokom vo svojej vlasti.“

„Práve to je to! Ktorá krajina je grófovou vlasťou? Ktorá je jeho rodná reč? Aké sú jeho existenčné prostriedky? Kde má pôvod jeho ohromné bohatstvo? Aká bola prvá časť jeho tajomného a neznámeho života, ktorá dávala druhej časti tmavé a mizantropické prifarbenia. Keby som bol na vašom mieste, to všetko by som chcel vedieť.“

„Drahý František,“ vetil Albert, „keď ste dostali môj list a videli ste, že nám je potrebný grófov vplyv, išli ste k nemu a povedali ste mu, môjmu priateľovi, Albertovi de Morcerf, hrozí nebezpečenstvo; pomôžte mi ho zachrániť! Či nie je tak?“

„Áno.“

„Či sa vás vtedy spýtal; kto je to ten pán Albert de Morcerf? Kde vzal majetok? Akého pôvodu je jeho meno? Aké sú jeho existenčné prostriedky? Ktorá krajina je jeho vlasťou? Kde sa narodil? Povedzte mi, spytoval na vás na to všetko?“

„Priznávam sa, nie.“

„Jednoducho prišiel, nič viac. Vyslobodil ma z Vampových rúk, kde i pri svojej zdanlivej nedbalosti, priznávam sa, hral som veľmi mrzutý zástoj. A tak, môj drahý, keď za takú službu na odplatu žiada, aby som mu urobil to, čo sa robieva každému ruskému alebo talianskemu kniežaťu, ktoré cestuje cez Paríž, aby som ho predstavil spoločnosti, vy chcete, aby som mu to odoprel? Tak ste blázon!“

Musíme poznamenať, že teraz náhodou všetky správne dôvody boly na strane Albertovej.

„Konečne,“ vravel František, vzdychnúc si, „urobte, ako chcete, drahý vikont, lebo všetko, čo mi hovoríte, uznávam, je veľmi pravdepodobné. Pri tom všetkom je aj to pravda, že gróf Monte Christo je zvláštny človek.“

„Gróf Monte Christo je ľudomil. Nepovedal vám, aký cieľ má jeho parížska cesta? Chce sa uchádzať o Montyho cenu, a ak k tomu, aby ju dostal, potrebuje len môj hlas a vplyv toho tak mrzkého pána, ktorý ju udeľuje, tak mu dám prvý a zaistím mu druhý. A teraz, drahý František, nehovorme už o tom, sadnime si k stolu a potom poďme ešte posledný raz navštíviť svätého Petra.“

Stalo sa to, čo hovoril Albert, na druhý deň o piatej popoludní dvaja mladí ľudia sa rozišli; Albert de Morcerf vracal sa do Paríža a František d’Épinay šiel na dva týždne do Benátok.

Prv však, ako vstúpil do koča, Albert, obávajúc sa, aby jeho sused nezameškal schôdzku, odovzdal hotelovému sluhovi svoju navštívenku pre grófa de Monte Christo, na ktorú pod slová: „Vikont Albert de Morcerf“ napísal ceruzkou:

„21. mája o pol jedenástej predpoludním, ulica du Helder, č. 27.“

Koniec druhej časti.