ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keby tak niekto bol odišiel z Marseille pred niekoľkými rokmi, poznajúc vnútro Morrelovho domu, a bol by sa vrátil v časoch, ku ktorým sme došli, bol by tam našiel veľkú zmenu.

Miesto ducha života, blahobytu, šťastia, ktorý takrečeno prúdi domom, v ktorom sa ľuďom dobre vodí, miesto veselých tvárí, zjavujúcich sa za záclonami okien, miesto zaujatých pomocníkov, prechádzajúcich chodbami s perom za uchom, miesto dvora, preplneného balíkmi tovaru a hlaholiaceho krikom a smiechom faktorov, bol by na prvý pohľad zbadal niečo smutné a mŕtve. V opustenej chodbe a na prázdnom dvore zostali z početných úradníkov, ktorí inokedy oživovali kancelárie, len dvaja: jeden dvadsaťtri-dvadsaťštyriročný mužský, ktorý bol zaľúbený do dcéry pána Morrela, menoval sa Emanuel Raymond a zostal v závode, hoci sa jeho príbuzní všakovak vynasnažovali dostať ho odtiaľ; druhý bol starý, jednooký pomocný pokladník, zvaný Kokles, ktorého tak prezývali mladí ľudia, oživujúci inokedy ten veľký, krúžiaci, dnes skoro neobývaný úľ, ktoré prímenie tak dobre a cele nahradilo jeho pravé meno, že by sa teraz azda ani neobzrel, keby ním na neho zavolali.

Kokles zostal v službách pána Morrela a v postavení tohto dobrého človeka stala sa zvláštna zmena. Povýšený na stupeň pokladníka, súčasne poklesol na úroveň sluhu.

Jednako bol to ešte vždy ten istý dobrý, trpezlivý, oddaný, ale v účtovaní neústupný Kokles, ktorý by sa v tomto ohľade bol postavil proti celému svetu, ba i proti pánu Morrelovi, neuznávajúci iné, len svoje krát, ktoré mal v malíčku, hoc by ho bol obracal na ktorúkoľvek stranu a chystal mu akýkoľvek klepec.

Vo všeobecnom smútku, ktorý objal Morrelov dom, len Kokles zostal nepohnutý. Nech sa však nikto neklame: táto ľahostajnosť nepochádzala z nedostatku citu, lež naopak, z neoblomnej dôvery. Ako vraj potkany opúšťajú pomaly loď, odsúdenú osudom zahynúť na mori, takže vo chvíli, keď zdvihne kotvu, je od týchto sebeckých hostí cele očistená, práve tak, ako sme už povedali, celý ten húf faktorov a úradníkov, ktorí nachodili v dome majiteľa lodiarskeho závodu živobytie, opúšťal pomaly pisárne a sklady. Ale Kokles, vidiac ich všetkých odchádzať, tobôž ani len nepomyslel na to uvažovať o príčine ich odchodu; všetko, ako sme už povedali, prechodilo u Koklesa na otázku čísel; od dvadsať rokov, čo bol v Morrelovom závode, videl, ako všetky platy vybavujú sa zaraz s takou presnosťou, že už ani nepripúšťal, že by tá presnosť mohla byť prerušená a platy mohly byť zastavené, ako mlynár, ktorý má mlyn, hnaný vodou rieky bohatého toku, nepripúšťa, že by tá rieka mohla prestať tiecť. A naozaj, ešte sa nevyskytlo nič, čo by bolo mohlo otriasť Koklesovou dôverou. V posledný deň minulého mesiaca bolo všetko zaokryté s prísnou korektnosťou. Kokles našiel chybu sedemdesiat centimov, ktorú urobil pán Morrel na svoju škodu, a ešte v ten istý deň vrátil zvyšok štrnásť sous pánu Morrelovi, ktorý, prijmúc ich s trudnomyseľným úsmevom, uložil ich do prázdnej skoro zásuvky, rieknuc:

„Dobre, Kokles, ste perlou pokladníkov.“

Kokles odišiel nesmierne spokojný, lebo pochvala pána Morrela, tej perly statočných ľudí v Marseille, robila mu väčšiu radosť ako päťdesiatdolárová renumerácia.

Ale od konca tak víťazne prekonaného mesiaca pán Morrel prežil kruté chvíle; aby im mohol čeliť, shromaždil všetky svoje prostriedky, a bojac sa, aby sa po Marseille nerozšírila zvesť o jeho tiesni, keby ho videli, že siaha k takým krajnostiam, odcestoval sám na trh do Beancairu, aby tam predal niekoľko skvostov, patriacich jeho žene a dcére, a čiastku stolového striebra. Vďaka tejto obeti, nateraz sa ešte všetko usporiadalo na najväčšiu česť Morrelovho domu; pokladnica však zostala úplne prázdna. Úver, zastrašený kolujúcimi chýrmi, odvrátil sa od neho s obvyklým sebectvom; vo veci stotisíc frankov, splatných 15. tohto mesiaca pánu de Boville, a druhých stotisíc s lehotou 15. budúceho mesiaca, pán Morrel jedinú nádej skladal len v návrat ,Faraóna‘, ktorého odchod mu oznámila druhá loď, ktorá súčasne s ním vytiahla kotvy a šťastne došla do prístavu.

Ale táto loď, prichádzajúca práve tak ako ,Faraón‘ z Kalkuty, v marseillskom prístave dlela už dva týždne, kým o ,Faraónovi‘ nebolo dosiaľ ani chýru, ani slychu.

Takýto bol stav okolností, keď na druhý deň, po skončení nami opísanej dôležitej veci, prišiel k pánu Morrelovi zástupca firmy Thomson a French v Ríme.

Prijal ho Emanuel. Mladý človek, ktorého desila každá nová tvár, lebo každá nová tvár oznamovala nového veriteľa, ktorý znepokojený prichádzal spytovať sa šéfa firmy na stav veci, chcel ušetriť svojho pána od nepríjemnosti tejto návštevy: počal sa teda prichádzajúceho opytovať. Ale ten mu oznámil, že nemá čo vyjednávať s pánom Emanuelom a chce sa shovárať osobne s pánom Morrelom. Emanuel si vzdychol a zavolal Koklesa. Kokles sa zjavil a mladý človek mu nariadil, aby cudzinca zaviedol k pánu Morrelovi.

Kokles kráčal vopred a cudzinec šiel za ním.

Na schodoch sa stretli s krásnou, asi šestnásť-sedemnásťročnou devou, ktorá pozrela znepokojená na cudzinca.

Kokles si nevšimol tohto jej výrazu, ktorý však, tak sa zdalo, neušiel pozornosti cudzinca.

„Pán Morrel je vo svojej pracovni, však, slečna Júlia?“ spýtal sa pokladník.

„Myslím, že áno,“ odvetila váhavo; „pozrite ta najprv, Kokles, a ak je tam otec, ohláste pána.“

„Ohlasovať ma, slečna, bolo by zbytočné,“ riekol Angličan; „pán Morrel nepozná moje meno. Stačí, keď ten dobrý človek povie, že som prvým účtovníkom firmy Thomson a French v Ríme, s ktorou je dom vášho pána otca v spojení.“

Deva zbledla a pošla dolu schodmi, kým Kokles a cudzinec šli nahor.

Vstúpili do pisárne a Kokles s pomocou kľúča, ktorý mu sverili na dôkaz toho, že môže kedykoľvek vojsť k pánovi, otvoril na druhom poschodí dvere v rohu chodby, zaviedol cudzinca do akejsi predsiene, otvoril druhé dvere, ktoré za sebou zavrel, a nechajúc zástupcu firmy Thomson a French na chvíľu osamote, zjavil sa zas, kynúc mu, že môže vstúpiť.

Angličan vkročil; pána Morrela našiel sediaceho pri stole a blednúceho nad hroznými stĺpcami soznamu, ktorý vykazoval jeho pasíva.

Zhliadnuc cudzinca, pán Morrel zavrel knihu, vstal a ponúkol mu stoličku, keď však videl, že si cudzinec sadol, sadol si aj on.

Štrnásť rokov veľmi zmenilo statočného obchodníka, ktorý súc na začiatku tejto histórie v tridsiatom šiestom roku života, teraz dosahoval päťdesiatku. Jeho vlasy obelely, čelo bolo zbrázdené starosťami a jeho kedysi taký pevný a jasný pohľad stal sa tekavým a nerozhodným a zdalo sa, ako by sa stále bál, že bude musieť utkvieť buď na myšlienke, buď na človeku.

Angličan pozrel na neho so zvedavosťou, smiešanou so zrejmým záujmom.

„Pane,“ riekol Morrel, ktorého stiesnenosť tento skúmavý pohľad zväčšoval, „želali ste si shovárať sa so mnou.“

„Áno, pane. Viete, menom koho prichádzam, všakver?“

„Menom firmy Thomson a French, tak mi aspoň oznámil môj pokladník.“

„Povedal vám pravdu, pane. Firma Thomson a French má v tomto a budúcom mesiaci platiť vo Francúzsku asi tri či štyristo tisíc frankov; poznajúc vašu prísnu korektnosť, skúpila všetky papiere s týmto podpisom, ktoré našla, a poverila ma vyzdvihnúť si u vás sumy podľa splatnosti tých papierov a disponovať s nimi.“

Morrel si vzdychol zhlboka a prešiel si rukou potom zarosené čelo.

„Máte teda, pane,“ spýtal sa Morrel, „mnou podpísané zmenky?“

„Áno, pane, na dosť značnú sumu.“

„Na akú sumu?“ spýtal sa Morrel hlasom, ktorému sa snažil dodať pevnosti.

„Tu je predovšetkým,“ riekol Angličan, vyberajúc z vrecka balíček listín, „dvestotisícfranková pohľadávka, ktorú našej firme postúpil pán de Boville, dozorca väzení. Uznávate, že ste dlžen tieto peniaze pánu de Boville?“

„Áno, pane, uložil si ich u mňa na štyri a pol percenta bezmála pred piatimi rokmi.“

„A máte ich vyplatiť…?“

„Polovičku 15. tohto mesiaca, druhú polovičku 15. budúceho mesiaca.“

„Dobre, ďalej tu je tridsaťdvatisíc päťsto frankov, splatných koncom tohto mesiaca: sú to vami podpísané zmenky a prevedené na náš rad inými rubopiscami.“

„Uznávam ich,“ riekol Morrel, ktorého líca polial rumeň studu pri myšlienke, že prvý raz v živote nebude môcť azda vyhovieť svojmu podpisu; „to je všetko?“

„Nie, pane, mám ešte tieto úpisy, splatné koncom budúceho mesiaca, ktoré nám predala firma Pascal a firma Wild a Turner v Marseille, asi na päťdesiatpäťtisíc frankov: spolu dvestoosemdesiatsedemtisíc päťsto frankov.“

Čo vytrpel nešťastný Morrel pri tomto výpočte, to nemožno opísať.

„Dvestoosemdesiatsedemtisíc päťsto frankov,“ opakoval mechanicky.

„Áno, pane,“ súhlasil Angličan. „Ale,“ pokračoval po chvíľke mlčania, „nechcem sa s tým pred vami tajiť, pán Morrel, že po Marseille kolujú zvesti, ktoré — zdôrazňujúc vašu až doteraz nepoškvrnenú statočnosť — tvrdia, že nie ste schopný plniť svoje záväzky.“

Pri tomto skoro bezohľadnom úvode pán Morrel smrteľne zbledol.

„Pane,“ riekol, „až doteraz, a je tomu viac ako dvadsaťštyri roky, ako som prevzal závod z rúk svojho otca, ktorý ho sám viedol tridsaťpäť rokov, až doteraz nebolo zmenky, podpísanej Morrelom a synom, predloženej pokladnici, aby nebola zaplatená.“

„Áno, viem,“ vetil Angličan. „Ale hovorte úprimne ako čestný človek s čestným človekom. Pane, zaplatíte aj tieto s tou istou presnosťou?“

Morrel sa zachvel a pozrel na človeka, ktorý sa s ním takto shováral, s väčšou istotou ako dosiaľ.

„Otázka, daná s takou úprimnosťou,“ povedal, „zaslúži si úprimnú odpoveď. Áno, pane, zaplatím, ak sa moja loď aj s nákladom dostane šťastne do prístavu, lebo jej príchod získa mi zas úver, o ktorý ma pripravily nešťastné udalosti, ktoré ma prenasledovaly; ak však zlyhá aj táto posledná možnosť, na ktorú sa spolieham, ak stratím ,Faraóna‘…“

Úbohému obchodníkovi vystúpily do očú slzy.

„Tak teda,“ spýtal sa hosť, „ak zlyhá aj táto vaša posledná možnosť…?“

„Tak,“ pokračoval Morrel, „kruté je to vysloviť, pane… ale, privyknúc už nešťastiu, musím privykať aj hanbe… nuž, myslím, budem prinútený zastaviť platy.“

„Čo, nemáte priateľov, ktorí by vám v takých pomeroch mohli pomôcť?“

Morrel sa smutne usmial.

„V obchodných veciach, pane,“ odvetil, „ako aj sami dobre viete, nemáme priateľov, máme len dopisovateľov.“

„Pravda,“ zahundral Angličan. „Zostáva vám teda už len jedna nádej.“

„Jediná.“

„Posledná? A ak vás sklame aj táto nádej…?“

„Som stratený, pane, vonkoncom stratený.“

„Keď som šiel k vám, vplávala do prístavu nejaká loď.“

„Viem to, pane. Istý mladý človek, ktorý mi v nešťastí zostal verný, trávi čiastku slobodného času vo vežičke domu, tešiac sa nádejou, že mi bude môcť prvý oznámiť radostnú zvesť. Dozvedel som sa od neho o príchode tej lode.“

„To nie je teda vaša?“

„Nie, je to bordoléska loď ,Gironda‘; plaví sa tiež z Indie, ale nie je moja.“

„Možno vie o ,Faraónovi‘ a prináša vám o ňom nejaké zvesti.“

„Nemôžem vám zatajiť, pane, že sa bojím zvesti o svojom trojstožiarniku práve tak, ako neistoty. Neistota je ešte nádejou.“

Potom Morrel dodal nezvučným hlasom:

„To oneskorenie nie je prirodzené; ,Faraón‘ sa odplavil z Kalkuty 5. februára: mal tu byť už pred mesiacom.“

„Čo je to?“ riekol Angličan načúvajúc. „Čo znamená ten huk?“

„Oh, Bože môj, Bože môj!“ zvolal Morrel zblednúc. „Čo je to zas?“

Skutočne na schodoch ozval sa veľký huk; bolo počuť pobiehajúce kroky, ba aj bolestné výkriky.

Morrel vstal, aby otvoril dvere, ale sily ho opustily a klesol nazad do kresla.

Obidvaja mužskí zostali proti sebe sedieť, Morrel chvejúc sa na celom tele, cudzinec hľadiac na neho s hlbokým súcitom. Huk stíchol, ale predsa sa zdalo, že Morrel niečo čaká: ten huk mal príčinu a musel mať aj následky.

Cudzincovi sa zdalo, ako by niekto ticho šiel po schodoch a ako by niekoľkým osobám patriace kroky zastaly na chodbe.

V zámke prvých dvier šťukol kľúč a bolo počuť, ako sa otvárajú dvere.

„Od tých dvier kľúč majú len dve osoby,“ zašeptal Morrel, „Kokles a Júlia.“

Zatým sa otvorily dvere a v nich sa zjavila bledá deva so zaslzenými lícami.

Morrel, celý sa chvejúc, vstal a oprel sa o bočné operadlo kresla, lebo by sa nebol udržal na nohách. Chcel sa spýtať, ale hlas mu zlyhal.

„Oh, otče!“ vravela deva, spínajúc ruky. „Odpusťte svojmu dieťaťu, že sa stalo poslom zlej zvesti.“

Morrel hrozne zbledol. Júlia sa mu vrhla do náručia.

„Oh, otče!“ vravela. „Odvaha!“

„,Faraón‘ teda zahynul?“ spýtal sa Morrel úzkostným hlasom.

Deva neodpovedala, ale prikývla hlavou, opretou o otcovu hruď.

„A posádka?“ spýtal sa Morrel.

„Je zachránená,“ vetila deva, „zachránená bordoléskou loďou, ktorá práve vplávala do prístavu.“ Morrel zdvihol obidve ruky k nebu s výrazom vznešenej rezignácie a vďačnosti.

„Vďaka ti, Bože môj!“ riekol Morrel. „Stíhaš aspoň len mňa.“

I pri všetkej jeho chladnosti Angličanovo oko zvlhlo slzou.

„Vstúpte,“ riekol Morrel, „vstúpte, lebo myslím, že ste všetci pri dverách.“

A skutočne, sotva vypovedal tie slová, vošla pani Morrelová, vzlykajúca; Emanuel ju nasledoval; v pozadí predsiene ukázaly sa drsné tváre siedmich či ôsmich polonahých námorníkov. Pri pohľade na nich Angličan sa zachvel; podišiel k nim, ale premohol sa a ustúpil do najvzdialenejšieho a najtmavšieho kúta pracovne.

Pani Morrelová sadla si do kresla, vzala jednu mužovu ruku do dlaní, kým Júlia zostala opretá o otcovu hruď. Emanuel stál v polovici cesty ako spojivo medzi skupinou Morrelovej rodiny a námorníkmi, stojacimi pri dverách.

„Ako sa to stalo?“ spýtal sa Morrel.

„Poďte bližšie, Penelon,“ riekol mladý človek „a vyrozprávajte príhodu.“

Rovníkový slncom dobronzova opálený starý námorník vykročil, otáčajúc rukou zbytky klobúka.

„Dobrý deň, pán Morrel,“ riekol, ako by bol zanechal Marseille včera a vracal sa z Aixu alebo Toulonu.

„Dobrý deň, priateľ,“ odvetil Morrel, nemôžuc sa ubrániť úsmevu, prenikajúcemu slzami. „Ale kde je kapitán?“

„Kapitán, pán Morrel, zostal chorý v Palme. Ale dá Pán Boh, že to nič nebude a že ho uvidíte o pár dní práve takého zdravého, ako ste vy a ja.“

„Tak dobre… teraz hovorte, Penelon,“ riekol Morrel.

Penelon presunul v ústach kus tabaku zprava naľavo, zakryl si ich, odvrátil sa, vypľul do predsiene čiernu slinu, vykročil jednou nohou, a kolíšuc sa v drieku, vravel:

„Tak teda boli sme, pán Morrel, asi medzi mysom Bielym a mysom Boyadorom a plavili sme sa v peknom juhozápadnom vetríku, ktorý začal viať po týždennom bezvetrí. Tu prišiel ku mne kapitan Gaumard — musím poznamenať, že som stál pri kormidle — a hovorí mi: ,Otec Penelon, čo si myslíte o tom mraku, ktorý sa dvíha tam hľa na obzore?‘

Práve som naň tiež pozrel.

,Čo si myslím, kapitán? Myslím si, že uháňa trocha rýchlejšie, ako má právo, a že je černejší, ako sa patrí na mračno, ktoré nemá zlých úmyslov.‘

,To je aj moja mienka,‘ vraví kapitán, ,a idem pre každý prípad urobiť opatrenia. Máme príliš veľa plachiet pre vietor, ktorý skoro zaveje… Hola, hej! prichystajte chocholaté plachty na shrnutie a trojhrannú na stiahnutie!‘

Bolo to na čase. Ešte nebolo všetko ani hotové, už sme mali vietor za pätami a loď sa položila na bok.

,Máme ešte veľa plachiet,‘ hovorí kapitán, ,prichystajte stožiarovú plachtu na vysunutie!‘

Za päť minút bola stožiarová plachta vytiahnutá a plavili sme sa s prednou plachtou, vrcholnými a bramovými.

,Otec Penelon,‘ vraví mi kapitán, ,prečo ešte potriasate hlavou?‘

,Preto, že by som na vašom mieste nezastal na pol cesty.‘

,Myslím, že máš pravdu, starý,‘ vraví, ,dostaneme poriadny vietor.‘

,No, no, kapitán,‘ hovorím mu, ,kto by tak kúpil za vietor to, čo sa tamhľa robí, vyrobil by hodne nad to; je to náležitá búrka, alebo ničomu nerozumiem.‘

Bolo totiž vidieť letieť vietor, ako v Montredone vidieť letieť prach; na šťastie mal do činenia s človekom, ktorý ho poznal.

,Shrňte dve vrcholné plachty!‘ skríkol kapitán. ,Popusťte plachtové laná, zriaďte plachty po vetre, stiahnite vrcholné, pritiahnite jardy.‘“

„To nebolo dosť v tých stranách,“ zamiešal sa Angličan do rozhovoru; „bol by som shrnul štyri vrcholné plachty a zbavil sa prednej.“

Ten pevný, zvučný, neočakávaný hlas otriasol všetkými. Penelon si zastrel dlaňami oči a pozrel na človeka, ktorý tak smelo posudzoval počínanie jeho kapitána.

„Urobili sme ešte niečo lepšie, pane,“ odvetil starý námorník s istou úctou, „vytiahli sme brigantínku a vzali sme plný vietor, aby sme ušli pred búrkou. O desať minút vytiahli sme vrcholné a dali sme sa hnať vetrom.“

„Na taký odvážny čin bola loď príliš stará,“ riekol Angličan.

„No, to nás práve zničilo. Po dvanástich hodinách zmietania, medzitým div sme dušu nevypustili, loď dostala trhlinu.

,Penelon,‘ hovorí mi kapitán, ,tak sa mi vidí, že tonieme, starý. Daj mi kormidlo a síď dolu.‘

Dal som mu kormidlo a šiel som dolu; bolo tam už na tri stopy vody. Bežím rýchlo nahor a kričím: ,K čerpadlám! k čerpadlám!‘ Ale, pane, už bolo neskoro! Chytili sme sa do roboty. Ale myslím, že čím viacej vody sme vyčerpali, tým viacej jej pribúdalo.

,Na moj’ dušu,‘ vravím po štvorhodinovej práci, keď sa loď topí, nechajme ju utonúť. Človek má len jeden život!‘

,Taký príklad dávaš, majster Penelon?‘ vraví mi kapitán. ,Len počkaj!‘

A šiel do kabíny pre pár pištolí.

,Prvému, čo opustí čerpadlo,‘ skríkol, ,vrazím guľu do hlavy!‘“

„Dobre!“ zvolal Angličan.

„Nič tak nedodá odvahy,“ pokračoval námorník, ako pádny dôvod. A to tým skôr, že sa potom vyjasnilo a vietor ustal. Voda však preto neprestala stúpať, naopak, pribúdalo jej stále, nie veľa, azda len na dva palce za hodinu, ale predsa len stúpala. Dva palce za hodinu, viete, zdá sa to ako nič, ale po dvanástich hodinách nerobí to menej ako dvadsaťštyri palcov, a dvadsaťštyri palcov robí dve stopy. Dve stopy a k nim tri, ktoré sme už mali, to máme päť. No, a keď má loď v bruchu päť stôp vody, už ju možno považovať za vodnateľnú.

,Už dosť,‘ riekol kapitán. ,Pán Morrel nebude nám môcť nič vyčítať: urobili sme, čo sme mohli, aby sme zachránili loď, teraz sa musíme pokúsiť o zachránenie ľudí. K člnu, deti, a pekne rušne!‘“

„Počujte, pán Morrel,“ pokračoval Penelon, „mali sme ,Faraóna‘ veľmi radi, ale, hoci námorník má rád svoju loď, svoju kožu miluje ešte väčšmi. Nedali sme sa veľmi ponúkať; tým väčšmi, že loď práskala a ako by nám hovorila: Choďte už, choďte už! A necigánil ten úbohý ,Faraón‘, cítili sme priamo, ako nám tonie pod nohami. Čln bol teda na mori obratom ruky a my všetci ôsmi v ňom.

Kapitán sostúpil posledný, ale čoby, nesostúpil, nechcel opustiť loď; objal som ho v páse, hodil druhom, a skočil za ním. Bol čas. Sotva som skočil, paluba sa s rachotom preborila, ako keď loď vystrelí štyridsaťosemdelovú salvu.

O desať minút ponoril sa pred, potom zad, loď sa začala točiť, ako keď pes naháňa svoj vlastný chvost, a dobrú noc… bum… koniec, bolo po ,Faraónovi‘.

Tri dni sme zostali bez jedla a pitia, takže sme už hovorili o tom, že budeme ťahať žreb, kto z nás má slúžiť za pokrm ostatným, keď sme zrazu uvideli ,Girondu‘: dávali sme jej znamenie, zbadala nás a zamierila k nám, poslala nám čln a prijala nás. Tak sa to stalo, pán Morrel, na moju námornícku česť, a veru! Všakver, kamaráti?“

Pochvalné hundranie bolo dôkazom, že rozprávač vzbudil všeobecný súhlas jadrnosťou pravdy a malebnosťou podrobností.

„Dobre, priatelia,“ vravel pán Morrel, „ste smelí ľudia a vedel som vopred, že príčinou nešťastia, ktoré ma zasiahlo, je jedine môj osud. Je vôľa božia, a nie vina ľudí. Skloňme sa pred vôľou božou. A teraz, koľko platu máte dostať?“

„Eh, nehovorme o tom, pán Morrel.“

„Naopak, hovorme o tom,“ riekol obchodník so smutným úsmevom.

„No, tak teda máme dostať za tri mesiace…“ riekol Penelon.

„Kokles, vyplaťte každému z týchto statočných ľudí dvesto frankov. Inokedy, priatelia,“ pokračoval Morrel, „bol by som dodal: Dajte im po dvesto frankov odmeny. Ale časy sú zlé, priatelia, a tá štipka groší, ktoré mám, mi už nepatrí. Odpusťte mi teda a nemajte ma preto menej radi.“

Penelova tvár sa dojatím svraštila a námorník sa obrátil ku svojim kamarátom, s ktorými prehovoril niekoľko slov.

„Dotyčne tej veci, pán Morrel,“ riekol, presunúc v ústach kus tabaku na druhú stranu a vyšlúc do predsiene druhú slinu, ktorá tvorila proťajšok k prvej, „dotyčne tej veci…“

„Ktorej?“

„Peňazí.“

„Tak čo?“

„Tak, pán Morrel, druhovia hovoria, že pre túto chvíľu im každému stačí päťdesiat frankov, na ostatok počkajú.“

„Vďaka, priatelia, vďaka!“ zvolal pán Morrel, dojatý až do hĺbky duše. „Ste všetci šľachetní ľudia, ale vezmite, vezmite len, a ak nájdete dobrú službu, vstúpte do nej, ste slobodní.“

Koniec tejto vety vzbudil u bodrých námorníkov neobyčajný dojem. Pozreli na seba vzrušení. Penelon, ktorému došiel dych, bezmála bol by zhltol svoje bago; však na šťastie ešte včas siahol rukou k hrdlu.

„Ako to, pán Morrel,“ riekol stiesneným hlasom, „ako to, dávate nám výpoveď? Ste teda s nami nespokojný?“

„Nie, deti, nie,“ odvetil Morrel; „nie som s vami nespokojný — ba naopak. Nie, nedávam vám výpoveď. — Ale čo mám robiť? Lodí už nemám, nepotrebujem námorníkov.“

„Ako, nemáte už lodí?“ spýtal sa Penelon. „Tak si dáte postaviť nové, my počkáme. Vieme, Pán Boh zaplať, čo je práca.“

„Nemám peňazí, aby som si mohol dať vystaviť lode, Penelon,“ vetil obchodník so smutným úsmevom; „nemôžem teda prijať vaše ponúknutie, hoc je veľmi láskavé.“

„Nuž keď nemáte peniaze, tak nám netreba platiť; urobíme to, čo urobil úbožiak ,Faraón‘, dáme sa hnať vetrom — je tam toho!“

„Dosť, dosť, priatelia,“ vravel Morrel, dusiac sa dojatím, „choďte, prosím vás. Sídeme sa v lepších časoch. Emanuel,“ dodal, „vyprevaďte ich a majte to na starosti, aby moje želanie bolo splnené.“

„Však, pán Morrel, môžeme sa úfať, že sa uvidíme zas?“ riekol Penelon.

„Áno, priatelia, úfam sa i ja; choďte.“

A kynul Koklesovi, ktorý šiel napred. Námorníci šli za pokladníkom a Emanuel za námorníkmi.

„A teraz,“ obrátil sa námorník ku svojej žene a dcére, „opusťte ma na chvíľu; musím vyjednávať s týmto pánom.“

A pohľadom označil zástupcu firmy Thomson a French, ktorý cez celú tú scénu stál v kúte nepohnute, zúčastniac sa na nej len niekoľkými slovami. Obidve ženy pozrely na cudzinca, na ktorého cele zabudly, a odišly. Ale deva, odchádzajúc, vrhla na neho dojemne prosebný pohľad, na ktorý cudzinec odpovedal úsmevom, ktorý tak ožiaril jeho ľadovú tvár, že vecný pozorovateľ bol by ním býval prekvapený. Obidvaja mužskí zostali osamote.

„Nuž, pane,“ riekol Morrel, klesajúc do kresla, „videli a počuli ste všetko, nemám vám už čo povedať.“

„Videl som, pane, že vás stihlo nové, vami nezavinené nešťastie, práve tak ako predtým, a to ma utvrdilo v predsavzatí, aby som vám pomohol.“

„Oh, pane,“ povedal Morrel.

„Hľaďte,“ pokračoval cudzinec, „som jeden z vašich hlavných veriteľov, však?“

„Ste to vy, ktorý má najprv sročné zmenky.“

„Prajete si srok na zaplatenie?“

„Lehota by mi mohla zachrániť česť, a tým aj život.“

„O koľko žiadate?“

Morrel váhal.

„O dva mesiace,“ odvetil.

„Dobre,“ riekol cudzinec, „dám vám tri.“

„Myslíte, že firma Thomson a French…“

„Buďte bez starosti, pane, beriem všetko na seba. Dnes máme 5. júna.“

„Áno.“

„Obnovte mi všetky zmenky na 5. septembra. A 5. septembra o jedenástej hodine predpoludním (hodiny ukazovaly v tej chvíli presne o jedenástej) prídem k vám.“

„Budem vás čakať, pane,“ vetil Morrel, „a dostanete peniaze, alebo budem mŕtvy.“

Tieto posledné slová povedal tak ticho, že cudzinec ich nemohol začuť.

Zmenky obnovili, staré roztrhali a chudák Morrel mal pred sebou aspoň tri mesiace na sosbieranie posledných prostriedkov.

Angličan prijal Morrelove poďakovanie s chladom, vlastným jeho národu, a rozlúčil sa s obchodníkom, ktorý, žehnajúc mu, odprevadil ho až ku dverám.

Na schodoch sa cudzinec stretol s Júliou. Deva sa tvárila, ako by práve sostupovala, ale v skutočnosti čakala na neho.

„Oh, pane!“ riekla, spínajúc ruky.

„Slečna,“ prehovoril cudzinec, „v jeden deň dostanete list, podpísaný… Simbad námorník… urobte dopodrobna všetko, čo vám list prikáže, i keď sa vám ten príkaz bude zdať veľmi čudný.“

„Áno, pane,“ odvetila Júlia.

„Sľubujete mi, že to urobíte?“

„Prisahám vám, že áno.“

„Dobre. S Bohom, slečna. Zostaňte vždy dobrou, šľachetnou devou, ako ste, a mám pevnú nádej, že vás Boh odmení tým, že vám dá Emanuela za muža.“

Júlia zľahka vykríkla, zapýrila sa ako višňa a chytila sa zábradlia, aby nepadla.

Cudzinec, kynúc jej na rozlúčku, pokračoval v ceste.

Na dvore sa stretol s Penelonom, ktorý držal v ruke svinutú stofrankovku, a ako sa zdalo, nemohol sa rozhodnúť, či má s ňou odísť.

„Poďte so mnou, priateľ,“ riekol cudzinec, „chcem sa s vami shovárať.“