ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V dome, stojacom v ulici du Helder, v ktorom Albert de Morcerf s grófom de Monte Christo mal dohovorenú schôdzku, dňa 21. mája konaly sa veľké prípravy, aby mladý človek mohol čestne dodržať dané slovo.

Albert de Morcerf býval v pavilóne, ktorý stál v rohu veľkého dvora proti budove, určenej pre služobníctvo. Len dva obloky tohto pavilónu hľadely do ulice, ostatné tri boly obrátené do dvora a dva do záhrady.

Medzi týmto dvorom a záhradou čnelo s nepekným vkusom cisárskej architektúry vystavené priestranné a elegantné bydlisko grófa a grófky de Morcerf.

Rovnobežne s ulicou, pozdĺž šírky tohto stavania, ťahal sa múr, na ktorom povedľa seba v jednakej diaľke boly postavené vázy s kvetmi a v prostriedku múru bola osadená veľká mrežová pozlátená brána, tvoriaca hlavný vchod; temer pri samej lóži vrátnika boly malé dvere, ktorými prechodilo služobníctvo, alebo pešo vychádzajúci alebo vracajúci sa páni.

Vo voľbe tohto pavilónu, určeného Albertovi, vytušíme delikátnu prezieravosť matky, ktorá, nechtiac sa odlúčiť od syna, chápe, že mladý človek vo veku, v ktorom bol vikont, potrebuje úplnú slobodu. Musíme však priznať i to, že v tom bol i múdry egoizmus mladého človeka, hovejúceho si v slobode záhaľčivého života, akým žijú synovia vznešených rodín a ktorý mu rodičia zlátili sťa vtákovi klietku.

Tými dvoma na ulicu pozerajúcimi oblokmi mohol konať Albert de Morcerf svoje vonkajšie skúmanie. Výhľad navonok je nevyhnutne potrebný mladým mužským, ktorí na svojom obzore chcú vidieť stále ľudí, keby to bol čo priam len obzor ulice. Keď však dokončil svoje skúmania a ak si ony zaslúžily prenikavejšie vyšetrenie, mohol sa Albert de Morcerf vybrať na výskumnú cestu a vyjsť malými dverami, tvoriacimi pendant k tým, ktoré boly vedia lóže vrátnika a ktoré si zaslúžia osobitné povšimnutie.

Boly to malé dvere, o ktorých by sme si mysleli, že sú celým svetom zabudnuté od čias, keď dom vystavili, a že sú stále zatvorené, boly také skromné a uprášené, ale ich olejom opatrne namastené pánty a zámka prezrádzaly tajné a časté upotrebovanie. Tieto malé dvere súťažily s dvoma inými a vysmievaly vrátnika, vymykajúc sa jeho bdelosti a právomoci, lebo sa otváraly ako povestné dvere jaskyne z Tisíc a jednej noci, ako Ali-Babov zakliaty Sezam, s pomocou akýchsi kabalistických slov, vyrieknutých najsladším hlasom, alebo nejakého dohovoreného zaškrabkania najštíhlejších prstov sveta.

Na konci priestrannej, za predsieň slúžiacej tichej chodby, ku ktorej viedly tie malé dvere, napravo bola Albertova jedáleň, vedúca do dvora, naľavo do záhrady obrátený salónik. Husté krovie, popínavé rastliny, ťahajúce sa pred oblokmi ako vejár, dvoru i záhrade zastieraly pohľad do obidvoch miestností, jediných, kde mohly vniknúť zvedavé zraky, lebo obidve boly umiestené na prízemí.

Na prvom poschodí boly také isté miestnosti ako dolu a k nim sa pojila ešte tretia, ktorá bola nad predsieňou. Tieto tri miestnosti slúžily za salón, ložnicu a budoár.

Salón na prízemí bol len akousi alžírskou komnatou s pohovkami, ktorá bola určená pre fajčiarov.

Budoár na prvom poschodí viedol do ložnice a bol spojený so schodišťom nezbadateľnými dverami. Ako vidno, na zamedzenie indiskrétnosti boly porobené obozretne všetky potrebné opatrenia.

Nad týmto prvým poschodím stlal sa priestranný ateliér, ktorý bol zväčšený odstránením múra a priečnych stien pandemónia, v ktorom umelec prevýšil dandyho. Tam sa uchýlily a nahromadily všetky Albertove záľuby: poľovnícke rohy, basy, flauty, priam orchester, lebo Albert mal za istý čas nie síce nadanie, ale prechodnú náklonnosť k hudbe; potom podstavce, palety, farebné ceruzky, lebo po hudobnom rozmare nasledovala záľuba v maliarstve, a konečne fleurety, boxerské rukavice, šable a palice rozličného druhu, lebo, držiac sa tradícií mladých fičúrov, Albert de Morcerf kultivoval s nepomerne väčšou vytrvanlivosťou, akú prejavil pri hudbe a maliarstve, tieto tri umenia, ktoré dovršujú výchovu leva, totiž šerm, box a palicu, a v tejto miestnosti, určenej pre telocvik, prijímal postupne Grisiera, Cooksa a Charlesa Lebouchera.

Ostatné zariadenie tejto privilegovanej siene tvorily staré, ťažké skrine z čias Fraňa I., preplnené čínskym porcelánom, japonskými vázami, terakotami Lucy della Robbia a misami Bernarda de Palissy; antické kreslá, v ktorých sedával azda Henrich IV. alebo Sully, Ľudovít XIII. alebo Richelieu, lebo dve takéto kreslá, zdobené vyrezávaným erbom, v ktorom sa na azúre jagaly tri francúzske ľalie a nad nimi kráľovská koruna, zjavne pochodily zo zariadenia Louvru, alebo aspoň z niektorého kráľovského zámku. Po týchto kreslách, potiahnutých látkami tmavých, prísnych farieb, pohodená bola miešanina bohatých tkanív, so živými odtienkami, sfarbených pod slncom Perzie alebo rozkvitnutých pod prstami kalkutských alebo čandarnagarských žien. Čo tam hľadaly tie tkanivá, to nebolo možno povedať; lahodiac oku, čakaly na niečo, o čom ani sám majiteľ nemal tušenia, a predbežne oslňovaly komnatu svojimi hodvábnymi a zlatými odleskmi.

Na najprednejšom mieste stálo piano z ružového dreva, ktoré zhotovil Roller a Blanchet, primerane rozmerom našich liliputánskych salónov, no jednako uzavierajúce vo svojich zvučných útrobách celý orchester a stonajúc pod ťarchou majstrovských diel Beethovena, Webera, Mozarta, Haydna, Grétryho a Porpora.

Potom pozdĺž stien, nad dverami i pod povalou meče, kyjaky, sekery, cele pozlátené, damaskované a vykladané brnenia; herbáre, kusy nerastov, vypchatí vtáci, rozpínajúci k nehybnému letu krídla ohnivých farieb, otvárajúci zobáky, ktoré sa nikdy nezavrú.

Rozumie sa, táto sieň bola Albertovým obľúbeným miestom.

Jednako v deň schôdzky vybral si mladý človek ešte v nedostatočnej toalete za svoj hlavný stan prízemný salónik. Tam na stole, obkľúčenom na istú vzdialenosť širokým, strunistým divánom, pýšily sa v nádobách z popraskaného porcelánu, aký majú radi Holanďania, všetky známe tabaky, počínajúc petrohradským žltým cez maryland, portoriko a latakiu až po čierny siamský. Vedľa nich v debničkách z voňavého dreva podľa veľkosti a akosti pourovnávané boly purog, regálie, havany a manily; konečne v otvorenej skrini sbierka nemeckých fajok, koralmi krášlených čibukov s jantárovými čutorami a zlatom vykladané nargilé s dlhými marokínovými, ako hady svinutými rúrami; čakaly na vrtoch alebo priazeň fajčiarov. Albert sám viedol usporiadanie, lepšie povedané symetrický neporiadok, na ktorý účastníci moderných raňajok po káve radi pozerajú cez závoj dymu, ktorý im uniká perami a stúpa k povale v dlhých kapricióznych špirálach.

O tri štvrte na desať vstúpil komorník, tvoriaci s malým, len anglicky hovoriacim pätnásťročným groomom, ktorý odpovedal na meno John, celé Morcerfovo služobníctvo. Rozumie sa, že v obyčajný deň kuchár z paláca stál mu k dispozícii a pri mimoriadnych príležitostiach i grófsky strelec.

Komorník, ktorý sa menoval Germain, a požíval úplnú dôveru svojho mladého pána, držal v ruke sväzok novín, ktorý položil na stôl, a balíček listov, ktoré podal Albertovi.

Albert roztržite pozrel na tieto rozličné listy, vybral z nich dva, navoňavkované a jemným písmom napísané, rozpečatil a prečítal ich s istou pozornosťou.

„Ako prišly tie listy?“ spýtal sa.

„Jeden poštou, druhý doniesol sluha od pani Danglarsovej.“

„Odkážte pani Danglarsovej, že prijímam miesto, ktoré mi ponúka v lóži… Počkajte, predsa… Potom cez deň zájdete k Róze; povedzte jej, že po opere prídem k nej, ako ma zve, na večeru, a zanesiete jej šesť fliaš vyberaných vín, chypre, xeres, malagu, a súdoček ostendských ustríc… Ustrice vezmite od Borela a nezabudnite mu povedať, že sú pre mňa.“

„Na koľkú si žiada pán raňajky?“

„Koľko je hodín?“

„Tri štvrte na desať.“

„Pripravte raňajky presne na pol jedenástu. Debray bude azda musieť ísť na ministerstvo… A okrem toho…“ (Albert pozrel do značiek) „je to hodina, ktorú som určil grófovi, dvadsiateho prvého mája o pol jedenástej predpoludním. A hoci sa veľmi nespolieham na jeho sľub, jednako chcem byť presný. Aby som nezabudol neviete, vstala už pani grófka?“

„Ak si žiadate, pán vikont, spýtam sa.“

„Áno… a poproste ju o zásobu likérov, moja nie je už úplná, a povedzte jej, že budem mať česť prísť k nej asi o tretej a predstaviť jej niekoho.“

Keď sluha odišiel, Albert sa hodil na pohovku, roztrhol pásku dvoch alebo troch denníkov, pozrel na divadelnú rubriku, uškrnul sa, že hrá opera, a nie balet; darmo hľadal vo voňavkárskych oznamoch zubnú pastu, o ktorej počul, a postupne zahodil troje najčítanejších parížskych novín, a zdĺhavo zívnuc, povedal sám sebe:

,Tie noviny sú naozaj so dňa na deň nudnejšie.‘

V tej chvíli zastal predo dvermi ľahký koč; o chvíľu vstúpil komorník, oznamujúc pána Luciena Debraya. Veľký, plavovlasý, bledý mladý človek so sivými očami istého pohľadu, s úzkymi a chladnými perami, v belasom kabáte so zlatými cizelovanými gombíkmi, s bielou kravatou, s korytnačím monoklom, visiacim na hodvábnej šnúrke, ktorý hnutím obrvného svalu s času na čas upevňoval v priehlbine pravého oka, vstúpil bez úsmevu, zamĺknuto a s poloúradnou tvárou.

„Dobrý deň, Lucien… Dobrý deň!“ zvolal Albert. „Ach, môj drahý, žasnem nad vašou exaktnosťou! Čo hovorím, exaktnosťou! Vy, ktorého som čakal posledného, vy prichádzate o desiatej hodine bez piatich minút, keď je schôdzka určená na pol jedenástu! To je div! Azda náhodou padlo ministerstvo?“

„Nie, môj najdrahší,“ odvetil mladý človek, hrúžiac sa do pohovky; „upokojte sa, kolíšeme sa ustavične, ale nepadneme nikdy, a začíname už veriť, že prosto prechodíme k nesvrhnuteľnosti, bez ohľadu na to, že veci polostrova upevnia nás vonkoncom.“

„Ach, áno, pravda, vyháňate Dona Carlosa zo Španielska!“

„Nie, môj najdrahší, nemäťte si to; prevádzame ho na druhú stranu francúzskych hraníc a núkame mu kráľovské pohostinstvo v Bourges.“

„V Bourges?“

„Áno, nemá sa, do čerta, čo sťažovať! Bourges je mesto Karola Siedmeho. Ako, vy ste to nevedeli? Odvčera to vie celý Paríž a predvčerom prenikla zvesť až na burzu, lebo pán Danglars (neviem, ako je to možné, že ten človek dostáva zprávy zarovno s nami), lebo pán Danglars hral á la hauese a získal milión.“

„A vy, tak sa mi zdá, novú stužku, lebo vidím medzi vašimi radmi o belasú stužku viac.“

„Ech, poslali mi hviezdu Karola Tretieho,“ povedal nevšímavo Debray.

„Choďte, nezahrávajte sa na ľahostajného a priznajte sa, že vám to robí radosť.“

„Na moj’ pravdu, áno: ako doplnok toalety hviezda na čiernom fraku so zlatými gombíkmi — to je celkom elegantné.“

„A človek sa zdá,“ povedal s úsmevom Morcerf, „ako knieža z Walesu alebo z Reichstadtu.“

„Preto ma vidíte tak skoro, môj najdrahší.“

„Preto, že ste dostali rad Karola Tretieho a že mi chcete oznámiť tú radostnú zvesť?“

„Nie, ale že som celú noc pretrudil odosielaním listov: dvadsaťpäť diplomatických depeši. Keď som sa dnes ráno za svetla vrátil domov, chcel som spať. Ale rozbolela ma hlava, vstal som teda, aby som hodinu jazdil na koni. V Boulogne ma však prepadla nuda a hlad, nepriatelia, ktorí málokedy idú spoločne, ktorí sa však jednako sprisahali proti mne — akési carlo-republikánske spojenie. Tu mi prišlo na um, že dnes ráno u vás bude hostina, a hľa, tu som: hladný som, nakŕmte ma; nudím sa, pobavte ma.“

„To je povinnosť hostiteľova, drahý priateľ,“ povedal Albert, zvoniac na komorníka, kým Lucien koncom svojej paličky so zlatou, tyrkysmi vykladanou rukoväťou vyhadzoval do povetria rozbalené noviny. „Germain, pohár xeresu a suchár. Predbežne, drahý Lucien, tu sú cigary, rozumie sa, pašované; musíte ich ochutnať a potom povedať svojmu ministrovi, aby nám také predával, namiesto orechových listov, na fajčenie ktorých odsudzuje svojich občanov.“

„Hrom do toho, musím sa mať na pozore! Náhle by ste ich mali od vlády, nechutily by vám, a už by ste ich nechceli. Napokon, netýka sa to nášho ministerstva, ale financií: obráťte sa na pána Humanna, oddelenie nepriamych daní, chodba A, číslo dvadsaťšesť.“

„Naozaj,“ povedal Albert, „prekvapujete ma svojimi rozsiahlymi vedomosťami. Ale jednako vezmite si cigaru.“

„Ach, drahý vikont,“ riekol Lucien, zapáliac si manilu od ružovej sviečky, horiacej v striebornom, pozlátenom svietniku, a hodiac sa zpät na pohovku, „ach, drahý vikont, naozaj, ani neviete, aký ste šťastný, že nemusíte nič robiť!“

„A čo by ste robili, môj drahý pacifikátor dŕžav,“ povedal Morcerf s ľahkou iróniou, „keby ste nerobili nič? Ako to, ministrov osobný tajomník, zasvätený do veľkých európskych úkladov a i do malých parížskych intríg, ochranca kráľa, ba čo viac, kráľovnej, sjednocovateľ strán, riaditeľ volieb, robiaci vo svojom kabinete perom a telegrafom viac, ako vykonal Napoleon vo svojich vojenských ťaženiach mečom a víťazstvami, majúci dvadsaťpäťtisíc libier renty okrem platu, koňa, za ktorého Château-Renaud núkal štyristo louisdorov, a nedostal ho, krajčíra, ktorý nikdy nepokazí nohavice, majúci Operu, Jockey Club a Variétés, nenájde vo všetkom tom nič, čo by ho bavilo? Nechže je, pobavím vás!“

„Ako?“

„Soznámim vás s niekým.“

„S mužským, či so ženskou?“

„S mužským.“

„Och, poznám ich už primnoho!“

„Ale takých, ako je ten, o ktorom hovorím, nepoznáte.“

„Zkade prichodí? Z konca sveta?“

„Azda ešte z väčšej diaľky.“

„Do čerta! Úfam sa, že nenesie naše raňajky?“

„Nie, uspokojte sa, naše raňajky chystajú v materinských kuchyniach. Ste hladný?“

„Áno, priznám sa, hoci je to ponižujúce. Ale včera som obedoval u pána de Villefort, a — spozorovali ste to, drahý priateľ? — u všetkých tých sudcovských pánov je sa veľmi zle; človek si vždy myslí, že majú zlé svedomie.“

„Ech, vy chcete niečo hovoriť o obedoch iných ľudí a zľahčovať ich porovnávaním s tým, čo sa je u vašich ministrov!“

„Áno, ale my aspoň nepozývame slušných ľudí. A keby sme neboli prinútení ponúknuť svoj stôl niekoľkým oslom, ktorí dobre smýšľajú, a hlavne dobre hlasujú, chránili by sme sa vlastného obeda ako morovej nákazy — to mi, prosím, ráčte uveriť.“

„Tak, môj milý, vezmite si druhý pohár xeresu a k nemu svieži suchár.“

„S radosťou, vaše španielske je výborné; vidíte, že sme mali úplnú pravdu, keď sme s tou dŕžavou uzavreli mier.“

„Áno, ale Don Carlos?“

„Nuž, Don Carlos bude piť bordeauxské a za desať rokov oženíme jeho syna s malou kráľovnou.“

„Čo vám získa zlaté rúno, ak budete ešte pri ministerstve.“

„Tak sa mi vidí, drahý Albert, že dnes ráno máte systém kŕmiť ma dymom.“

„Ach, uznajte, že to ešte najlepšie uspokojí žalúdok… Ale hľa, v predsieni počujem Beauchampov hlas, budete dišputovať a prejde vám čas.“

„Prečo?“

„Pre noviny.“

„Och, drahý priateľ,“ povedal Lucien so svrchovanou pohŕdlivosťou, „myslíte si, že čítam noviny?“

„Práve zato; budete sa hádať ešte väčšmi.“

„Pán Beauchamp!“ hlási komorník.

„Vstúpte, vstúpte, hrozné pero!“ zvolal Albert, vstanúc a idúc oproti mladému človeku. „Tu je Debray, ktorý vás nenávidí, hoci vás ani nečíta; aspoň tak vraví.“

„Má pravdu,“ povedal Beauchamp; „robí to, čo ja: kritizujem ho, ale neviem, čo robí. Dobrý deň, komandér.“

„Ach, vy to už viete?“ povedal súkromný tajomník, vymieňajúc si s novinárom stisnutie ruky a úsmev.

„Ako by nie!“ riekol Beauchamp.

„A čo na to hovoria vo svete?“

„V ktorom svete? Roku Pána tisíc osemsto tridsaťosem máme mnoho svetov.“

„Nuž v kriticko-politickom svete, ku ktorého levom patríte i vy.“

„Hovorí sa, že je to veľmi správne: rozsievate vraj dosť červeného, aby mohlo vyrásť i trochu belasého.“

„Hľa, hľa, to nie je zlé,“ povedal Lucien. „Prečo sa nepripojíte k nám, drahý Beauchamp? Človek takého ducha, ako ste vy, urobil by kariéru za tri-štyri roky.“

„Veď len na jedno čakám, aby som konal podľa vašej rady: totiž na ministerstvo, ktoré by bolo zaistené aspoň na pol roka. A teraz slovíčko, drahý Albert, lebo musím nechať predsa chudáka Luciena, aby si oddýchol. Budeme raňajkovať, alebo obedovať? Mám totiž snemovňu. Pri našom povolaní, ako vidíte, nie je všetko také ružové.“

„Budeme len raňajkovať; čakáme už len na dve osoby a pôjdeme hneď ku stolu, keď prídu.“

„Aké osoby čakáte na raňajky?“ spýtal sa Beauchamp.

„Šľachtica a diplomata,“ odvetil Albert.

„Šľachticovi to potrvá dve malé hodiny a dve veľké diplomatovi. Vrátim sa na desert. Nechajte mi jahody, kávu a cigary. V snemovni zjem côtlette a la Chambre.“

„Nerobte to, Beauchamp, lebo keby tým šľachticom bol hoci sám Montmorency a diplomatom Metternich, budeme raňajkovať presne o pol jedenástej. Predbežne urobte tak ako Debray, skúste môj xeres a sucháre.“

„Nuž, nedbám, ostanem. Dnes ráno sa rozhodne musím pobaviť.“

„Dobre, ste na tom ako Debray! Tak sa mi vidí predsa, že keď je ministerstvo smutné, opozícia má byť veselá.“

„Ach, vidíte, drahý priateľ, vy naskrze neviete, čo mi hrozí. Dnes ráno počujem v snemovni reč pána Danglarsa a večer u jeho panej tragédiu jedného z francúzskych pérov. Nech čert vezme konštitučné vlády! Keď sme mali, ako som počul, na výber, ako je to, že sme si vybrali práve túto?“

„Rozumiem: musíte si zadovážiť zásobu veselosti.“

„Nehovorme mrzko o rečiach pána Danglarsa,“ riekol Debray; „hlasuje s vami, je s opozíciou.“

„To je práve to zlo! Očakávam tiež, že ho pošlete rečniť do Luxemburgu, aby ste sa mohli nasmiať do sýtosti.“

„Milý môj,“ povedal Albert Beauchampovi, „vidieť, že sú španielske veci urovnané, dnes ste neznesiteľne uštipačný. Pamätáte sa vari, že parížska kronika hovorí o mojom manželstve so slečnou Eugéniou Danglarsovou. Nemôžem vám teda s dobrým svedomím dovoliť mrzko hovoriť o výrečnosti človeka, ktorý mi raz má riecť: ‚Pán vikont, viete, že svojej dcére dám dva milióny?‘“

„Ale choďte,“ povedal Beauchamp, „z toho manželstva nebude nikdy nič! Kráľ ho mohol baronizovať, bude ho môcť urobiť pérom, ale nikdy neurobí z neho šľachtica, s gróf de Morcerf je na to príliš aristokratom, aby pre mizerné dva milióny pripustil mesalianciu. Vikont de Morcerf smie si vziať len markízu.“

„Dva milióny!“ riekol Morcerf. „Je to pekná sumička!“

„To je spoločný kapitál bulvárového divadla alebo železnice, spojujúcej Botanickú záhradu s Râpée.“

„Nechajte ho hovoriť, Morcerf,“ povedal nedbanlivo Debray, „a ožeňte sa. Vezmete si vreckovú nálepku, všakver? Veď čo na tom záleží? Je lepšie, keď tá nálepka má o erb menej a o nulu viacej. Vo svojom znaku máte sedem drozdov, tri dáte svojej žene a ešte vám ostanú štyri. Je to o jedného viac, ako má pán de Guise, ktorý sa stal temer francúzskym kráľom a jeho vlastný bratanec bol nemeckým cisárom.“

„Naozaj, myslím, že máte pravdu, Lucien,“ riekol roztržite Albert.

„Veru tak! Veď napokon každý milionár je šľachticom, ako nezákonný kráľovský syn, on totiž môže ním ešte byť.“

„Ticho, nehovorte to, Debray,“ vravel so smiechom Beauchamp, „lebo prichádza Château-Renaud, ktorý, aby vás vyliečil z vašej paradoxnej mánie, prebodne vás mečom svojho predka Renauda de Montauban.“

„Tým by sa len ponížil,“ riekol Lucien, „lebo ja som len veľmi prostý občan.“

„Hľa, ministerstvo, ktoré spieva Bérangera!“ zvolal Beauchamp. „Bože môj, kde sa to rútime!“

„Pán de Château-Renaud! Pán Maximilián Morrel!“ povedal komorník, oznamujúc príchod dvoch nových hostí.

„Sme teda už všetci spolu,“ vravel Beauchamp, „a pôjdeme raňajkovať. Veď, ak sa nemýlim, čakali ste už len dve osoby, Albert?“

„Morrel?“ hundral Albert s údivom. „Morrel? Kto je to?“

Vtom ho chytil za ruku pán de Château-Renaud, krásny tridsaťročný človek, šľachtic od hlavy až po päty, s tvárou Guicha a duchom Mortemarta, a riekol:

„Dovoľte, môj drahý, aby som vám predstavil svojho priateľa a k tomu záchrancu pána Maximiliána Morrela, kapitána spahiov; konečne mu postačí, keď sa predstaví sám. Pozdravte môjho hrdinu, vikont.“

Odstúpil, aby bolo vidieť toho veľkého a ušľachtilého mladého človeka so širokým čelom, ktorého naši čitatelia, ak sa pamätajú, videli v Marseille azda v dosť dramatických okolnostiach, aby už na neho boli zabudli. V bohatej polofrancúskej, poloorientálskej rovnošate, ktorá mu mimoriadne pristala, uplatňovala sa jeho klenutá hruď, zdobená krížom Čestnej légie, i smelá línia jeho postavy. Mladý dôstojník sa poklonil s uhladenou eleganciou; Morrel bol pôvabný vo všetkých pohyboch, lebo bol mocný.

„Pane,“ povedal Albert so srdečnou zdvorilosťou, „pán barón de Château-Renaud vedel vopred, že ma to bude tešiť, keď ma s vami soznámi; ste jeho priateľom, pane, buďte i naším.“

„Výborne,“ zvolal Château-Renaud, „a želajte si, drahý vikont, aby v prípade potreby urobil za vás to, čo urobil za mňa.“

„A čo urobil?“ spýtal sa Albert.

„Och,“ bránil sa Morrel, „nehodno o tom hovoriť, pán barón zveličuje.“

„Ako?“ zvolal Château-Renaud. „Nehodno o tom hovoriť? Či nehodno hovoriť o živote?… To, čo hovoríte, drahý pán Morrel, je až príliš filozofické… Azda je to dobré pre vás, ktorý vystavujete svoj život každodenne nebezpečenstvu, ale pre mňa, ktorý ho vystavím len raz, náhodou…“

„Z toho vyrozumievam, pán barón, že pán kapitán Morrel vám zachránil život.“

„Bože môj, veru áno,“ riekol Château-Renaud.

„Pri akej príležitosti?“ spýtal sa Beauchamp.

„Beauchamp, priateľ, viete, že mriem hladom!“ vravel Debray. „Nepúšťajte sa do histórií.“

„Nuž veď pre mňa môžeme ísť ku stolu…“ riekol Beauchamp. „Château-Renaud povie nám to pri raňajkách.“

„Páni,“ hovoril Morcerf, „upozorňujem vás, že je len štvrť na jedenástu a že čakáme ešte na posledného hosťa.“

„Ach, tak je, na diplomata,“ riekol Debray.

„Neviem, či je diplomatom alebo niečím iným; viem len toľko, že som ho raz poveril istou vecou, a on ju zariadil tak dokonale, že keby som bol kráľom, bol by som ho hneď urobil rytierom všetkých svojich radov, i keby som mal k dispozícii zlaté rúno a podväzkový rad.“

„Keď teda ešte nejdeme ku stolu,“ vravel Debray, „nalejte si pohár xeresu, ako sme to urobili my, a povedzte nám to, pán barón.“

„Všetci viete, že som sa vychytil do Afriky.“

„Tú cestu vám označili vaši predkovia, môj drahý Château-Renaud,“ riekol galantne Morcerf.

„Áno, ale pochybujem, že by ste ta boli šli i vy s tým cieľom ako oni, oslobodiť Kristov hrob.“

„Naozaj máte pravdu, Beauchamp,“ povedal mladý aristokrat. „Chcel som si len vystreliť z pištole. Súboj mi je odporný, ako viete, od tých čias, keď dvaja svedkovia, ktorých som si vybral, aby urovnali istú vec, prinútili ma rozdrviť rameno jednému z mojich najlepších priateľov… ech, tomu chudákovi Františkovi d’Épinay, ktorého poznáte všetci.“

„Ach, tak je,“ riekol Debray, „bili ste sa kedysi… prečo?“

„Nech ma čert vezme, ak sa na to pamätám!“ odvetil Château-Renaud. „Na to sa však pamätám veľmi dobre, že nechtiac nechať hrdzavieť takému nadaniu, ako je moje, chcel som skúšať na Araboch nové pištole, ktoré som práve dostal do daru. Preplavil som sa teda do Oranu; z Oranu som odišiel do Konstantiny a prišiel som práve, keď sa upúšťalo od obliehania. Ustupoval som s ostatnými. Za štyridsaťosem hodín znášal som celkom dobre denný dážď a nočný sneh; konečne na tretí deň mi zahynul kôň od zimy. Úbohé zviera bolo v stajni zvyknuté na pokrovec a kachle… Bol to arabský kôň, ktorý sa pri desaťstupňovej zime cítil v Arabsku trochu cudzo.“

„Preto mi chcete odlúdiť môjho anglického,“ riekol Debray; „myslíte si, že lepšie znesie zimu ako váš arabský.“

„Mýlite sa, lebo som složil sľub, že sa už do Afriky nevrátim.“

„Mali ste teda hodne strachu?“ spýtal sa Beauchamp.

„Na moj’ pravdu, priznávam sa, áno,“ hovoril Château-Renaud. „A mal som sa čoho báť! Môj kôň zahynul, ustupoval som pešo. Pricválalo šesť Arabov, aby mi odrezali hlavu; dvoch som složil dvoma výstrelmi z pušky a dvoch výstrelmi z pištolí, ale boli ešte dvaja, a ja som bol odzbrojený. Jeden ma chytil za vlasy — preto ich teraz nosím krátke, človek nevie, čo sa môže stať — druhý mi položil na hrdlo jatagán, a už som cítil ostrý chlad ocele, keď tento pán na nich namieril, výstrelom z pištole zabil toho, ktorý ma držal za vlasy, a tomu, ktorý mi chcel podrezať hrdlo, preťal hlavu šabľou. Ten pán si umienil v ten deň zachrániť človeka, a náhodou sa stalo, že som to bol ja. Keď budem bohatý, dám vytesať Klagmannom alebo Marochettim sochu Náhody.“

„Áno,“ riekol s úsmevom Morrel, „bolo to piateho septembra, ktorý je výročím dňa, keď bol môj otec zázračne zachránený; nakoľko je to možné, každý rok svätím ten deň nejakým skutkom…“

„Všakver, hrdinským?“ prerušil ho Château-Renaud. „Slovom, bol som tým vyvoleným, ale to nie je všetko. Keď ma zachránil pred zbraňou, zachránil ma i pred zimou tým, že mi dal nie polovicu svojho plášťa, ako robil svätý Martin, ale že mi ho dal celý. A potom pred hladom tým, že sa so mnou rozdelil, hádajte, o čo!“

„O paštétu od Felixa?“ spýtal sa Beauchamp.

„Nie, o svojho koňa; zjedli sme ho každý kus s veľkou chuťou. Bola to ťažká vec.“

„Azda pohrýzť toho koňa?“ spýtal sa so smiechom Morcerf.

„Nie, tá obeť,“ riekol Château-Renaud. „Spýtajte sa Debraya, či by kvôli cudzincovi obetoval svojho Angličana.“

„Kvôli cudzincovi nie,“ odvetil Debray, „ale kvôli priateľovi azda.“

„Uhádol som, že sa stanete mojím priateľom, pán barón,“ povedal Morrel; „ostatne, mal som česť vám to už povedať: či to už bolo hrdinstvo alebo nie, žertva alebo nie, v ten deň som mal povinnosť obetovať dar nešťastnej sudbe na odmenu za priazeň, ktorú nám raz prejavil šťastný osud.“

„Udalosť, na ktorú robí narážku pán Morrel,“ riekol zasa Château-Renaud, „je naozaj obdivuhodná, a rozpovie vám ju raz, keď sa s vami bližšie obznámi. Ale dnes už zaopatrime žalúdok, a nie pamäť. O koľkej budú raňajky, Albert?“

„O pol jedenástej.“

„Exaktne?“ spýtal sa Debray, pozerajúc na hodinky.

„Och, dožičte mi láskave päť minút času,“ riekol Morcerf, „lebo i ja čakám záchrancu.“

„Čieho?“

„Svojho, Bože môj,“ povedal Morcerf. „Myslíte, že mňa nemožno zachrániť ako hocikoho iného a že len Arabi odrezávajú hlavy? Naše raňajky budú raňajkami filantropickými a budú s nami pri stole sedieť dvaja dobrodincovia ľudstva!“

„Čo si počneme?“ riekol Debray; „máme len jednu Montyonovu cenu.“

„Tak ju dáme niekomu, kto si ju naskrze nezaslúžil,“ vravel Beauchamp. „Veď si Akadémia obyčajne tak pomáha v ťažkostiach.“

„A zkadiaľ prichodí?“ spýtal sa Debray. „Prepáčte, že nalieham; viem síce, že ste už raz, ale dosť neurčite, odpovedali na tú otázku, a tak si ju dovolím nastoliť ešte raz.“

„To naozaj neviem,“ odvetil Albert. „Pred troma mesiacmi, keď som ho zval, bol práve v Ríme. Ale kto môže povedať, akú cestu urobil od toho času!“

„A myslíte, že by vedel byť presný?“ spýtal sa Debray.

„Myslím, že je všetkého schopný,“ riekol Morcerf.

„Dajte pozor, aby sa ten päťminútový čas nepretiahol na dlhšie ako na desať.“

„Tak by som ho upotrebil na to, aby som vám, niečo povedal o svojom hosťovi.“

„Počujte,“ riekol Beauchamp, „je to, o čom nám chcete rozprávať, látka pre besednicu?“

„Áno, iste,“ odpovedal Morcerf, „a to pre veľmi zaujímavú.“

„Hovorte teda, lebo vidím, že zmeškám snemovňu; musím to teda niečím nahradiť.“

„Bol som v Ríme v predošlom pôste.“

„To vieme,“ riekol Beauchamp.

„Áno, ale neviete, že ma zajali zbojníci.“

„Niet zbojníkov,“ riekol Debray.

„Naopak, sú, a to oškliví, totiž obdivuhodní, lebo sa mi videli krásnymi, až z nich sršala hrôza.“

„Hľaďte, drahý Albert,“ vravel Debray, „priznajte sa, že sa váš kuchár oneskoril, že nedošly ustrice z Marennes alebo Ostende a že podľa príkladu pani de Maintenon chcete jedlo nahradiť rozprávkou. Len to povedzte, môj drahý, sme dosť dobre vychovaní aby sme vám to odpustili a vypočuli vašu príhodu, hoci sľubuje byť veľmi neuveriteľná.“

„A ja vám hovorím, že nech je akokoľvek neuveriteľná, je od začiatku až do konca pravdivá. Zbojníci ma teda zajali a dopravili na veľmi smutné miesto, ktoré menujú katakombami svätého Šebastiána.“

„Poznám ich,“ riekol Château-Renaud; „skoro by som tam bol dostal zimnicu.“

„Ja som vás predstihol,“ riekol Morcerf, „dostal som ju skutočne. Oznámili mi, že som zajatý s podmienkou výkupného — robila maličkosť, štyritisíc rímskych toliarov, dvadsaťšesťtisíc turských libier. Na nešťastie mal som ich už len tisíc päťsto; bol som na konci cesty, môj úver bol vyčerpaný. Písal som Františkovi. Ach, naozaj, veď František bol pri tom, môžete sa ho spýtať, či som luhal čo priam len písmeno. Písal som mu, že ak do šiestej rána nepríde so šesťtisíc toliarmi, budem o šiestej a desať minút spojený s blaženými svätými a blahoslavenými mučeníkmi, v spoločnosti ktorých mal som česť byť. Pán Luigi Vampa — tak sa volal náčelník zbojníkov — bol by úzkostlive dodržal slovo, prosím, to mi ráčte uveriť.“

„Ale František prišiel so štyritisíc toliarmi?“ spýtal sa Château-Renaud. „Do čerta! Keď sa niekto volá František d’Epinay alebo Albert de Morcerf, pre štyritisíc toliarov nepríde do rozpakov.“

„Nie, prosto prišiel s hosťom, príchod ktorého som vám oznámil a ktorého, úfam sa, budem vám môcť predstaviť.“

„Ach, ten pán je teda nejaký Herkules, zabíjajúci Caca, alebo Perzeus, oslobodzujúci Andromedu?“

„Nie, je to mužský asi tej veľkosti, ako som ja…“

„Ozbrojený až po zuby?“

„Nemal pri sebe ani len ihlu.“

„Ale vyjednával o výkupné?“

„Povedal náčelníkovi do ucha dve slová, a bol som slobodný.“

„Azda sa mu ešte i ospravedlňoval, že ťa zajal?“ riekol Beauchamp.

„Tak je,“ odvetil Morcerf.

„Veď ten človek je Ariosto!“

„Nie, je to prosto gróf Monte Christo.“

„Nik sa nevolá gróf Monte Christo,“ riekol Debray.

„To si myslím,“ riekol Château-Renaud s chladnokrvnosťou človeka, ktorý vie nazpamäť almanach európskych šľachticov; „kto znal kedy nejakého grófa de Monte Christo?“

„Môžbyť, že pochodí zo Svätej zeme,“ mienil Beauchamp; „niektorý z jeho predkov bol azda majiteľom kalvárie, ako mali Mortemartovci Mŕtve more.“

„Dovoľte, páni,“ riekol Maximilián; „myslím, že vám pomôžem z pomykova. Monte Christo je ostrovček, o ktorom som často počul od námorníkov, slúživších u môjho otca. Je to zrnko piesku vprostriedku Stredozemného mora, atom v nekonečnosti.“

„Je to cele tak,“ riekol Albert. „Ten, o ktorom hovorím, je vladárom, kráľom toho zrnka piesku, toho atomu; ten grófsky titul si akiste kúpil niekde v Toskánsku.“

„Je teda bohatý, ten váš gróf?“

„Na moj’ veru, myslím, je.“

„Povedal by som, že to vidieť.“

„Vidíte, Debray, mýlite sa.“

„Už vás nerozumiem.“

„Čítali ste Tisíc a jednu noc?“

„To je tiež otázka!“

„Nuž tak viete, či sú tí ľudia chudobní, či bohatí? Či nie sú obilné zrnká rubínmi alebo diamantmi? Zdajú sa, všakver, ako biedni rybári? Pokladáte ich za nich, a oni vám zrazu otvoria nejakú tajomnú jaskyňu, kde nájdete poklad, za ktorý by ste kúpili Indiu.“

„No a?“

„No, a môj gróf de Monte Christo je z takých rybárov. I meno prijal od nich, menuje sa námorník Simbad a má jaskyňu, plnú zlata.“

„Morcerf, videli ste tú jaskyňu?“ spýtal sa Beauchamp.

„Ja nie, ale František áno. Ale ticho! Pred ním sa to nesmie spomínať. Františka ta zaviedli so zaviazanými očami a obsluhovali ho nemí sluhovia a ženské, vedľa ktorých, ako sa zdá, Kleopatra bola len grizetkou. Len práve o ženských nie si je cele načistom, a to preto, že vošly len potom, keď jedol hašiš, takže bolo by cele možné, že to, čo pokladal za ženské, boly štyri sochy.“

Mladí mužskí pozerali na Morcerf a zrakom, ktorý vraví:

‚Milý môj, tratíte rozum, alebo si z nás robíte bláznov?‘

„Naozaj,“ riekol Morrel v zadumaní, „počul som niečo podobné tomu, čo rozpráva pán de Morcerf, od starého námorníka, ktorý sa volal Penelon.“

„Ach,“ hovoril Albert, „je to šťastie, že mi pán Morrel prichodí na pomoc. Pravda, vás to mrzí, že mi tak do môjho bludiska hádže klbko nití?“

„Prepáčte, drahý priateľ,“ povedal Debray, „ale veci, ktoré nám hovoríte, sú také nepravdepodobné…“

„Ech, preto, že vám o nich nehovoria vaši vyslanci a vaši konzuli; nemajú na to čas, musia obťažovať svojich cestujúcich rodákov.“

„Hľa, teraz sa hneváte a útočíte na chudákov našich úradníkov. Bože môj, čím vás majú chrániť? Snemovňa im každý deň snižuje platy, takže už ich je nedostatok. Chcete byť vyslancom, Albert? Dám vás vymenovať do Carihradu.“

„To už nie. Aby mi sultán pri prvom prejave, urobenom na počesť Mehmeta Aliho, poslal šnúru a moji tajomníci by ma zaškrtili?“

„Tak vidíte,“ riekol Debray.

„Áno, ale to všetko nie je prekážkou, aby môj gróf de Monte Christo jestvoval!“

„No, to je div! Každý jestvuje!“

„Každý jestvuje, ale nie pri takých podmienkach. Každý nemá čiernych otrokov, kniežacie galérie, zbrane ako bej, kone za šesťtisíc frankov kus a grécke milenky!“

„Videli ste tú grécku milenku?“

„Áno, videl som ju i počul. Videl som ju v divadle Valle a počul som ju raz, keď som bol u grófa na raňajkách.“

„Ten váš mimoriadny človek teda i jedáva?“

„Ak jedáva, je toho tak málo, že o tom nehodno hovoriť.“

„Uvidíte, že je to upír.“

„Smejte sa, ak chcete. Grófka G…, ktorá, ako viete, poznala lorda Ruthwena, mala tiež tú mienku.“

„Ach, výborne!“ zvolal Beauchamp. „Pre človeka nežurnalistu je to pendant k morskému hadovi z Constitutionnel; upír, to je výborné!“

„Bledožlté oko, ktorého zrenica sa sťahuje a rozširuje podľa vôle,“ vravel Debray, „vyvinutý lícny uhol, skvelé čelo, zblednutá pleť, čierne fúzy, biele ostré zuby a práve taká zdvorilosť.“

„Je to priam tak, Lucien,“ riekol Morcerf, „opis je verne načrtnutý. Áno, ostrá a rezná zdvorilosť. Ten človek ma často rozochvel. Raz, keď sme sa spoločne dívali na popravu, myslel som, že zamdliem, ani nie tak pri pohľade na kata, konajúceho povinnosť, a pri kriku odsúdenca, ale skôr pri pohľade na neho, ktorý cele chladne hovoril o všetkých popravách sveta.“

„Nezaviedol vás na chvíľu medzi rumy Kolosea, aby vám tam pil krv, Morcerf?“ spýtal sa Beauchamp.

„Alebo, keď vás vyslobodil, nedal vám podpísať nejaký ohnivofarebný pergamen, ktorým by ste mu zapredali dušu, ako Ezau právo prvorodenca?“

„Robte len vtipy, robte, páni,“ riekol do istej miery dotknutý Morcerf. „Keď pozerám na vás, pekných Parížanov, denných navštevovateľov bulváru de Gand a prechádzkárov Bulonského lesa, a ak pomyslím na toho človeka, tak sa mi vidí, že nie sme jedného druhu.“

„Blahoželám si k tomu.“

„Nech je to už akokoľvek,“ riekol Château-Renaud, „to je už raz pravda, že váš gróf de Monte Christo je v slobodných chvíľach milý človek, okrem tých drobných stykov s talianskymi zbojníkmi.“

„Ale veď niet talianskych zbojníkov,“ riekol Debray.

„Ani upírov,“ dodal Beauchamp.

„Ani grófov de Monte Christo,“ riekol Debray. „Hľa, drahý Albert, hodiny bijú pol jedenástej.“

„Priznajte sa, že vás vo sne tlačila mora, a poďme raňajkovať,“ riekol Beauchamp.

Ale ešte nezanikla vibrácia hodín, keď sa otvorily dvere a Germain oznamoval:

„Jeho Excelencia gróf de Monte Christo!“

Všetci poslucháči sa nevdojak trhli a tým prezradili záujem, ktorý Morcerfovo rozprávanie vlialo do ich duší. Ani sám Albert sa nemohol ubrániť istému pohnutiu.

Nebolo počuť na ulici ani hrkot koča, ani kroky v predsieni, i dvere sa otvorily bez zvuku.

Na prahu zjavil sa gróf, oblečený s najväčšou prostotou, ale jeho šatám by nebol mohol nič vyčítať ani najmódnejší lev. Všetko bolo vkusne vybrané, všetko pochodilo z rúk najelegantnejších dodávateľov, šaty, klobúk i bielizeň.

Zdal sa, ako by nemal ešte tridsaťpäť rokov, a čo všetkých prekvapilo, bola jeho neobyčajná podobnosť s obrazom, ktorý načrtal Debray.

Gróf kráčal s úsmevom doprostred salónu, rovno k Albertovi, ktorý, idúc mu oproti, podával mu horlive ruku.

„Exaktnosť,“ riekol Monte Christo, „je zdvorilosťou kráľov, ako povedal, tuším, jeden z našich panovníkov. Nie je však vždy zdvorilosťou cestovateľov ani pri ich dobrej vôli. Jednako však úfam sa, drahý vikont, že s ohľadom na moju dobrú vôľu prepáčite tie dve či tri sekundy, o ktoré som sa, tuším, oneskoril pri našej schôdzke. Päťsto míľ nemožno prejsť bez priekor, najmä vo Francúzsku, kde je, tuším, zakázané biť postiliónov.“

„Pán gróf,“ povedal Albert, „oznamoval som práve vašu návštevu niekoľkým svojim priateľom, ktorých som povolal pod vplyvom vášho sľubu, ktorý ste mi láskave dali, a ktorých mám česť predstaviť vám. Je to pán gróf de Château-Renaud, ktorého šľachtictvo pochodí od dvanástich pérov a jeho predkovia patrili k Okrúhlemu stolu; pán Lucien Debray, osobný tajomník ministra vnútra; pán Beauchamp, hrozný novinár, postrach francúzskej vlády, o ktorom však ani pri jeho národnej sláve nepočuli ste nikdy v Taliansku preto, lebo jeho časopis sa ta nedostane, a konečne pán Maximilián Morrel, kapitán spahiov.“

Pri tomto mene gróf, ktorý sa až do tej chvíľky klaňal obradne, ale s úplnou anglickou chladnosťou a ľahostajnosťou, nevdojak vykročil napred a ľahký nádych zapýrenia mihol sa ako blesk jeho bledou tvárou.

„Ráčite mať rovnošatu nových francúzskych víťazov, pane,“ riekol; „krásna rovnošata!“

Nebolo možno zistiť, aký cit dodával grófovmu hlasu také hlboké zachvenia a ožaroval, ako by nevdojak, jeho zrak, taký krásny, pokojný a taký jasný, keď nemal na to príčiny, aby ho zahaľoval.

„Vy ste ešte nevideli našich Afričanov, pane?“ spýtal sa Albert.

„Nikdy,“ odvetil gróf, premôžuc sa zasa úplne.

„Nuž, pane, pod touto rovnošatou bije jedno z najsmelších a najušľachtilejších sŕdc našej armády.“

„Oh, pán gróf!“ prerušil vikonta Morrel.

„Nechajte ma hovoriť, kapitán… A práve sme sa dozvedeli,“ hovoril ďalej Albert, „o takom hrdinstve tohto pána, že, hoci sme ho dnes prvý raz videli, prosím o dovolenie, aby som vám ho smel predstaviť ako svojho priateľa.“

Pri týchto slovách zasa bolo možno zbadať na Monte Christovi ten divný meravý pohľad, chvíľkové zapýrenie a ľahké zachvenie riasnic, čo u neho bolo znakom pohnutia.

„Ach, pán má ušľachtilé srdce,“ riekol gróf, „tým lepšie.“

Tento výrok, ktorý bol skôr odpoveďou na grófove vlastné myšlienky, ako na to, čo povedal Albert, prekvapil všetkých, najväčšmi však samého Morrela, ktorý s údivom pozrel na Monte Christa. Ale ten výrok bol vyslovený s takým sladkým, priam ľúbezným prízvukom, že i pri jeho podivnosti nebolo sa možno nad ním pozastaviť.

„Prečo by o tom pochyboval?“ povedal Beauchamp Château-Renaudovi.

„Naozaj,“ vravel Château-Renaud, ktorý prenikavým aristokratickým zrakom svojej spoločenskej zbehlosti preskúmal u Monte Christa všetko, čo bolo na preskúmanie, „Albert nás neoklamal, gróf je naozaj mimoriadny zjav. Ako sa vám páči, Morrel?“

„Naozaj,“ odvetil Maximilián, „má priamy pohľad a sympatický hlas, páči sa mi i pri divnej poznámke, ktorú o mne práve urobil.“

„Páni,“ riekol Albert, „Germain mi oznamuje, že je prestreté. Dovoľte mi, drahý gróf, aby som vás viedol.“

Šli mlčiac do jedálne. Každý si sadol na svoje miesto.

„Páni,“ riekol gróf sadajúc si, „dovoľte, aby som sa priznal, čo nech je ospravedlnením všetkých neprístojností, ktorých by som sa mohol dopustiť: som natoľko cudzincom, že som v Paríži prvý raz. Život francúzsky je mi teda úplne neznámy; žil som doteraz temer výlučne životom orientálnym, ktorý je pravou protivou dobrých parížskych tradícií. Prepáčte teda, prosím, ak pri mne zbadáte niečo priturecké, neapolské alebo arabské. To som musel povedať, a teraz, páni, raňajkujme.“

„Ako to všetko vraví!“ šepkal Beauchamp. „Je to rozhodne veľmož.“

„Veľmož,“ povedal Debray.

„Veľmož všetkých dŕžav, pán Debray,“ riekol Château-Renaud.