ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Svitol deň, Dantes čakal naň už dlho s otvorenými očami. Pri jeho prvých lúčoch vstal a vystúpil ako predošlého dňa na najvyššie bralo ostrova, aby preskúmal okolie; všetko bolo pusté ako predošlého dňa.

Edmond sostúpil, zdvihol kameň a naplnil si vrecká drahokamami, položil čo najlepšie dosky a okovanie debny na staré miesto, prikryl ju hlinou, udupal a posypal pieskom, aby sa čerstvo rozryté miesto podobalo ostatnej pôde, potom vyšiel z jaskyne, umiestil zas kamennú dosku a nakládol na ňu kamenia rozličnej veľkosti; medzery vyplnil zemou, nasadil do nej myrty a vres, zalial tieto rastliny, aby sa podobaly ostatným, okolo toho miesta zahladil stopy a netrpezlivo čakal na návrat druhov. Naozaj, teraz už nešlo o to tráviť čas prezeraním zlata, diamantov a zostať na Monte Cristo ako drak, strážiaci neužitočné poklady. Teraz sa bolo treba vrátiť do života, medzi ľudí a zaujať v spoločnosti miesto, získať vplyv a moc, ktoré poskytuje na tomto svete bohatstvo, prvá a najväčšia sila, ktorou môže vládnuť ľudská bytosť.

Podludníci sa vrátili na šiesty deň. Dantes poznal zďaleka vzhľad a chod „Mladej Amálie“; dovliekol sa k prístavu ako ranený Filoktetes, a keď druhovia pristáli, oznámil im, ešte vždy horekujúc, že mu je lepšie: potom vypočul zprávy o ich dobrodružstve. Vodilo sa im síce dobre, ale sotva složili náklad, dostali návestie, že toulonský dozorný dvojsťažník opustil prístav a plaví sa za nimi. Bleskurýchle ušli, ľutujúc, že Dantes, ktorý vedel dať lodi takú rýchlosť, nie je prítomný, aby ju viedol. A skutočne onedlho zbadali prenasledujúcu loď, ale pod plášťom noci a obídením korzického zálivu unikli.

Vcelku cesta nebola zlá. Všetci, a najmä Jacopo, ľutovali, že Dantes nebol s nimi a nedostal čiastku odmeny, ktorá bola päťdesiat piastrov.

Edmond zostal uzavretý; ani sa neusmial pri vypočítavaní výhod, na ktorých by bol býval účastný, keby bol mohol opustiť ostrov. A keďže „Mladá Amália“ sa priplavila na Monte-Christo len kvôli nemu, vystúpil na ňu ešte v tenže večer a plavil sa za kapitánom do Livorna.

V Livorne zašiel k istému Židovi a predal štyri najmenšie diamanty, každý za päťtisíc frankov. Žid by bol mohol núrať, ako sa stal námorník majiteľom takých cenných predmetov, ale vystríhal sa toho, lebo zarobil na každom tisíc frankov.

Na druhý deň kúpil si cele novú bárku, ktorú dal Jacopovi, pripojac k tomu daru sto piastrov, aby si mohol najať mužstvo, s tou podmienkou, že Jacopo sa odplaví do Marseille prezvedieť sa o starcovi menom Ľudovít Dantes, ktorý býval na Allés de Mailhan, a na devu, ktorá bývala v katalánskej dedine a menovala sa Mercedes.

Teraz bol rad na Jacopovi, aby sa domnieval, že sníva: tu mu rozprával Edmond, že sa stal námorníkom zo vzdoru a preto, že mu rodina nechcela dať na živobytie potrebné peniaze; keď prišli do Livorna, vyplatili mu vraj dedičstvo po strýcovi, ktorý ho urobil svojím jediným dedičom. Dantesovo ušľachtilé správanie dodalo jeho rečiam takej pravdepodobnosti, že Jacopo nepochyboval ani zamak, že jeho bývalý druh hovorí pravdu.

A keďže Dantesov smluvný srok vypršal, rozlúčil sa s kapitánom „Mladej Amálie“, ktorý sa ho zpočiatku snažil zdržať, ale keď počul históriu o dedičstve, zriekol sa úfnosti ochvieť rozhodnutím svojho bývalého námorníka.

Na druhý deň vybral sa Jacopo do Marseille; s Edmondom mali sa zas stretnúť na Monte-Christe.

V ten istý deň Dantes odišiel, nepovediac kam, dajúc mužstvu „Mladej Amálie“ na rozlúčku skvelé dary a kapitánovi sľub, že po čase dá o sebe znať.

Dantes sa odobral do Janova.

Práve keď ta došiel, skúšali malú jachtu, ktorú objednal istý Angličan; počujúc, že sú Janovčania najlepšími staviteľmi lodí Stredozemného mora, chcel mať v Janove zbudovanú jachtu. Angličan ju zjednal za štyridsaťtisíc frankov; Dantes ponúkol šesťdesiattisic s podmienkou, že mu loď odovzdajú ešte v ten istý deň, Angličan zatým, kým bude loď hotová, cestoval po Švajčiarsku. Mal sa vrátiť až o dva alebo tri týždne; staviteľ myslel, že má dosť času zbudovať druhú loď. Dantes zaviedol staviteľa k istému Židovi, zašiel s ním do obchodnej chyžky a Žid vyplatil staviteľovi šesťdesiattisíc.

Staviteľ ponúkol Dantesovi pomoc pri vyberaní mužstva; Dantes sa mu však poďakoval, tvrdiac, že sa plavieva sám a že si len toľko praje, aby v jeho kabíne pri záhlaví lôžka bola postavená tajná skriňa s troma tiež tajnými priečinkami. Udal rozmery priečinkov, ktoré zhotovili na druhý deň.

O dve hodiny Dantes opustil janovský prístav, sprevádzaný zrakmi zvedavého zástupu, ktorý chcel vidieť španielskeho šľachtica, čo sa plavieva morom sám.

Dantes svojím výkonom ho priviedol do údivu; s pomocou kormidla, tak, že ho nemusel ani opustiť, robil s loďou všetky pohyby podľa ľubovôle; zdalo sa, ako by rozumná bytosť poslúchala udeľované pokyny, a Dantes uznával v duchu, že si Janovčania naozaj zaslúžia povesť prvých svetových staviteľov lodí.

Zvedavci sledovali zrakmi loďku, kým nezmizla; potom skrsla hádka medzi nimi o tom, kam smeruje: jedni mienili, že ku Korzike, iní k Elbe; tí hádali, že sa plaví do Španielska, tamtí, že do Afriky; nikto nepomyslel na ostrov Monte Cristo.

A Dantes sa plavil práve na Monte Cristo.

Došiel ta na konci druhého dňa; loď plávala znamenite a tú vzdialenosť prešla za tridsaťpäť hodín. Dantes poznal výborne polohu brehu: miesto toho, aby pristál v obvyklom prístave, zakotvil v malom zálive.

Na druhý deň preniesol svoj ohromný majetok na jachtu a zamkol ho do troch priečinkov tajnej skrine.

Dantes čakal ešte týždeň. Celý týždeň sa plavil na jachte okolo ostrova, skúšajúc ju ako jazdec paripu: po ôsmich dňoch poznal všetky jej prednosti a všetky jej chyby; Dantes si umienil zväčšiť prvé a napraviť druhé.

Na ôsmy deň zbadal Dantes malú loďku, smerujúcu plnými plachtami k ostrovu, a poznal Jacopovu bárku; dal znamenie, na ktoré Jacopo odpovedal, a za dve hodiny bola bárka pri jachte.

Na obidve predložené otázky Edmond dostal smutnú odpoveď.

Starý Dantes bol mŕtvy.

Mercedes zmizla.

Edmond vypočul obidve zvesti s pokojnou tvárou; hneď vystúpil na pevninu, zakážuc, aby ho ta niekto nasledoval.

O dve hodiny sa vrátil; dvaja plavci z Jacopovej bárky prešli na jachtu, aby mu pomáhali pri lanách. Dantes rozkázal obrátiť čelo lode k Marseille. Otcovu smrť predvídal; ale čo sa stalo s Mercedes?

Policajnému agentovi bez prezradenia svojho tajomstva nemohol dať dostatočné pokyny na pátranie; okrem toho chcel získať ešte aj iné zprávy, pričom sa spoliehal len sám na seba. Zrkadlo v Livorne ho poučilo, že mu nehrozí nebezpečenstvo poznania; ostatne, mal poruke teraz už všetky prostriedky na prestrojenie. A tak raz ráno vplávala jachta pekne-rúče, nasledovaná bárkou, do marseilleského prístavu a zastala práve pred miestom, kde v ten nešťastný večer posadili Edmonda na loďku, ktorá ho odviezla na ifský zámok.

S istým rozochvením videl Dantes blížiť sa žandára v sanitnom člnku. Ale s dokonalou istotou, ktorú si osvojil, odovzdal mu anglický pas, kúpený v Livorne, a s pomocou tejto cudzozemskej listiny, ktorú vo Francúzsku väčšmi rešpektujú ako francúzsku, vystúpil bez ťažkostí na pobrežie.

Vkročiac na Cannebiere, prvý, koho Dantes zbadal, bol jeden z námorníkov ,Faraóna‘. Tento mužský, ktorý pod ním slúžil, namanul sa tu ako prostriedok ubezpečiť Dantesa o zmenách, ktoré sa s ním staly. Edmond kráčal rovno k nemu a dal mu niekoľko otázok, na ktoré mu odpovedal, nedávajúc ani slovom, ani tvárou najavo, ako by si spomínal, že už kedysi videl toho, ktorý ho oslovil.

Dantes dal námorníkovi za vysvetlenie peniaz; o chvíľu nato počul za sebou bežať bodrého človeka.

Dantes sa obrátil.

„Odpusťte, pane,“ riekol námorník; „asi ste sa pomýlili; mysleli ste si, že mi dávate dvojfrankový peniaz, a dali ste mi dvojnapoleondor.“

„Skutočne, priateľ,“ odvetil Dantes; „pomýlil som sa; ale keďže si za svoju statočnosť zaslúžite odmenu, tu máte druhý, za ktorý, prosím, so svojimi druhmi pripite mi na zdravie.“

Námorník pozeral taký udivený na Edmonda, že zabudol aj poďakovať sa. A hľadel za odchádzajúcim, hovoriac: ,Je to nejaký indický nábob.‘

Dantes pokračoval v ceste; pri každom kroku svieralo sa mu srdce novým pohnutím: všetky rozpomienky detstva, rozpomienky nezmazateľné, večne blízke myšlienkam, boly tu, hlásiac sa v každom kúte námestia, na každom rohu ulice a križovatky. Keď prišiel na koniec ulice Noailles a zhliadol Allées de Mailhan, cítil, že sa mu podlamujú kolená, a skoro by bol padol pod kolesá voza. Prišiel konečne až k domu, v ktorom býval jeho otec. Vinič a žeruchy zmizly z podkrovnej chyžky, kde ich predtým starcova ruka opatrovala s toľkou nežnosťou.

Edmond sa oprel o strom a takto zamyslený stál dlhú chvíľu, hľadiac na posledné poschodie toho chudobného domca. Konečne pristúpil ku dverám, prekročil ich prah, spýtal sa, či nie je voľný nejaký byt, a naliehal tak dlho, aby mohol navštíviť byt v piatom poschodí, hoci hol prenajatý, až domovník vyšiel hore a požiadal menom cudzincovým jeho obyvateľov o dovolenie, aby smel navštíviť dve miestnosti, z ktorých sa skladal.

Malý príbytok obývali mladí, len pred týždňom oddaní novomanželia.

Zhliadnuc mladých ľudí, Dantes si vzdychol zhlboka.

Inak nič nepripomínalo Dantesovi otcov byt: už tam nebolo papierových čalúnov; zmizly všetky staré kusy náradia, priatelia to Edmondovho detstva. Jedine steny boly tie isté.

Dantes sa obrátil k lôžku; stálo na tom istom mieste ako lôžko bývalého nájomníka. Edmondove oči sa nevdojak zarosily slzami: asi na tom mieste dokonal starec, šepkajúc synovo meno.

Mladí ľudia pozerali s údivom na človeka s prísnym čelom, po lícach ktorého kanuly dve veľké slzy, no tvár sa mu pritom nesvraštila. Keďže každá bolesť budí úctu, mladí ľudia nedávali neznámemu otázky; utiahli sa do pozadia, aby sa mohol vyplakať, a keď odchádzal, odprevadili ho, vraviac, že môže prísť, kedy len chce, že ich chudobný príbytok bude mu vždy otvorený.

Sostúpiac o poschodie nižšie, Edmond zastal pred inými dverami a spytoval sa, či tam ešte býva krajčír Caderousse. Domovník mu však odpovedal, že človek, o ktorom hovorí, robil zlé obchody a teraz má, vraj, krčmičku na hradskej medzi Bellegardy a Beancairom.

Dantes sostúpil, vypýtal si adresu majiteľa domu na Allées de Mailhan, šiel k nemu, dal sa ohlásiť pod menom lorda Wilmora (bolo to meno a titul, uvedený v jeho cestovnom pase) a kúpil od neho ten domec za dvadsaťpäťtisíc, preplatiac jeho hodnotu najmenej desaťtisíc frankmi. Ale Dantes bol by zaň dal aj pol milióna, keby to bol majiteľ domu od neho žiadal.

Ešte v ten istý deň uvedomil mladých ľudí notár, ktorý písal smluvu, že nový majiteľ dáva im na výber ktorýkoľvek byt v celom dome bez najmenšieho zvýšenia prenájomného, pod podmienkou, že mu prepustia dve nimi obývané chyže.

Táto čudná udalosť zaujímala vyše týždňa obyvateľov Allées de Mailhan a dala podnet k tisícim kombináciám, z ktorých ani jedna nebola správna.

Čo však ešte väčšmi miatlo všetky mozgy a myseľ, bolo, že toho istého človeka, ktorého videli vstúpiť do domu na Allées de Mailhan, videli prechádzať sa aj po katalánskej vieske a vstúpiť do chudobnej rybárskej chaty, kde zostal vyše hodiny, vypytujúc sa na mnohé osoby, ktoré zomrely, alebo sa vysťahovaly viacej ako pred pätnástimi či šestnástimi rokmi.

Na druhý deň ľudia, u ktorých bol, aby sa u nich tie veci dozvedel, dostali do daru cele novú, dvoma rybárskymi sieťami a k nim patriacimi vecami vystrojenú katalánsku bárku.

Statoční ľudia boli by radi poďakovali štedrému darcovi, ale videli ho, ako, odíduc od nich a udeliac niekoľko rozkazov akémusi námorníkovi, vysadol na koňa a opustil Marseille aixskou bránou.