ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nechajme teraz slečnu Danglarsovú a jej priateľku jachať po hradskej do Bruselu a vráťme sa k Andreovi Cavalcantimu, tak nešťastne vyplašenému práve na vrchole šťastia.

Pán Andrea Cavalcanti i pri svojej mladosti bol veľmi zručný a chytrácky človek.

Videli sme, ako hneď pri prvých poplašných zvestiach, ktoré vnikly do salónu, priblížil sa nepozorovane ku dverám, prešiel cez dve či tri komnaty a napokon zmizol.

Zabudli sme zaznačiť okolnosť, ktorá si zaslúži spomenutia, že totiž v jednej z komnát, cez ktorú Cavalcanti prebehol, bola vystavená výbava nevesty, puzdrá s briliantmi, kašmírové šály, valenciánske čipky, anglické závoje, všetko, z čoho sa skladá svet vábnych predmetov, pri čírej spomienke ktorých srdce poskočí a ktoré sa menujú výbavou.

Andrea, idúc cez tú komnatu, zobral z vystavených skvostov najdrahocennejší, čo dokazuje, že bol nielen veľmi chytrý a veľmi obratný, ale i veľmi obozretný mládenec. Zaopatriac sa týmto cestovným príspevkom, Andrea sa cítil o polovičku ľahší, keď vyskakoval oblokom a unikal z rúk žandárstva.

Veľký a statný ako antický zápasník, svalnatý ako Sparťan, Andrea pustil sa do behu a utekal štvrť hodiny, nevediac, kde ide, pudený len túžbou vzdialiť sa od miesta, kde by ho temer boli chytili.

Keď vyšiel z ulice Mont-Blanc, ocitol sa, pudený inštinktom, ktorý vedie zlodeja k mestskej bráne ako zajaca k brlohu, na konci ulice Lafayette.

Tam zastal bez dychu.

Bol celkom sám; naľavo mal ohradu svätého Lazára, rozsiahlu pustatinu, a napravo Paríž s celou jeho hĺbkou.

,Som stratený?‘ spýtal sa sám seba. ,Nie, ak budem môcť vyvinúť väčšiu činnosť ako moji nepriatelia. Moje zachránenie je teda len čírou otázkou metrov.‘

Vtom zbadal na konci predmestia Poissonniere fiaker, s ktorým zamračený kočiš s fajkou v ústach snažil sa na koniec predmestia Saint-Denis, kde mal akiste svoje obvyklé stanovište.

„Hej, priateľ!“ zavolal na neho Benedetto.

„Čo je, mladý pán?“ spýtal sa fiakrista.

„Máte ustatého koňa?“

„Pekne je ustatý! Celý boží deň nerobí nič. Štyri mizerné cesty a dvadsať sous prepitného. Spolu sedem frankov, a desať ich mám odovzdať pánovi!“

„Chcete si k tým siedmim frankom zarobiť ešte tých dvadsať, čo?“

„S radosťou, dvadsať frankov nie je na zahodenie. A čo mám za to urobiť?“

„Niečo veľmi ľahké, ak nemáte ustatého koňa.“

„Vravím, že poletí ako vo vetre; len mi povedzte, kde pôjdeme.“

„Smerom na Louvre.“

„Ach, to poznám, tam sa robia likéry.“

„Ta, ta! Ide mi o to, aby som dohonil priateľa, s ktorým som mal ísť zajtra na poľovačku do Chapelle-en-Serval. Mal ma tu čakať s kočom do pol dvanástej; teraz je polnoc: akiste ho zunovalo čakanie a odjachal sám.“

„Akiste.“

„Nuž chcete skúsiť dohoniť ho?“

„To si myslím.“

„Ak ho nedohoníme pred Bourgetom, dostanete dvadsať frankov; ak ho nedohoníme pred Louvrom, tridsať.“

„A ak ho dohoníme?“

„Štyridsať,“ odvetil Andrea, váhajúc chvíľu, ale mysliac si, že ho sľub nič nestojí.

„Dobre,“ súhlasil kočiš. „Sadnite si a poďme!“

Andrea si sadol do fiakra, ktorý rýchlym klusom prešiel cez predmestie Saint-Denis, predmestie Saint-Martin, cez mestskú bránu a pokračoval hradskou bez konca k Villete.

Nemohli dohoniť toho vymysleného priateľa, ale Cavalcanti sa s času na čas spytoval stretajúcich chodcov a v hostincoch, v ktorých ešte svietili, na zelený kabriolet s hnedým koňom, a keďže po hradskej do Holandska prejde hodne kabrioletov, z ktorých je deväť desatín zelených, zprávy na každom kroku len sa tak sypaly.

Každý ho práve teraz videl, mohol byť najviacej päťsto, dvesto, sto krokov napred; napokon ho predišli — nebol to on.

Raz ich predbehol i cestovný koč, ťahaný dvoma poštovými koňmi.

,Ach,‘ myslel si Cavalcanti, ,keby som mal ten koč, tie dva dobré kone, a najmä pas, ktorý je potrebný na vydanie takých koní!‘

A vzdychol si zhlboka.

Bol to cestovný koč, unášajúci slečnu Danglarsovú a slečnu d’Armilly.

„Napred, napred!“ volal Andrea. „Už ho musíme skoro dohoniť.“

Chudák kôň dal sa zasa do divého behu, v ktorom neustal, ako vyšli z brány, a celkom uparený dobehol do Louvru.

„Už vidím,“ riekol Andrea, „že svojho priateľa nedohoním a že by váš kôň zahynul. Lepšie bude, keď ostanem tu. Tu máte tridsať frankov, idem spať ,k Červenému koňovi‘ a najmem si prvý voz, v ktorom bude miesto. Dobrú noc, priateľ.“

Andrea, vložiac do fiakristovej dlane šesť päťfrankovníkov, soskočil pružne na hradskú.

Kočiš s radosťou schoval peniaze a pobral sa krokom nazad do Paríža. Andrea pokročil, ako by šiel do hostinca ,k Červenému koňovi‘, ale zastal len na chvíľu pri dverách, a počujúc tíchnuť hrkot koča, miznúceho na horizonte, dal sa zasa do behu a veľmi statným, vycvičeným krokom prešiel dve míle.

Tam si odpočinul; bol zrejme veľmi blízko k Chapelle-en-Serval, ako povedal, že ide.

Cavalcantiho nezastavila ustatosť, ale nevyhnutnosť rozhodnúť, urobiť nejaký plán.

Do dostavníka si sadnúť nemohol, poštou ísť bolo tiež nemožné. Na taký či iný spôsob cestovania je nevyhnutne potrebný pas.

Ostať v departemente Oise, teda v najodkrytejšom a najpozorovanejšom kraji Francúzska, bolo tiež nemožné, nemožné najmä pre človeka, takého zbehlého v trestných veciach, ako bol Andrea.

Andrea si sadol na kraj priekopy, složil hlavu do dlaní a rozmýšľal.

O desať minút zdvihol hlavu; bol rozhodnutý.

Zaprášil si jednu stranu plášťa, ktorý stihol strhnúť s vešiaka v predizbe a pozapínať ho na plesovom úbore, a keď prišiel do Chapelle-en-Serval, zaklopal smelo na dvere jediného miestneho hostinca.

Majiteľ prišiel otvoriť.

„Priateľ môj, jachal som z Montrefontaine do Senlisu, a tu môj plachý kôň skočil a shodil ma. Musím dnes v noci dôjsť do Compiegne, inak by som narobil rodine veľa starostí. Môžem si u vás najať koňa?“

Každý hostinský má vždy nejakého dobrého či zlého koňa.

Hostinský v Chapelle-en-Serval zavolal čeľadníka, rozkázal mu osedlať sivka a zobudil syna, sedemročného chlapca, ktorý si mal sadnúť na koňa za pánov chrbát a priviesť zviera nazad.

Andrea dal hostinskému dvadsať frankov, a vynímajúc ich z vrecka, pustil na zem navštívenku.

Navštívenka patrila jednému z jeho priateľov z Café de Paris, takže hostinský, ktorý po odchode Andreu zdvihol spadnutú navštívenku, bol presvedčený, že koňa prenajal pánu grófovi de Mauléon, ulica sv. Dominika č. 25; bolo to totiž meno a adresa, vytlačená na navštívenke.

Sivko nešiel rýchlo, ale kráčal rovnomerne a vytrvanlivo. Andrea prešiel deväť míľ, deliacich ho od Compiegne, za pol štvrtej hodiny. Hodiny na radnici bily štvrtú, keď zastal na námestí, kde bolo stanovište omnibusov.

V Compiegne je výborný hostinec, na ktorý sa pamätajú i tí, čo v ňom bývali hoci len raz.

Andrea, ktorý sa zastavil tam na jednej z vychádzok do okolia Paríža, rozpamätal sa na hotel ,ku Zvonu a fľaši‘; poobzerajúc sa, zazrel pri svetle uličnej lampy tabuľu s nápisom a prepustil chlapca, dajúc mu všetky drobné peniaze, ktoré mal. Potom išiel zaklopať na dvere, celkom správne uvažujúc, že má asi tri či štyri hodiny času a že najlepšie urobí, keď sa proti budúcej ustatosti ozbrojí dobrou večerou a dobrým snom.

Prišiel mu otvoriť čašník.

„Priateľ,“ riekol Andrea, „prichodím zo Saint-Jean-au-Bois, kde som obedoval; chcel som si najať voz, ktorý ide o polnoci, ale stala sa mi hlúposť, zmýlil som si cestu a blúdim už štyri hodiny po lese. Dajte mi teda jednu z tých pekných izieb do dvora a pošlite mi nahor studené kura a fľašu bordeauxského.“

Čašník nemal nijaké podozrenie: Andrea hovoril s najväčším pokojom, mal v ústach cigaru a ruky vo vreckách plášťa. Jeho šaty boly elegantné, topánky bezchybné; zdal sa aspoň ako šľachtic z okolia, ktorý sa niekde zabavil.

Kým sluha pripravil izbu, vstala majiteľka hostinca. Andrea ju privítal s najmilším úsmevom a spýtal sa, či by nemohol dostať číslo 3, v ktorom býval, keď bol posledný raz v Compiegne. Číslo 3, žiaľ, bolo zaujaté mladým mužským, ktorý cestoval so sestrou.

Andrea sa zdal veľmi sklamaný; len vtedy sa upokojil, keď ho hostinská uistila, že číslo 7, ktoré mu pripravovali, má celkom takú polohu ako číslo 3. Ohrievajúc si nohy a hovoriac o posledných dostihoch v Chantilly, Andrea čakal, kým mu prídu oznámiť, že izba je prichystaná.

Andrea nehovoril bez príčiny o tých pekných izbách do dvora; dvor hostinca ,ku Zvonu‘ s trojitými radmi galerií, ktoré mu dodávaly vzhľad divadelného hľadiska, po kolonádach sa ťahajúcim jazmínom a klematisom, ľahkými sťa prirodzená okrasa, je najrozkošnejším vchodom do hostinca.

Kura bolo čerstvé, víno staré, oheň jasný a veselý. Andrea mal takú dobrú chuť, ako by sa mu nebolo nič prihodilo.

Potom si ľahol a zaspal temer hneď neúprosným snom, ktorý dvadsaťročný človek vždy nájde, i keby mal výčitky svedomia.

Ale musíme priznať, že Andrea bol by mohol mať výčitky, ale ich nemal.

Andreov plán, ktorý mu zväčša poskytol bezpečnosť, bol takýto:

Vstane na úsvite a opustí hotel, zaplatiac starostlivo účet; dostane sa do lesa a pod zámienkou, že chce konať maliarske štúdiá, usalaší sa za dobrý groš u nejakého vidiečana; zaopatrí si háby a sekeru drevorubača, soblečie svoj odev, aby sa prestrojil na robotníka. Zamažúc si ruky hlinou, vlasy premeniac na hnedé oloveným hrebeňom, pleť na ohorenú prípravkom, ktorého recept mal od bývalých priateľov, dôjde od lesa k lesu až na najbližšiu hranicu, putujúc nocou a vo dne odpočívajúc v lese alebo v lomoch a nepribližujúc sa k obývanému miestu, ak len nie, aby si s času na čas nakúpil chleba.

Keď raz prekročí hranicu, speňaží diamanty, pripojí utŕžené peniaze k desiatim tisíckam, ktoré pre prípad potreby nosil vždy pri sebe, a tak sa stane majiteľom päťdesiattisíc frankov, čo sa mu podľa jeho filozovania nezdalo najhorším východiskom.

Spoliehal sa ináče veľmi na to, že bude záujmom Danglarsovcov zneškodniť reči o nešťastnej príhode.

A preto, okrem ustatosti, zaspal Andrea tak skoro a spal tak dobre.

Aby sa včaššie zobudil, nezavrel okenice a zastrčil len závoru dverí; na nočný stolík však položil otvorený, veľmi končitý nôž, ktorého znamenitú oceľ poznal a ktorý vždy nosil pri sebe.

Asi o siedmej ráno Andreu zobudil teplý slnečný lúč, ktorý mu padol na tvár.

V každom zdravom mozgu prevládajúca myšlienka — a nejaká myšlienka vždy je v prevahe — zaspí naposledy a ráno prvá osvieti prebúdzajúcu sa myseľ.

Andrea ešte celkom neotvoril oči, a už ho mala v moci jeho vládnuca myšlienka a pošepla mu, že spal pridlho.

Soskočil s lôžka a ponáhľal sa k obloku.

Po dvore šiel žandár.

Žandár je najkrikľavejším zjavom na svete i pre oko človeka, ktorý sa nemusí báť, ale pre úzkostlivé svedomie alebo majúce príčinu takým byť žltá, belasá a biela farba, z ktorej sa skladá žandárska rovnošata, nadobúda hroziace odtienky.

,Prečo je tu žandár?‘ spýtal sa Andrea sám seba.

Hneď si dal odpoveď s tou logikou, ktorú pri ňom čitateľ už iste spozoroval:

,Žandár v hostinci nie je prekvapujúcim zjavom; ale mal by som sa obliecť.‘

A mladý človek sa obliekol so zručnosťou, ktorej ho nemohol zbaviť ani komorník za niekoľko mesiacov elegantného života, akým žil v Paríži.

,Dobre,‘ povedal si Andrea, obliekajúc sa, ,počkám, kým odíde, a potom vykĺznem.‘

Povediac to, Andrea, už obutý a so zaviazanou kravatou, pristúpil ticho k obloku a druhý raz naddvihol mušelínovú záclonu.

Nielen že prvý žandár nezmizol, ale mládenec zbadal teraz i druhú belaso-žlto-bielu rovnošatu pod schodmi, ktorými mohol sostúpiť, kým tretí na koni s karabínou v ruke stál na stráži pri hlavných dverách, vedúcich na ulicu, ktorými mohol odísť.

Tento žandár bol nadmieru dôležitý, lebo okolo neho sa utvoril polkruh zvedavcov, ktorí neprístupne obkľúčili dvere hostinca.

,Do čerta, veď ma hľadajú!‘ bolo prvou Andreovou myšlienkou.

Mládencovo čelo pokryla bledosť; obzeral sa úzkostlivo okolo seba.

Jeho izba, ako všetky izby tohto poschodia, mala východ len na vonkajšiu galériu, otvorenú všetkým pohľadom.

,Som stratený!‘ bolo jeho druhou myšlienkou.

Naozaj, pre človeka v Andreovom položení zatvorenie znamenalo porotu, súd, smrť, smrť bez milosrdenstva a odkladu.

Chvíľu si tisol obidvoma rukami kŕčovite hlavu. V tej chvíľke bezmála zošalel od strachu.

Skoro však z tej miešaniny myšlienok, víriacich mu hlavou, vynorila sa spasiteľná myšlienka; na sivých perách a na svraštenej tvári zjavil sa mu bledý úsmev.

Poobzeral sa; predmety, ktoré hľadal, boly na mramore písacieho stola: bolo to pero, atrament a papier.

Namočil pero a natoľko sa opanoval, že mohol istou rukou napísať na prvú stranu papiera tieto riadky:

„Nemám peňazí na zaplatenie, ale som statočný človek; nechávam ako zálohu túto ihlicu, ktorá má desať ráz takú cenu, ako je môj účet. Úfam sa, že mi prepáčite, že som na svitaní zmizol; hanbil som sa.“

Vyňal z kravaty ihlicu a položil ju na papier.

Urobiac to, odsunul závoru, ba ešte aj dvere odchýlil, ako by bol vyšiel z izby a zabudol ich za sebou zavrieť; potom vkĺzol do kozuba ako človek, ktorý je privyknutý na taký telocvik, pritiahol za sebou papierovú stenu, predstavujúcu Achila pri Deidamii, zahladil nohou i stopy v popole a pustil sa liezť nahor v okrúhlom komíne, ktorý bol posledným útočišťom, v ktoré ešte skladal nádej.

V tej chvíli prvý žandár, ktorého bol Andrea zbadal, vchádzal na schodište, kráčajúc za policajným komisárom a majúc v zálohe druhého žandára, stojaceho na stráži pod schodmi, ktorému mohol priskočiť na pomoc tretí pri dverách.

Viďme, akým okolnostiam mal čo ďakovať Andrea za návštevu, na privítanie ktorej sa tak ťažko pripravoval.

Na svitaní telegraf začal pracovať na všetky strany, a temer hneď uvedomiac každé miesto, zobudil úrady a vyslal verejnú moc stopovať Caderoussovho vraha.

Compiegne, kráľovské sídlo, Compiegne, poľovnícke miesto, Compiegne, mesto s posádkou, má hodne úradov, žandárstva a policajných komisárov; prehliadka sa teda začala hneď po prijatí telegrafického rozkazu, a keďže hostinec ,ku Zvonu a fľaši‘ je v meste prvý, rozumie sa, začala sa v ňom.

Ostatne stráž, ktorá stála v tú noc pri radnici, susediacej tesne s hostincom ,ku Zvonu‘, hlásila, že v noci prišlo do hotela niekoľko cestujúcich.

Stráž, zamenená o šiestej hodine ráno, sa ešte pamätala, že vo chvíli, keď prišla, totiž o štvrtej hodine a niekoľkých minútach, videla mladého mužského, idúceho v spoločnosti sedliackeho chlapca na sivom koni; mladý mužský sosadol na námestí, prepustil vidiečana s koňom a šiel zaklopať na dvere hotela ,ku Zvonu‘, ktorý sa pred ním otvoril a zavrel za ním.

Podozrenie utkvelo na tomto mladom mužskom, ktorý prišiel tak neobyčajne neskoro.

A tým mužským nebol nikto iný ako Andrea.

Policajný komisár a žandár v hodnosti strážmajstra, utvrdení týmito udaniami, vykročili k Andreovým dverám. Dvere boly odchýlené.

„Ó,“ zvolal strážmajster, starý lišiak, zbehlý v úskokoch svojho povolania, „otvorené dvere, to je zlé znamenie! Milšie by mi bolo, keby boly zatvorené na tri západy.“

Naozaj, list a ihlica, ktoré Andrea nechal na stole, potvrdzovaly smutnú pravdu, či skôr zdaly sa svedčiť o tom, že Andrea ušiel.

Vravíme: zdaly sa svedčiť, lebo žandár nebol z tých, čo by sa dali presvedčiť jedným dôkazom.

Rozhľadel sa dookola, nazrel pod posteľ, odhrnul záclony, otvoril skrine a napokon zastal pri kozube.

Vďaka Andreovej opatrnosti, neostala po ňom v popole nijaká stopa.

Bol to však predsa len východ a v daných okolnostiach musel sa stať každý východ predmetom základnej prehliadky.

Strážmajster si teda dal doniesť viazanicu dreva a slamy; napchal do kozuba, čo sa doň vpratalo, a zapálil.

Tehlové steny prašťaly v ohni a stĺp hustého dymu valil sa rúrami a stúpal k nebu ako tmavý dych sopky, ale vinník nespadol, ako očakávali.

A to preto, lebo Andrea, od mladi v stálom boji so spoločnosťou, v ničom nezaostal za žandármi, keby hneď ten žandár dosiahol i úctyhodný stupeň strážmajstra; predvídajúc oheň, vyliezol na strechu a skrčil sa za komínom.

Chvíľu sa úfal, že je zachránený, lebo počul, ako strážmajster volá obidvoch žandárov a kričí hlasno na nich:

„Už ho tu niet!“

Vystrčil teda opatrne hlavu a videl, že obidvaja žandári, nevzdialiac sa na prvé zavolanie, ako očakával, ešte zdvojnásobili ostražitosť.

I Andrea sa rozhľadel: radnica, ohromná budova zo šestnásteho storočia, vyčnievala ako chmúrna hradba; od neho napravo cez obloky radnice bolo vidieť do všetkých rohov a kútov strechy, ako s temena hory vidieť do doliny.

Andrea pochopil, že v každej chvíli zazrie v niektorom obloku strážmajstrovu hlavu.

Keby ho zbadali, bol by stratený. Honba po strechách nekynula mu nijakou nádejou na úspech.

Rozhodol sa teda sostúpiť znova dolu nie tou istou cestou, ktorou prišiel, ale podobnou.

Vyhľadal očami komín, z ktorého nevystupoval dym, doplazil sa k nemu po streche a zmizol v jeho otvore, nezbadaný nikým.

V tej chvíli sa otvoril oblôčik radnice a v ňom sa zjavila strážmajstrova hlava.

Hlava ostala chvíľu bez hnutia, ako jeden z kamenných reliéfov, zdobiacich budovu; potom zmizla s hlbokým vzdychom sklamania.

Strážmajster, pokojný a dôstojný ako zákon, ktorý reprezentoval, prešiel cez zástup, ktorý bol shromaždený na námestí, neodpovedajúc na tisíc otázok, a vošiel do hostinca.

„Tak čo?“ spytovali sa obidvaja žandári.

„Nuž, chlapci,“ odvetil strážmajster, „iné nie je možné, len že zbojník dnes ráno naozaj zbrzgal. Ale dáme ho prenasledovať po hradskej do Villers-Coteret a do Noyona a prekutať les, kde ho určite nájdeme.“

Ledva dôstojný úradník povedal zvláštnym hlasom, ktorý je vlastnosťou žandárskych strážmajstrov, posledné zvučné slová, zaznel dvorom dlhý výkrik hrôzy, sprevádzaný prudkým zvonením.

„Čo to znamená?“ zvolal strážmajster.

„Akiste niektorý cestovateľ má veľmi naponáhlo,“ poznamenal hotelier. „Ktoré číslo to zvoní?“

„Číslo tri,“ odpovedal sluha hotela.

„Utekajte ta!“

Vtom sa krik a zvonenie zdvojnásobily.

Sluha chcel utekať.

„Nie,“ riekol strážmajster, zadržiac ho; „tak sa mi vidí, že kto tak zvoní, potrebuje niečo iné ako sluhu, a my mu poslúžime žandárom. Kto býva v čísle treťom?“

„Akýsi mládenček so sestrou; prišli v noci v cestovnom koči a chceli izbu s dvoma posteľami.“

Úzkostlivý hlas zvonca ozval sa tretí raz.

„So mnou, pán komisár!“ volal strážmajster. „Poďte hneď za mnou.“

„Počkajte,“ riekol hotelier; „izba číslo tri má dvoje schodov: vonkajšie a vnútorné.“

„Dobre,“ riekol strážmajster, „ja pôjdem vnútornými, to je môj odbor. Pušky sú nabité?“

„Áno, strážmajster.“

„Nuž vy ostatní pozorujte vonku, a keby chcel utiecť, strieľajte do neho; podľa toho, čo oznamuje depeša, je to veľký zločinec.“

Strážmajster, sprevádzaný komisárom, zmizol vo chvíli na vnútorných schodoch. Pri jeho zvestiach o Andreovi v zástupe nastal šum.

Viďme, čo sa stalo.

Andrea veľmi obratne sliezol až do dvoch tretín komína, ale tam sa mu skĺzla noha, a hoci sa zachytával rukami, dostal sa dolu rýchlejšie a najmä hrmotnejšie, ako by si bol želal. Nebolo by to malo význam, keby izba bola bývala prázdna, ale na nešťastie bývali v nej.

Dve ženské spaly tam na lôžkach a hrmot ich zobudil.

Ich zraky sa obrátily na miesto, zkadiaľ hrmot vyšiel, a cez otvor zbadaly v kozube mužského.

Jedna z dvoch ženských bola plavovlasá a vykríkla tak hrozne, že sa jej hlas ozval v celom dome, kým druhá, černovlasá, priskočila ku šnúre zvonca, a zvoniac zo všetkých síl, urobila poplach.

Ako vidno, Andreu prenasledovalo nešťastie.

„Zmilujte sa!“ zvolal bledý, zjašený, nevidiac osoby, s ktorými hovoril. „Zmilujte sa, nevolajte nikoho, zachráňte ma! Nechcem vám ublížiť!“

„Vrah Andrea!“ zvolala jedna zo ženských.

„Eugenia! Slečna Danglarsová!“ šeptal Cavalcanti a jeho hrôza premenila sa na úžas.

„Pomoc! Pomoc!“ volala slečna d’Armilly, vytrhnúc šnúru zvonca z Eugeniiných bezvládnych rúk a zvoniac ešte s väčšou silou ako jej družka.

„Zachráňte ma, prenasledujú ma!“ modlikal Andrea, spínajúc ruky. „Zmilujte sa, preboha, nevydávajte ma!“

„Už je neskoro, už idú,“ povedala Eugenia.

„Ukryte ma teda niekde a povedzte, že ste sa naľakaly bez príčiny. Odvrátite ich podozrenie a zachránite mi život.“

Obidve ženské, primknuté k sebe a zahalené prikrývadlami, neodpovedaly na jeho prosebný hlas; zápasily v nich všetky predstavy a všetok odpor.

„Nechže je,“ riekla konečne Eugenia, „vráťte sa, kadiaľ ste prišli, vy nešťastník! Choďte, nepovieme nič.“

„Tu je, tu je!“ volal hlas na chodbe. „Tu je, vidím ho!“

Strážmajster, nazrúc cez kľúčovú dierku do izby, naozaj zbadal Andreu, spínajúceho ruky.

Prudký úder kolbou pušky vyrazil zámku, druhé dva odrazily závoru. Vyrazené dvere padly dnu.

Andrea priskočil k druhým dverám, vedúcim na galériu na dvore, a otvoril ich, chtiac sa vyrútiť von.

Tam zasa stáli dvaja žandári s puškami, namierenými na neho.

Andrea zrazu zastal; bledý, trochu nazad nachýlený, svierajúc v zaťatej ruke teraz už zbytočný nôž.

„Veď utečte!“ volala slečna d’Armilly, do srdca ktorej vracal sa súcit, keď ju opustila hrôza. „Veď utečte!“

„Alebo sa zabite!“ povedala Eugenia v póze vestálky, dávajúcej v cirkuse víťaznému gladiátorovi prstom znamenie dobiť povaleného protivníka.

Andrea sa zachvel a pozrel na devu s pohŕdavým úsmevom, dokazujúc, že jeho skazenosť nechápe tú vznešenú dravosť cti.

„Zabiť sa?“ zvolal, odhodiac nôž. „Načo?“

„Veď ste to sami povedali!“ zvolala slečna Danglarsová. „Budete odsúdený na smrť, popravia vás ako posledného zločinca!“

„Ech, ak má človek priateľov…“ odsekol Cavalcanti, skrížiac ruky na hrudi.

Strážmajster pristúpil k nemu so šabľou v ruke.

„Len schovajte šabľu do pošvy, dobrý človeče, schovajte,“ riekol Cavalcanti, „netreba robiť komédiu, veď sa poddávam.“

A otrčil ruky na sputnanie.

Devy pozeraly s hrôzou na ošklivú premenu, ktorá sa odohrala pred ich zrakom, keď mužský zo spoločnosti shodil svoj obal a stal sa galejníkom.

Andrea sa k nim obrátil a riekol s nehanebným úsmevom:

„Odkážete niečo pánu otcovi, slečna Eugenia? Lebo sa akiste vrátim do Paríža.“

Eugenia si skryla tvár do dlaní.

„Ó,“ pokračoval Andrea, „nemáte sa prečo hanbiť; ja sa nehnevám, že ste najaly voz a jachaly za mnou… Veď som bol temer vaším mužom.“

Po tomto posmešku Andrea zmizol, zanechajúc obidve ubehlíčky útrapám hanby a poznámkam zástupu.

O hodinu, majúc obidve ženské šaty, vysadly do cestovného koča.

Brána hostinca bolá zatvorená, aby devy boly ušetrené prvých pohľadov; no jednako musely, keď sa brána zasa otvorila, prejsť pomedzi dvojitý rad zvedavých, blčiacich očí a šepkajúcich úst.

Eugenia zatiahla záclonky, a hoci už i nevidela, predsa len počula a ozvena posmechu doľahla až k nej.

„Ó, prečo svet nie je púšťou?“ zvolala, vrhajúc sa slečne d’Armilly do náručia, s očami, žiariacimi od zlosti, akou horel Nero, keď sa hneval, že rímsky ľud nemá jednu hlavu, aby ju mohol razom odťať.

Na druhý deň sa ubytovaly v Bruseli v hostinci de Flandre.

Andrea bol od predošlého dňa uväznený v Conciergerii.