ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Konečne Dantes mal dosiahnuť svoj cieľ priazňou neočakávaného šťastia, s akým sa stretajú zavše ľudia, ktorých nepriaznivá sudba ustala dlhotrvanlivosťou, a to prostriedkom cele jednoduchým a prirodzeným, a mal sa dostať na ostrov tak, že nevzbudí podozrenie.

Len jediná noc ho delila od kýženého odchodu.

Táto noc bola jedna z najhorúčkovitejších, ktoré prežil Dantes; v nej sa mu zjavily všetky dobré i zlé výhľady pred zrakom duše; ak zatvoril oči, videl list kardinála Spadu, napísaný plamennými písmenami na stene, ak na chvíľu zdriemol, v jeho mozgu začaly víriť najnesmyselnejšie sny. Sostupoval do jaskýň, ktoré boly dláždené smaragdami, vykladané rubínmi a zdobené diamantovými kvapľami. Perly padaly jedna za druhou, ako keď presiaka podzemná voda.

Edmond, očarovaný, užasnutý, naplnil si vrecká drahokamami, potom vystúpil na denné svetlo a drahocenné kamene premenily sa na kremeň. Tu proboval sa vrátiť do zázračných jaskýň, ale cesta sa vinula v nekonečných špirálach; vchod stal sa neviditeľným. Márne pátral v ustatej pamäti za čarovným heslom, otvárajúcim arabskému rybárovi Ali-Babovi čarokrásne jaskyne. Všetko bolo márne; poklad, ktorý zmizol, zas sa stal imaním podzemných duchov, hoc sa úfal, že im ho na chvíľu odňal.

Zavítavší deň bol práve taký horúčkovitý, ako bola noc. Prišla mu však na pomoc logika obrazotvornosti a Dantes mohol sostaviť plán, ktorý mu do toho času nejasne tanul na mysli.

Nadišiel večer a s večerom prípravy na odchod. Tie pomáhaly Dantésovi zatajiť vzrušenie. Postupne získal si takú autoritu u druhov, že rozkazoval, ako by bol pánom lode; keďže jeho rozkazy boly vždy jasné, presné a ľahko vyplniteľné, poslúchali ho námorníci nielen bodre, ale aj radi.

Starý námorník mu v tom neprekážal; aj on uznal Dantesovu prevahu nad ostatnými plavcami, ba aj nad sebou. V mladom človeku videl svojho prirodzeného nástupcu a ľutoval, že nemal dcéru, aby Edmonda pripútal ešte tesnejším sväzkom.

O siedmej večer bolo všetko pripravené, o desať minút plavili sa okolo majáka práve vo chvíli, keď sa na ňom rozžaly svetlá.

More bolo pokojné, so sviežim juhovýchodným vetrom, plavili sa pod jasnou oblohou, na ktorej aj Boh zažíhal svoje majáky, z ktorých každý je svetom. Dantes oznámil, že si všetci môžu ísť ľahnúť, lebo on si vezme kormidlo na starosť.

Keď toto Maltánec (tak menovali Dantesa) povedal, to stačilo, aby každý šiel s pokojnou mysľou spať.

Zavše sa pridalo: Dantes, vrhnutý zo samoty do sveta, niekedy cítil svrchovanú potrebu samoty. No a či môže byť obrovskejšia a súčasne poetickejšia samota, ako keď osamelá loď pláva po mori v tme noci, v tichu nekonečnosti a pred okom Pánovým?

Samota bola teraz vyplnená jeho myšlienkami, noc prežiarená ilúziami, ticho oživené sľubmi.

Keď sa kapitán zobudil, loď plávala plnými plachtami, nebolo kúska plátna, ktoré by nebolo nadýmané vetrom. Šinuli sa rýchlosťou pol tretej míle za hodinu. Ostrov Monte Cristo vynoroval sa na obzore.

Edmond odovzdal loď jej pánovi a šiel sa vystrieť na svoje visiace lôžko. Ale hoci mal bezsennú noc, nemohol zažmúriť oko ani na chvíľu.

O dve hodiny vystúpil zas na palubu, loď sa plavila práve vôkol ostrova Elby. Boli vo výške Mareciany, nad plochým zeleným ostrovom Pianosou. Videli vypínať sa k nebu žiariaci vrchol Monte-Christa.

Dantes nariadil sekondovi, aby kormidlo otočil vľavo, aby Pianosa zostala vpravo; vypočítal, že tento obrat skráti cestu asi o dva a či tri uzly.

Okolo piatej hodiny popoludní zhliadli celý ostrov. Vďaka priesvitnosti ovzdušia, ktorá je vlastnosťou svetelných lúčov, vysielaných k západu sa chýliacim slncom, videli na ňom i najmenšie záhyby, podrobnosti.

Edmond hltal zrakom masu brál, prechodiacich všetkými farbami súmraku od bledoružovej do tmavobelasej; zavše mu vystúpila do tváre ohnivá vlna; čelo mu zafarbil nach a purpurová hmla vznášala sa mu pred očami.

Hráč nezakúsil nikdy tie úzkosti, ktoré prežíval Edmond v záchvevoch nádeje, hoc by bol hneď na jednu kocku postavil celý majetok.

Nadišla noc: o desiatej pristáli; „Mladá Amália“ bola na mieste schôdzky prvá.

Dantes i pri obvyklej disciplíne nemohol sa opanovať: vyskočil prvý na breh; keby sa bol odvážil, bol by ako Brutus bozkal zem.

Bola úplná tma. O jedenástej však vyšiel mesiac zo stredu mora a oblial strieborným jasom každý jeho záchvev. A ako pomaly vystupoval, jeho lúče začaly hrať v bielych svetelných kaskádach po skalnatej smesi tohto nového Palionu.

Mužstvo „Mladej Amálie“ dobre poznalo ostrov: tvoril jednu z ich obvyklých zastávok. Dantes však, hoci ho videl na každej svojej ceste na Východ, nebol na ňom nikdy.

Spytoval sa Jacopa:

„Kde budeme nocovať?“

„Na tartane,“ odvetil námorník.

„Či by nám nebolo lepšie v jaskyniach?“

„V akých jaskyniach?“

„Nuž v jaskyniach ostrova.“

„Neviem tam o nijakých jaskyniach,“ vetil Jacopo. Na Dantesovo čelo vystúpil studený pot.

„Na Monte-Christe teda niet jaskýň?“

„Nie.“

Dantes zostal na chvíľu ako omráčený. Potom si pomyslel, že tie jaskyne za ten čas mohol nejaký otras zatarasiť, alebo z opatrnosti ich uzavrel kardinál Spada.

V tom prípade všetko záviselo od nájdenia strateného vchodu. Daromné bolo hľadať ho v noci. Dantes odložil teda pátranie na druhý deň. Ináče signál, ktorý sa zjavil na pol míle v mori, na ktorý „Mladá Amália“ odpovedala zaraz podobným signálom, bol znamením, ze je tu čas dať sa do práce.

Oneskorená loď, uistená signálom, ktorý mal neskôr prichádzajúcemu zvestovať, že sa môže bezpečne priblížiť, zjavila sa onedlho, biela a tichá ako príšera, a zakotvila asi na diaľku lana od brehu.

Prekladanie sa začalo hneď.

Dantes pri práci pomyslel na radostné hurrá, ktoré by mohol jediným slovom vyvolať u všetkých, keby vyslovil nahlas myšlienku, ktorá mu neprestajne hučala v ušiach i v srdci, on však naopak, miesto toho, aby prezradil veľkolepé tajomstvo, bál sa, že už priveľa povedal a že vzbudil podozrenie svojím stálym prechádzaním, opätovnými otázkami, príliš podrobným skúmaním a nepretržitou zadumanosťou. Na šťastie — aspoň v daných pomeroch — bolestná minulosť vryla do jeho tváre nezmazateľný smútok, takže svit veselosti, ktorý sa predral cez tento mrak, bol v skutočnosti len zábleskom.

Netušil teda nikto nič, a keď Dantes na druhý deň vzal pušku, broky a prach, prejaviac želanie zastreliť jednu z množstva divých kôz, ktoré bolo vidno skákať so skaly na skalu, túto vychádzku pripisovali len Dantesovej loveckej náruživosti alebo túžbe po samote. Len Jacopo nástojil na tom, že pôjde s ním. Dantes nechcel odporovať, bojac sa, aby týmto činom nevzbudil nejaké podozrenie. Ale sotva šiel štvrť míle, mal príležitosť streliť na kozľa a zabiť ho, poslal s ním Jacopa k druhom, vyzývajúc ich, aby ho upiekli, a keď bude upečené, vystrelili z pušky na znamenie, že má prísť zjesť svoju čiastku; niečo suchého ovocia a fľaša vína z Monte-Pulciana malo doplniť hody raňajok.

Dantes šiel ďalej, obzerajúc sa s času na čas. Keď vystúpil na vrchol brala, videl tisíc stôp pod sebou svojich druhov, ku ktorým prišiel práve Jacopo a ktorý sa čulo zapodievali prípravami na raňajky, obohatené Edmondovou zručnosťou najväčším kusom.

Edmond pozeral na nich chvíľu so zhovievavým úsmevom nadčloveka.

,Títo ľudia,‘ hovoril sám sebe, ,o dve hodiny sa odplavia, obohatení päťdesiatimi piastrami, aby sa pokúsili vyrobiť s nasadením života druhých päťdesiat; potom sa vrátia s imaním šesťsto libier, aby ten poklad premrhali v niektorom meste s hodnosťou sultánov a s namyslenosťou nábobov. Pod vplyvom nádeje dnes pohŕdam ich bohatstvom, ktoré sa mi zdá najväčšou biedou; zajtra sklamanie azda zapríčiní, že budem musieť hľadieť na tú svrchovanú biedu ako na najväčšie šťastie… Oh, nie!‘ zvolal Edmond. ,To sa nestane! Učený, neomylný Faria v tejto jednej veci sa iste nemýlil. A inak, žiť naďalej týmto biednym a nízkym životom znamenalo by toľko, ako zomrieť.‘

Tak Dantes, ktorý pred troma mesiacmi túžil len po slobode, neuspokojil sa už len so slobodou a túžil po bohatstve; príčinou toho nebol Dantes, ale Boh, ktorý, obmedziac moc človeka, dal mu nekonečnú túžbu! Zatým Dantes šiel cestou, ktorá sa strácala medzi dvoma skalnými stenami a výmoľom, horskou riavou, kade ešte ľudská noha nekráčala; tak sa priblížil k miestu, kde, domnieval sa, že sú asi jaskyne. Sledujúc morský breh a skúmajúc najnepatrnejšie predmety s vážnou pozornosťou, zdalo sa mu, že na jednotlivých skalách zbadal ľudskou rukou vytesané znaky.

Čas, ktorý každú hmotnú vec pokrýva machovým plášťom, ako každú morálnu súcnosť plášťom zabudnutia, zdal sa ušetriť tieto znaky, vytesané s istou pravidelnosťou a bezpochyby v záujme označenia smeru; miestami však predsa mizly tieto znaky pod húštinou mýrt, rozvíjajúcich sa vo veľké kytky, obťažené kvetmi, alebo pod cudzopasnými lišajníkmi. Tu musel Edmond odhŕňať ratolesti alebo dvíhať mach, aby našiel ukazovacie znaky, ktoré ho viedly do toho nového bludišťa. Tieto znaky posilnily Edmondovu nádej. Prečo by ich nebol mohol vytesať kardinál, aby v prípade nepredvídanej pohromy slúžily jeho synovcovi ako vodidlo? Toto opustené miesto iste by sa hodilo človeku, ktorý by chcel zakopať poklad. Ale či neupútaly tieto nespoľahlivé znaky iné oči miesto tých, ktorým boly určené, a či striehol ostrov chmúrnych zázrakov verne svoje veľkolepé tajomstvo?

Keď však bol Edmond na šesťdesiat krokov vzdialený od prístavu, stále skrytý pred druhmi nerovnosťou pôdy, zdalo sa mu, že tu sa znaky končia, ale nesmerujú k jaskyni. Veľký okrúhly balvan, ležiaci na pevnom základe, zdal sa jediným cieľom, ku ktorému viedly. Edmondovi sišlo na um, že azda miesto toho, aby prišiel na koniec, práve opačne, ocitol sa práve na začiatku; zmenil teda smer a vrátil sa, kade prišiel.

Medzitým jeho druhovia chystali raňajky, šli k prameňu pre vodu, priniesli chlieb a ovocie na breh a piekli kozľa. Práve keď ho snímali s improvizovaného ražňa, Edmond, ktorý s ľahkosťou a odvahou kamzíka skákal so skaly na skalu, zbadal, že vystrelili na znamenie. Lovec hneď zmenil smer a bežiac vracal sa k nim. Ale vo chvíli, keď ho všetci sledovali očami v tom behu, považujúc jeho zručnosť za odvážlivosť, skĺzla sa Edmondovi noha, sťa by na ospravedlnenie svojich obáv videli, ako zaváhal na vrchole skaly, vykríkol a zmizol.

Zrazu vyskočili všetci, lebo i pri jeho prevahe všetci mali Edmonda radi. Jacopo dorazil prvý na miesto.

Našiel Edmonda ležať v krvi a skoro bez vedomia; spadol bezpochyby z výšky desiatich či dvanástich stôp. Naliali mu do úst niekoľko kvapák rumu a tento liek, ktorý mal na neho už takú účinlivú moc, vyvolal ten istý účinok ako prv.

Edmond otvoril oči a sťažoval sa, že trpí prudkou bolesťou v kolene, veľkou ťažobou v hlave a neznesiteľným pichaním v krížoch. Chceli ho zaniesť na breh. Ale pri tom všetkom, že Jacopo prevádzal ten výkon, len čo sa ho dotkli, Edmond sa osvedčil, že necíti dostatok sily, aby vydržal dopravu.

Rozumie sa, Dantes ani len nepomyslel na raňajky. Žiadal však druhov, ktorí nemali príčiny na diétu ako on, aby sa vrátili na svoje miesto. O sebe tvrdil, že si potrebuje len trochu oddýchnuť, a kým sa vrátia, bude mu lepšie.

Námorníci sa nedali príliš prosiť: boli hladní, vôňa kozľaťa niesla sa až k nim, a morskí vlci nerobia medzi sebou okolky.

O hodinu sa vrátili. Všetko, čo mohol urobiť, bolo, že sa dovliekol asi na dvanásť krokov a tam sa oprel o skalu, zarastenú machom.

Zdalo sa, že Dantesove bolesti miesto toho, aby sa utišovaly, ešte vzrastajú. Starý kapitán, ktorý musel ešte ráno odplávať a složiť náklad na hranice Piemontu a Francúzska, medzi Nizzou a Frejus, dotieral na Dantesa, aby sa pokúsil vstať. Dantes sa nadľudsky namáhal, aby vyhovel vyzvaniu, ale pri každom napätí síl klesol nazad, blednúc a stenajúc.

„Má prerazené kríže,“ riekol ticho kapitán. „Ale všetko jedno. Je to dobrý šuhaj, nesmieme ho opustiť; pokúsme sa preniesť ho na tartanu.“

Dantes sa však osvedčil, že radšej zomrie na mieste, ako by mal pretrpieť ukrutné bolesti, ktoré mu zapríčiňuje aj najmenšie hnutie.

„Nuž,“ riekol kapitán, „nech sa stane, čo chce, ale aby nik nepovedal, že sme takého dobrého kamaráta, ako ste vy, nechali bez pomoci, vyplávame až večer.“

Tento návrh veľmi prekvapil námorníkov, hoc proti nemu nikto nič nenamietal, naopak. Kapitán bol taký neúprosne prísny, že ho prvý raz videli ustúpiť od podniku, ba i len oddialiť jeho uskutočnenie.

Dantes tiež nechcel pristať, aby kvôli nemu narušili na lodi platný disciplinárny poriadok.

„Nie,“ riekol kapitánovi, „bol som nešikovný a zaslúžim si, aby som znášal trest pre svoju nezručnosť. Nechajte mi malú zásobu suchárov, pušku, prach a guľky, aby som si mohol zastreliť kozľa, alebo sa i brániť, a motyku, aby som si mohol, ak by ste neprišli skoro, postaviť nejaký útulok.

„Veď zomrieš hladom,“ riekol kapitán.

„Je mi to milšie,“ odvetil Edmond, „ako znášať neslýchané bolesti, ktoré mám pri najmenšom pohybe.“

Kapitán sa obrátil k lodi, ktorá sa kolembala, začínajúc sa chystať na odchod z malého prístavu, hotová pustiť sa na more, len čo bude dokončená jej toaleta.

„Čo máme robiť, Maltánec?“ spýtal sa, „nemôžeme ťa zanechať takého a nemôžeme tu predsa ani zostať?“

„Odíďte, odíďte!“ zvolal Dantes.

„Budeme preč najmenej týždeň,“ povedal kapitán, „a budeme musieť odbočiť z cesty, aby sme zašli pre teba.“

„Počujte,“ vetil Dantes, „ak sa v dvoch alebo troch dňoch stretnete s nejakou rybárskou loďkou, plaviacou sa v tieto strany, prihovorte sa za mňa; zaplatím dvadsaťpäť piastrov za odvezenie do Livorna. Ak nie, vráťte sa.“

Kapitán potriasol hlavou.

„Počujte, kapitán Baldi, je spôsob, ktorým možno všetko upraviť,“ navrhoval Jacopo; „odíďte a ja zostanem s raneným a budem ho ošetrovať.“

„A ty by si sa zriekol svojho dielu odmeny a zostal so mnou?“ spýtal sa Edmond.

„Áno,“ odvetil Jacopo, „a bez oľutovania.“

„Si dobrý šuhaj, Jacopo,“ riekol Edmond, „a Boh ťa odmení za tvoju ochotu. Nepotrebujem nikoho, vďaka; po jednodňovom alebo dvojdňovom odpočinku sa zotavím, a úfam sa, že medzi skalami nájdem byliny, ktoré sú dobré proti dotlčeniu.“

A divný úsmev zahral Dantesovými perami. Stisol vrele Jacopovu ruku, ale trval neoblomne na svojom rozhodnutí zostať — a zostať sám.

Podludníci nechali Edmondovi, čo si prial, a odišli, nie bez častého obzerania, kynúc mu všetci pri každom ohliadnutí srdečne na rozlúčku, na čo im Edmond odpovedal len rukou, ako by nemohol pohnúť ostatným telom.

Keď zmizli, šeptal si Edmond s úsmevom:

,Je to čudné, že práve medzi takýmito ľuďmi nájde človek dôkazy priateľstva a skutky oddanosti.‘

Potom sa dovliekol zas na vrchol skaly, ktorá mu zakrývala výhľad na more, a videl tartanu dokončovať prípravy, vytiahnuť kotvu, kolembať sa pôvabne ako čajka, chystajúca sa na let, a vyplávať.

O hodinu zmizla úplne: aspoň s miesta, kde zostal ranený, už ju nebolo možno vidieť.

Zrazu Dantes vyskočil pružnejšie a ľahšie ako kozľatá, poskakujúce medzi myrtami a mostixovými krami po neokrôchaných skalách, schytil do jednej ruky pušku, do druhej motyku a bežal k balvanu, pri ktorom sa končily vytesané znaky, ktoré videl na skalách.

,A teraz,‘ zvolal, spomínajúc si na báj o arabskom rybárovi, ktorú mu rozprával Faria, ,teraz, Sézam, otvor sa!‘