ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa Františkovi vrátilo vedomie, okolité predmety predchodily mu ako druhá časť sna; zdalo sa mu, že leží v hrobe, do ktorého sa horko-ťažko predieral slnečný lúč; sadol si: videl, že ležal na svojom plášti, na veľmi mäkkej a voňavej vrstve vresu.

Pri jeho prebudení zmizly vidiny a ako by vrchy boly len tieňmi, ktoré, kým spal, vyšly zo svojich hrobov a potom sa rozpŕchly.

Urobil niekoľko krokov smerom, zkade vnikalo svetlo; po rozčuľujúcom sne nasledovala mierna skutočnosť. Videl, že je v jaskyni, pristúpil k otvoru a klenutými dverami zhliadol modré nebo a azúrové more. Vzduch i voda jagaly sa v lúčoch ranného slnca; na brehu sedeli námorníci, rozprávajúc a smejúc sa; od nich na desať krokov zakotvená bárka pôvabne sa kolísala na vlnách.

Tu vdychoval chvíľu svieži vánok, ktorý mu osvežoval čelo; načúval tichému šplechotu vlny, ktorá narážala na pobrežie a nechávala na skalách penovú, striebristobielu čipku. Tu sa bez uvažovania, bez myšlienok oddal božskému kúzlu, ktoré v sebe taja veci prírody najmä vtedy, keď precitneme z fantastického sna. Potom tento zovnútorný, taký pokojný, čistý a veľký život uviedol mu zas na um nepravdepodobnosť jeho sna a rozpomienky počaly sa vracať do jeho pamäti.

Rozpamätal sa na svoj príchod na ostrov, na uvedenie k náčelníkovi podludníkov, na podzemný nádherný palác, na výtečnú večeru a na lyžičku hašiša.

No proti skutočnosti jasného dňa zdalo sa mu, že je to najmenej rok, čo sa všetky tie veci staly — tak živo vstupoval v jeho smysly ten sen a taký veľký význam mu pripisoval jeho duch. Aj obrazotvornosť mu zavše vykreslila niektorú z vidín, ktoré svojimi bozkmi pozlátily jeho noc, predvádzajúc mu ich buď ako sedia medzi námorníkmi, buď idú po skale, buď sa kolembajú v bárke. Inak mal cele jasnú hlavu a úplne vypočinuté telo; mozog nemal zaťažený, naopak, celým telom vládol príjemný pocit; väčšia ako inokedy schopnosť vnímať povetrie a slnce.

Pristúpil teda bodro ku svojim námorníkom.

Keď ho zbadali, vstali a majiteľ bárky pristúpil k nemu.

„Urodzený Simbad,“ riekol mu, „nám prikázal, aby sme Vašej Excelencii vyslovili hlbokú úctu a tlmočili jeho ľútosť, že sa s ňou nemohol rozlúčiť. Úfa sa však, že mu odpustíte, keď sa dozviete, že ho veľmi naliehavá vec odvolala do Malagy.“

„Tak teda je to pravá skutočnosť, drahý Gaetano!“ zvolal František. „Jestvuje teda človek, ktorý ma prijal na tomto ostrove, pohostil ma kráľovsky a potom zmizol, kým som spal?“

„Jestvuje práve tak, ako že tam vidíte jeho malú jachtu, ktorá sa vzďaľuje plnými plachtami, a že, ak sa vám páči použiť ďalekohľad, bezpochyby poznáte svojho hostiteľa medzi jeho mužstvom.“

Pri tých slovách Gaetano ukázal rukou na malú loď, ktorá mala namierené k južnému výbežku Korziky.

František vyňal ďalekohľad, nasadil si ho na oko a zahľadel sa ním na udané miesto.

Geatano sa nemýlil. Na zade lode stál záhadný cudzinec obrátený k nemu, držiac tiež v ruke ďalekohľad. Mal oblečený ten istý kroj, v ktorom sa minulý deň zjavil svojmu hosťovi, a ručníkom mával na rozlúčku.

František odpovedal na pozdrav, vytiahnuc tiež vreckový ručníček a mávajúc ním práve tak ako on.

Po chvíľke vzniesol sa na predku lode ľahký obláčik dymu, odtrhol sa pôvabne od jej zadu a stúpal voľne k nebu; potom doľahol k Františkovi slabý výstrel.

„Počujete,“ riekol Gaetano, „dáva vám s Bohom!“

Mladý mužský vzal karabínu a vystrelil do povetria, nemajúc nádeje, že by zvuk mohol prekonať vzdialenosť, ktorá delila jachtu od pobrežia.

„Čo rozkáže Vaša Excelencia?“ spýtal sa Gaetano.

„Predovšetkým zapáľte mi smolnicu!“

„Ach, áno, rozumiem,“ odvetil Gaetano, „hľadať vchod do zakliatych siení. Dobrú zábavu, Exelencia, ak vás to teší; dám vám žiadanú smolnicu. Aj ja som bol posadlý myšlienkou, ktorá vami vládne, a tri alebo štyri razy som to proboval. Napokon som sa však toho zriekol. Giovanni,“ dodal, „zapáľ smolnicu a prines ju Jeho Excelencii.“

Giovanni poslúchol. František vzal smolnicu a nasledovaný Gaetanom vstúpil do podzemia.

Poznal miesto, na ktorom sa prebudil, podľa ešte uležanej vrstvy vresu. No akokoľvek osvecoval celý vonkajší povrch jaskyne, nezbadal nič, okrem stôp dymu, podľa ktorých poznal, že už pred ním aj iní sa nadarmo pokúšali pátrať ako aj on.

A predsa preskúmal každú stopu tejto žulovej, ako budúcnosť nepreniknuteľnej steny; do každej skalnej trhliny vrazil čepeľ svojho poľovníckeho noža; oprel sa o každý skalný útes v nádeji, že povolí. Ale všetko bolo márne a František zmrhal týmto bezvýsledným hľadaním dve hodiny.

Po uplynutí tohto času nechal vec tak; Gaetano zvíťazil.

Keď František vyšiel zas na pobrežie, jachta zračila sa na horizonte už len ako malý biely bod. Siahol zas k ďalekohľadu, ale ani s pomocou tohto nástroja nemohol nič rozoznať.

Gaetano ho upozornil, že prišiel strieľať kozy, na čo František cele zabudol. Chopil sa pušky a chodil po ostrove, ale robil to ako človek, ktorý skôr koná povinnosť, ako sa venuje zábave, a po štvrť hodine zastrelil kozu a dve kozľatá, ponášaly sa príliš na domáce kozy, takže ich František nepovažoval za poľnú zver.

Okrem toho jeho ducha zaujímaly oveľa mocnejšie myšlienky. Od predošlého dňa bol pravým hrdinom povesti z „Tisíc a jednej noci“, takže ho to neodolateľne tiahlo k jaskyni.

Tu i pri márnosti prvého stopovania dal sa do druhého, požiadajúc najprv Gaetana, aby dal upiecť jedno kozľa. Táto druhá návšteva trvala dosť dlho, lebo keď sa vrátil, kozľa bolo upečené a raňajky prichystané.

František si sadol na miesto, kam ho predošlého dňa menom záhadného hostiteľa prišli pozvať na večeru, a videl ešte ako čajku, kolembanú vrcholom vĺn, malú jachtu, plaviacu sa ku Korzike.

„Veď ste mi oznámili,“ riekol Gaetanovi, „že urodzený Simbad chce ísť do Malagy, ale tak sa mi vidí, že mieri rovno k Porto-Vecchiu.“

„Nepamätáte sa už,“ odvetil bárkár, „že som vám povedal, že medzi jeho mužstvom nateraz boli aj dvaja korzickí banditi?“

„Ach, naozaj. A on ich chce dostať na breh?“ spýtal sa František.

„Tak je. Ach, to je človek,“ zvolal Gaetano, „ktorý sa vraj nebojí ani Boha, ani diabla a ktorý odbočí päťdesiat míľ z cesty, aby pomohol nejakému bedárovi.“

„Ale takáto služba by ho ľahko mohla rozkmotriť s úradmi krajiny, v ktorej praktikuje tento druh ľudomilosti,“ mienil František.

„Eh,“ zasmial sa Gaetano, „čo jeho do úradov! Z tých si on málo robí! Len nech sa ho odvážia prenasledovať. Po prvé, jeho jachta nie je loď, to je vták, fregatu by predstihla o tri uzly z dvanástich. A potom, potrebuje len vystúpiť na breh, či nenájde priateľov všade?“

Zo všetkého toho vysvitlo najjasnejšie, že urodzený Simbad, Františkov hostiteľ, mal česť byť v styku s podludníkmi a banditami celého Stredozemného mora, čo mu získavalo dosť čudné postavenie.

Františka už vlastne nič nezdržiavalo na Monte Cristo: stratil všetku nádej, že by mohol odhaliť tajomstvo jaskyne, ponáhľal sa teda na raňajky, nariadiac mužstvu, aby bola bárka pripravená, kým sa naje.

O pol hodiny bol na loďke.

Naposledy sa obzrel za jachtou: zmizla už v zálive Porto-Vecchia.

Dal povel na odchod. Vo chvíli, keď bárka odbíjala, jachta zmizla.

S ňou stratila sa posledná skutočnosť minulej noci, i večera, Simbad, hašiš, sochy, všetko začalo Františkovi splývať v jeden sen.

Bárka sa plavila deň a noc; na druhý deň po východe slnka zmizol aj ostrov Monte Cristo.

Keď sa František ocitol na pevnine, zabudol aspoň na chvíľu na odohravšiu sa udalosť, snažil sa zakončiť svoje spoločenské povinnosti a napokon sa ešte zabaviť, a potom už odobrať sa za priateľom, ktorý na neho čakal v Ríme.

Odcestoval teda a v sobotu večer dorazil poštou na Colné námestie.

Byt mal už vopred zaistený, treba bolo len ísť do hotela otca Pastriniho; nebolo to také ľahké, lebo ulice boly preplnené zástupmi a Rím bol už korisťou temného a horúčkového huriavku, ktorý je predzvesťou veľkých udalostí. Rím má totiž ročne štyri veľké udalosti: karneval, veľkonočný týždeň, slávnosť Božieho Tela a sviatok svätého Petra.

V ostatkoch roku mesto upadá zas do svojej chmúrnej bezcitnosti, do prechodného stavu medzi životom a smrťou, ktorý ho robí akousi stanicou medzi týmto a oným svetom; stanicou vznešenou, zastávkou, plnou poézie a svojského rázu, na ktorej František stál už päť alebo šesť ráz a ktorú každým razom našiel báječnejšou a fantastickejšou.

Konečne prešiel tým stále vzrastajúcim a stále vzrušenejším zástupom a dostal sa do hotela. Na jeho prvú otázku odpovedali mu s bezočivosťou fiakristov a hotelových sluhov, že v hoteli de Londres pre neho už niet miesta. Poslal teda otcovi Pastrinimu navštívenku a odvolal sa na Alberta de Morcerf. To nezostalo bez výsledku: otec Pastrini pribehol sám, ospravedlňujúc sa, že nechal Jeho Excelenciu čakať, vykresal sluhov, vzal sviečku z ruky cicerona, ktorý mal už v moci cestovateľa a chcel ho odprevadiť k Albertovi, keď mu Albert vyšiel v ústrety.

Zaistený byt mal dve malé chyže a kabinet. Obidve chyže boly obrátené do ulice, ktorú okolnosť otec Pastrini náležite vyzdvihol, pripisujúc jej nesmiernu cenu. Ostatok poschodia prenajal veľmi bohatý človek, ktorého považovali za Sicílčana alebo Maltánca. Hoteliér nemohol presne zistiť, ku ktorej z tých dvoch národností patril ten cestovateľ.

„Veľmi dobre, otec Pastrini,“ riekol František, „ale zišla by sa nám hneď nejaká večera, nazajtra však a na nasledujúce dni potrebovali by sme nejaký ľahký koč!“

„S večerou vás obslúžia hneď,“ odvetil hoteliér; „ale vo veci koča…“

„Ako! vo veci koča!“ zvolal Albert. „Dovoľte, dovoľte, žarty nabok, otec Pastrini, potrebujeme koč!“

„Pane,“ povedal hostinský, „urobíme, čo len možno, aby sme nejaký sohnali. Viacej nemôžem sľúbiť.“

„A kedy dostaneme odpoveď?“ spýtal sa František.

„Zajtra ráno,“ odvetil hostinský.

„Kieho ďasa,“ riekol Albert, „je tam toho, prihodíme niečo! Veď vieme, ako to chodí: u Drakeho alebo Arona dvadsaťpäť frankov stred týždňa a tridsať až tridsaťpäť v nedeľu a vo sviatok: pridajte päť frankov na deň za sprostredkovanie, to bude tridsať, a nehovorme už o tom.“

„Mám vážne obavy, že keby páni ponúkli aj dvadsať ráz toľko, nebudú si ho môcť zaopatriť.“

„Nech teda zapriahnu kone do môjho koča, hoc je cestou kus porúchaný, ale na tom nezáleží.“

„Nedostanete kone.“

Albert pozrel na Františka ako človek, ktorý dostal nesrozumiteľnú odpoveď.

„Chápete to, František?“ riekol. „Niet koní! Ale či by nebolo možno zaopatriť poštové kone?“

„Všetky sú už od štrnásť dní sľúbené, a zostávajú len tie, ktoré sú potrebné v službe.“

„Čo poviete na to?“ spýtal sa František.

„Hovorím, že keď nejaká vec presahuje môj rozum, obyčajne o nej nehovorím a prejdem na inú tému. Večera je hotová, otec Pastrini?“

„Áno, Excelencia.“

„Tak sa najprv navečerajme.“

„Ale voz a kone,“ mienil František.

„Buďte pokojný, drahý priateľ, prídu samy, treba len ponúknuť cenu, o iné nejde.“

A Morcerf s obdivuhodnou filozofiou, ktorej sa nezdá nič nemožným, kým je vrecko plné a peňaženka dobre zásobená, navečeral sa, ľahol si, zaspal bezstarostne a sníval o tom, že sa kochá v pôste v koči, ťahanom šiestimi pármi koní.