ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Táto lehota, stanovená zástupcom firmy Thomson a French vo chvíli, keď to Morrel najmenej čakal, zdala sa úbohému obchodníkovi jedným z tých návratov šťastia, ktoré človeku oznamujú, že osud sa konečne unavil v ich prenasledovaní. Ešte v ten istý deň povedal dcére, žene a Emanuelovi, čo sa mu prihodilo, a do rodiny keď sa i nevrátil pokoj, ale zavítala k nej aspoň nádej. Na nešťastie však Morrel nemal spojenie len s firmou Thomson a French, ktorá mu preukázala toľkú ochotu. Ako sám hovoril, v obchodných veciach má človek dopisovateľov, a nie priateľov. Keď o tom premýšľal, nechápal ani veľkodušné pokračovanie pánov Thomsona a Frencha; vysvetľoval si ho len múdrym, sebeckým rozhodnutím, ku ktorému asi tá firma prišla: Je lepšie podporovať človeka, ktorý je nám dlžen skoro tristotisíc frankov, a dostať ich po troch mesiacoch, ako urýchliť jeho skazu a mať z celej istiny len šesť alebo osem percent.

Na nešťastie však, či už z nenávisti alebo zaslepenosti, nesmýšľali tak všetci obchodní spojenci Morrelovi a niektorí rozhodli sa priamo opačne. Morrelom podpísané zmenky teda predložili pokladnici s úzkostlivou presnosťou, a vďaka lehote, poskytnutej Angličanom, Kokles ich v hotovosti vyplatil. Kokles si teda zachoval svoj veštecký pokoj. Len pán Morrel videl s hrôzou, že keby bol mal složiť 15. Bovillových päťdesiattisíc frankov a 30. tridsaťdvatisíc päťsto na zmenku vypožičaných frankov, na ich vyrovnanie — práve ako na pohľadávku dozorcu väzení — dostal lehotu, bol by od toho mesiaca strateným človekom.

Mienkou celého marseillského obchodného sveta bolo, že Morrel sa pod údermi osudu, ktoré ho postupne stíhaly, neudrží. Vzbudilo to všeobecné počudovanie, keď koncom mesiaca bolo všetko zaokryté s obvyklou presnosťou. Jednako dôvera ľudí sa nevrátila a zastavenie platov nešťastného obchodníka jednohlasne odložili na koniec budúceho mesiaca.

Morrel sa celý mesiac musel nesmierne namáhať, aby shromaždil všetky prostriedky. Inokedy jeho kedykoľvek splatnú zmenku prijali s dôverou, ba hľadali. Morrel sa snažil predať o dvadsať dní splatnú zmenku, ale našiel všetky banky zatvorené. Na šťastie Morrel mal ešte niekoľko pohľadávok, s ktorými mohol počítať; tieto pohľadávky sa mu zišly, Morrel teda ešte koncom júla mohol splniť svoje záväzky.

Zástupcu firmy Thomson a French druhý raz už v Marseille nevideli; deň alebo dva po návšteve u Morrela zmizol; keďže však v Marseille sišiel sa len s mešťanostom, dozorcom väzení a pani Morrelovou, jeho návšteva nezanechala po sebe inej stopy, ako ľahostajnú rozpomienku, ktorú si na neho zachovaly tieto tri osoby. Námorníci z ,Faraóna‘ však, tak sa zdalo, našli si nejaké miesto, lebo zmizli tiež.

Kapitán Gaumard, zotaviac sa z choroby, ktorá ho zadržala v Palme, vrátil sa tiež domov. Váhal, či má ísť k pánu Morrelovi, ten však, dozvediac sa o jeho príchode, šiel ho sám vyhľadať. Dobrý obchodník, dozvediac sa z Penelovho líčenia o kapitánovej chrabrosti, dokázanej pri nešťastí, sám sa ho vynasnažoval potešiť. Priniesol mu aj jeho plat, pre ktorý by sa kapitán nebol odvážil k nemu prísť.

Keď pán Morrel sostupoval schodmi, stretol sa s Penelonom, ktorý šiel nahor. Penelon, tak sa zdalo, dobre použil peniaze, lebo mal cele nový oblek. Dobrý podkormidelník, vidiac svojho pána, tak sa zdalo, bol vo veľkých rozpakoch; vtisol sa do najvzdialenejšieho kúta chodby, omáľal kus tabaku zľava napravo a zprava naľavo, vyjavene vypuľujúc veľké oči, a len bojazlivo tisol ruku, ktorú mu s obvyklou srdečnosťou pán Morrel podal. Pán Morrel pripisoval Penelonove rozpaky strojnosti jeho obleku: bolo jasné, že bodrý námorník nerobil ten prepych na svoj účet; bol už iste prijatý na inej lodi a zahanbil sa, že — ak sa možno tak vysloviť — nenosil dlhšie smútok za ,Faraónom‘. Azda prichodil, aby sa kapitánovi Gaumardovi pochválil svojím zdarom a tlmočil mu ponuku svojho nového pána.

,Dobrí ľudia,‘ povedal si v duchu Morrel, odchodiac, ,kiežby vás váš nový pán mal tak rád ako ja a bol šťastnejší, ako som ja!‘

Pán Morrel celý august stále robil pokusy na posilnenie starého alebo získanie nového úveru. 20. augusta vedelo sa v Marseille, že si Morrel zaistil miesto v poštovom dostavníku, a hovorilo sa, že inzolvencia bude vyhlásená koncom mesiaca a že Morrel odcestoval, aby nebol pri tom krutom výkone, ktorý má byť bezpochyby prenesený na jeho prvého účtovníka a na pokladníka Koklesa. Keď však prišiel 31. august, pokladnica nad všetko očakávanie bola otvorená ako obyčajne. Za mriežkami zjavil sa Kokles, pokojný, ako skutočný Horácius, prezrel pozorne doručený papier a zaplatil všetky zmenky presne ako inokedy. Došly aj dva účty, ktoré Kokles práve tak vyrovnal, ako zaplatil Morrelove osobné zmenky. Nik tomu nerozumel a s tvrdohlavosťou smutných udalostí úpadok odkladali na koniec septembra.

1. septembra prišiel Morrel: celá rodina ho očakávala s veľkou úzkosťou; od tejto parížskej cesty očakával svoju poslednú spásu. Morrel si smyslel na Danglarsa, dnes milionára a kedysi jeho dlžníka, lebo že sa Danglars dostal do služieb španielskeho bankára, u ktorého skrsol základ jeho ohromného majetku, to sa stalo na odporúčanie Morrelovo. Dnes mal Danglars, ako sa vravelo, šesť až osem miliónov vlastného majetku a neobmedzený úver. Danglars mohol zachrániť Morrela, a nemusel pritom vyňať z vrecka jediný toliar: stačilo, aby sa za neho zaručil, a Morrel bol by býval zachránený. Morrel už dávno myslel na Danglarsa, ale jestvuje inštinktívny odpor, vznikajúci bez vôle človeka, a Morrel odkladal, kým len mohol, tento krajný prostriedok. A mal pravdu, vrátil sa zdrvený ponižujúcim odmietnutím.

A Morrel pri návrate neuľavil si ani jediným vzdychom, nevyslovil ani jedno obvinenie. Objal s plačom ženu a dcéru, priateľsky stisol Emanuelovi ruku, zavrel sa do svojej pracovne na druhom poschodí a poslal pre Koklesa.

„Teraz,“ hovorily obidve ženy Emanuelovi, „sme stratení.“

Po krátkej porade sa dohodli, že Júlia napíše svojmu bratovi, ktorý slúžil pri posádke v Nimes, aby hneď prišiel.

Úbohé ženy cítily inštinktívne, že potrebujú sosbierať všetky sily, aby zniesly hroziaci im úder.

Okrem toho mal už Maximilián Morrel, hoci ešte nedoplnil dvadsiaty druhý rok, veľký vplyv na otca.

Bol to mladý, pevný a priamy človek. Keď sa malo rozhodovať o jeho povolaní, otec mu nechcel vnucovať nijakú dráhu budúcnosti a spýtal sa mladého Maximiliána, k čomu by mal chuť. Ten sa osvedčil, že by chcel byť vojakom. Študoval výborne, prihlásil sa a prijali ho na vyššiu vojenskú akadémiu a vyšiel ztade ako podporučík 53. pluku radového vojska. Už mal rok túto hodnosť a sľúbili mu, že pri prvej príležitosti ho povýšia na poručíka. Pri pluku považovali Maximiliána Morrela za prísneho plniteľa nielen všetkých vojakom daných úloh, ale aj všetkých povinností, ktoré má dodržiavať muž, a menovali ho „stoikom“. Rozumie sa, že mnohí, ktorí mu to prímenie dávali, opakovali len to, čo počuli, nepoznajúc pravý smysel slova.

Tohto mladého človeka volala na pomoc mať a sestra, aby ich podporoval, lebo tušily, že sa ocitnú vo vážnych okolnostiach.

Vo vážnosti týchto okolností sa neklamaly, lebo o chvíľu nato, ako pán Morrel vošiel do pracovne s Koklesom, Júlia videla ztade vyjsť pokladníka chvejúceho sa, s rozrušenou tvárou.

Chcela sa ho spýtať, keď šiel okolo nej. Ale dobrý človek, bežiac chvatne dolu schodmi, čo nebolo jeho zvykom, zdvihnúc ruku k nebu, len toľko zvolal:

„Ach, slečna, slečna! Aké hrozné nešťastie! Kto by si to bol kedy myslel!“

O chvíľu ho videla Júlia zas ísť hore s dvoma či troma veľkými knihami, torbou na listiny a vreckom peňazí.

Morrel prezrel knihy, otvoril torbu, spočítal peniaze.

Všetky jeho prostriedky odhadovaly sa na šesť až osemtisíc frankov a pohľadávky, splatné do 5., na štyri až päťtisíc, čo robilo najviac štrnásťtisíc frankov aktív proti dvestoosemdesiatsedemtisic a päťsto frankov. Takú splátku nebolo možno ani ponúknuť.

Jednako však, keď prišiel Morrel na obed, zdal sa dosť pokojný. Tento pokoj nastrašil obidve ženy väčšmi ako najväčšia skleslosť.

Po obede Morrel obyčajne odchodil z domu. Chodieval na kávu clo marseilleského klubu a prečítať si ,Semafor‘; v ten deň nešiel nikam a vrátil sa zas do svojej pracovne.

Kokles sa zdal cele ohlúpený. Čiastku dňa presedel vo dvore na kameni, s holou hlavou v tridsaťstupňovom slnečnom úpeku.

Emanuel hľadel upokojiť dámy, ale nebol veľmi výrečný. Mladý človek bol príliš zasvätený do vecí obchodného domu, aby nevedel, že Morrelovej rodine hrozí veľká katastrofa.

Zavítala noc: obidve ženy bdely, úfajúc sa, že Morrel, opustiac pracovňu, príde k nim. Ale počuly, ako prešiel vedľa ich dvier a stíšil krok, pravdepodobne obávajúc sa, že ho zavolajú.

Zbystrily sluch: vošiel do svojej ložnice a zavrel sa.

Pani Morrelová poslala dcéru spať; o pol hodiny po jej odchode sňala črievice a vkĺzla do chodby, aby cez kľúčovú dierku pozrela, čo robí jej muž.

Na chodbe zbadala vzďaľovať sa akýsi tieň: bola to Júlia, ktorá znepokojená predbehla matku.

Deva pristúpila k pani Morrelovej.

„Píše,“ riekla.

Obidve sa dorozumely bez slova.

Pani Morrelová nazrela cez kľúčovú dierku. Morrel skutočne písal. Čo však ušlo deve, to zbadala pani Morrelová, že jej muž píše na kolkovaný hárok. Opanovala ju hrozná myšlienka, že Morrel píše testament; zachvela sa na celom tele, ale predsa mala silu mlčať.

Na druhý deň Morrel zdal sa cele spokojný; sedel v pracovni ako obyčajne, len po obede pritiahol k sebe dcéru, vzal do náručia hlavu dieťaťa a držal ju dlho na hrudi. Večer Júlia hovorila matke, že i pri otcovom zdanlivom pokoji zbadala, že mu bije prudko srdce.

Nasledujúce dva dni minuly jednotvárne. 4. septembra večer pán Morrel žiadal od Júlie kľúč od pracovne.

Júlia sa zachvela, žiadosť zdala sa jej zlovestná. Prečo žiada otec od nej kľúč, ktorý mala vždy, a v detstve jej ho odnímali len z trestu?

Deva pozrela na pána Morrela.

„Čím som sa previnila, otecko,“ riekla, „že mi odnímate kľúč?“

„Ničím, dieťa moje,“ odvetil nešťastný Morrel, ktorému pri tejto jednoduchej otázke vyhŕkly slzy. „Ničím, len ho potrebujem.“

Júlia sa pretvárala, ako by hľadala kľúč.

„Tuším, nechala som ho vo svojej chyžke,“ vetila potom.

Vyšla, ale miesto toho, aby šla do svojej chyže, bežala sa poradiť s Emanuelom.

„Nedávajte oteckovi ten kľúč,“ radil jej mladý človek, „a ak nemusíte, neopúšťajte ho zajtra ráno.“

Júlia sa chcela ešte ďalej spytovať Emanuela, ten však iné nič nevedel, alebo nechcel nič povedať. Pani Morrelová so 4. na 5. septembra celú noc bdela s uchom primknutým ku dverám. Až do tretej hodiny ráno počula svojho muža rozčúlene chodiť po ložnici.

Až o tretej sa vrhol na posteľ.

Obidve ženy pretrudily noc spolu. Od včera večera čakaly Maximiliána.

O ôsmej hodine vstúpil pán Morrel do ich chyže. Bol pokojný, ale nočné rozčúlenie zrkadlilo sa na jeho bledej, rozrušenej tvári.

Ženy sa ho neopovážily spýtať, či dobre spal.

Morrel bol lákajvejší k žene a otcovskejší k dcére ako inokedy. Nemohol sa nasýtiť pohľadom na úbohé dieťa a nabozkávať sa ho.

Júlia pamätala na radu Emanuela a chcela otca, keď odchádzal, odprevadiť; on však znemožnil to nežne a riekol:

„Zostaň pri matke.“

Júlia chcela naliehať.

„Chcem to!“ riekol Morrel.

Morrel prvý raz povedal svojej dcére: Chcem to! Ale vyslovil to tónom toľkej otcovskej nežnosti, že Júlia sa už neodvážila urobiť ani krok.

Zastala na mieste nemo a nehnute. O chvíľu nato dvere sa zas otvorily a Júlia pocítila objem dvoch ramien a ústa, ktoré ju bozkaly na čelo.

Zodvihla oči a skríkla radostne:

„Maximilián! Brat môj!“

Na ten výkrik pribehla pani Morrelová a vrhla sa synovi do náručia.

„Mamička,“ riekol mladý mužský, pozerajúc striedavo na pani Morrelovú a na jej dcéru, „čo sa stalo, čo sa robí? Váš list ma nastrašil, prišiel som teda hneď.“

„Júlia,“ riekla pani Morrelová, kynúc mladému človeku, „choď povedať otcovi, že Maximilián prišiel.“

Deva vybehla z chyže, ale na prvom stupni schodišťa zbadala mužského, držiaceho v ruke list.

„Nie ste vy slečna Júlia Morrelová?“ pýtal sa mužský, hovoriac po francúzsky so silným talianskym prízvukom.

„Ano, pane,“ odvetila Júlia zľaknutá, „ale čo si prajete? Nepoznám vás.“

„Prečítajte si tento list,“ riekol mužský, podávajúc jej ho.

Júlia váhala.

„Hovorí sa v ňom o zachránení vášho otca,“ riekol posol.

Deva mu vytrhla list z ruky.

Potom ho rýchlo otvorila a čítala:

„Choďte hneď na mailhanskú hradskú, vstúpte do domu číslo 15, vypýtajte si u domovníka kľúč od chyže na piatom poschodí, vstúpte do tej chyže, vezmite v rohu na kozube ležiaci mešec z červeného hodvábu a doneste ten mešec svojmu otcovi.

Je dôležité, aby ho dostal pred jedenástou hodinou.

Sľúbili ste mi slepú poslušnosť, pripomínam Vám Váš sľub.

Námorník Simbad.“

Deva skríkla od radosti, zdvihla oči, chcela sa spýtať mužského, ktorý jej odovzdal list, ale mužského už nebolo.

Pozrela teda znova na list, chtiac si ho prečítať ešte raz, a zbadala, že je k nemu pripojený dodatok.

Čítala:

„Je dôležité, aby ste vykonali túto úlohu osobne a sami. Keby ste prišli so sprievodcom, alebo keby šiel niekto iný miesto vás, domovník by povedal, že nevie o ničom.“

Toto postskriptum silne ochladilo devinu radosť. Či jej dačo nehrozí, nie je to nejaká nastavená pasca? Jej nevinnosť vo veci nebezpečenstva, ktoré by mohlo ohrozovať devu jej veku, nechávala ju v nevedomosti, ale aby sme sa báli, nepotrebujeme poznať nebezpečenstvo; ba je pozoruhodné, že práve neznáme nebezpečenstvá vyvolávajú najväčší strach.

Júlia váhala a rozhodla sa prosiť o radu.

Ale vedená zvláštnym inštinktom, neobrátila sa ani na matku, ani na brata, ale na Emanuela.

Sišla dolu, rozpovedala mu, čo sa jej prihodilo v deň, keď otca navštívil zástupca firmy Thomson a French, opísala mu výjav na schodoch, opakovala mu svoj sľub a ukázala mu list.

„Musíte ta ísť, slečna,“ riekol Emanuel.

„Mám ísť?“ šepla Júlia.

„Áno, odprevadím vás.“

„Ale, či ste nečítali, že mám ísť sama?“

„Veď budete sami,“ odvetil mladý človek. „Počkám na vás na rohu Muzeálnej ulice. A ak ma znepokojí vaše oneskorenie, prídem za vami, a beda tým, na ktorých budete mať príčinu sa sťažovať, za to vám ručím!“

„Váš náhľad teda je, Emanuel,“ opakovala deva nerozhodne, „aby som poslúchla to vyzvanie?“

„Áno; či vám posol nepovedal, že ide o zachránenie vášho otca?“

„Ale aké nebezpečenstvo mu teda hrozí, Emanuel?“ spýtala sa deva.

Emanuel chvíľu váhal, ale želanie nakloniť devu k momentánnemu rozhodnutiu, zvíťazilo.

„Počujte,“ vravel jej, „dnes je 5. septembra, však?“

„Áno.“

„Váš otec dnes o jedenástej má zaplatiť skoro tristotisíc frankov.“

„Čo sa teda stane?“

„Stane sa to, že ak váš otec dnes do jedenástej hodiny nenájde niekoho, kto by mu pomohol, napoludnie bude musieť oznámiť úpadok.“

„Oh, poďte, poďte!“ zvolala deva, vlečúc mladého človeka za sebou.

Zatým pani Morrelová rozpovedala všetko svojmu synovi.

Mladý človek vedel, že pod vplyvom ustavičných úderov, ktoré prenasledovaly jeho otca, vo výdavkoch domu staly sa veľké reformy; nevedel však, že to došlo tak ďaleko.

Bol zničený.

Potom zrazu vybehol z chyže, chvátal hore chodmi, lebo myslel, že otec je v pracovni, klopal, ale nadarmo.

Stojac pri dverách pracovne, počul, ako sa otvárajú dvere na byte. Obzrel sa a zbadal otca. Pán Morrel miesto toho, aby bol šiel do pracovne, vrátil sa do ložnice a vyšiel z nej až teraz.

Pán Morrel, zhliadnuc Maximiliána, skríkol od prekvapenia; nevedel o synovom príchode. Zostal nepohnute stáť, svierajúc v ľavej ruke akýsi predmet, ktorý skrýval pod kabátom.

Maximilián rýchlo sbehol dolu schodmi a vrhol sa otcovi okolo krku. Zrazu však cúvol a tisol k otcovej hrudi len pravicu.

„Otče,“ vravel, zblednúc smrteľne, „prečo máte pod kabátom pár pištolí?“

„Ah, toho som sa bál!“ riekol Morrel.

„Otče, otče! Preboha!“ zvolal mladý človek. „Načo sú ti tie zbrane?“

„Maximilián,“ odvetil Morrel, hľadiac pevne na svojho syna. „Si muž, a čestný muž, poď, poviem ti to.“

A Morrel pevným krokom bral sa ku pracovni; Maximilán ho nasledoval, chvejúc sa na celom tele.

Morrel otvoril dvere a zavrel ich za synom. Potom prešiel cez predsieň, vstúpil do pracovne, položil pár pištolí na roh stola a ukázal pred synom na otvorenú hlavnú knihu.

V tej knihe bol naznačený presný stav položenia. Morrel mal o pol hodiny zaplatiť dvestoosemdesiatsedemtisíc päťsto frankov.

„Čítaj,“ riekol Morrel.

Mladý človek po prečítaní na chvíľu bol ako zdrvený.

Morrel nepovedal ani slova. Čo by bol mohol ešte dodať k neúprosnému výroku číslic?

„A urobili ste všetko, otče,“ spýtal sa o chvíľu mladý človek, „čo by mohlo prekaziť toto nešťastie?“

„Áno,“ odvetil Morrel.

„Nemáte medzi ľuďmi pohľadávky?“

Morrel schvátil obidvoma rukami synovu hlavu, privinul ju k sebe, a pritisnúc na ňu niekoľko ráz pery, riekol:

„Áno, áno, žehnám ti svojím menom a menom troch pokolení bezúhonných ľudí; čuj, čo hovoria mojím hlasom: nešťastím zničená budova môže byť Prozreteľnosťou zas vystavená. Keď budú vidieť, akou smrťou som umrel, budú mať so mnou súcit aj najneúprosnejší, tebe azda poprajú lehotu, ktorú mne odopreli. Vynasnaž sa teda, aby nebolo vyrieknuté potupné slovo; maj sa k činu, pracuj, zápoľ horlivo a chrabro, žite, ty, tvoja mať i sestra, tak, aby ste potrebovali len najnevyhnutnejšie, nech v tvojich rukách deň čo deň vzrastá a rozmnožuje sa majetok tých, ktorým dlhujem. Pomysli, aký krásny, veľký, slávny deň bude deň rehabilitácie, deň, keď v tejto pracovni povieš: Môj otec umrel, lebo nemohol urobiť to, čo ja robím dnes, ale umrel s mierom a pokorne, vediac, že to ja urobím.“

„Oh, otče môj, otče môj,“ zvolal mladý človek, „azda by ste predsa mohli žiť!“

„Keby som žil, všetko by sa zmenilo; keby som žil, záujem by sa premenil na pochybnosť, súcit na hnev; keby som žil, stal by som sa človekom, ktorý nedodržal slovo, ktorý nesplnil záväzky, stal by som sa, krátko, bankrotárom. Naopak, ak zomriem, pamätaj na to, Maximilián, moja mŕtvola bude mŕtvolou statočného, nešťastného človeka. Keby som žil, môjmu domu by vyhli aj najlepší priatelia; ak zomriem, celé Marseille ma s plačom odprevadí k môjmu poslednému bydlu. Keby som žil, hanbil by si sa za moje meno; ak zomriem, zdvihneš hlavu a povieš:

Som synom toho, ktorý sa zavraždil preto, že prvý raz nemohol dodržať dané slovo.“

Mladý človek zastenal, ale zdalo sa, že sa podrobil osudu. Druhý raz vstúpilo presvedčenie, nie do jeho srdca, ale do jeho duše.

„A teraz,“ riekol Morrel, „opusť ma a hľaď vzdialiť ženské.“

„Neprajete si ešte vidieť moju sestru?“ spýtal sa Maximilián.

Posledná nejasná nádej mladého človeka tajila sa v tomto zhliadnutí, preto to navrhol. Morrel potriasol hlavou.

„Videl som ju ráno,“ odvetil, „a rozlúčil som sa s ňou.“

„Nemáte pre mňa, otče, nejaký zvláštny príkaz?“ spýtal sa Maximilián zmeneným hlasom.

„Tak je, syn môj, posvätný príkaz.“

„Vravte, otče.“

„Firma Thomson a French je jediná, ktorá z ľudskosti a možno aj z egoizmu — nie je mojou úlohou čítať v ľudských srdciach — mala so mnou súcit. Jej zástupca, ktorý zavíta o desať minút, aby mi predložil zmenku na dvestoosemdesiatsedemtisíc päťsto frankov, mi nielen povolil, ale ponúkol trojmesačnú lehotu. Tá firma nech je prvá vyplatená, syn môj, a ten človek nech ti je svätý.“

„Áno, otče,“ vetil Maximilián.

„A tak ešte raz s Bohom,“ riekol Morrel; „choď, choď, potrebujem samotu. Môj závet nájdeš v ložnici v sekretári.“

Mladý človek zostal bezvládne stáť, majúc silu vôle, ale nie uskutočnenia.

„Čuj, Maximilián,“ vravel mu otec, „predstav si, že som, ako ty, vojakom, že som dostal rozkaz dobyť hradby, a že ty vieš, že pri útoku padnem; nepovedal by si mi: choďte, otče, lebo by ste sa zneuctili, keby ste zostali, a lepšia je smrť ako hanba?“

„Áno, áno,“ odvetil mladý človek, „áno!“

A sovrúc Morrela kŕčovite do náručia, riekol:

„Choďte, otče!“

A vyrútil sa z pracovne.

Keď syn odišiel, Morrel ešte na chvíľu stál, hľadiac uprene na dvere; potom vystrel ruku, chytil šnúru zvonca a zazvonil.

O chvíľu sa hlásil Kokles.

Nebol to ten istý človek ako predtým, tri dni poznania ho zlomily. Myšlienka: firma Morrel zastaví platenie, sklonila ho hlbšie k zemi ako iných dvadsať rokov.

„Môj dobrý Kokles,“ hovoril Morrel hlasom, ktorého prízvuk nemožno znázorniť, „zostaneš v predsieni. Keď príde ten pán, ktorý už tu bol pred troma mesiacmi, vieš, zástupca firmy Thomson a French, ohlásiš ho.“

Kokles neodpovedal, kývol hlavou, šiel si sadnúť do predsiene a čakal.

Morrel klesol nazad do kresla, pozrel na hodiny: zostávalo mu ešte dovedna sedem minút; ručička sa pohybovala s neuveriteľnou rýchlosťou, zdalo sa mu, že vidí jej posuny.

Čo sa odohrávalo v tej pokonnej chvíli v duši tohto človeka, ktorý, ešte mladý, chystal sa — možno po nesprávnom, ale aspoň zdanlivo správnom premýšľaní — odlúčiť od všetkého, čo miloval na svete, a opustiť život, ktorý ho zahrnul plnosťou rodinného šťastia, — to nemožno opísať, pre utvorenie predstavy bolo by treba vidieť jeho čelo, pokryté potom, a predsa odovzdané do božej vôle, jeho slzami zarosené, a predsa k nebu obrátené oči.

Ručička postupovala stále, pištole boly nabité; Morrel vystrel ruku, vzal jednu z nich a zašeptal dcérino meno.

Potom odložil smrtonosnú zbraň, vzal pero a napísal niekoľko riadkov.

Videlo sa mu, že sa nerozlúčil dostatočne s milovaným dieťaťom.

Potom pozrel zas na hodiny; už nepočítal minúty, ale sekundy.

Vzal znova zbraň. Ústa mal pootvorené a oči upieral na hodinovú ručičku; zachvel sa pri zvuku, ktorý urobil natiahnutím kohútika.

V tej chvíli vystúpil mu na čelo chladnejší pot a smrteľnejšia úzkosť mu sovrela srdce.

Počul vrznúť dvere z chodby.

Potom sa otvorily dvere pracovne.

Hodiny sa chystaly odbiť jedenástu.

Morrel sa neobrátil, čakajúc na Koklesove slová:

,Zástupca firmy Thomson a French.’

A niesol zbraň k ústam…

Zrazu počul výkrik: bol to hlas dcéry.

Obzrel sa, zhliadol Júliu; pištoľa mu vypadla z ruky.

„Otče!“ zvolala deva bez dychu a skoro umierajúc od radosti. „Zachránený! Ste zachránený!“

A vrhla sa mu do náručia, trímajúc v ruke červený hodvábny mešec.

„Zachránený!“ opakoval Morrel. „Dieťa, čo tým chceš povedať?“

„Áno, zachránený! Hľaďte, hľaďte!“ opakovala deva.

Morrel vzal do ruky mešec a zachvel sa, lebo nejasne sa pamätal, že ten predmet kedysi bol jeho.

Na jednej strane bola zmenka na dvestoosemdesiatsedemtisíc päťsto frankov.

Zmenka bola prečiarknutá.

Na druhej strane bol ako lieskovec veľký diamant s pruhom lepenky, na ktorej boly tieto dve slová:

„Júliino veno.“

Morrel si prešiel rukou po čele. Zdalo sa mu, že sníva.

V tej chvíli odbíjaly hodiny jedenástu.

Cítil, ako by každý úder oceľového kladivka dopadol na jeho vlastné srdce.

„Dieťa moje,“ riekol, „hovor, kde si našla ten mešec?“

„V dome na Mailhanskej ceste č. 15, v rohu na kozube malej, chudobnej chyžky na piatom poschodí.“

„Ale ten mešec nie je tvoj!“ zvolal Morrel.

Júlia podala otcovi list, ktorý ráno dostala.

„A bola si sama v tom dome?“ spýtal sa Morrel, keď dočítal list.

„Odprevadil ma Emanuel, otče. Mal na mňa čakať na rohu Muzeálnej ulice. Ale neviem, čo sa stalo, keď som sa vrátila, nebol tam.“

„Pán Morrel!“ ozval sa na chodbe hlas. „Pán Morrel!“

„To je jeho hlas!“ riekla Júlia.

Emanuel vstúpil, tvár mal zmenenú od radosti a pohnutia.

„Faraón!“ zvolal. „Faraón!“

„Čože? Aký ,Faraón‘? Zošaleli ste, Emanuel? Veď viete, že je zničený.“

„Faraón, pane! Je ohlásený Faraón! Faraón vchodí do prístavu!“

Morrel klesol do kresla, opúšťaly ho sily. Jeho rozum sa priečil uveriť týmto neslýchaným, neuveriteľným, báječným udalostiam.

Vtom však vošiel aj jeho syn.

„Otče,“ zvolal Maximilián, „čo ste to hovorili, že ,Faraón‘ je zničený? Stráž ho ohlásila, vchádza do prístavu!“

„Priatelia,“ vravel Morrel, „keby to bola pravda, museli by sme veriť v boží div! To nie je možné! Nie je možné!“

Ale mešec, ktorý držal v ruke, potvrdená zmenka, nádherný diamant, to všetko bolo nie menej uveriteľné, a predsa to bola skutočnosť.

„Ach, pane,“ ozval sa aj Kokles, „Faraón! Čo to znamená?“

„Nuž, deti,“ riekol Morrel vstávajúc. „Poďme sa presvedčiť, a ak je to falošná zvesť, nech sa nad nami zmiluje Boh!“

Šli dolu; na schodoch čakala pani Morrelová; úbohá žena sa neopovážila vyjsť von.

O chvíľu boli na Cannebiere.

V prístave bol zástup ľudí.

Zástup sa pred Morrelom rozstúpil.

„Faraón! Faraón!“ opakovaly všetky hlasy.

A skutočne, zázračná, neslýchaná vec! Proti veži svätého Jána loď, nesúca na prede tieto slová, napísané bielymi literami:

,Faraón‘ (Morrel a syn v Marseille), tých istých rozmerov ako pôvodný ,Faraón‘, s nákladom červca a indiga, spúšťala kotvu a sbaľovala plachty. Na mostíku velil kapitán Gaumard a otec Penelon mávaním zdravil pána Morrela.

Nebolo pochybnosti: bolo to svedectvo smyslov a desaťtisíc osôb prichodilo na pomoc tomu svedectvu.

Keď sa Morrel so synom objímali na móle pri potlesku celého mesta, svedok toho zázraku, neznámy človek, ktorého tvár bola zpolovice zakrytá čiernou bradou a ktorý skrytý za búdkou vojenskej stráže, dojatý pozoroval ten výjav, zašepkal tieto slová:

„Buď šťastný, ty šľachetný človek; buď požehnaný za všetko dobré, ktoré si vykonal a ktoré ešte budeš konať. A moja vďaka nech zostane skrytá práve tak ako tvoja dobročinnosť.“

A s úsmevom, prezrádzajúcim radosť a šťastie, opustil úkryt a bez toho, že by si ho bol niekto všimol — tak bol každý zaujatý udalosťou dňa, sostúpil po schodoch, ktoré slúžily na nakladanie tovaru, a tri razy zavolal:

„Jacopo! Jacopo! Jacopo!“

Tu pristál čln, prijal ho a doplavil sa s ním k bohato vystrojenej jachte, na ktorej palubu vyskočil so zručnosťou námorníka. Ztade ešte raz pozrel na Morrela, ktorý so slzami radosti srdečne tisol ruky celému zástupu a ďakoval nejasným pohľadom neznámemu dobrodincovi, ktorého, tak sa zdalo, hľadal na nebi.

„A teraz,“ riekol neznámy mužský, „s Bohom, dobrota, ľudskosť, vďačnosť… s Bohom, vy city, ožarujúce všetky srdcia!… Stal som si na miesto Prozreteľnosti, aby som odmeňoval dobrých… nech mi Boh-pomstiteľ prepustí miesto, aby som potrestal zlých.“

Po týchto slovách dal znamenie a jachta, ako by len naň bola čakala, vyplávala na more.