ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Páni,“ riekol gróf de Monte Cristo vstupujúc, „prepáčte mi láskave, že som sa dal predísť, ale keby som k vám bol prišiel včaššie, bol by som sa bál, že sa dopustím indiskrétnosti. Ináč oznámili ste mi, že prídete, podrobil som sa teda vašim dispozíciám.“

„František a ja, pán gróf, musíme vám vysloviť tisícnásobnú vďaku,“ povedal Albert; „pomohli ste nám skutočne z veľkého pomykova a práve sme si vymýšľali najfantastickejšie vozidlá, keď sme dostali vaše láskavé pozvanie.“

„Ach, Bože, páni moji,“ vetil gróf, kynúc mladým ľuďom, aby si sadli na pohovku, „že som vás tak dlho nechal v tiesni, toho príčinou je ten hlúpy Pastrini! Ani slovíčkom nespomenul vaše ťažkosti mne, ktorý, súc tu sám a sám, hľadal som príležitosť soznámiť sa so svojimi susedmi. Len čo som sa dozvedel, že by som vám mohol v niečom pomôcť, presvedčili ste sa, s akým chvatom som sa chopil príležitosti pokloniť sa vám.“

Obidvaja mladí ľudia sa poklonili, František nemohol ešte povedať ani jedno slovo; neustálil sa ešte na ničom, a keďže gróf nijako neprejavoval vôľu poznať ho, ani želanie byť ním poznaný, František nevedel, či má nejakým slovom urobiť narážku na minulosť, alebo ponechať budúcnosti, aby mu priniesla nové dôkazy. Okrem toho, súc istý, že to bol skutočne gróf predošlý deň v lóži, nemohol určite tvrdiť, že naozaj jeho pred dvoma dňami videl v Koloseu; rozhodol sa teda, že nechá plynúť veci slobodným tokom a grófovi priamo nepovie nič. Konečne mal nad ním istú prevahu; bol majiteľom jeho tajomstva, ale gróf nemohol nijako pôsobiť na Františka, ktorý nemal čo skrývať.

Jednako sa rozhodol zaviesť rozhovor na taký bod, ktorý mohol ešte vždy vniesť nejaké svetlo do rozličných pochybností.

„Pán gróf,“ riekol, „ponúkali ste nám miesta vo svojom koči i v oknách paláca Rospoli; nemohli by ste nám poradiť, ako by sme si mohli zaopatriť nejaké posto, ako sa v Taliansku hovorí, na námestí del Popolo?“

„Ach, áno, pravda,“ povedal gróf s istou roztržitosťou, hľadiac na Morcerfa so stálou pozornosťou; „nie je na námestí del Popolo akási poprava?“

„Áno,“ odvetil František, vidiac, že gróf sám od seba mieri ta, kam ho chce zaviesť.

„Počkajte len, tuším, včera som povedal svojmu intendantovi, aby sa o to postaral. Azda vám budem môcť aj tu urobiť malú službu.“

Vystrel ruku za šnúrou zvonca a potiahol ňou tri razy.

„Premýšľali ste niekedy,“ hovoril Františkovi, „o využitkovaní času a o možnosti zjednodušiť prechádzanie služobníctva? Ja som o tom premýšľal: keď zazvoním raz, platí to môjmu komorníkovi, dva razy maitre d’hôtel; tri razy intendantovi. Takým činom nestratím ani minútu, ani slovo. Hľa, tu je náš človek.“

Vstúpil asi štyridsaťpäť- až päťdesiatročný mužský, ktorý, ako sa Františkovi zdalo, podobal sa ako vajce vajcu podludníkovi, čo ho zaviedol do jaskyne, ktorý však ani najmenším činom neprejavil, že ho pozná. František videl, že dostal určitý rozkaz.

„Pán Bertuccio,“ riekol gróf, „dali ste si na tom záležať, ako som vám včera nariadil, opatriť mi okno na námestí del Popolo?“

„Áno, Excelencia,“ odvetil intendant, „ale bolo už veľmi neskoro.“

„Ako,“ riekol gróf, sťahujúc obrvy; „či som vám nepovedal, že ho chcem mať?“

„Vaša Excelencia ho aj má, a to, ktoré si prenajalo knieža Lobanev; musel som však zaň zaplatiť sto…“

„Dobre, dobre, pán Bertuccio, netrápte pánov tými domácimi starosťami. Hlavná vec je, že máte okno. Povedzte kočišovi adresu domu a stojte na schodoch, aby ste nás odprevadili: to je všetko; môžete odísť.“

Intendant sa pozdravil a urobil krok ku dverám.

„Ach,“ sišlo na um grófovi, „spýtajte sa láskave Pastriniho, či dostal tavoletu a či by mi mohol poslať program popravy.“

„Netreba,“ riekol František, vyťahujúc z vrecka zápisník, „videl som tie tabuľky a odpísal som si ich; tu sú.“

„Dobre; môžete teda odísť, pán Bertuccio, už vás nepotrebujem. Nech nám len oznámia, keď budú prichystané raňajky. Páni,“ dodal, obracajúc sa ku dvom priateľom, „ráčte mi preukázať česť a raňajkujte so mnou!“

„Ale, pán gróf,“ riekol Albert, „to by bolo skutočne zneužitím vašej láskavosti.“

„Voskrz nie, ba naopak, urobíte mi tým veľkú radosť; jeden z vás, alebo obidvaja vrátite mi to raz v Paríži. Pán Bertuccio, dajte prestrieť pre troch.“

Vzal z Františkovej ruky zápisník.

„Dozvedáme sa teda,“ pokračoval tónom, ako by čítal Drobné zprávy, „že… dnes 22. februára bude popravený Andrea Rondolo, vinný pre zavraždenie veľmi úctyhodnej a váženej osoby dona Cesara Terliniho, kanonika chrámu Jána Lateránskeho, a Peppino, zvaný Rocca Priori, usvedčený ako spoluvinník ohavného zbojníka Luigiho Vampu a ľudí jeho bandy…?“

„Hm!… Prví bude mazzolato, druhý decapitato. Áno, naozaj,“ vravel gróf ďalej, „tak to malo byť pôvodne. Ale, ale, myslím, že odvčera stala sa nejaká zmena v programe ceremónie.“

„Azda len nie?“ riekol František.

„Áno, včera u kardinála Rospigliosiho, kde som strávil večer, hovorilo sa o nejakej lehote, ktorú vraj udelia jednému z odsúdených.“

„Andreovi Rondolovi?“ spýtal sa František.

„Nie,“ odvetil nedbanlivo gróf; „tomu druhému…“ — Pozrel do zápisníka, ako by si chcel pripamätať meno — „Peppinovi, zvanému Rocca Priori. Tým prídete o gilotínovanie, ale zostane vám mazzolata, čo je veľmi interesantná poprava, ak ho vidíme prvý, ba aj druhý raz, kým ten, ktorý iste poznáte, je príliš jednoduchý: niet v ňom nič neočakávané. Mandaia sa nepomýli, netrasie sa, netne povedľa, nezačína tridsať ráz znova, ako vojak, ktorý stínal hlavu grófa de Chalais a ktorému vonkoncom Richelieu azda naschvál sveril odsúdeného. Ach,“ dodal gróf pohŕdlivým tónom, „nehovorte mi o Europanoch, ak ide o trest smrti; nerozumejú sa do veci ani mak a ich ukrutnosť je v detskom veku, či skôr trpí jeho starobou.“

„Človek si naozaj mohol myslieť, pán gróf,“ povedal František, „že ste konali porovnávacie štúdiá trestu smrti pri rozličných národoch sveta.“

„Je ich aspoň málo, ktoré by som nebol videl,“ odvetil s mrazivým hlasom gróf.

„A mali ste zaľúbenie v tých hrozných divadlách?“

„Mojím prvým pocitom bol odpor, druhým ľahostajnosť, tretím zvedavosť.“

„Zvedavosť? Viete, že je to hrozné slovo?“

„Prečo? Tuším, je len jedna vec, o ktorej hodno vážne premýšľať: totiž smrť. A či nie je zaujímavé badať, akým rozličným spôsobom môže vyjsť duša z tela a ako — podľa rázu, povahy, ba i mravov krajiny — snášajú jednotlivci tento prechod z bytia do nebytia? Môžem vám ručiť za to, že čím viacej smrtí človek vidí, tým ľahšou sa pre neho stáva smrť; takže podľa môjho náhľadu smrť je možno trestom, ale nie je odpykaním.“

„Nechápem vás dobre,“ riekol František; „vyslovte sa cele jasne, lebo vám nemôžem povedať, do akej miery budí vo mne zvedavosť to, čo hovoríte.“

„Čujte,“ vravel gróf (a jeho tvár sa sfarbila žlčou, ako tvár iného zalieva sa rumeňom krvi). „Keď zničí nejaký človek v neslýchaných mukách, v nekonečnom trápení vášho otca, vašu matku, vašu milenku, slovom, jednu z bytostí, ktoré, vyrvané zo srdca, zanechajú v ňom vecnú prázdnotu, stále krvácajúcu ranu, považovali by ste to zadosťučinenie, ktoré vám poskytne spoločnosť, za dostatočné, keď ostrie gilotíny prejde medzi spodkom záhlavia a medzi trapézovými svalmi vraha a keď ten, ktorý vám zapríčinil roky trvajúce duševné utrpenie, na niekoľko chvíľ pocíti fyzickú bolesť?“

„Áno, viem,“ vetil František, „ľudská spravodlivosť ako tešiteľka nie je dostatočná; môže vyliať krv za krv, to je všetko; smieme od nej žiadať len toľko, koľko môže, nič viac.“

„A to som vám uviedol materiálny príklad,“ pokračoval gróf, „taký, keď spoločnosť, napadnutá v základoch, na ktorých spočíva, smrťou osobnosti pomstí sa smrťou. Ale či nie je milión bolestí, ktorými môže byť rozrývané vnútro človeka, a spoločnosť sa o to ani mak nestará a človeku nedopraje ani nedostatočnú možnosť pomsty, o ktorej sme práve hovorili? Či nie sú zločiny, pre ktoré kôl Turkov, kaďa Peržanov, navíjanie nervov Irokézov boly by príliš miernym trestom a ktoré ľahostajná spoločnosť predsa necháva bez trestu?… Povedzte mi, či nie sú také zločiny?“

„Áno,“ vetil František, „a práve pre ich potrestanie trpený je súboj.“

„Ach, súboj!“ zvolal gróf. „Na moju česť, tiež zábavný spôsob dojsť k cieľu, ak je tým cieľom pomsta! Niekto vám odlúdi milenku, niekto vám zvedie ženu, niekto vám zneuctí dcéru; keď zo života, ktorý mal právo od Boha očakávať čiastku šťastia, ktorú Boh, tvoriac ju, sľúbi každej ľudskej bytosti, urobí existenciu bolesti, strasti a pohanenia, a vy sa považujete za pomsteného, keď toho mužského, ktorý vášho ducha priviedol k zblázneniu a srdce na kraj zúfalosti, poraníte na hrudi, alebo keď mu prestrelíte guľkou mozog? Eh, choďte! Bez ohľadu na to, že často on sám vyjde z boja ako víťaz, očistený v očiach ľudí, a do istej miery aj Bohom omilostený. Nie, nie,“ pokračoval gróf, „ak by som sa raz mal pomstiť, nepomstil by som sa takto.“

„Vy teda neschvaľujete súboj?“ spýtal sa Albert, začudovaný nad vyslovením takej divnej teórie.

„Oh, to nie,“ odvetil gróf. „Rozumie sa: bil by som sa v súboji pre maličkosť, pre urážku, pre narážku, pre zaucho, a to s tým väčšou bezstarostnosťou, že vďaka obratnosti, ktorú som získal všetkým možným telocvikom a dávnemu zvyku hľadieť do tváre nebezpečenstva, bol by som takmer istý, že zabijem svojho protivníka. Oh, rozhodne, bil by som sa za to všetko v súboji! Ale dlhú, hlbokú, nekonečnú, večnú bolesť odplatil by som, keby to bolo možné, podobnou bolesťou, ktorá mi bola zapríčinená. Oko za oko, zub za zub, tak hovoria Orientálci, tí vyvolenci stvorenstva, naši učitelia vo všetkom, ktorí boli schopní urobiť zo sna život a z raja skutočnosť.“

„Ale,“ riekol František grófovi, „pri tejto teórii, ktorá vás robí sudcom a katom vo vašom vlastnom spore, je ťažko udržať sa medzi hranicami, v ktorých vy sami unikli by ste navždy moci zákona. Nenávisť je slepá, hnev nepozná rozvahu, a ten, kto si nalieva pomsty, je ohrozený, že vypije trpký nápoj.“

„Áno, ak je chudobný a neobratný; nie však, ak je šikovný a je milionárom. Napokon, v najhoršom prípade stihne ho ten posledný trest, o ktorom sme práve hovorili, ktorým humánna francúzska revolúcia nahradila štvrtenie a lámanie v kolese. Tak, čo znamená smrť, ak je pomstený? Naozaj skoro ma to mrzí, že ten mizerný Peppino nebude asi decapitato, ako vravia, videli by ste aspoň, ako dlho to trvá a či vôbec hodno o tom hovoriť. Ale na moju česť, páni, máme to v deň karnevalu čudný rozhovor! Ako sme k nemu prišli? Ah, už sa pamätám! Žiadali ste odo mňa miesto v okne; nechže sa stane, dostanete ho. Ale najprv poďme raňajkovať, lebo nám práve idú oznámiť, že je prestreté.“

Skutočne, sluha zo štyroch dvier salónu otvoril jedny a povedal dôležité slová:

„Al sno commando!“

Mladí ľudia vstali a šli do jedálne.

Pri raňajkách, ktoré boly znamenité a podávané s vyberanou starostlivosťou, František hľadal zrakom Albertov pohľad, aby z neho vyčítal dojem, ktorý v ňom vyvolaly slová hostiteľa. Ale, buď že im Albert vo svojej obvyklej bezstarostnosti nevenoval veľkú pozornosť, alebo že ústupok, ktorý mu urobil gróf Monte Cristo v otázke súboja, ho s ním smieril, alebo konečne, že predchádzajúce nami opísané udalosti, ktoré poznal len František, len pre neho zdvojnásobily účinok grófových teórií, František nebadal, že by jeho druh čo len najmenej bol zamyslený; práve naopak, jedol s chuťou ako ten, kto bol štyri či päť mesiacov odkázaný na taliansku kuchyňu, ktorá je jedna z najhorších na svete. Gróf však sotva sa dotkol jedál; zdalo sa, že sadnúc si so svojimi hosťami ku stolu, vyhovuje len predpisom zdvorilosti a čaká, aby si po ich odchode dal doniesť nejaký neobyčajný, zvláštny pokrm.

Františkovi to nevdojak pripomenulo hrôzu, ktorú gróf vyvolal v grófke G…, a presvedčenie, čo jej nepodvrátil, že mužský, ktorého jej ukázal v lóži, je upír.

Ku koncu raňajok František vyňal hodinky.

„Tak,“ riekol mu gróf, „čo to robíte?“

„Prepáčite nám, pán gróf,“ odvetil František, „ale musíme si zaopatriť ešte tisíc vecí.“

„Aké?“

„Nemáme úbory, a dnes sú úbory predpísané.“

„O to sa nestarajte. Máme, tuším, na námestí del Popolo osobitnú izbu; dám ta doniesť kostýmy, ktoré mi láskave označíte, a prestrojíme sa na mieste.“

„Po poprave?“ zvolal František.

„Isteže, po nej, pri nej, alebo pred ňou, ako sa vám bude páčiť.“

„Pred popravišťom?“

„Popravište je čiastkou slávnosti.“

„Pán gróf, hľaďte, rozmyslel som si to,“ riekol František, „ďakujem vám za láskavosť, ale uspokojím sa s miestom vo vašom koči a v okne paláca Rospoli, s mojím miestom však v okne na piazza del Popolo ráčte disponovať podľa vôle.“

„Upozorňujem vás však,“ vetil gróf, „že zameškáte niečo veľmi zaujímavé.“

„Rozpoviete mi to,“ naliehal František, „a som presvedčený, že slová, plynúce z vašich úst, zanechajú vo mne takmer ten istý dojem ako obraz skutočnosti. A i tak chcel som už viac ráz byť prítomný pri poprave a nikdy som sa na to nemohol odhodlať. Čo vy, Albert?“

„Ja,“ odvetil vikont, „videl som popravu Castaingovu, ale myslím, že som vtedy mal trochu v hlave. Bolo to práve v deň, keď som skončil gymnázium a noc sme strávili nepamätám v ktorom kabarete.“

„Ak ste aj prekonali niečo v Paríži, to nie je dôvodom, že to nemáte prekonať v cudzine: veď cestujeme preto, aby sme sa poučili; ak zmeníme miesto, chceme niečo vidieť. Predstavte si, ako sa budete tváriť, keď sa vás niekto spýta: Ako sa popravuje v Ríme? a vy odpoviete: Neviem. A potom, odsúdený je vraj zloduch, lotor, čo kozubovým kutáčom zabil dobrého kanonika, ktorý ho vychoval ako vlastného syna. Do čerta! Ak chceme zabiť kňaza, volíme slušnejšiu zbraň ako kozubový kutáč, najmä ak je ten kňaz možno naším otcom! Keby ste cestovali po Španielsku, šli by ste si obzrieť býčie zápasy, však? Tak si predstavte, že to, čo vidíte, je zápas; pomyslite len na starých Rimanov v cirkuse, na honby, pri ktorých zahynulo tristo levov a sto ľudí. Pomyslite len na tých osemdesiattisíc tlieskajúcich divákov, na umné matróny, ktoré tam vodily svoje dcéry, súce na vydaj, a na tie nežné vestálky s bielymi rukami, ktoré dávaly svojím rozkošným palčekom malý pokyn, ktorý znamenal: Netreba už váhať! Dobite toho mužského, ktorý je už na tri štvrtiny mŕtvy.“

„Pôjdete ta, Albert?“ spytoval sa František.

„Veru áno, môj drahý! Chcel som to isté urobiť ako vy, ale grófova výrečnosť ma presvedčila.“

„Poďme ta teda, ak chcete,“ zvolal František. „Ale chcel by som na námestie del Popolo prísť Corsom; je to možné, pán gróf?“

„Peši áno, vozmo nie.“

„Tak pôjdem peši.“

„Musíte ísť v každom prípade Corsom?“

„Áno, rád by som sa tam na niečo podíval.“

„Tak poďme teda Corsom, koč pošleme po strada del Babuino, aby nás čakal na piazza del Popolo; ostatne, mne samému nie je proti chuti prejsť Corsom; presvedčím sa aspoň, či vyplnili moje rozkazy.“

„Excelencia,“ riekol sluha, otvoriac dvere, „akýsi človek v odeve kajúcnika želá si shovárať sa s vami.“

„Ach, áno,“ vetil gróf, „viem, čo je to. Páni, ráčte, prosím, do salónu, nájdete tam na strednom stole výborné havanské cigary. Prídem za vami o chvíľočku.“

Mladí ľudia vstali a vyšli jednými dverami, kým gróf, ospravedlniac sa ešte raz, vyšiel druhými. Albert, ktorý bol náruživý fajčiar a ktorý považoval za veľkú obeť, že od toho času, ako bol v Taliansku, nemal cigary z café de Paris, pristúpil ku stolu, a zbadajúc pravé puros, vykríkol od radosti.

„Tak akú máte mienku o grófovi de Monte Christo?“ spýtal sa ho František.

„Akú mám o ňom mienku?“ opakoval Albert, zrejme sa čudujúc, že jeho druh mu dáva takú otázku. „Myslím si o ňom, že je milý človek, ktorý znamenite plní úlohu hostiteľa, ktorý veľa videl, veľa študoval, veľa premýšľal, ktorý ako Brutus patrí ku škole stoikov a,“ dodal, odfúknuc pôžitkársky dym, stúpajúci v kotúčoch k povale, „ktorý nadovšetko je majiteľom znamenitých cigár.“

Taká bola Albertova mienka o grófovi; pretože však František vedel, že Albert je na to hrdý, že nevysloví svoj úsudok o ľuďoch a veciach len po náležitom uvažovaní, nesnažil sa vyvrátiť jeho náhľad.

„Ale všimli ste si,“ spytoval sa ďalej, „zvláštnu vec?“

„Akú?“

„Pozornosť, s akou na vás hľadí?“

„Na mňa?“

„Áno, na vás.“

Albert chvíľku rozmýšľal.

„Ach,“ hovoril potom s povzdychom, „to predsa nie je nič divné. Už som skoro rok preč z Paríža, moje šaty sú ešte ako z druhého sveta. Gróf si iste myslí o mne, že som vidiečan; rozptýľte tento jeho omyl, drahý priateľ, a povedzte mu, prosím vás, pri prvej príležitosti, že to nie je pravda.“

František sa usmial; o chvíľu sa vrátil gróf.

„Tu som, páni,“ riekol, „a stojím vám cele k službám; rozkazy sú vydané; koč jachá na námestie del Popolo, my sa ta však poberieme cez Corso. Ráčte si vziať niekoľko tých cigár, de Morcerf.“

„Na moj’ veru, s radosťou,“ vetil Albert, „lebo vaše talianske cigary sú ešte horšie ako režijné. Keď prídete do Paríža, odslúžim sa vám za všetko.“

„Neodmietam; mám v úmysle ísť ta na niekoľko dní, a keď dovolíte, prídem zaklopať na vaše dvere. Poďme, páni, poďme, nesmieme mrhať čas, je pol jednej, vydajme sa na cestu.“

Sostúpil. Kočiš prijal posledné rozkazy svojho pána a pustil sa po via del Babuino, kým chodci šli pešo na Španielske námestie a na via Frattina, po ktorej prišli medzi palác Fiano a palác Rospoli.

František nespustil oči s toho druhého paláca. Nezabudol na znamenia, o ktorých sa v Koloseu dohodli mužský v plášti a človek zpoza Tibery.

„Ktoré okná sú vaše?“ spýtal sa grófa najprirodzenejším hlasom, nakoľko to len bolo možné.

„Posledné tri,“ odvetil gróf s neafektovanou nedbanlivosťou. Lebo nemohol uhádnuť, prečo sa ho to spytovali.

František rýchlo pozrel na tie tri okná. Okná naboku boly zastreté žltým damaskom, stredné žltým s červeným krížom.

Človek v plášti splnil zatiberskému mužskému daný sľub, už nebolo pochybnosti, že človekom v plášti bol gróf.

Okná boly ešte prázdne.

Ináče na všetkých stranách robili prípravy. Chystali stoličky, stavali lešenie, zastierali okná. Masky sa nesmely zjaviť, koče nesmely začať jachať, kým nezaznelo znamenie zvonca. Ale za všetkými oknami bolo možno tušiť masky, koče zas za všetkými bránami.

František, Albert a gróf šli ďalej po Corse. Čím väčšmi sa blížili k námestiu del Popolo, tým väčšmi hustol zástup a nad jeho hlavami videli dvíhať sa dve veci: obelisk s krížom, ktorý označuje prostriedok námestia, a pred obeliskom, práve tam, kde sa stretaly tri ulice del Babuino, del Corso a di Ripetta, dve horné hrady lešenia, medzi nimi blýskala sa zaokrúhlená oceľ mandaie.

Na rohu ulice našli grófovho intendanta, ktorý čakal na svojho pána.

Okná, prenajaté iste za zveličenú cenu, ktorú gróf nechcel prezradiť svojim hosťom, boly na druhom poschodí veľkého paláca, stojaceho medzi ulicou del Babuino a horou Pincio. Bola to akási toiletná chyža, susediaca s ložnicou. Zavrúc dvere spálne, mohli sa nájomníci tejto chyže cítiť ako doma. Na stoliciach boly složené veľmi elegantné masky šašov z bieleho a modrého hodvábu.

„Keď ste mi sverili výber masiek,“ riekol gróf priateľom, „volil som tieto. Je to predsa kostym, ktorý sa dočká toho roku veľkého úspechu, a potom je veľmi pohodlný s ohľadom na konfety, nevidno na ňom múku.“

František začul grófove slová len veľmi povrchne a možno ani neocenil dostatočne túto novú láskavosť. Všetku jeho pozornosť upútalo divadlo, ktoré poskytovala piazza del Popolo a hrozný nástroj, ktorý v tej chvíli bol jej jedinou okrasou.

František prvý raz v živote videl gilotínu. Vravím, gilotínu, lebo rímska mandaia je sostavená takmer podľa toho vzoru ako francúzsky smrtiaci nástroj. Nôž, ktorý má podobu polmesiaca, zaostreného na vonkajšej, vydutej strane, padá z menšej výšky, to je celý rozdiel.

Dvaja mužskí, ktorý sedeli na pohyblivej doske, na ktorú kladú odsúdenca, raňajkovali, jediac — nakoľko František mohol rozoznať — chlieb a salámu; jeden z nich naddvihol dosku, vzal zpod nej fľašu vína, napil sa z nej a podal ju druhovi. Tí dvaja mužskí boli katovi pomocníci.

Už pri tomto pohľade František cítil, ako mu pri korienkoch vlasov vystupuje pot.

Odsúdenci, ktorých predošlého večera z Carceri Nuove dopravili do malého kostolíka Panny Márie del Popolo, pretrudili noc, každý majúc pri sebe dvoch kňazov, v kaplnke, osvetlenej sviecami a zatvorenej mrežami, pred ktorými chodily stráže, zamieňajúce sa každú hodinu.

Dvojité rady karabinníkov tiahly sa od obidvoch strán chrámových dvier až k popravišťu, okolo ktorého utvorily kruh, nechajúc medzi sebou asi desať stôp široký priechod, a okolo gilotíny priestranstvo, majúce v obvode asi sto krokov. Ostatok námestia bol preplnený hustým zástupom mužských a žien. Veľa žien držalo na ramenách deti. Tieto deti, prevyšujúc zástup o pol tela, boly znamenite umiestené.

Vrch Pincio podobal sa veľkému amfiteátru, ktorého stupne sú cele obsadené divákmi. Balkóny obidvoch chrámov, stojacich na rohu ulice del Babuino a ulice di Ripetta, boly zaujaté privilegovanými zvedavcami. Stupne peristylu boly podobné pestrému a pohyblivému prúdu, ktorý stály prúd hnal k portiku: každý výbežok múru, na ktorom sa mohol umiestiť človek, mal živú sochu.

Bola to teda pravda, čo povedal gróf: najzaujímavejším divadlom v živote je pohľad na smrť.

Ale miesto ticha, ktoré sa zdal požadovať slávnostný ráz divadla, zo zástupu vlnil sa veľký huk, tvoriaci smes smiechu, veselého kriku a huriavku. Zas sa dokázalo pravdou, čo povedal gróf, že táto poprava celému tomu národu nie je ničím iným ako začiatkom karnevalu.

Zrazu huk stíchol ako pred vplyvom kúzla; otvorily sa dvere chrámu.

Bratstvo kajúcich, jeho každý člen, držiac v ruke zažatú voskovicu, mal oblečené šedivé vrece, v ktorom boly len otvory pre oči, zjavilo sa najprv; na čele sprievodu kráčal náčelník bratstva.

Za kajúcnikmi kráčal mužský vysokej postavy. Bol cele nahý a mal len plátenné nohavice, na ľavej strane mal upevnený veľký nôž, skrytý v pošve; na pravom pleci niesol ťažkú železnú tyč. To bol kat.

Okrem toho mal sandále, pripevnené okolo členkov tkanicami.

Za katom stúpali podľa poriadku popravy najprv Peppino a potom Andrea.

Každého sprevádzali dvaja duchovní.

Ani jeden nemal zaviazané oči.

Peppino kráčal dosť istým krokom; iste dostal zvesť o tom, čo sa chystá kvôli nemu.

Andreu s každej strany podporoval kňaz.

Obidvaja s času na čas bozkávali kríž, ktorý im podával spovedník.

František cítil, že mu už pri tomto pohľade nohy vypovedávajú službu. Pozrel na Alberta. Ten bol bledý ako jeho košeľa a mechanickým pohybom mrštil od seba len do polovice vyfajčenú cigaretu.

Len gróf zdal sa ľahostajný, ba zdalo sa priam, ako by ľahký nádych pýru chcel sa predrieť cez sinú bledosť jeho líc.

Jeho nozdry sa šírily sťa nozdry dravca, čuchajúceho krv, a jeho pootvorené pery odhaľovaly malé, biele a ostré šakalie zuby.

A pri tom všetkom jeho tvár mala usmievavo mierny výraz, aký pri ňom František ešte nikdy nevidel. Najmä jeho čierne oči žiarily podivnou nežnosťou a jemnosťou.

Odsúdenci pokračovali v ceste k popravišťu a tou mierou, ako sa k nemu blížili, bolo možno rozoznať črty ich tvárí. Peppino bol pekný, asi dvadsaťpäťročný mládenec, slncom ohorenej pleti a mal divý a priamy pohľad.

Hlavu niesol vysoko a zdalo sa, že vetrí, s ktorej strany príde jeho osloboditeľ.

Andrea mal územčistú a zavalitú postavu; z jeho zversky ukrutnej tváre ťažko bolo určiť vek; mohol mať asi tridsať rokov. Vo väzení si nechal narásť fúzy. Hlavu mal k plecu nachýlenú a podlamovaly sa mu nohy; zdalo sa, že jeho bytosť poslúcha mechanicky pohyb, v ktorom už nepôsobila jeho vôľa.

„Tuším, povedali ste mi,“ riekol František grófovi, „že bude len jedna poprava.“

„Povedal som vám pravdu,“ odvetil s chladom gróf.

„A predsa sú dvaja odsúdenci.“

„Áno, ale z tých dvoch odsúdencov jeden sa už dotýka smrti, kým druhý má pred sebou ešte veľa rokov.“

„Tak sa mi vidí, že ak má prísť milosť, nesmú mrhať čas.“

„Veď už prichodí,“ povedal gróf, „hľaďte.“

A skutočne; vo chvíli, keď Peppino prišiel k nohám mandaie, jeden z kajúcnikov, ktorý ako by sa bol oneskoril, predral sa cez špalier, pričom mu vojaci v tom vôbec neprekážali, a pristúpiac k náčelníkovi bratstva, odovzdal mu vo štvoro složený list.

Peppinov žeravý pohľad zachytil ostro každú podrobnosť. Náčelník bratstva roztvoril list, prečítal ho a zdvihol ruku.

„Velebme Všemohúceho a pochváľme Jeho Svätosť!“ hovoril silným, zvučným hlasom. „Jednému z odsúdených bola udelená milosť!“

„Milosť!“ zvolal zástup jedným hlasom. „Dostal milosť!“

Zdalo sa, že pri tom slove Andrea sa vzpružil a vzpriamil hlavu.

„Milosť pre koho?“ zvolal.

Peppino stál nehybne, nemo a bez dychu.

„Trest smrti sa odpúšťa Peppinovi, zvanému Rocca Priori,“ riekol náčelník bratstva.

A podal listinu stotníkovi, veliteľovi karabinníkov, ktorý mu ju po prečítaní vrátil.

„Milosť Peppinovi!“ zvolal Andrea, cele vyrušený z bezcitnosti, do ktorej zdal sa vnorený. „Prečo milosť jemu, a nie mne? Mali sme umrieť spolu! Sľúbili mi, že umrie predo mnou! Nikto nemá práva nechať ma umrieť osamote. Nechcem umrieť sám, nechcem!“

A vyrval sa z rúk kňazov, svíjal sa, reval, vyvýjal, s nadľudskou námahou chcel pretrhnúť povraz, ktorý mu putnal ruky.

Kat kývol obidvom svojim pomocníkom, ktorí soskočili s lešenia, aby odsúdenca dostali do svojej moci.

„Čo sa to robí?“ spýtal sa František grófa.

Lebo všetko bolo povedané rímskym dialektom, ktorý dobre nerozumel.

„Čo sa robí?“ opakoval gróf. „Nechápete? Táto ľudská bytosť, ktorá má umrieť, zúri, že jej bližný neumrie s ňou, a keby ju nechali robiť, čo chce, radšej by ho rozdriapala zubami-nechtami, než by ho nechala tešiť sa životu, ktorý má ona stratiť. Ó, ľudia, ľudia! Plemä krokodilov! Ako vraví Karol Moor,“ zvolal gróf, hroziac päsťami celému zástupu, „ako dobre vás poznávam a ako ste v každom čase hodni samých seba!“

Skutočne, Andrea a dvaja katovi pomocníci váľali sa v prachu. Odsúdený kričal neprestajne:

„On musí umrieť: chcem, aby umrel! Nikto nemá právo zabiť mňa samého!“

„Hľaďte, hľaďte,“ pokračoval gróf, schvátiac obidvoch mladíkov za ruky: „hľaďte, lebo, na moju česť, je to zaujímavé. Hľa, mužský, ktorý sa smieril so svojím osudom a kráčal na popravište, ktorý by bol síce umrel ako zbabelec, ale bol by umrel bez odporu a pomstivosti: viete, čo ho posilňovalo, čo ho potešovalo, viete, čo zapríčinilo, že trpezlivo prijímal trest? To, že iný s ním snášal úzkosť, že iný mal umrieť ako on, že iný mal umrieť prv ako on. Veďte dva barany mäsiarovi, dva voly na jatku a objasnite jednému z nich, že jeho druh nezomrie, baran zabečí od radosti, vôl zaručí potešením. Ale človek, človek, ktorého Boh stvoril na svoj obraz, človek, ktorému Boh dal ako prvý, ako jediný, ba najvyšší zákon: lásku k bližnému, človek, ktorému Boh dal hlas, aby mohol vysloviť svoju myšlienku, čo vykríkne najprv, keď sa dozvie, že jeho druh je zachránený? Rúhanie. Nech je česť človeku, tomu majstrovskému dielu prírody, tomu kráľovi stvorenstva!“

A gróf sa dal do smiechu, ale do hrozného smiechu, ktorý prezrádzal, že nesmierne mnoho trpel, kým sa naučil takto smiať.

Zápas trval ďalej, bol to strašný obraz. Sluhovia doniesli Andreu na popravište; celý zástup sa postavil proti nemu a dvadsaťtisíc hlasov kričalo ako by jedným hrdlom:

„Na smrť! Na smrť!“

František skočil nazad, ale gróf ho chytil za rameno a zadržal ho pri okne.

„Čo to robíte?“ hovoril mu. „Vari len nemáte s ním súcit? Ten, môj milý, nie je na mieste! Keby ste počuli zavýjať besného psa, vzali by ste pušku, vybehli by ste na ulicu, zastrelili by ste celkom zblízka, bez milosrdenstva biedne zviera, ktoré sa konečne neprehrešilo ničím iným, len že ho uhryzol iný pes a že urobilo to, čo sa stalo jemu. A hľa, vy cítite sústrasť s človekom, ktorého neuhryzol iný človek, ktorý sám zabil svojho dobrodinca a ktorý teraz, keď už nemôže nikoho zabiť, lebo má sviazané ruky, chce nasilu vidieť umrieť svojho druha v zajatí, svojho spoločníka v nešťastí! Nie, nie! Hľaďte, hľaďte!“

Toto vyzvanie bolo takmer zbytočné, lebo František bol ako fascinovaný hrozným obrazom. Sluhovia doniesli odsúdeného na popravište, kde, hoci sa vzpieral, hrýzol a kričal, musel si kľaknúť. Medzitým kat postavil si nabok prichystanú tyč; keď im dal pokyn, obidvaja pomocníci odstúpili. Odsúdený chcel vstať, ale prv, ako to mohol urobiť, tyč dopadla na jeho ľavú škraňu; zaznel ťažký, dutý zvuk, odsúdený padol tvárou na zem ako vol a potom šklbnutím obrátil sa na chrbát. Tu kat pustil tyč, vytiahol zpoza pása nôž, jedným rezom prerezal mu hrdlo, a stúpiac mu hneď na brucho, začal po ňom šliapať.

Pri každom šliapnutí vytryskol z odsúdencovho hrdla prúd krvi.

Toto už František nevydržal. Skočil nazad a napolo zamdletý klesol do kresla.

Albert, majúc zatvorené oči, zostal stáť, ale držal sa kŕčovite záclon okna.

Gróf stál, triumfujúc ako anjel zhubca.