ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Predovšetkým,“ riekol Caderousse, „musím vás poprosiť, pane, aby ste mi niečo sľúbili.“

„Čo?“ spýtal sa abbé.

„Že ak použijete niektorú z podrobností, ktoré vám rozpoviem, nikto sa nikdy nedozvie, že tie podrobnosti pochodia odo mňa, lebo tí, o ktorých vám budem rozprávať, sú ľudia bohatí a mocní, a keby sa ma dotkli len končekom prsta, zničili by ma ako červíka.“

„Buďte spokojný, priateľ,“ riekol abbé, „som kňaz a spoveďou povedané veci mrú v mojich útrobách. Pripomeňte si, že nemáme inú úlohu, ako dôstojne splniť poslednú vôľu priateľa. Hovorte teda bez okolkov a bez nenávisti; povedzte pravdu, úplnú pravdu: nepoznám a pravdepodobne nebudem nikdy poznať osoby, o ktorých mi budete rozprávať. A konečne, som Talian, a nie Francúz; patrím Bohu, a nie ľuďom, a vrátim sa zas do svojho kláštora, ktorý som opustil len preto, aby som splnil poslednú vôľu umierajúceho.“

Tento určitý sľub zdal sa dodať Caderoussovi trochu istoty.

„Tak v tom prípade,“ vravel hostinský, „chcem, ba čo viac, musím vás zbaviť mylného náhľadu o priateľstve, ktoré chudák Edmond považoval za úprimné a oddané.“

„Prosím vás, začnime s jeho otcom,“ žiadal abbé. „Edmond mi často rozprával o tom starcovi, ktorého miloval hlbokou láskou.“

„Je to smutná história, pane,“ povedal Caderousse, potriasajúc hlavou, „iste poznáte jej začiatok.“

„Áno,“ vetil abbé, „Edmond mi ju rozpovedal do chvíle, keď ho zatkli v hostinci neďaleko Marseille.“

„V ,Réserve‘! Ach, áno, Bože môj! Ešte to vidím, ako by som tam bol.“

„Nebolo to práve pri oddávkových hodoch?“

„Áno, a hody, ktoré maly veselý začiatok, maly smutný koniec: vstúpil policajný komisár, ktorého nasledovali štyria pešiaci s puškami, a Dantesa zatkli.“

„A práve tu sa končí to, čo viem, pane,“ riekol kňaz.

„Sám Dantes vedel len toľko, čo sa bezprostredne týkalo jeho osoby, lebo už nikdy viac nevidel ani jednu z piatich osôb, ktoré som vám menoval, ani o nich nepočul hovoriť.“

„Nuž, len čo Dantesa zatvorili, ponáhľal sa pán Morrel zaopatriť si zprávy, ale boly veľmi smutné. Starec sa vrátil domov sám, plačúc složil svadobné šaty, prechodil sa celý deň po chyži a večer si neľahol; keďže som býval pod ním, počul som ho chodiť celú noc. Musím sa priznať, že ja sám som tiež nespal, lebo žiaľ toho neboráka otca zapríčiňoval mi veľkú bolesť a každý jeho krok mi drvil srdce, ako by naozaj na moju hruď bol položil nohu.

Na druhý deň prišla do Marseille Mercedes žiadať pána de Villeforta o protekciu: nevybavila však nič; súčasne však navštívila aj starca. Keď ho zhliadla takého smutného a zroneného a videla, že noc pretrudil bez spánku a od predošlého dňa nič nejedol, chcela ho vziať so sebou a ošetrovať ho, ale starec to voskrz nechcel pripustiť.

,Nie,‘ hovoril, ,neodídem z tohto domu, lebo to úbohé dieťa v prvom rade miluje mňa, a keď vyjde z väzenia, pribehne najprv ku mne. Čo by povedal, keby som ho tu nečakal?‘

Všetko to som vypočul na chodbe, lebo by som bol chcel, aby Mercedes naklonila starca, aby šiel s ňou. Kroky, ktoré mi každodenne znely nad hlavou, nežičily mi ani pokoja.“

„A vy sami ste nešli nahor potešiť starca?“ spýtal sa kňaz.

„Ach, pane,“ riekol Caderousse, „tešíme len tých, ktorí sa chcú dať potešiť, on to však nechcel: okrem toho, neviem prečo, ale zdalo sa mi, že na mňa pozerá s odporom. Raz v noci však, počujúc jeho vzlyky, predsa som sa nemohol premôcť a šiel som k nemu, ale keď som prišiel ku dverám, už neplakal, modlil sa. Toľko výrečných slov a prosieb, vzbudzujúcich súcit, našiel, pane, že by som vám ich nevedel opakovať! To bolo viac ako nábožnosť, viac ako bolesť. Ja, ktorý nie som svatuškár a nemám rád jezuitov, povedal som si v ten deň: Je to naozaj šťastie, že som sám a že mi Boh nedal deti, lebo keby som bol otcom a cítil by som takú bolesť ako ten úbohý starec a nemohol by som nájsť v mysli ani v srdci nič z toho, čo hovoril on Pánu Bohu, šiel by som sa rovno vrhnúť do mora, aby som ďalej netrpel.“

„Úbohý otec!“ šepol kňaz.

„So dňa na deň žil opustenejší; pán Morrel a Mercedes ho často navštevovali, ale jeho dvere boly zamknuté. A hoci som iste vedel, že je doma, neozýval sa. Raz, keď proti svojmu zvyku prijal Mercedes a keď tá úbohá, tiež zúfajúca deva vynasnažovala sa potešiť ho, hovoril jej:

,Dcéra moja, ver mi, je mŕtvy. A miesto toho, aby sme my čakali na neho, čaká on na nás. Som veľmi šťastný, som najstarší, a preto ho uvidím najskôr ja.‘

Aj najdobrosrdečnejší človek prestane napokon navštevovať toho, kto ho rmúti, všakver? Starý Dantes konečne cele osamel. S času na čas som videl chodiť k nemu už len neznámych ľudí, ktorí sa vracali vždy s nejakým zle skrytým balíčkom, neskôr som pochopil, aké to boly balíčky: pomaly predával to, čo mal na živobytie. Konečne prišiel rad na jeho úbohé handričky; bol dlžen za bytné na tri obdobia: pohrozili mu, že ho vysťahujú, žiadal o týždennú lehotu, ktorú mu povolili. Dozvedel som sa tieto podrobnosti od majiteľa domu, ktorý, odíduc od neho, stavil sa u mňa.

V prvých troch dňoch počul som ho chodiť ako obyčajne, ale na štvrtý deň som už nepočul nič. Odvážil som sa nahor: dvere boly zamknuté, ale cez kľúčovú dierku som ho videl takého bledého a vyziabnutého, že, považujúc ho za veľmi chorého, upovedomil som o tom pána Morrela a bežal som k Mercedes. Obidvaja hneď prišli. Pán Morrel priviedol lekára; lekár zistil zapálenie žalúdka a nariadil diétu. Bol som pri tom, pane, a nezabudnem nikdy na starcov úsmev pri tom nariadení.

Od toho času nezamykal dvere; mal výhovorku, prečo neje: lekár mu nariadil diétu.“

Abbé tlmene zastonal.

„Zaujíma vás tá história, všakver?“ spýtal sa Caderousse.

„Áno,“ vetil abbé, „je dojímavá.“

„Prišla Mercedes; našla ho natoľko zmeneného, že ho chcela, ako prv, dať preniesť k sebe.

Pán Morrel bol toho istého náhľadu a chcel dopravenie uskutočniť násilím. Starec však tak kričal, že sa naľakali. Mercedes zostala pri jeho lôžku. Pán Morrel odišiel, upozorniac posunkom Katalánku, že na kozube nechal mešec. Ale starec, odvolávajúc sa na lekárovo nariadenie, nechcel nič jesť. Konečne po deväťdňovom zúfalstve a pôste starec vydýchol dušu, zlorečiac tým, ktorí zapríčinili jeho nešťastie, a hovoriac Mercedes:

,Ak zas zhliadnete môjho Edmonda, povedzte mu, ze zomieram, žehnajúc mu.‘“

Abbé vstal, obišiel dva razy chyžu, chvejúcou sa rukou prechodiac si po vyschnutom hrdle.

„A myslíte, že zomrel…“

„Od hladu, pane… od hladu,“ riekol Caderousse. „Tvrdím to s takou istotou, ako že sme obidvaja kresťanmi.“

Abbé sovrel kŕčovite ešte do polovice plný vodový pohár, vyprázdnil ho naraz a zas si sadol, majúc sčervenené oči a bledé líca.

„Nepopriete, však, že je to veľké nešťastie!“ povedal zachrípnutým hlasom.

„Tým väčšie, pane, že v tom nebolo božej vôle a že príčinou toho boli len ľudia.“

„Prejdime teda k tým ľuďom,“ riekol abbé, „ale pamätajte si,“ pokračoval skoro výhražným tónom, „že ste sa mi zaviazali povedať všetko. Nuž, akí sú to ľudia, ktorí nechali syna umrieť zúfalstvom a otca hladom?“

„Dvaja mužskí, žiarliaci na neho; jeden z lásky, druhý zo ctižiadosti: Fernand a Danglars.“

„V čom sa javila tá žiarlivosť?“

„Udali Edmonda ako bonapartistického agenta.“

„Ale ktorý ho udal z tých dvoch, kto bol z nich skutočným vinníkom?“

„Obidvaja, pane. Jeden napísal list, druhý ho dal na poštu.“

„Kde napísali ten list?“

„Práve v ,Réserve‘, v deň pred svadbou.“

„Tak je to, tak je to,“ šepkal abbé. „Ó, Faria, Faria, ako si dobre poznal ľudí i veci!“

„Čo hovoríte, pane?“ spýtal sa Caderousse.

„Nič,“ riekol kňaz. „Pokračujte!“

„Danglars napísal udanie ľavou rukou, aby nebolo poznať písmo, Fernand ho odoslal.“

„Ale vy ste boli pri tom!“ zvolal zrazu abbé.

„Ja?“ riekol s počudovaním Caderousse. „Kto vám to povedal, že som tam bol?“

Abbé zbadal, že povedal príliš mnoho.

„Nik,“ odvetil, „ale, keď ste tak dobre informovaný o všetkých podrobnostiach, iste ste boli ich svedkom.“

„Je to pravda,“ prisvedčil Caderousse tlmeným hlasom, „bol som tam.“

„A vy ste neprekazili tú hanebnosť?“ zvolal abbé. „Tak ste ich spoluvinníkom.“

„Pane,“ riekol Caderousse, „obidvaja ma tak nútili do pitia, že som skoro stratil rozum. Videl som už len ako cez hmlu. Povedal som všetko, čo môže človek v takom stave povedať. Oni mi však obidvaja povedali, že si chcú urobiť žart a že ten žart bude bez následkov.“

„Na druhý deň, pane, na druhý deň videli ste dobre, že mal následky, a predsa ste nepovedali ani slova. A boli ste predsa pri tom, keď ho zavreli.“

„Áno, pane, bol som tam, a chcel som hovoriť, chcel som všetko povedať, ale Danglars ma zadržal:

,A ak je náhodou vinný,‘ hovoril mi, ,ak naozaj pristál na ostrove Elbe, ak mu naozaj sverili pre bonapartistický klub v Paríži a ak u neho nájdu ten list, tých, ktorí ho podporovali, budú považovať za jeho spoluvinníkov.‘

Priznám sa, bál som sa politiky, ako ju vtedy robili. Mlčal som. Bola to zbabelosť, uznávam, ale nebol to zločin.“

„Chápem, len ste to neprekazili — nič viac.“

„Áno, pane,“ prisvedčil Caderousse, „a tá výčitka ma prenasleduje vo dne v noci. Veľmi často prosím Boha o odpustenie, prisahám vám, a to tým väčšmi, že tento skutok, jediný, pre ktorý si môžem vo svojom živote robiť výčitky, je bezpochyby príčinou môjho nezdaru. Pykám pre sebeckú chvíľu. A tiež hovorím vždy Karkonte, keď sa sťažuje: Mlč, žena, chcel to sám Boh.“

Caderousse sklonil hlavu so všetkými príznakmi úprimnej ľútosti.

„Dobre, pane,“ riekol abbé, „hovorili ste úprimne. Kto seba takto obviňuje, zaslúži si odpustenie.“

„Na nešťastie,“ vzdychol si Caderousse, „Edmond umrel a neodpustil mi!“

„Nevedel,“ vravel abbé.

„Ale teraz azda vie,“ vetil Caderousse, „mŕtvi vraj všetko vedia.“

Na chvíľu zavládlo ticho: abbé vstal a prechádzal sa v zadumaní; potom sa vrátil na svoje miesto a sadol si.

„Menovali ste mi už asi dva alebo tri razy istého pána Morrela,“ riekol. „Aký to bol človek?“

„Bol majiteľom ,Faraóna‘, bol Dantesovým pánom.“

„A akú úlohu hral tento človek v tej smutnej afére?“ spýtal sa abbé.

„Úlohu čestného, smelého a oddaného človeka, pane. Dvadsať ráz zakročil v prospech Edmonda. Keď sa cisár vrátil, pán Morrel písal, prosil, hrozil, takže za druhej reštaurácie ho veľmi prenasledovali ako bonapartistu. Desať ráz, ako som vám už hovoril, prišiel k otcovi Dantesovi, aby ho odviedol k sebe, a deň či dva dni pred jeho smrťou nechal, ako som vám už hovoril, na kozube mešec, z ktorého zaplatili starcove dlhy a zaokryli výdavky pohrebu. Tak mohol úbohý starec aspoň zomrieť, ako bol živý: neublížiac nikomu. Ten mešec mám ja, a je to veľký, červený, pletený mešec.“

„A žije ešte ten pán Morrel?“ spýtal sa abbé.

„Áno,“ prisvedčil Caderousse.

„Tak,“ riekol zas abbé, „iste mu Boh požehnal, iste je bohatý… šťastný…?“

Caderousse sa trpko usmial.

„Áno, šťastný ako ja,“ odvetil. „Hrozí mu bieda, pane, a čo je ešte oveľa horšie, hrozí mu potupenie.“

„Ako to?“

„Áno, je to tak,“ vetil Caderousse. „Po dvadsiatich rokoch práce, keď si v marseillských obchodných kruhoch získal najčestnejšie miesto, je pán Morrel vonkoncom na mizine. Za dva roky stratil päť lodí, zasiahly ho tri hrozné úpadky a jeho jedinou nádejou je práve ten ,Faraón‘, ktorého veliteľom bol chudák Dantes, a ktorý sa má vrátiť z Indie s nákladom červca a indiga. Ak stratí aj túto loď ako ostatné, bude zničený.“

„A má ten nešťastník ženu, deti?“ spýtal sa abbé.

„Áno, má ženu, ktorá i pri všetkom tom správa sa ako svätica; má dcéru, ktorá sa mala vydať za človeka, ktorého milovala, ktorému však jeho rodina nechce dovoliť, aby si vzal chudobnú devu; a konečne má syna, ktorý je pri vojsku poručíkom. Ale ľahko pochopíte, že to všetko zdvojnásobuje jeho bolesť, miesto toho, aby ju zmiernilo. Keby bol sám, úbohý, dobrý človek, vrazil by si do mozgu guľku a bolo by po všetkom.“

„To je hrozné!“ šeptal kňaz.

„Tak odmieňa Boh ctnosť, pane,“ pokračoval Caderousse. „Hľaďte, ja, ktorý som sa nikdy nedopustil zlého skutku okrem toho, o ktorom som vám hovoril, som v biede; keď uvidím umrieť na zimnicu svoju biednu ženu a nebudem pre ňu môcť nič urobiť, sám umriem od hladu, ako umrel otec Dantes, kým Fernand a Danglars sa prehŕňajú v zlate.“

„A to ako?“

„Preto, že sa všetkým dobre vodilo, kým statoční ľudia majú vo všetkom nezdar.“

„Čo sa stalo s Danglarsom, všakver bol najväčším vinníkom, úkladníkom?“

„Čo sa s ním stalo? Opustil Marseille. Vstúpil, odporúčaný pánom Morrellom, ktorý nevedel o jeho zločine, ako účtovník do služieb istého španielskeho bankára. V časoch španielskej vojny ho poverili čiastkou dodávok francúzskej armády a tak získal majetok. S týmito prvými grošmi hral na burze, strojnásobil, zoštvornásobil svoje kapitále, a súc vdovcom po bankárovej dcére, oženil sa s pani de Nargome, vdovou, dcérou pána Servieuxa, ktorý je komorášom terajšieho kráľa a teší sa svrchovanej priazni. Danglars stal sa milionárom a povýšili ho na baróna, takže je teraz barónom Danglarsom, v ulici du Mont-Blanc vlastný dom, desať koní v maštaliach, šesť lokajov v predsieni a neviem koľko miliónov v pokladnici.“

„Ach,“ podotkol abbé zvláštnym hlasom, „a je šťastný?“

„Ach, šťastný — kto to môže povedať? Nešťastie alebo šťastie je tajomstvom stien, steny majú uši, ale nemajú jazyky. Ak veľký majetok stačí pre šťastie, tak je Danglars šťastný.“

„A Fernand?“

„Fernand? To je zas niečo cele iné.“

„Ale ako mohol zbohatnúť chudobný katalánsky rybár bez prostriedkov a bez vzdelania? Priznávam sa, že to nemôžem pochopiť.“

„To nemôže nik pochopiť; v jeho živote je iste nejaké zvláštne tajomstvo, o ktorom nikto nič nevie.“

„Ale predsa, po akých viditeľných stupňoch vystúpil k tomu veľkému majetku alebo k tomu vysokému postaveniu?“

„K obidvom, pane, k obidvom! Má majetok aj postavenie.“

„Rozprávate mi akúsi bájku.“

„Vyzerá to tak skutočne, ale vypočujte ma a pochopíte.

Fernanda niekoľko dní pred návratom odobrali za vojaka. Bourbonovci nechali ho na pokoji v Katalánoch, ale keď sa vrátil Napoleon, nariadili mimoriadne odvody a Fernand musel odísť. Aj ja som musel ísť k vojsku, ale, keďže som bol starší ako Fernand a pretože som sa práve oženil s mojou úbohou ženou, poslali ma len do bočných radov.

Fernanda, naopak, zadelili do aktívnych sborov, odobral sa so svojím plukom na hranice a zúčastnil sa v bitke pri Ligny.

V noci po bitke mal ordonačnú službu pri dverách generála, ktorý mal tajné styky s nepriateľom. Práve v tú noc mal prejsť k Angličanom. Navrhol Fernandovi, aby šiel s ním; Fernand prijal návrh, opustil svoje miesto a nasledoval generála.

Čo by bolo Fernanda prieviedlo pred vojenský súd, keby bol Napoleon zostal na tróne, to mu slúžilo u Bourbonovcov ako odporúčanie. Vrátil sa do Francúzska s poddôstojníckou epaletou. Keďže ho však neopustila protekcia generála, ktorý sa tešil veľkej priazni, stal sa v španielskej vojne r. 1823 kapitánom, a to práve vo chvíli, keď sa Danglars odvážil pustiť do svojich špekulácií. Fernand bol Španiel; poslali ho do Madridu, aby tam preskúmal smýšľanie svojich rodákov; sišiel sa tam s Danglarsom, dohovoril sa s ním, sľúbil svojmu generálovi podporu so strany rojalistov hlavného mesta i provincií, prijal sľuby a vzal na seba záväzky, viedol svoj pluk cestami, ktoré len on poznal, úžľabinami, ktoré striehli rojalisti, slovom, v tomto krátkom ťažení preukázal toľko služieb, že po dobytí Trocadera ho menovali za plukovníka a dostal dôstojnícky kríž čestnej légie s titulom grófa.“

„Osud! Osud!“ šeptal abbé.

„Áno, ale počúvajte, to nie je všetko. Po skončení španielskej vojny Fernandova kariéra bola ohrozená dlhým mierom, ktorý sľuboval, že bude vládnuť v Europe. Jedine Grécko sa vzbúrilo proti Turecku a začalo bojovať za svoju nezávislosť. Oči všetkých boly uprené na Atény: bolo módou ľutovať a podporovať Grécko. Francúzska vláda, nechrániac ho otvorene, ako viete, trpela tie čiastočné ťaženia. Fernand žiadal a dostal dovolenie ísť slúžiť Grécku, pričom mal však zostať pod kontrolou armády.

Za čas nato rozniesla sa zvesť, že gróf de Morcerf — tak sa totiž menoval — vstúpil do služieb Ali Pašu v hodnosti generála inštruktora.

Aliho Pašu, ako viete, zabili. Pred svojou smrťou však odmenil Fernanda za jeho služby značnou sumou, s ktorou sa Fernand vrátil do Francúzska, kde mu hodnosť generála-lieutenanta potvrdili.“

„Takže dnes…?“ pýtal sa abbé.

„Takže dnes,“ pokračoval Caderouse, „má v Paríži nádherný dom v ulici du Helder číslo 27.“

Abbé otvoril ústa, zostal tak chvíľku, ako by váhal, a potom, vzchopiac sa, riekol:

„A čo Mercedes? Bolo mi povedané, že zmizla.“

„Zmizla, áno,“ odvetil Caderousse, „ako mizne slnko, aby sa na druhý deň zjavilo žiarivejšie.“

„Či tiež dosiahla bohatstvo?“ spýtal sa abbé s ironickým úsmevom.

„Mercedes je teraz jednou z najväčších dám Paríža,“ riekol Caderousse.

„Pokračujte,“ povedal abbé, „tak sa mi vidí, že počúvam opisovanie sna. Ale videl som sám také neobyčajné veci, že ma to, čo mi rozprávate, menej prekvapuje.“

„Mercedes zo začiatku bola omráčená úderom, ktorý jej vzal Edmonda. Hovoril som vám o tom, ako naliehavo prosila pána de Villefort a akú oddanosť dokazovala Dantesovmu otcovi. Ale zúfalú stihol nový žiaľ, a to Fernandov obchod, o ktorého zločine nevedela a hľadela na neho ako na brata.

Fernandovým odchodom Mercedes osirela.

Prenariekala tri mesiace: nemala zvesti ani o Edmondovi, ani o Fernandovi: z blízkych zostal jej len zúfalstvom umierajúci starec.

Raz večer, keď ako obyčajne celý deň presedela v uhle, v ktorom sa stretaly dve cesty, vedúce z Marseille ku Kataláncom, vrátila sa domov zronenejšia ako inokedy: ani milenec, ani priateľ sa nevracal jednou z tých dvoch ciest a nechyrovala ani o jednom, ani o druhom.

Naraz sa jej zdalo, že počuje známe kroky: obozrela sa úzkostlivo, dvere sa otvorily a na prahu sa zjavil Fernand v rovnošate podporučíka.

Nebola to ani polovička toho, čo oplakávala, ale bola to čiastka jej minulého života, ktorý prichodil zpät.

Mercedes schvátila Fernandove ruky s radosťou, ktorú on považoval za lásku, ona však v skutočnosti bola len techou, že už nie je na svete opustená a že po dlhých hodinách osamelosti konečne vidí priateľa. A veď proti Fernandovi neprechovávala nenávisť, len ho práve nemilovala; iný mal celé srdce Katalánky, ten iný nebol tu… zmizol… azda umrel. Pri tejto poslednej myšlienke, ktorú inokedy odpúdzala, keď jej bola vnukovaná inými, a ktorá sa teraz hlásila sama, Mercedes pustila sa do plaču a bolestne zalamovala rukami. Okrem toho starý Dantes ustavične jej opakoval: Náš Edmond je mŕtvy, lebo keby nebol mŕtvy, vrátil by sa k nám.

Starec, ako som vám povedal, umrel: keby bol býval živý, azda by sa Mercedes nebola nikdy vydala za iného, lebo by bol býval výčitkou jej nevernosti. Fernand to pochopil. Keď počul o starcovej smrti, vrátil sa. Už bol poručíkom. Pri prvej návšteve nepovedal Mercedes o láske ani slova; pri druhej podotkol, že ju miluje.

Mercedes si vyžiadala šesť mesiacov, aby mohla ešte čakať na Edmonda a oplakať ho.“

„Naozaj,“ poznamenal s trpkým úsmevom abbé, „to je dovedna osemnásť mesiacov. Čo môže viacej čakať aj najzbožňovanejší milenec?“

Potom zašeptal slová anglického básnika: Frailty, thy name is woman!^[1]

„Po pol roku,“ pokračoval Caderousse, „mali v accouleskom chráme sobáš.“

„Je to chrám, v ktorom mala byť sobášená s Edmondom,“ zahundral kňaz; „zamenila len ženícha, to je všetko.“

„Mercedes sa teda vydala,“ riekol Caderousse. „Ale hoc sa naoko zdala spokojná, div nezamdlela, keď šla povedľa ,Réserve‘, kde pred osemnástimi mesiacmi slávila oddávky s tým, o ktorom, keby sa bola odhodlala pozrieť na dno svojho srdca, bola by sa presvedčila, že ho ešte vždy miluje.

Videl som v tom čase Fernanda, ktorý bol síce šťastnejší, ale viem, že nie spokojnejší, lebo sa stále bál Edmondovho návratu, preto sa hneď staral o odvedenie svojej ženy a aj o svoje vysťahovanie: k pobytu u Kataláncov bolo príliš veľa nebezpečenstva a rozpomienok.

Týždeň po svadbe odišli.“

„A videli ste od toho času Mercedes?“ spýtal sa kňaz.

„Áno, v časoch španielskej vojny, v Perpiguane, kde ju nechal Fernand; zapodievala sa výchovou svojho syna.“

Abbé sa zachvel.

„Svojho syna?“ spýtal sa.

„Áno,“ odvetil Caderousse, „malého Alberta.“

„Tak sa mi vidí, ako by som bol od Edmonda počul, že bola krásna, ale neškolená dcéra jednoduchého rybára. Azda sa jej dostalo vzdelania, že mohla vyučovať svojho syna?“ spýtal sa abbé.

„Oh,“ zvolal Caderousse, „ako veľmi zle poznal svoju nevestu! Mercedes, pane, bola by sa mohla stať kráľovnou, keby bola mala byť korunovaná najkrajšia a najmúdrejšia hlava. Jej majetok už rástol a ona rástla so svojím majetkom. Vzdelávala sa v maľbe, hudbe, učila sa všetko možné. Medzi nami rečeno, myslím, že to všetko robila len pre rozptýlenie, aby zabudla, a preto si plnila hlavu toľkými vecami, aby zahlušila to, čo mala v srdci. Ale teraz myslím, že je už všetkému koniec,“ pokračoval Caderousse; „bohatstvo a pocty jej asi priniesly útechu. Je bohatá, je grófka, a predsa…“

Caderousse zamĺkol.

„A predsa, čo?“ spýtal sa abbé.

„A predsa som si istý, že nie je šťastná,“ odvetil Caderousse.

„Prečo si to myslíte?“

„Nuž, keď som sa cítil príliš nešťastný, myslel som, že by mi azda moji bývalí priatelia v niečom pomohli. Šiel som k Danglarsovi, ale ma neprijal. Bol som u Fernanda, ktorý mi po svojom komorníkovi poslal sto frankov.“

„Nevideli ste teda ani jedného z nich?“

„Nie, ale pani de Morcefová ma predsa videla.“

„Ako to?“

„Keď som vyšiel, padol mi k nohám mešec; bolo v ňom dvadsaťpäť louisdorov: pozrel som rýchlo nahor a zazrel som Mercedes, keď zavierala okno.“

„A pán de Villefort?“ spýtal sa abbé.

„Oh, ten nebol mojím priateľom; nepoznal som ho; od neho nemal som čo žiadať.“

„Ale neviete, čo sa s ním stalo a akú účasť mal na Edmondovom nešťastí?“

„Nie, viem len toľko, že za čas po Edmondovom uväznení vzal si za ženu slečnu de Saint-Méran a onedlho odišiel z Marseille. Na neho akiste usmialo sa šťastie práve tak ako na ostatných, akiste je bohatý ako Danglars, vážený ako Fernand; len ja, ako vidíte, zostal som bedárom a nešťastníkom, na ktorého Boh zabudol.“

„Mýlite sa, priateľ,“ riekol abbé; „zavše sa môže zdať, že Boh zabudol, keď odpočíva jeho spravodlivosť. Ale vždy zavíta chvíľa, keď si spomenie, a tu je dôkaz toho.“

Pri týchto slovách abbé vyňal z vrecka diamant, a podávajúc ho Caderoussovi, riekol mu:

„Hľadte, priateľ, vezmite si ten diamant, veď patrí vám.“

„Ako, mne samému?“ zvolal Caderousse. „Ach, pane, nežartujete?“

„Tento diamant mal byť rozdelený medzi jeho priateľov: Edmond mal jediného priateľa, delenie je teda zbytočné. Vezmite si ten diamant a predajte ho; opakujem, že má cenu päťdesiattisíc frankov a tá suma, úfam sa, stačí vytrhnúť vás z úzkoby.“

„Oh, pane,“ riekol Caderousse, vystierajúc bojazlivo jednu ruku a druhou stierajúc si pot, ktorý sa mu perlil na čele; „oh, pane, nežartujte so šťastím alebo zúfalstvom človeka!“

„Viem, čo je šťastie, a viem, čo je zúfalstvo a nikdy by som sa ľubovoľne nezahrával s citmi. Vezmite si ho, ale zaň…“

Caderousse, ktorý sa už dotýkal diamantu, odtiahol ruku.

Abbé sa usmial.

„Zaň,“ pokračoval, „mi dajte ten mešec z červeného hodvábu, ktorý pán Morrel nechal na kozube starého Dantesa a ktorý, ako ste mi povedali, je ešte vo vašich rukách.“

Caderousse, ešte s väčším počudovaním, pristúpil k veľkej dubovej skrini, otvoril ju a podal abbému dlhý mešec z vyblednutého červeného hodvábu, po ktorom sa skĺzaly dve medené, kedysi pozlátené obrúčky.

Abbé ho vzal a miesto neho dal Caderoussovi diamant.

„Oh, vy ste boží človek, pane!“ zvolal hostinský, „lebo naozaj nik nevedel, že Edmond vám dal ten diamant, a vy ste si ho mohli podržať.“

,Hm,‘ riekol tíško abbé sám sebe, ,tak sa mi vidí, ty by si to bol urobil!‘

Abbé vstal, vzal klobúk a rukavice:

„Hľaďte,“ riekol, „všetko, čo ste mi povedali, je číra pravda, môžem veriť každému slovu?“

„Pán abbé,“ odvetil Caderousse, „tu v kúte na stene visí krucifix z posväteného dreva; tu na tejto truhle leží ženino evanjelium: otvorte tú knihu a odprisahám na ňu, vystierajúc ruku ku krížu, odprisahám na spásu svojej duše, na svoju kresťanskú vieru, že som vám všetky veci povedal tak, ako sa staly a ako ich anjel ľudstva povie božiemu uchu v deň posledného súdu!“

„Dobre,“ riekol abbé, presvedčený znením Caderoussovho hlasu, že hovorí pravdu, „dobre. Nech vám tie peniaze donesú šťastie! S Bohom, idem nazad, ďaleko od ľudí, ktorí si navzájom robia toľko zlého!“

A abbé, vymknúc sa horko-ťažko prekypujúcemu nadšeniu Caderoussa, zdvihol sám závoru dvier, vyšiel, vysadol na koňa, naposledy zdraviac hostinského, ktorý sa rozplýval v hrmotnom lúčení, a odjachal tým smerom, ktorým sa už poberal, keď šiel sem.

Keď sa Caderousse obrátil, zbadal za sebou Karkontu, bledšiu a rozrušenejšiu ako inokedy.

„Je to naozaj pravda, čo som počula?“ spýtala sa.

„Čo? Že nám dal diamant?“ riekol Caderousse, skoro šialený od radosti.

„Áno.“

„Nič nie je istejšie; veď je tu.“

Ženská hľadela naň chvíľu; potom povedala nezvučným hlasom:

„A ak je falošný?“

Caderousse zbledol a potočil sa.

„Falošný,“ šeptal, „falošný… a prečo by nám bol dal ten človek falošný diamant?“

„Aby ti vylúdil tajomstvo zadarmo, ty hlupák!“

Caderousse zostal na chvíľu omráčený ťarchou tohto predpokladu.

„Oh,“ zvolal o chvíľu, schytiac klobúk a položiac si ho na červený ručník, ktorým mal obviazanú hlavu, „dozvieme sa to určite.“

„A ako?“

„V Beancaire je trh: sú tam parížski zlatníci, ukážem ich ho. Ty striehni dom, žena; o dve hodiny sa vrátim.“

Nato sa vyrútil z dvier a ponáhľal sa cestou, ako šiel cudzinec.

,Päťdesiattisíc frankov!‘ hundrala Karkonta, keď zostala sama. ,Sú to peniaze… ale nie je to bohatstvo.‘