Za živa v nebi

Ivan. Sokol.

IVAN (smeje sa): Teda môj návrh má byť prijatý? (Chodí zamyslený hore-dolu.)

SOKOL: Áno, tak to bude najlepšie. Nech si tú vec vybavia dámy samy medzi sebou.

IVAN: Ono sa to ľahko povie — horšie to bude vykonať.

SOKOL: Prečo? Ja už ani domov nepôjdem. Z hostinca pošlem žene visitku, že na večeru prísť nemôžem, a zároveň požiadam ju, aby ma u tvojej panej vyhovorila, a bude vec vybavená.

IVAN: To si ty — ale čo ja urobím? Ja ju predsa v deň jej narodenia nemôžem samú nechať večerať. Je veľmi útlocitná, to by ju bolelo. To však iste viem, že pri večeri odohrá sa nový, kritickejší ešte výjav, nežli bol ten prvý, a neviem, neviem, ako obstojím. (Hodí sa na stolicu.)

SOKOL: S tebou je to veru najhoršie.

IVAN: Máš pravdu. Moja žena je pravý anjel, dobrá, láskavá, nežná, tichá a spokojná, tak že si pokladám za ťažký hriech uraziť ju niečim. Toto je prvá jej žiadosť, ktorú nesplniť je ťažko a splniť nemožno.

SOKOL: Váhať nesmieš, priateľu. Ty, ako zapisovateľ, do zasadnutia musíš. Aký pochop mal by o tebe a o nás gróf Devinský?

IVAN: Viem, že musím, a viem, že moja žena bude sa celý večer v slzách moriť, žiaľom trápiť, ťažkajúc si na mňa, že som jej nechcel prvú, splniť takú chatrnú žiadosť. (Chodí nepokojne hore-dolu.)