Za živa v nebi

Mišo. Predošlí.

MIŠO (nesie na táci riad k večeri, fľaše, poháre, nakrájanej šunky, maslo, chlieb a cukroviny. Zostane zadiveno stáť): To je šťastie, že človek nie je tak mäkkého srdca, bo ináč by sa mu ľahko zabažilo.

MILINA (k Mišovi): No, len chytro, chytro, starký (pomáha mu), aby pán nezameškal!… Tak teda — nechže sa ti páči. (Sadne si na pohovku.)

IVAN: Ďakujem. (Prisadne k nej.) A čože máme dobrého?

MILINA: Musíš odpustiť, že je len taká napochytre; ale to všetko preto, aby si nezameškal.

IVAN: Ty si nad mieru láskavá, Miluška. To vieš, že šunka je mi delikatessou. Ale predovšetkým treba nám pripiť na dnešný deň. (K Mišovi.) Mišo, nalej vína!

MIŠO (ochotne): Áno, prosím. Už-už — (Nalieva.)

IVAN: A kdeže je môj pohár, čo každý deň z neho pijem?

MIŠO (rozpačite): Ten, ten — som —

MILINA: No, kdeže je? Dones ho!

IVAN (díva sa na hodinky).

MIŠO (tajne k Miline): Ten by pri zamieňaní poznali — musia byť rovnaké.

MILINA: Aha, už rozumiem.

IVAN (k Mišovi): No, nepočuješ, čo pani kážu? Dones môj pohár.

MIŠO: Ano, prosím ponížene, už; ale — (Odchádza.)

MILINA (k Ivanovi, rozpačite): Ale vieš, to je tak — (K sebe). Čo len povedať?

MIŠO (vráti sa): Áno, prosím ponížene, milosťpani majú úplnú pravdu.

IVAN: Ale ešte vždy neviem, prečo nemám dnes svojho pohára?

MILINA: Nuž vieš, on (ukazuje na Miša), to jest ja sama —

MIŠO (chce to doplniť): Áno, áno — ja a milosťpani… To jest — akože to hovorím? — Milosťpani a ja —

IVAN: Tomu všetkému nerozumiem.

MILINA (k Mišovi): Ale netrep toľko! (Stranou.) Ako ťažko je to luhať. (K Ivanovi.) Vieš, hovorí sa, že v takýto deň nemajú byť rozdielne poháre na stole, ale len rovnaké, k vôli shode a svornosti.

MIŠO (natešene): Áno, áno, tak je to! Ja som to len nevedel povedať. (Stranou.) Nech som dobrý, naša pani mala byť fiškálom, keď vie tak znamenite zohnúť.

IVAN: Dobre; ja takým pletkám neverím, ale urobím ti to dnes po vôli. (Dvíha pohár oproti Miline.) Nech ťa Pán Boh živí a popraje ti zdravia — blaha — a spokojnosti; daj, že by slnko šťastia nikdy nezapadlo na oblohe žitia nášho!

MILINA (zdvihne pohár): Pán Boh živ i teba, Ivanko môj! Bez teba žiť — radšej nežiť. Šťastie moje je len v plnom súzvuku duše tvojej s mojou, v úplnej shode našich myšlienok, našich citov. (Štrngne si.)

(Oba pijú, a Mišo v úzadí nepozorovaný robí s fľašou posunok, ako by si tiež chcel štrngnúť, a keď oni pijú, i on si glgne.)

MIŠO (nahlas): Áh! (Chutná si a rukávom utiera ústa.)

IVAN, MILINA (obzrú sa naňho).

IVAN: Čože robíš, Mišo?

MIŠO (rozpačite): Ja — ja — plačem. (Utiera si oči.)

MILINA: Prečo? Čože ťa zase pohlo k slzám?

MIŠO (pohnute): Ach, milosťpani, keď ste to ráčili tak krásne povedať ani pán farár pri spovedi, a ja sa hneď rozplačem, keď čo pekného počujem a nemôžem tomu rozumeť.

IVAN: Hahaha! Ty si starý blázon! A čo držíš tú fľašu? Dolej poháre, a fľašu polož na stolík. (Schová nepozorovane servít do vrecka.)

MIŠO (urobí tak): Áno, prosím ponížene. (K sebe.) Teraz sa to podarilo.

IVAN (hľadá servít): Mišo, servíta si mi nedal.

MILINA (vstane a hľadá po izbe): Musel si ho niekam odložiť.

MIŠO (tiež hľadá): A veď boly oba…

IVAN (vsype prášek do pohára ženinho; vstane a hľadá; zrazu vytiahne servít z vrecka): Áh, pardon! Tu je. Odpusť, drahá, že som ťa inkommodoval.

NILINA: Nič to.

(Sadnú a jedia ďalej.)

MIŠO (k obecenstvu): No, keby som to ja urobil, už by povedali, že som ho chcel popchnúť; a keď sa to im (ukazuje na Ivana) prihodí, človek musí byť ticho.

MILINA (sa smeje, berie si šunky a podá Ivanovi).

IVAN (veselo): Čo ti je smiešno?

MILINA: To, že moje slová pohly Miša k slzám, a tak nepadly na neúrodnú pôdu.

IVAN: Ony našly ozvenu i v srdci mojom. I ja viem oceniť city tvoje a som ochotný splácať lásku zase láskou v mnohonásobnej miere. Veď láska lásku jie a pije. Za tvoje zdravie! (Štrngne si s Milinou a pije.)

MILINA (pije): Žena je k láske stvorená. Ona z lásky rada trpí, vie zaprieť seba, je v stave obetovať sa, ale to všetko muž zriedka uzná.

IVAN: Aj, aj! Tu si na omyle. Vzdelaný muž vie dobre, že milujúca žena je vznešená bytnosť, ktorá láskou svojou šľachtí, krášli domácnosť a pretvára ju mocou lásky svojej v raj.

MILINA (sa smeje): Hahaha! z ktorého však muž predsa rád vyviazne.

IVAN: Keď musí, keď ho viaže povinnosť, povolanie káže mu ísť za súdruhmi, s ktorými účinkuje k dobru človečenstva, v prospech národa! (Vezme pohár a štrngne.) Všetko za národ! (Pije.)

MILINA (pripije): Šľachetná to snaha, keď ju len muž sebecky nevyúžitkuje k svojej zábave a k vôli tejto nezanedbá ženu.

MIŠO (k sebe): Tá pani iste zabudne tie poháre premeniť.

IVAN: To poriadny muž nikdy neurobí. (Díva sa na hodinky.)

MIŠO (tajne k Miline): Tie poháre premeniť.

MILINA (obzre sa).

MIŠO (dáva posunkami znak, aby premenila poháre).

IVAN (k Miline): Chýba ti čo, Miluška?

MILINA (v rozpakoch): Ach, nie — (Hľadá na zemi.) Náramnica mi padla. (Spustí náramnicu na zem.)

IVAN (vstane a hľadá po zemi): No, veď musí tu byť.

MILINA (chytro premení poháre): Netráp sa. Veď ju Mišo najde.

MIŠO (zdvihne náramnicu): Tu je, prosím. (Podá Miline.)

IVAN (sadne si): Mišo, dones mi cigary. V kancellárii na stole je schránka, dones ju sem.

MIŠO: Už idem — už, prosím ponížene. (Odchádza; potuteľne sa smeje.) Dobrú noc! Dobrú noc! (Odbehne.)