Za živa v nebi

Milina. Predošlý.

MILINA (vážne vstúpi, čierno odená, s knihou v ruke): Čože sa modlíš, Mišo?

MIŠO (ľakne sa, chce fľašu skryť; v rozpakoch): Áno — to jest — zdá sa mi — (počúva) že zvonia na večer.

MILINA: Ako by tebe na fľašu cengalo. Ale ti neradím, Mišo, bo vieš, že keď podežmuješ niečo, pán ti to na chrbte odzvoní… Polož fľašu na miesto!

MIŠO: Áno, prosím ponížene! (Položí fľašu na stôl.) Milosťpani… pravý anjel-strážca. Ja, keby som mal milosťpaniu vždy pri sebe, ja by som jakživ nezhrešil. Veru tak tomu pánovi závidím; ten nemusia jakživ zhrešiť.

MILINA (odvráti sa — zádumčive): Tento v svojej prostote mu závidí, a on — on, ktorého vzývam ako ideál muža, ktorému som všetko z lásky v obeť položila, pohŕda mojou spoločnosťou, nemá toľko citu ko mne, že by mi splnil jedinú žiadosť, ktorá jeho nič nestojí, len trochu sebazaprenia. (Utiera si oči.)

MIŠO (zadiveno): Ale — ale, zdá sa mi, že milosťpani plačú. Čože sa prihodilo? Nejaké nešťastie? To je škoda — to je škoda plakať.

MILINA (zbadá sa): Čo ťa po tom, Mišo… Choď, prestri na večeru, ale len pre pána.

MIŠO: A milosťpani?…

MILINA: Rob len to, čo ti kážem. Ja jesť nebudem. (Sadne si.)

MIŠO (škrabe sa za uchom): To ja neprežijem, to ja neznesiem, že by naša milostivá pani v deň svojho narodenia mali sa hladom moriť, — a to pre takú pletku.

MILINA: Tomu ty nerozumieš.

MIŠO: Ach, ako by som nerozumel. Veru je to od nášho pána nie pekne, že nechcú doma ostať. Ja — ja, keby som bol naším pánom a mal takú — milú —

MILINA (kárave): Ty v svojej úprimnej dobrote začínaš prestupovať hranice slušnosti.

MIŠO: Prosím ponížene za odpustenie. Ale milosťpanej mi je strašne ľúto — vidieť takú smutnú, uplakanú. Keby smel, starý Mišo by vedel spôsob, ktorým by sme pána naiste doma udržali. (Radostne.) Oj, Mišo je figliar, on pozná svojho pána, lepšie ako svoj vlastný kabát. On by vedel spôsob… vedel. (Upratuje a utiera stôl.)

MILINA (vstane a rozmýšľa): Či by vskutku táto stará firma, vedela prostriedok, ktorým by ho možno bolo doma udržať? A konečne možno, že zná nejakú jeho slabosť z mladých čias. Spýtať sa? Ale so sluhom sa radiť v takej delikátnej záležitosti rodinnej! A predsa by to bola znamenitá vec, keby mi mohol pomôcť; lebo hanbím sa Lujzy a Viery. Povedia, že nemám energie imponovať mu, nemám toľko vplyvu, aby mi túto jedinú malichernú žiadosť vyplnil. Snáď sa predsa len podvolím, veď vraj všetci ľudia všetko vedia. — Miško! (Blíži sa k nemu.)

MIŠO (postaví sa do positúry): Prosím?

MILINA (stranou): Musím mu polichotiť. Tak to najskôr od neho vytiahnem. (K Mišovi láskave.) Počuj, Miško, ja viem, že si ty dobrý človek…

MIŠO (vpadne jej do reči): Oj, oj, milosťpani, ako kus chleba!

MILINA (usmeje sa): No, to práve nemôžem povedať. Ale toľko je pravda, že si vždy ochotný konať moje rozkazy, a preto dúfam, že mi i teraz urobíš, o čo ťa požiadam.

MIŠO (vášnive): Oj, ja by som pre milosťpaniu i do ohňa skočil!

MILINA: Toho si nežiadam, Miško. Len mi povedz, aký to prostriedok znáš, ktorým by bolo možno pána doma udržať. Vidíš, záležalo by mi na tom veľmi mnoho, aby dnes už nešiel z domu.

MIŠO: No, to je najmenej. To sa ľahko spraví.

MILINA (zvedavo): Naozaj? A ako? Hovor!

MIŠO (urobí komicko-vážnu figúru; položí prst na čelo): Ja by som myslel, že najlepší a najistejší prostriedok k tomu by bol — pána — (Obzerá sa.)

MILINA (nedočkave): No? Pána?

MIŠO (tajomne): Opiť.

MILINA (sa zhrozí): Čo?… Mišo, ty začínaš byť bezočive drzý. Ty si alebo opitý, alebo blaznieš a nevieš, čo táraš. Grobian!

MIŠO: Ponížene, pekne ďakujem. Nie, nie! To som sproste povedal, ale dobre myslel.

MILINA (nahnevano): Myslíš, že je každý taký korheľ, ako ty, a hneď sa opije. Náš pán ešte hádam jakživ nebol opitý.

MIŠO: Tým lepšie by im to chutnalo.

MILINA: On nikdy nebude viac piť, len koľko znesie.

MIŠO: Veď k tomu netreba mnoho, ale treba použiť fígeľ. Moja nebohá matka — Boh ju tam osláv! — spomínala, že jej prababky babka bola veľmi múdra žena, a tá vždy hovorievala, že keď chce kto koho opiť, nepotrebuje ničoho iného, ako svoj pohár, z ktorého už asi do poly vypil, zameniť za jeho tak, aby to ten nezbadal, — a kaša je uvarená. Milosťpani, k tomu pri večeri je najlepšia príležitosť. Pán potom zaspia a na zasadnutie si ani nespomenú.

MILINA (sa smeje): Hahaha! To je múdra rada! (Prejde zamyslená hore-dolu.) Ale konečne škodiť to nemôže. (K Mišovi.) Dobre, Miško, urobíme si ten žart. Premeníme si poháre; uvidíme, čo z toho vykvitne. Prestri teda pre nás oboch: pre pána i pre mňa; dones dobrého vína a dva rovnaké poháre.

MIŠO: Tak, tak! (K sebe.) Nech aj on vie, čo toho za groš.

MILINA: Tu máš na závdavok. (Dá mu peniaze.) Ale nehovor nikomu.

MIŠO: Pán Boh chráň! (Bozká ruku. Potuteľne k sebe.) Nehovoril som, že to prinesie oročku? (Odíde.)

MILINA: Zdá sa mi, že počuť kroky. (Počúva.) Áno, to on. Ivan. (Sadne si a číta.)