Za živa v nebi

Sokol. Predošlí.

SOKOL (vstúpi): Dobrý deň!

IVAN: Servus, doktor! (Podá mu ruku.)

ZÁHORSKÝ: Servus. (Podáva ruku.)

SOKOL (obzerá sa): Len sami? Kdeže je domáca pani?

IVAN: V svojej izbe. Praješ si niečo?

SOKOL: Idem s prosbou, aby priateľské pozvanie na dnešný večer láskave odložila na iný deň. (K Ivanovi.) Nepovedal si milosťpanej o dnešnom zasadnutí?

ZÁHORSKÝ (šelmovsky): Aha, tretí mládenec v ohnivej peci. Tam si, kamarát, kde i my.

SOKOL (zadiveno): Čože?

ZÁHORSKÝ: Nuž keď som i ja prišiel vyjednávať v tej istej veci a pôjdem s neporídzenou, tak ako ty.

SOKOL: A to prečo?

IVAN: Preto, že moja žena neprijíma v tejto veci žiadne výhovorky. Musím ti pravdu povedať, že sme mali už veľkú mrzutosť. Ona sa nedá presvedčiť, že naše zasadnutie nemožno odročiť. Stojí pevne na svojom, ba povedala, že jestli pozvanie neprijmete, bude to považovať za veľkú urážku od vás.

SOKOL: To sme teda pekní! Čo urobíme? Doma som so ženou už mal taký výstup, že by ma nebola tak vyhriala ani najťažšia operácia.

IVAN: Ako by sa boly spikly proti nám.

ZÁHORSKÝ (Ivanovi): No, kamarát, ty ako advokát mal by si najsť nejaký múdry paragraf, ktorým nás zastaneš pred útokom našich dám.

IVAN (rozmýšľa): My do zasadnutia musíme ísť, a dámy nech si vybavia vec samy medzi sebou.

SOKOL, ZÁHORSKÝ: Tak je!

SOKOL: Keď sme len jednej mysle!

ZÁHORSKÝ: Vivat! Ani čo by cent bol so mňa spadol. (Berie klobúk.)

IVAN: A teraz si na to štrngneme. (Zvoní.) Nech sa vám páči, páni, sadnite si.

SOKOL, ZÁHORSKÝ: Ďakujem. (Sadnú si a prezerajú na stole noviny.)