Za živa v nebi

Záhorský. Predošlý.

ZÁHORSKÝ (vstúpi vážne a obzerá sa): Servus, kamarát!

IVAN: Vitaj, Samko. Čo si taký zdesený, ani čo by ti na búrnom mori loď s tovarom bola utonula?

ZÁHORSKÝ: Uhádol si, že bola búrka, ale nie na mori, lež u nás doma. (Odfukuje.)

IVAN: Nuž a čo sa stalo?

ZÁHORSKÝ (chodí rozčuleno hore-dolu): Pletka, kamarát! Číra pletka, pre ktorú sme sa so ženou dosť z ostra pokosili.

IVAN: Nuž a?

ZÁHORSKÝ: Tvoja pani z príležitosti svojich narodzenín pozvala nás veľmi prívetivým srdečným lístkom na čaj. Moja žena sa ešte jakživ snáď ničomu netešila tak, ako práve tomuto večierku.

IVAN: No a ty?

ZÁHORSKÝ: To si môžeš mysleť, že by som sa bol tiež tešil príjemnému večeru v milom dome vašom, priazeň ktorého si nemálo ctím a vážim, ale veď vieš, že sme povinní ísť na dnešnú schôdzku. Preto som rozhodol, že musí ísť žena sama k vám, a ja že sa idem omluviť k láskavej hostiteľke.

IVAN: A tvoja pani?

ZÁHORSKÝ: Tá s tým nesúhlasila, robila mi výčitky z negalantnosti, nevšímavosti. Ja som sa bránil, ale to ju ešte viac podráždilo. Vyvinula takú skvelú výrečnosť, mala takú zásobu nových výrazov, že som bol ohromený jej spôsobnosťou, ktorá sa mi tu po prvý raz ukázala. Tá by veru mohla vydať slovník manželskej konversácie.

IVAN (smeje sa): Hahaha! Ale ty si nepopustil?

ZÁHORSKÝ: Teraz som predsa nemohol. Keď som si s ňou nevedel rady, podal som jej kus čistého papieru, pero a atrament, aby mi celé tie litánie láskave napísala, že si ich potom pozorne prečítam.

IVAN: Máš ty nápady!

ZÁHORSKÝ: Čo sa ďalej robilo, neviem, lebo som vzal klobúk a bežal som sem, aby som sa u milosťpanej ospravedlnil.

IVAN: To si trafil od ohňa do ohňa.

ZÁHORSKÝ: Nuž?

IVAN: Moja práve z tej príčiny, že nechcem, ba vlastne nemôžem zo zasadnutia vystať, odišla nahnevaná s plačom do svojej izby.

ZÁHORSKÝ: Nemám sa teda ísť ospravedlniť?

IVAN: Ja by som ti to neradil, bo tým by si ešte mohol pokaziť tú vec. Jedno slovo vyzve druhé, a keď je človek rozčulený, ľahko najde prítku k urážke.

ZÁHORSKÝ: Čo teda urobíme?

IVAN: Do zasadnutia nevyhnutne musíme.

(Počuť klopať.)

ZÁHORSKÝ: Ktosi klope.

IVAN: Slobodno!