Za živa v nebi

Sokol. Záhorský. Predošlí.

SOKOL: No, no, no, čože sa robí?

VIERA (lomí rukami): Chvalabohu, že ideš, chcela som práve pre teba bežať.

LUJZA (lapí sa za hlavu): Ach, to je hrozná vec!

ZÁHORSKÝ: Ale čože vám je?

VIERA: Jaj (lapí sa tiež za hlavu), pomoc! Pre Boha, pomoc! Veď sú všetci traja mrtví! (Ukazuje na spiacich.)

LUJZA (strasie sa): Iste otrávení. (Utiera si oči.)

ZÁHORSKÝ: Pre Boha —

SOKOL (počúva dych spiacich a maká tepnu).

VIERA, LUJZA: No, čo je?!

SOKOL (chladnokrvne): Nebojte sa, nič je zlého. Vyspia sa a bude dobre.

VIERA: A čože?

LUJZA: Je to len sen?

SOKOL: Pravda, že len sen. Divná vec je len to, že zaspali oba. (Obzerá poháre.)

ZÁHORSKÝ (smeje sa): Hahaha! A len jeden mal spať, čo?

SOKOL: Pravda, že len jeden. On mal ísť na zasadnutie.

VIERA: A ona mala spať, čo?

LUJZA (sa ukloní): Veľmi pekný náhľad od vás, pán doktor.

VIERA (ironicky): Lenže človek mieni a Pán Boh mení.

LUJZA: Taká sebeckosť oproti nám, úbohým ženám.

SOKOL: Ale, milosťpani (v rozpakoch), neráčte sa, prosím, horšiť. Ja — ja si aspoň myslím, že by to bolo oveľa lepšie bývalo, ako čo tu takto všetci hlivejú opojení snom.

ZÁHORSKÝ: Ale prečo? Pozri len, aký to pekný živý obraz.

SOKOL: Vskutku zajímavý pohľad. Živý obraz bez nápisu.

ZÁHORSKÝ: Prečo práve bez nápisu?… Páčte len, ako sa všetci rozmilo usmievajú, a preto by som myslel, že peknému obrázku tomuto môžme smelo podpísať: „Za živa v nebi“.

SOKOL, VIERA, LUJZA (smejú sa).

SOKOL: Najoriginálnejšia figúra v obraze je starý Mišo.

ZÁHORSKÝ: Ba či ozaj tvrdo spí? (Dá mu frčku po nose.)

MIŠO (vyskočí, zľaknutý pustí fľašu na zem a kričí): Reta! Reta! — Vrah! — Zlodej! (Odbehne.)