Za živa v nebi

Viera. Lujza. Predošlí.

VIERA, LUJZA (klopú na dvere, potom vstúpia a obzerajú sa po izbe).

VIERA: Nie sú doma, keď sa človek nemôže doklopať?

LUJZA (radostne): Ah, tu sú, hľa! (Postúpi do popredia.) Pst! Ticho! Spia.

VIERA (obzre ich): Vskutku. Ale nápadná vec, že tak pri večeri zaspali.

LUJZA: A to ešte nápadnejšie, že zaspali razom všetci traja.

VIERA (ustrašeno): Počuj, mňa desí hrozné tušenie; snáď sa — Bože chráň! neotrávili nejakým jedlom?

LUJZA (obzerá stôl): A jedli práve šunku. Ako ľahko mohol byť v nej trichin. Pre Boha, mňa pri púhej tej myšlienke pojíma závrat!

VIERA (budí Milinu): Miluška — Mila!

MILINA (ostane nepohnute spať).

LUJZA (úzkostlive): Pre Boha, ani sa nehne!

VIERA (zalomí ruky): Bože, buď nám milostivý! Čo si počneme? Ja bežím chytro pre môjho muža. (Chce odísť.)

LUJZA: Nuž a ja tu mám sama ostať? Za nič na svete! Ja idem s tebou.

VIERA: Len chytro pomoc! Pre Boha, pomoc! (Chcú odísť prostriedkom; v tom tade vstúpia Sokol a Záhorský.)