Za živa v nebi

Predošlí bez Miša.

IVAN, MILINA (na krik ten precitnú a zdesení pozerajú vôkol seba).

IVAN: Čože je, pre Boha? Čo sa robí?

MILINA (túli sa k Ivanovi a maká si sluchy): Čo je? Čo sa stalo?… Kdeže sme?

SOKOL (podáva jej ruku): Za živa v nebi, milosťpani!

ZÁHORSKÝ, VIERA, LUJZA (smejú sa): Za živa v nebi! Sláva! (Podávajú im ruky.) Gratulujeme!

IVAN (zadiveno): Tomu nerozumiem.

MILINA: Čo to všetko má znamenať?

VIERA: My dve sme prišly pozreť, ako sa u teba vydaril náš plán, keď sa u nás zmaril…

LUJZA (padne jej v reč): A najdúc vás všetkých troch spiacich pri večeri, naľakaly sme sa, že ste otrávení. Chceme chytro o pomoc bežať, keď —

SOKOL (doplní): — sme my dvaja boli už vo dverách, ponáhľajúc sa vyhoveť vzácnemu pozvaniu milosťpanej.

ZÁHORSKÝ: A našli sme vás všetkých troch tak pekne buvinkať, že nám ľúto bolo budiť vás.

LUJZA: Tak ste sa vo sne blažene usmievali.

SOKOL: Tvorili ste taký živý obraz, že mu priateľ Záhorský dal názov: „Za živa v nebi“.

VŠETCI (smejú sa).

MILINA: Teraz už rozumiem. Len to nemôžem pochopiť, že sme všetci razom zaspali.

SOKOL: To sa stáva, milosťpani, že keď víno pije sa navzájom v záchvate ľúbostného rozochvenia, ukolíše ono zaľúbených v milostný sen lásky.

MILINA (ukloní sa): Veľmi pekná diagnosa, pán doktor. Ale platí to samé i o Mišovi?

VŠETCI (smejú sa): Bravo!

SOKOL (bráni sa): Áno, milosťpani, poneváč on tiež držal v objatí svoj ideál. (Ukazuje na zabitú fľašu.)

VŠETCI (smejú sa. Dámy šeptom shovárajú sa medzi sebou. Záhorský prezerá noviny na písacom stolíku.)

IVAN (k Sokolovi): Počkaj, doktor, to ti neodpustím, že si ma tak dostal.

SOKOL: To nie moja vina. Ty si musel alebo poháre premeniť, alebo si sa pozabudol: pili ste z jednoho pohára, v ktorom bol prášek, a zaspali ste oba.

IVAN: To môžeš mať pravdu. (Lapí sa za čelo.) Pre Pána Boha, ja som zasadnutie zaspal!

MILINA (nežne): Mojou vinou; nehnevaj sa. Ja som ťa chcela nasilu dnes večer mať doma, a keď si nechcel povoliť ani mojim prosbám, ani mojim hrozbám, nuž aby Viera a Lujza nepovedaly, že nemám moci nad tebou ani na jeden večer doma ťa zdržať, upútať, poslúchla som radu starého nášho Miša a porobila som ti, že si chtiac nechtiac musel doma ostať.

VIERA (smeje sa): Hahaha! Teda i v tom sa vyznáš?

LUJZA: To by si nám mala bližšie vysvetliť, aby sme sa i my priučili niečomu.

SOKOL, ZÁHORSKÝ: To už áno milosťpani.

MILINA: Je to jednoduchá vec. Mišo to vraj má ako tradíciu po svojej prababke, že ak človek chce niekoho rozveseliť tak, aby ten zaspal, netreba nič iné, iba aby mu pripíjal, a keď už majú do poly pohárov odpito, vtedy aby chytro, nepozorovane premenil poháre. A mne sa to podarilo.

SOKOL: A to vám poradil Mišo, milosťpani?

MILINA: Áno, on.

ZÁHORSKÝ: Hahaha, to je starý furták!

(Dámy rozprávajú si čosi.)

SOKOL (k Ivanovi tajne): Počuj, ten starý musel o tom prášku vedieť. Musel nás počuť.

IVAN: To je stará pokuta! Taký zlý duch zjaví sa i tam, kde by ho človek najmenej potreboval. Ale počkaj! To mu ja nedarujem.

SOKOL: Buď rád, že nás nevyzradil, a daj mu radšej niečo, aby čušal. Až budem mať príležitosť, sám mu niečo šuchnem, aby bol ticho a nič o prášku nehovoril.

MILINA (k Ivanovi nežne): Nehneváš sa?

IVAN: Nie, nehnevám sa, Bože uchovaj! Len ma mrzí zasadnutie…

VIERA: Apropos, páni, čo je s vaším zasadnutím?

LUJZA: Pre ktoré ste nás tak mučili…

VIERA: Nedá sa, nedá odložiť… Na toľké prosby naše nedali nič.

LUJZA: A teraz prišli, keď sme na nich už ani nepomyslely.

ZÁHORSKÝ: My sme preto prišli, bo zasadnutia nebolo.

IVAN (radostne): Čo hovoríš?

SOKOL: Gróf Devinský poslal schválneho posla s listom, v ktorom nás žiada, aby sme zasadnutie odročili na nasledujúcu nedeľu, poneváč mu dnes pre nepredvídané záležitosti nebolo možno odísť z domu. Zároveň nás prosí, aby sme vyzvali i naše dámy zúčastniť sa na zasadnutí, poneváč jeho pani chce sa s nimi poradiť o založení ženského vzdelávacieho spolku.

MILINA. VIERA, LUJZA: Čo? Ako?

SOKOL: Grófka chce tu založiť vzdelávací ženský spolok, a preto vás prosí do zasadnutia, aby sa s vami mohla o tom poshovárať.

MILINA: To je už slovo!

LUJZA: Ala bonheur! To sa mi ľúbi. Vivat!

VIERA: Konečne tedy i pre ženy príde doba národného účinkovania.

ZÁHORSKÝ: A čo najlepšie bude sa ľúbiť našim dámam, je to, že po zasadnutí má byť tanečná zábava.

MILINA, VIERA, LUJZA (natešene): Sláva! (Shovárajú sa medzi sebou.)

IVAN: To je už ozaj mnoho pekného a dobrého razom pre tie naše dámy. To si musíme ešte, kým bude čaj, vínkom zapiť. (Zazvoní, otvorí dvere a volá:) Mišo, poháre a víno!

MILINA: Predsa nás len Pán Boh rád má: všetko dáva, ako si žiadame. Zasadnutie nemohlo byť a tým moje pozvanie stalo sa platným.

VIERA: A nielen páni, ale i my budeme pracovať na rozvoji národného života.

LUJZA: Nie len oni, ale i my budeme môcť zabaviť sa pod titulom národného účinkovania.

SOKOL (smeje sa; k Ivanovi a Záhorskému:): Hahaha, nechajme im tú radosť.

ZÁHORSKÝ, SOKOL (dosvedčujú):. Ale áno!