Za živa v nebi

Ivan. Milina.

IVAN (vážne vstúpi a zazre Milinu): Tu je. Ba či sa ešte hnevá? (Odkladá klobúk.)

MILINA (pre seba): Čo teraz? Robiť sa nahnevanou, či milostivou a či láskavou? Veru si sama neviem poradiť. Najlepšie by bolo, keby on sám začal.

IVAN (pre seba): Mám ja liezť ku krížu? Odpýtať ju, že som ju tak rozčulil? Ale kto vie, či by som tým veci neuškodil. Kto vie, akej je vôle, ako by to prijala. Najlepšie by bolo, keby začala ona.

MILINA: Situácia táto začína byť dosť fádna, ba trápna.

IVAN (pre seba): Čo z toho bude?

MILINA: Má to takto dlho trvať, bude to veru smiešna komédia. (Odhodlane.) Darmo je, už musím ja len začať. (Kýchne.)

IVAN: Na zdravie! Aj, aj, zdá sa mi, že budeme piť mernô.

MILINA (obzre sa): Ďakujem. Ani som ťa nezbadala. (Vstane a chce odísť.)

IVAN: A teraz, keď si ma konečne zbadala, utekáš predo mnou. (Zachytí ju.)

MILINA: Chcem Mišovi rozkázať, aby čím skôr prestrel a doniesol večeru.

IVAN: Ale veď je ešte času dosť k večeri.

MILINA: Chcem, aby sme prv jedli, že by si snáď pre večeru nezameškal zasadnutie. (Zazvoní.)

IVAN: Miluška, má to byť ironia, alebo ma chceš tým pobádať?

MILINA: Ani jedno, ani druhé. Pán Boh chráň!… Ja vžila, som sa do veci a nemyslím nič zlého pritom.

IVAN: Sláva, žienka moja! Teraz len viem, že si ty pravý anjel, že mám v tebe poklad nenahraditeľný. (Objíme ju.)