Za živa v nebi

Milina. Mišo.

MILINA (ide k stolíku a zazvoní): Ivan nesmie zbadať, že tu boly, lebo prezrel by celú sieť našich zámerov.

MIŠO (vstúpi): Prosím…

MILINA (ukazuje na stôl): Poodnášaj to a uprac, aby bolo všetko v poriadku, kým pán príde.

MIŠO: Dobre, prosím ponížene, ale obrus by snáď mohol ostať k večeri.

MILINA: Už máš zase námietky na porúdzi. Rob to, čo ti kážem.

MIŠO: Áno, prosím ponížene. (Upratuje.)

MILINA (k obecenstvu): Hahaha! to bude znamenitá vec! Len s chuťou do toho. (Pozre na hodinky.) Niet mnoho času.

MIŠO: Ako, prosím?

MILINA: Tebe nič nehovorím, len upratuj to chytro s toho stola, kým ti napíšem lístočky, ktoré zanesieš pánu doktorovi Sokolovi a druhý pánu Záhorskému, rozumieš?

MIŠO: Áno, prosím ponížene, ale pani Záhorská i s pani Sokolovou sú ešte pred domom v záhradke, obzerajú naše kvety. Hádam by som ich mohol zdržať, kým budú tie listy hotové. Mohly by si ich hneď vziať, aby som ja nemusel toľkú cestu merať. To sa dobre trafilo. (Chce odísť.)

MILINA: Ešteže čo! To by bolo neslušne; ty zanesieš lístočky tie až do domu. Len chytro spratuj a nemýľ ma! (Sadne k písaciemu stolíku a píše na visitky.)

MIŠO (spratuje so stola na tácu. K obecenstvu): Aha, už teraz viem. Všetko, čo je neslušné, musí sa zaniesť v liste až do domu. (Kuká zvedave na písací stôl.) Zvedavý som, čo to len bude. (Chytí fľašu so stola a obzerá ju.) Aha, už viem, o čo ide. (K obecenstvu tajomne.) Keď som nedávno kuknul trochu do pánovej fľaše, kde mal koňak, robil so mnou krik, div ma so sveta nesniesol; že je to neslušná vec, aby som ja z jeho fľaše pil. (Škodoradostne.) A to samé bude i tu. Fľaša bola plná, a ony ju vypumpovaly takmer až do dna. No to sa už nedivím, že to milosťpaniu tak nahnevalo.

MILINA (dáva visitky do obálok; radostne): Tak už je to!

MIŠO: Áno, milosťpani —

MILINA (ani sa neobzre): Ticho! Nemýľ ma; ešte mám adressy napísať. (Píše.)

MIŠO (k obecenstvu): Dobre teda; keď už má byť zle, nechže je zle. Prečo by sme si na rováš druhých nepomaškitili. (Naleje do pohárka a vážne vypije.) To je lepšie, ako šám s čiernym korením, čo od bolenia pijú. Ach!

MILINA (obzre sa): Čo vzdycháš?

MIŠO (v rozpakoch): Ja? — ja sám neviem. (Vážne.) Hádam od ľútosti, milosťpani. (Robí tvár na plač.)

MILINA: No a nad čím si sa tak rozľútostil?

MIŠO: Nad milosťpaňou.

MILINA (zadiveno): Nado mnou? Prečo?

MIŠO: Nuž keď sa musíte, milosťpani, toľko s tým písaním trápiť.

MILINA (smeje sa): Hahaha! Máš ty ozaj nápady. Čože je to jaké trápenie? No, ale nič preto, starý môj Miško, to poukazuje na dobré srdce a oddanosť tvoju ko mne.

MIŠO: Ach, čože ja! Ale, milosťpani, vy ráčite byť ešte lepší, ako ja. Dobrota ako kúsok medovníka —

MILINA: Nonono, dosť toho, Miško, dosť!

MIŠO (nedá sa mýliť): Ja som už veru neraz povedal, že by dobre bolo aspoň, len kúštiček z milosťpanej do takéhoto sladkého namočiť (ukazuje na fľašu) a ako liek všetkým zlým ženám po lyžičke na lačné srdce dať užiť.

MILINA (smeje sa): Myslíš, že by to osožilo? No vidím, že mi čo najlepšie žiadaš, preto ti i ja doprajem dobrého. (Naleje do pohárka a podá mu.) Na, aby si vedel, ako by asi chutil ten liek.

MIŠO (radostne sa smeje): Hehehe! na dobré zdravie, milosťpani! (Vypije, prižmúri oči a spraví nevinnú tvár. Jako hriate o Božích Vianociach! Ej, už by som tretí nezmohol.

MILINA: Tretí? Veď si ešte len prvý vypil.

MIŠO (v rozpakoch): Áno, prvý… To jest toto je prvý po tom druhom — či ako to táram, druhý po tom prvom.

MILINA: Teda si predsa dva vypil?

MIŠO: Áno, áno, milosťpani, dva — dva…

MILINA: No, teraz jeden, a druhý?

MIŠO (rozpačite): Druhý predtým, áno, predtým. (Rozmýšľa. Stranou.) No, už ma drží!

MILINA: Hovor, kedy predtým? (K obecenstvu.) Tak sa mi zdá, že som ho dolapila.

MIŠO (spamätá sa): Už viem, už viem — v sklepe; keď som pre tento chodil, dali mi za pohárik, aby som vraj vedel, čo nesiem. (Stranou si zhlboka odfúkne.)

MILINA: Musia ťa tam mať vo zvláštnej vážnosti, keď pre teba novú fľašku načali. Vec mi je trochu podozrivá; ale teraz niet času k vyšetrovaniu.

MIŠO (chytro): Veru, až bude kedy, ja si to lepšie rozmyslím, ako to bolo.

MILINA: No, dobre, dobre; teraz už len choď s listami. (Podáva mu po jednom.) Toto je do Sokolov, a toto do Záhorských… Ponáhľaj sa!

MIŠO: Áno, a poviem, že to milosťpani zabudli povedať, a tak že to napísali. (Odchádza.)

MILINA (zachytí ho): Nie — nie, nehovor nič iné, len že dám pekne pozdravovať. Rozumieš? A to zanes do kuchyne. (Podá mu tácu s rumom.)

MIŠO: Oj, ja by som pre milosťpaniu i do ohňa skočil. (Odbehne.)