Za živa v nebi

Ivan. Milina.

IVAN (vystúpi s pravej strany): No, konečne som vyviazol z toho víru večných paragrafov, že sa budem môcť i s tebou pobaviť, žienka moja drahá.

MILINA (ide mu v ústrety): To ma teší, že aspoň dnes, na deň mojich narodzenín, hľadel si si ušetriť hodinku času pre mňa. Stáva sa to len veľmi zriedka.

IVAN: Má to byť výčitka, Miluška? Dobre vieš, jak veľmi som zaneprázdnený v kancellárii, k tomu pridaj nával spoločenských povinností, rozvoj národného života, a keď povážiš, že to všetko na mojej hlave, nuž ma nebudeš odsudzovať, ale skorej obdivovať, ako to možno všetko vykonať.

MILINA: Máš pravdu, Ivan, ja viem, čo sú mužove povinnosti, a preto vždy s tichým sebazaprením postrádam teba; ale na takýto významný rodinný deň robím si zase, a to úplným právom ženy, nároky na spoločnosť svojho muža.

IVAN: Nuž ukazuje sa, akým jednakým tempom bijú srdcia naše. To je veru harmónia, keď viem tak navlas uhádnuť žiadosť krásnej duše tvojej a prišiel som sťa na povel, aby som čo len málinko času venoval milej zábave s tebou.

MILINA: Vďaka ti, pripravil si mi tým nemalú radosť, bo myšlienka, že dnes patríš výlučne mne samej, robí ma nad mieru šťastnou, tak šťastnou, ako som len raz v živote bola — keď srdcom mojím zaševelil prvý pocit lásky k tebe.

IVAN: Ty si pravý anjel, žienka moja! I ja sa teším, že som ti nevdojak toľkú radosť pripravil. Len škoda, že ma večer na malú hodinku prepustiť musíš, lebo máme zasadnutie slovenského národného vzdelávacieho klubu.

MILINA (sebou trhne; zadiveno): Ivan, snáď by si mi nezkazil túto radosť?!

IVAN: Nuž veď sa tam nebudem dlho baviť, duša moja, — malú hodinku. Ale ísť ta musím, bo som zápisníkom.

MILINA: Vidíš, chcejúc ťa prekvapiť a príjemný večer ti pripraviť, pozvala som na dnes večer našich milých priateľov Sokolovcov a Záhorských na čaj… Zabavíme sa milo — nekaz nám to.

IVAN: Ale veď ani tí ti neprídu, i tí musia do zasadnutia. Sokol je podpredsedom, a Záhorský pokladníkom. Tí ti neprídu.

MILINA: No, to by ma nemohli väčšmi uraziť, ako že by pozvanie moje neprijali a neprišli. Ja mám len raz do roka narodzeniny. To by veru smutne vyzeralo s naším priateľstvom.

IVAN: Ale tu ich ospravedlňuje povinnosť.

MILINA: Nehovorže. Aká povinnosť? Schádzate sa deň čo deň, a spravíte si zasadnutie kedy sa vám zapáči, i druhý raz, nemusí to byť práve dnes.

IVAN: Nie, Miluška, to sa nedá odložiť, bo práve dnes príde predseda spolku gróf Devinský, jediný člen staro-slovenského zemianstva, ktorý napomáha snahy národa a neohrožene zastáva práva jeho. Takého predsedu nesmieme uraziť tým, že by sme sa nesišli do zasadnutia, keď nás sám povolá.

MILINA: To všetko sú len výhovorky, ktoré mňa len urážajú. Či ti je žena nie bližšia, nežli ktokoľvek iný? Vidíš, ja ti celý rok nechávam úplnú voľnosť vo verejných tvojich zábavách, a ty z celého roka nechceš mne venovať jeden jediný večer.

IVAN: Ale veď ja ti venujem 3, 4, 5, 10 večerov, ba koľkokoľvek budeš len sama chceť, ale inokedy, dnes už nemôžem sa urobiť smiešnym pred spoločnosťou. Odlož svoj sviatok na zajtra, alebo na oktávu, a zavďačíš sa nielen mne, ale i priateľom našim.

MILINA (podráždená): Tak ja teda už môžem sa urobiť smiešnou: odložiť deň narodenia, ktorý je dnes, na zajtra — na týždeň — na rok, k vôli tomu, že pánu manželovi milšia zábavka v hostinci, v hluku cudzích ľudí, nežli v tichej domácnosti.

IVAN: Miluška, ty ma nerozumieš. Veď si len rozváž, že — —

MILINA (vpadne mu do reči): Ja som si už všetko rozvážila. Ja som si ešte nikdy nerobila nároky na splnenie svojich túžob a žiadostí; ale dnes — dnes stojím rozhodne na svojom a nedám sa odvrátiť márnymi výhovorkami. Toto je prvá moja žiadosť, odkedy sme svoji, a je tak chatrná, že mi ju na žiaden pád odopreť nemôžeš a nesmieš, ak do krve uraziť, potupiť nechceš si ženu.

IVAN (lapí ju za ruky; láskave): Miluška, dajže si povedať.

MILINA (stranou): Aha, počkaj, začneme ináč. (Hladká ho; lichotive.) Ivanko môj, ty nesmieš byť zatvrdilý, taký ukrutný! Ak máš len trochu citu, trochu lásky ko mne, splň, o čo ťa srdečne žiadam: zostaň dnes už doma.

IVAN (určito): Nemôžem — darmo je — nemôžem…

MILINA: Je to tvoje rozhodné slovo?

IVAN: Áno. Srdečne rád by som ti urobil k vôli, ale do zasadnutia musím.

MILINA (s resignáciou): Dobre, teda — choď. Tým si sa mi aspoň ukázal v pravom svetle. Teraz som sa presvedčila, že si sebec v najvyššom stupni, že kvasné slová tvojej lásky boly len klamlivá nástraha a chladná vypočítavosť. (Utiera si oči.)

IVAN: Utíš sa, duša moja… počujže a ver —

MILINA (nedá mu dohovoriť): Oj, dosť toho mám, dosť, ja nešťastná žena! (Plačúc odíde.)