Za živa v nebi

Milina, Viera, Lujza sedia pri stole a pri vyhrnutí opony veselo si štrngajú.

VIERA: Živila! (Štrngne si s Milinou.)

LUJZA: Sláva! (Štrngne si s Milinou.)

MILINA: Ďakujem vám srdečne, že ste ma svojou vzácnou návštevou poctily a tak deň môjho narodzenia spríjemnily. Vďaka vám! (Pripije obom.)

VIERA: To je povinnosť nášho priateľstva —

LUJZA: — o ktorom nikdy nepochybuj.

MILINA: Bože uchovaj! Ja som úplne presvedčená o vašom vzácnom priateľstve. Daj len Bože, aby sme i ďalej v takom krásnom pomere zotrvávať mohly. (Štrngne si s oboma.)

VIERA, LUJZA: Na tvoje zdravie! (Pijú.)

LUJZA: Ale, dámy moje, tie zdravice nám idú dnes akosi veselo; už by hádam bolo i dosť toho dobrého.

VIERA: Práve si myslím: keby nás tak mužovia videli, zhrozili by sa a povedali by: Ale tie to vedia, keď sú samy, bez nás!

MILINA: Ba závideli by nám.

LUJZA: Ach, čože by nám mohli závideť; veď oni to majú deň po deň.

VIERA: Ty máš pravdu. Sídu sa v kassíne a titul si chytro najdú, že môžu potom toastovať a baviť sa.

MILINA: Pod titulom, že za národ, ušľachtilé záujmy alebo za osvetu hľadajú svoje pôžitky.

LUJZA: Nuž hľa, každý muž rodený sebec.

VIERA: To sú páni sveta, u ktorých všetko sa točí okolo vlastného ja.

MILINA (pikantne): No a my ženy sme snáď len slabým doplnkom tých mocných tohoto sveta?

LUJZA (smeje sa): Hahaha, duša moja, keby oni aspoň len to chceli uznať, že my vlastne doplňujeme ich dokonalosť, že bez nás by nemohli byť tým, čím sú, nuž i toho bolo by dosť; ale oni to neuznajú nikdy, a preto žena ostane vždy tým poľutovania hodným tvorom, odsúdeným k otroctvu domácnosti.

VIERA: Dľa ich pojmu je cieľom nášho života, ku ktorému sme stvorené: vareška, ihla a kolíska. To náš svet, v obvode toho nám treba účinkovať, ďalej nesmieme.

MILINA: Ale je to smutná vec, dámy moje, že hlivieme v otroctve takejto mužskej nadvlády.

VIERA: Vlastnou vinou. Keď im vo všetkom ponechávame slobodnú vôľu, nehatíme ich, robíme ich my samy pánmi nad sebou.

LUJZA: To máš pravdu. Dnes naši majú zase schôdzku, idú sa zase zabávať, a my sa pokojne na to dívame a nudíme sa. Ja viem, že ani jedna z nás neohlásila sa proti tomu.

VIERA: Ja by som mala sto chutí prekaziť im tú schôdzku. Keď sa chcú zabávať, nech sa bavia v kruhu našom. (Vstane.)

LUJZA: Mne by sa to tiež páčilo. (Vstane.)

MILINA (odhodlane): Ja súhlasím s vami. Len treba vymysleť spôsob, ako by sa to dalo previesť.

VIERA: To je najmenšia starosť. Pozri, Miluška, tebe sa to dá najlepšie prekonať. Ty sláviš dnes svoje narodzeniny, z príležitosti tejto pozveš nás obe rodiny dnes večer na čaj. Takto sú všetci traja naši páni manželia lapení. Naši sa musia dostaviť s nami, aby ťa neurazili; to my už musíme zariadiť. Nuž a tvoj muž musí k vôli hosťom tiež ostať doma.

LUJZA: To je znamenite vymyslené. Výborne!

VIERA: No a či nemám pravdy? Keď nám oni nič nedoprajú, nech oni tiež nič nezažijú. Už bolo tých schôdzok dosť a dosť. Toto už — len čo ja viem — piaty raz sa schádzajú. Aby vraj zabezpečili zveľatok národnému životu! A nespravili posiaľ nič.

MILINA: Ale sa aspoň dobre pobavili, keď to došlo niekedy až k šampanskému.

LUJZA (podráždeno): Na to oni majú vždy dosť peňazí. Ale pýtaj od neho raz do roka na šaty, uvidíš, akú kyslú tvár spraví. Začne nariekať na zlé časy, pospomína všetky možné výlohy, spočíta každý desiaty príjem, tak že ukáže deficit, ktorý nám záhubou hrozí, ak dovolíme si tento luxus.

VIERA: Ach, čože, to sú šaty; ale spomeň mu len, že musíš mať nový klobúk! Začne behať po izbe hore-dolu (napodobní muža), zle-nedobre na všetky modistky sveta, pospomína svoje babky, ktoré nosily na hlavách kápky alebo hodvábne ručníky, dedené od prababiek, a bude ti dokazovať, že tým nagazdovaly majetky, ktoré my daromnou módou márnime. A nevieš, či sa hnevať a či sa mu smiať.

MILINA: Hahaha, to všetko ide do peňazí, ale pýtaj od nich len mizerné rukavice, a zasmeješ sa, do akých rozpakov ich to privedie. Ak je dobrej vôle, povie s vypočítavou galantnosťou, hladkajúc ti nežne ruku: „Ale, nebude to večná škoda zakryť tieto alabastrové rúčky rúchom kozľacím?“ Ak mu povieš, že to vyžaduje bon ton, že to patrí k toilette, nahnevá sa a pospomína všeličo, konečne i toilettu pramatky Evy, ktorá vraj nenosila rukavíc a je predsa nezapomenuteľnou v človečenstve.

LUJZA, VIERA (smejú sa): Hahaha!

LUJZA: Preto, dámy moje, ostaneme na svojom, ako sme sa usniesly, to jest dnešnú schôdzku im prekazíme. Nech sa bavia s nami!

MILINA: Dobre; ale ak oni nepristanú, čo potom?

VIERA: To nesmieme dopustiť!

MILINA: A jestli pozvanie moje odložia na zajtra?

LUJZA: To nesmie byť, lebo ináč je celá vec zmarená. Rob nahnevanú, urazenú, plač a použi všemožného prostriedku.

VIERA: Musíš si pomysleť, že je to začiatok akcie, ktorá je pre nás veľmi dôležitá!

LUJZA: My tiež vykonáme svoje.

VIERA: A preto len s chuťou k dielu! Miluška, neváhaj!

MILINA (chvíľku rozmýšľa, konečne zdvihne pohár): Dobre teda! Bog pomozi! (Pripije priateľkám.)

VIERA, LUJZA (štrngnú si).

VIERA: Ale my teraz už pôjdeme, aby nás tu mužovia nenašli a neprišli na to, že to vec vopred nami sosnovaná. (Berie klobúk a mantilu.)

LUJZA: To je pravda, čo chvíľa sú doma. Poďme. (Chcú odísť.)

MILINA: Ale mohlo sa vám ešte páčiť čo len chvíľku pobesedovať.

VIERA: Ďakujeme ti; vieš, čo máme pred sebou.

LUJZA: Ale vieš čo, Miluška, o veľa lepšie bude, keď nám pošleš písané pozvanie; skôr nám sadnú na lep.

VIERA: Áno, áno, to bude lepšie!… S Bohom! Buď opatrná a maj sa statne k veci. (Bozká ju.)

LUJZA: S Bohom! (Bozká Milinu.) Mnoho zdaru nášmu zámeru!

MILINA: S Bohom! Nedáme sa!

LUJZA, VIERA (odídu).