Za živa v nebi

Mišo. Predošlí.

MIŠO (vystúpi): Teraz neviem, či červeného a či bieleho doniesť. (Ostane pri dverách stáť.)

SOKOL (sústrastne pozoruje Ivana): Hm, hm, ja ti to verím, milý priateľu, že v prvé medové dni manželstva takáto afféra je veľmi nemilá krísa, preto najlepšie by bolo, keby tvoja pani ten čas zaspala.

MIŠO (pre seba): To verím; keď kočka zaspí, majú myši hody.

IVAN (trpko sa usmeje): Keď je človek tak rozčulený, ako ona, tu sen nesviaže oči.

SOKOL (rozmýšľa, ide k Ivanovi a klopne ho na rameno): Ja by som ti poradil prostriedok.

IVAN: Aký? Hovor!

MIŠO (k obecenstvu): To bude iste akýsi vizikátor, alebo rebarbora s mannou.

SOKOL: Kým pôjdeš do zasadnutia, budete ešte večerať.

IVAN: Nuž a potom?

MIŠO (pre seba): Rád by sa pripojiť. Taký doktor je len bezočivé stvorenie.

SOKOL (tajne): Vieš ty, čo? (Vytiahne z tobolky prášek v papierku.) Tento prášek dáš do vína tvojej žienke pri večeri, ale tak, že by to ona nezbadala; to ju pekne v sladký sen ukolíše (víťazne) a ty si pánom situácie.

MIŠO (nadstŕka uši).

IVAN (berie prášek; nedôverive): A čo je to?

SOKOL: Neboj sa toho; niet v tom nič nebezpečného: nevinný uspávací prášek.

MIŠO (k obecenstvu): To začína byť zábavná vec.

IVAN: Nemá to žiadnych zlých následkov?

SOKOL: Naskrze nie. Ručím ti za to svojím dobrým menom.

MIŠO (pre seba): Oj, to je slabé žiro. Na to Žid nič nedá.

IVAN: Dobre teda. Ďakujem ti. (Schová prášek.)

MIŠO (pre seba): Podobne. (Urobí poklonu proti Sokolovi.) Miško, to ti prinesie oročky! (Odbehne.)

SOKOL: Vďačne! (Berie klobúk.) Teraz už ostaň s Bohom, ja musím kuknúť, či je už miestnosť v poriadku.

IVAN: Čakaj! (Berie klobúk.) Odprevadím ťa. (Odídu.)