Za živa v nebi

Mišo. Predošlí.

MIŠO (vstúpi): Prosím?

IVAN: Dones kalíšky, ale chytro!

MIŠO: Už, už, prosím. (Odchádza, u dverí sa zastaví; k obecenstvu.) U nás to čo chvíľa tak bude, ako vo veľkom šenku: jedni odídu a druhí prídu. (Ukazuje piť.) Ale človeka by neponukli.

IVAN (zadiveno): Ešte si tu? Nepočul si, že chcem kalíšky?

MIŠO: Áno, ale som sa vrátil, či reku i niečo do nich?

IVAN: Do toho ťa nič. Dones len to, čo ti kážem; rozumieš?

MIŠO: Áno, prosím ponížene. (Stranou.) Ale žížnia! (Odíde, ale hneď sa zase vráti, nesúc na tácni kalíšky.)

IVAN (berie zpoza kulisne fľašku s koňakom a položí na stôl): Je to trápenie s takýmto starým riadom.

ZÁHORSKÝ: Ale čo, buď rád, že ho máš; tí mladší sú ešte horší.

MIŠO (postaví tácku na stôl): Nech sa páči. (Stranou.) Zvedavý som, koľko si ktorý nameria.

IVAN (otvorí fľašu a nalieva): Nechže sa vám páči, páni. (Zbadá, že je fľaša prázdna. Pozerá zadiveno raz na fľašu, raz na Miša.) Mišo, počuj, veď tá fľaša je prázdna!

MIŠO: Ale naozaj? (Obzerá fľašu.) Ach, a veru naozaj je prázdna!

ZÁHORSKÝ, SOKOL (smejú sa): Hahaha!

IVAN (prudko): Prázdna! Vidím, že je prázdna; ale nemá byť prázdna, lebo som ju ešte len predvčerom načal.

MIŠO (úzkostne): Oh, svätá Rebarbora, matička úzkosti, už je so mnou zle!

IVAN (prísne): Hovor, kam sa podel ten koňak? Alebo — (Zaženie sa na neho.)

MIŠO: Jaj, len nebiť, prosím ponížene, lebo ja som veľmi citlivý človek. Iste preto, že trpím tak často na bolenie zubov.

ZÁHORSKÝ: No, a od toho je dobrý koňak — pustiť na zuby.

SOKOL: Otužuje ďasná a zohrieva žalúdok. Či je tak, starký?

MIŠO: Veru, prosím ponížene, pán doktor, to ráčite najlepšie vedieť.

IVAN (okríkne ho): Ani slova! Odpovedaj na moju otázku! Kam sa podel koňak z tej fľaše?

MIŠO (v rozpakoch): Ja, veru — ja — ja ani neviem, — ja reku — ak by to myš…

ZÁHORSKÝ, SOKOL (smejú sa): Hahaha!

IVAN (usmeje sa): Mišo, Mišo! ale nie myš, ty starý hriešnik. Teraz ti ešte odpúšťam, ale ak sa mi to ešte raz stane, nuž si pamätaj, že ťa ani minútu viac netrpím v dome!

MIŠO: Pán veľkomožný… veď som ja stará nevoľná sirota.

ZÁHORSKÝ: Hahaha! Odkedy, Miško?

SOKOL: Hádam od narodzenia, čo?

MIŠO: Pán doktor by mali skoro pravdu. Tatíčka som ani neznal, a mamička mi umreli, keď som narukoval. A keď som mal ostať kaprálom, umrela mi milá. Ja som div od žiaľu nezahynul. Už ma nič viac netešilo, ani na execírku som už nešiel, a tí páni mali so mnou sľutovanie a dali ma do extra-cimry, aby som sa mal kedy vyžialiť, a dostal som extra-menáž, aby mi ťažké jedlo na ten čas nezaľahlo — chovali ma samým chlebom a čistou vodou. Potom som už nedostal ani šarže.

IVAN: Ale netáraj už toľko, veď som to už sto ráz počul, odkedy si u mňa. Choď a dones fľašu vína!

ZÁHORSKÝ: Ďakujem ti, priateľu, neustávaj sa. Ja už musím ísť zase domov kuknúť. (Berie klobúk.)

SOKOL: A ja, poviem ti pravdu, som natoľko rozčulený, že by mi teraz ani nechutilo.

IVAN (Mišovi): No len choď a dones!

ZÁHORSKÝ, SOKOL (Ivanovi): Nie, nie — ďakujeme ti!

ZÁHORSKÝ (Mišovi): Nenos, Miško!

IVAN (Mišovi prísne): Nerozumieš, čo ti kážem?

MIŠO (stranou): To je potom spravedlnosť na svete. Do týchto by lial nasilu, a mňa by pre kalíšok na šibenicu ťahal. (Odíde.)