Za živa v nebi

Predošlí bez Miša.

IVAN: Vidíš, Miluška, muž, šťastný v svojej domácnosti, spomína si a myslí na svoju ženu jak v návale svojich povinností, tak i v prúde zábavy. A spomienka tá ho v prvom páde obodruje, posilňuje, v druhom páde chráni, aby vo víre zábavy neutonul.

MILINA: Verím, ale základom šťastnej domácnosti jeho musí byť pravá, čistá láska.

IVAN: To áno, lebo domácnosť bez lásky je telo bez duše, je chrám bez Boha, a preto, žienka moja (objíme ju jednou rukou, druhou zdvihne pohár), láska naša je naše šťastie! (Štrngne si.) Ex, žienka moja, ex! (Vypije na dno.)

MILINA: Abyže večne tak bolo! (Vypije všetko.)

IVAN: Daj to, Bože!

MILINA: Ale mne sa už hlava točí. (Zíva.) Z nadšenia lásky ešte sa poddám vínu. Hahaha! (Smeje sa a zíva.)

IVAN: Hahaha! Bolo by to veru poetické takto z lásky sa opiť. (Stranou.) Zdá sa mi, že prášek začína účinkovať.

MILINA: Opiť? (Zíva.) Ešteže čo! To radšej umreť. (Položí hlavu na rameno mužovo a zíva.) Áno, umreť na hrudi svojho milo — vaného mu — mu — mu — ža. (Hovorí vždy slabšie, až zaspí.)

IVAN (ticho, významne): Účinok prášku nevystal. Až tuhšie zaspí, položím ju na diván, a ja kuknem do zasadnutia. Možno, že kým sa ona zo sna preberie, ja vrátim sa domov. (Obzerá sa a zíva.) Len keby čím skôr Mišo prišiel, aby som si mohol zapáliť. Snáď sa akosi preberiem. (Zíva.) Neviem, čo je to; ale i ja mám také ťažké oči, ani čo by som tiež bol prášek užil. (Zíva.) To víno musí byť akési tuhé. (Zíva. Pozre na Milinu.) Ako krásne spí. (Nežne deklamuje:)

(Hovorí vždy slabšie a trhano, až konečne zaspí.)