Fi donc!

Dali sme sa na cestu — medovú. Loď viezla nás dolu k poludniu.

Hneď na prvej stanici vystúpil mladý poručík.

„Ach, pán poručík!“ vítala ho moja žena.

Dolunižšie vystúpil stotník.^[8]

„Ako ma teší, pán stotník!“ vítala i tohoto Kuna.

Pri Pešti vysadol mladý muž v civilnom obleku.

„Skadiaľ vy, pán advokát?“ pýtala sa ho moja pani.

A všetkým trom dala si bozkať ruky a všetci traja tešili sa, že pôjdeme spolu do C.

Vyšiel som na palubu.

„Koľko siah je tu hlboký Dunaj?“ pýtam sa matróza.^[9]

„Skoro bez dna, pane!“

„Ale predsa!“

„Azda i desať siah,“ mienil matróz.

Pozrel som hore. Nebo bolo jasné a dolu vlnila sa modrá voda od slabunkého vetra.

Vyzdvihol som ruku. Lúče slnečné vlnili sa na drahokamoch mojich prsteňov a na prsiach lišťala sa skvostná reťaz. Okrem toho tiskal ma bočný vačok: hrúza peňazí bolo v ňom.

Nad loďou zavýskal vták „rybár“; prešiel ma mráz.

„Desať siah!“ šomral som cez zuby. „Predsa kus veľa!“

Vydul som prsia, vztýčil som hlavu a kráčal som dolu z paluby.

Najvzácnejšie nápoje dal som si doniesť a zabudol som na svet.

Sluhovia pokorne stáli za mnou a na najmenší pokyn leteli plniť rozkazy moje. Nebolo im zadarmo.

Podvečer kukla i Kuna, no rýchlo skočila zas nazad. Oči boli mi mútne, na líca vysadli mi ruže; zato ale čisto počul som z úst ženy svojej:

„Fi donc!“