ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišli sme domov, do Viedne. Kuna bola milá až na zjedenie! Vtedy bola móda tuhé šnurovanie. Nuž povážte, každé ráno dala sa Kuna šnurovať a mne udelená bola radosť každodenne sprobúvať, či svojimi desiatimi prstami objímem hybký driek svojej ženy!

Ó, to bola radosť! Bola mi len tým kazená, že nijak, neprišli sme k cieľu.

„Ty máš príliš malé ruky!“ vyhadzovala mi Kuna na oči.

Takto milo plynul mi čas.

Asi o týždeň po našom príchode dostal som i priateľov.

Stotníka preložili, poručík mal „urlaub“^[10] a advokát mal dáky veľký proces, ktorý nevyhnutne potreboval jeho prítomnosť vo Viedni…

Mal som teda i priateľov. Niežeby ich bol rád videl alebo nerád, ale nenávidel som ich!

Vtedy naučil som sa, aký to rozdiel voľakoho nerád vidieť a nenávidieť!

Lebo keď Kuna, jediná dáma, hrala sa s troma mužmi o zálohy, to som nerád videl, a keď za záloh namiesto súdeného bozku dala vždy dva, to som tiež ešte len nerád videl; ale keď potom domyslel som si iné, to, čo nevidel som, vtedy nenávidel som ju, ich, seba — všetko!

Ináč mali sme veľkolepé zariadenie. K pánom prišli i kone, ekvipáže.^[11]

Kuna nenudila sa teda!

Zo šnurovacích prób vyostal som.

„Pán stotník má marciálne^[12] ruky, tie ti driev dostačia!“ radil som milej ženuške.

Ona zadivene pozrela na mňa a mykla hlavou.

„Žiarlivý, fi donc!“ riekla s opovrhovaním a cvendžavo zasmiala sa. „Ináč prijmi moju vďaku za láskavú radu!“

Predobedom doniesol sluha program jedál.

Červenou stužkou značila Kuna, belasou ja.

„Kde bude veľkomožná obedovať?“

„V jedálni. Pozvaní sú i…“

„Áno, áno! Pán X. stotník, Y. poručík, N. advokát!“ skočil sluha do reči.

„Nie veľkomožný pane!“ oprával ma s drzým úsmevom sluha. „Je pán X. stotník, okrem toho ale pán doktor Z., radca P., ďalej profesor…“

„Dobre, dobre, Jean! Mne doneste sem obed!“

„K službám, vaša milosť!“

* * *

Ó, ty slabé, krásne pohlavie, zvlášť ale vy, veľkomestské ženy, ako ľúbim vás ja! Veru! Koľko múdrych myšlienok odhodil a koľko sprostostí previedol som pod vplyvom vašim! A vy ľúbezne usmiali ste sa, alebo nechutne stiahli ste farebný pyštek a koniec koncov povedali ste: ,Fi donc!‘

No či ďalej ísť? Či opísať, ako stal som sa šťastným otcom pekného chlapčeka, potom dievčaťa, potom zas chlapčeka atď.? Či opísať, ako koniec koncov ušiel som predsa len svetom?

Opísať lepšie, obšírnejšie, viac, všetko…? Nie, nemožno mi!

Fi donc!