ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale videla Chujava i deň veľmi pekný, radostný, slávny, lež až po rokoch, keď sa v nej všetko na lepšie premenilo, ba sa stalo svojím opakom. Ako to prišlo, vyrozumieme z opisu slávnosti, odbavovanej v Kobzayovskom kaštieli.

Vidíme tu všeobecný čerstvý ruch, len nie taký, aký bys’ v panskom dome očakával. Na dvore vidno mnoho rozmanitých príležitostí, ale nie sú to ani koče ani batáre, lež maľované vozíky, ba i obecné vozy. V čeľadníku sedí za jedľovým stolom mnoho pohoničov, ale sú to len obecní sluhovia a sedliaci, nie vyšnurovaní držitelia opraty s rukavičkami. Po chlievoch žuje sence mnoho cudzích koni, ale nie sú to vysoké paripy, lež len obecné väčšie menšie škapky. V kuchyni varí sa a smaží, lež nie kuchár obskakuje železné ohnisko, ale ženské s bielymi záponkami. Taniere, misy, sklenice odnášajú a prinášajú nie mládenci v dolománoch,^[49] lež dievčatá s bielunkými opleckami, lesklými živôtkami a belavými záponkami. V panskej jedálni sedí za dlhým dubovým stolom mnoho hostí, ale nie sú to pyšní aristokrati, lež skromní evanjelickí farári, učitelia, so svojimi manželkami a dakoľko svetských pánov a paní. Ženské, medzi ktorými i dakoľko paničiek, zaujímajú čestnejšie miesto, posledné domový pán, farár Rastic.

Čo? Farár domovým pánom v kaštieli Kobzayho? Tak je, a čo viac, pansláv Rastic. Hostina platí jeho narodeninám, ku ktorým sa sišli zblízka i ďaleka počestní priatelia, všetci tak osvedčení Slováci, že by sa bolo mohlo zaviesť vyšetrenie o panslavistickom spiknutí.

Preto i rozhovor sa viedol výlučne v reči slovenskej a bol dôverný, srdečný, hlučný, veselý, bo všetci boli v najlepšom rozmare. Nikto nehľadel pred seba zadumane, ako býva neraz pri väčších hostinách: lež žartovali, smiali sa, sdeľovali si vospolok novinky, hovorili o veciach národných a krajinských, o udalostiach doma i za hranicami.

Prípitky započal starší bratstva Lukáč.^[50] „Ty,“ hovoril obrátený k Rasticovi, „zrodil si znovu obec. Aký to rozdiel medzi Chujavou bývalou a terajšou. Keď som ťa uvádzal do úradu, vyzerala tak, že sa človek až zle cítil pri pohľade na ňu. Chalupy boly všetky drevené, z neotesaných brvien alebo prútia, bez dymníkov, s vetchými pozalamovanými strechami, nadto tak neporiadne rozmetané ako stračie hniezdo. Dvory plné hnojnice a smetí, neopravené sady a záhrady, pustá divočina. Prázdna škola klesala na hromadu. Ešte i tie ošarpané krčmy hrozily židom a pijanom zalomením. Náhle človek s hradskej cesty sišiel v daždivej chvíli, bahuriny v suchej koľaji také, že až osi zem rýpaly. Zo všetkého vyzerala tá najkrajnejšia spustlosť, chudoba, bieda, červíctvo. Chujavčania boli rozkričaní ako ľudia korheľskí, neúctiví, spurní, bezbožní. A teraz! Všetkého toho opak. Sídlo nešváru a chudoby premenilo sa v sídlo poriadku a zámožnosti. Najspustlejšia obec stala sa mohutnou; najbiednejšia dedinka prevyšuje veľmi mnohé z našich poľných mestečiek.^[51] To všetko tvoje dielo, brat. Za krátky čas vykonal si veci veliké. Večná ti pamäť i sláva!“

„Sláva, večná sláva!“ zdvihli všetci so štvrngotom poháre.

Rastic sa uklonil zdvorile. „Premena k lepšiemu je, pravda, zrejmá, ale zásluhy chybne pripisuješ mne samému. Vidíš, brat môj. Za celých desať rokov, toľko temer ako tu, farároval som v Žabci, a nič spomenutiahodného som nevykonal. Prečo? Bo som stál ako prst samotný. Učiteľ, panstvo, dvorské osobníctvo, župní úradskí, všetko bolo proti mne, snižovali, uvádzali ma v ošklivosť pred ľudom, ako sa to vodieva rozkričaným panslávom. Mal som čo robiť, aby som sa len v úrade udržal, tak soptilo na mňa, shora podporované renegátstvo.“

„Hanba a potupa renegátom a ich patrónom!“ zahučali spolustolovníci. „Oni hatia náš národný vývin. Pre nich väzíme vo večnom barbarstve.“

Rastic pokračoval ďalej. „Že tu môžem preukázať dačo, to pošlo odtiaľ, že sme sa ako divom shromaždili štyria horliví, obetaví, rázni milovníci ľudu slovenského, ja, učiteľ Semenák, pravotár Stupnický a úradník Rozumovský.^[52] S týmito, páni, musím deliť svoje zásluhy a činím to vyznanie s radosťou.“

„Pán úradník Rozumovský bol, tuším, tu prvý,“ pretrhol ho Lukáč.

„Jeho,“ prisvedčil Rastic, „povolal prvého do služby Kobzay. On potom uviedol pána pravotára Stupnického, oba pritiahli mňa, ako spolužiaka, a ja som bol tak šťastný, utrafiť na učiteľa Semenáka. Štyria sme potom spojili svoje rozličné schopnosti a podporovali sa vospolok proti vonkajším nástrahám. Protivníci darmo búrili proti nám, stavali nám rozličné osídla, chceli nás ohnusiť ľudu, keď sme boli zajedno, podporovali sa i radou i pomocou. Čo by ľahko boli vykonali s jedným, to nemohli vyviesť so štyrmi. Ale i čo sa docielilo, to sa docielilo spojenými silami všetkých. Potom i zriedkavé priaznivé odolnosti treba vziať do úvahy.“

„Pekne od teba,“ pochválil ho Lukáč, „že uznávaš i cudzie zásluhy. Ale, buď rečeno bez obrazenia tvojich spolupracovníkov, tys’ predsa bol podnetom a dušou všetkého. Mohol bys’ nám vyložiť, čo všetko sa tu dialo od tvojho príchodu, ako ste docielili tak skvelých výsledkov.“

„Rozprávaj, brat,“ ozvali sa mnohí z farárov.^[53] „Od muža tak blahodarne pôsobivšieho jest čomu sa učiť.“

„Pamätajte,“ odporoval Rastic, „že nie sme sami. Tu, hľa, i vaše drahé ženičky a dcérky. Mám ich nudiť suchým rozprávaním vecí prísnych?“

„Aj!“ vzala slovo pani Lukáčová, „pán brat je zdvorilý, a tým nás obrazil. Či už my ozaj nemáme žiaden smysel pre veci vyššie? Nič iného nás nezaujíma ako klebety a šialené parížske módy? To veru pekná poklona. Žiadosť pánov je i našou. Prosíme ju vyplniť.“

„To bude,“ dodaly iné panie, „najväčším pôžitkom, akých sa nám v Chujave dostať môže.“

„Tak už teda,“ uškrnul sa Rastic, „odporovať nemožno. Vina nebude moja, keď sa panie sestry a paničky zle u mňa zabavia.“

„Predoslať musím,“ odkašľal, „že moje pôsobenie pošlo ďaleko za medze, ktoré som si prvotne vytýčil. Prišiel som do Chujavy jedine s tým, že budem ako možno najlepšie vzdelávať cirkev, vyučovať ľud, čo je vlastné naše povolanie. Na polepšenie hmotného jeho stavu nemal som ani pomyslenia. To prišlo potom neočakávane.

Náš slovenský ľud je po celej krajine, v dedinách i po mestách, nadmieru zanedbaný, ako úhorom ležiaca, nikým neoraná roľa. Vyššie a zámožnejšie stavy sa ho zriekly, vrchnosti sa ho cudzia, starajú sa len o zahladenie jeho reči. Ešte i tí, ktorí z ľudu pošli, pohŕdajú ním, zapierajú ho, aspoň nič oň nedbajú, niet v nich žiadnej túžby mimo chleba, žiadnej národnej hrdosti a horlivosti ako v synoch a dcérach iných národov. O svoj národ nedbajú, bo výchova im ho odcudzila, za nesvoj nemôžu sa srdečne oduševniť. To príčina, že i farári a učitelia u nás sú zväčša len nádenníci a ľud zostáva akousi mŕtvou masou.

Takým nádenníkom bol i môj predchodca v úrade. Pokladal sa za veľkého vlastenca, pchal sa do kaštieľov, ľudom oproti tomu pohŕdal. Neznal ani jeho reč, len ledabolo, a chlúbil, vystavoval sa tým, ukazoval svoju barbarskú nevedomosť ako dôkaz, že on nie je panslávom. Vykázal akotak svoju kázeň, či v chráme či na smetiskách, a s tým koniec jeho pastierovaniu. Bol by chcel maďarizovať ľud, ale to chodí s velikým ustávaním, dal teda pokoj. Mal na starosti len gazdovstvo a karty. Pre svoje maďarónske handabandy a necirkevného ducha, frivolné zásady náboženské,^[54] zaľúbil sa odrodilým pánikom a dostal ich priazňou faru mastnejšiu. Ľudu, farníkom neosožil nič.

A neschopný, zhovädilý učiteľ nielen že povolaniu svojmu nezodpovedal, lež i škodil cirkvi premnoho. Od neho vychádzala hlavne skaza. Za štyridsať rokov svojho úradovania pokazil celú obec, vychoval pokolenie pijanské, nemravné, ošemetné, bezbožné. Keďže bol súčasne zapisovateľom, chodil ustavične so sedliakmi po krčmách, pil v richtárskom dome. A na nešťastie bol v obci obľúbený, lebo vedel mnoho trpieť, lichotiť a učiniť sa vážnym. Sprostáci ho počúvali ako dákeho proroka. Chodil ustavične za kmotra, jeho žena za kmotru. Temer všetky deti boly jeho krstniatka. Aspoň na žiadnych krstinách nechýbal. Tak i žiadne veselie, ani oddávky, ani kar neobišly sa bez neho. Tých pár detí, ktoré prišly do tej biednej školy v zimných mesiacoch, ani za tri roky čítať nenaučil a rozpustil tak, že to pred očami jeho všetečilo, nezbedy vyvádzalo, šeptalo, klmalo, bilo sa. Tak vychodili z jeho dielne samí ošemetní rozpustilci. Sdelil i tým akéhosi zlého ducha, ktorí vcele nechodili do školy. Za mnohé roky premenil celú obec na Sodomu.“

„Sedliaci,“ skočil mu do reči Kaňuch, „pripovedali si, že nikdy viac takého dobrého rechtora mať nebudú; a predsa zachádzali s ním vždy skrbne, často nadmieru neúctive. Plácu mu nikdy, ani ako učiteľovi ani ako zapisovateľovi, povýšiť nechceli. Za písanie prosieb, závetov, smlúv a iných súkromných vecí nikdy mu iné nedali, ako žajdlíček toho smradu,^[55] ktorý vypili s ním. Jeden lotrovský korheľ, akýsi Humenský, zneuctil ho neslýchane na ulici, nadával mu s velikým krikom a tykaním do zbojníkov, lotrov, starých huncútov. Farár i obžaloval oplana, ale čo? Slúžny ešte učiteľovi vyčítal kapitolu, že sa nadrapuje s ľuďmi.“

„Rozprávajú ľudia doposiaľ o tom kúsku uhorskej spravodlivosti,“ pokračoval Rastic, „učiteľ však bol pravým morom obce. Čo si s ním počať? Ani ho odstrániť, bo ľud predsa bol s ním spokojný, ani nahradiť jeho nedbanlivosť, bo fúkal ako jež, metal a šmáral všetko, keď som prišiel do tej školy.“

„Na šťastie moje i obce, starý pijan o pár mesiacov dokončil beh života a jeho miesto zaujal terajší môj verný spolupracovník Semenák. On spojuje v sebe pre národného učiteľa dostatočné vedomosti so zriedkavou horlivosťou a nezištnosťou.

Druhý by bol započal s tým: „Vystavte mi školu a polepšite plácu, pri ktorej vyžiť nemôžem.“ Ale Semenák nie tak. On chcel si napred získať lásku a vykázať sa zásluhami. Konal teda omnoho viac, než čo by i najprísnejší sudca za najväčší plat bol požadovať mohol, a trpel ako Jób. Chodil sám z dom do domu, láskal dietky, nahováral rodičov, vodil sám chlapcov a dievčatá do školy, daktorým z nich i knižočky daroval.“

„To bolo kus krušnej a kyslej práce,“ pretrhol ho Semenák. „Nedajbože presvedčiť ich o potrebe výučby. Keď som sa odvolával na židov, že oni žiadne dieťa bez výučby nenechajú a žiadne nákladky na to neľutujú, odvetili mi: ,U žida je to jeho živnosť, jeho hlavné dedičstvo, u nás sprostákov nič. Či si sa dačo učil, či nie, všetko jedno. Hľa, Humenský chodil i do latinských škôl, a čo z neho? Ani len richtárstva dodriapať sa nemôže a je posledný v obci. Nejeden, čo školy nevidel, má sto ráz viac poctivosti.‘“

„A či nemajú pravdu?“ ozval sa učiteľ Škorec. „I ja mám v obci takého mudráka, ktorý aj listy a prosby sedliakom píše; a predsa je to ten najväčší lump, korheľ, galgan. Mám zasa iných, ktorí si veľmi počestne vedú, sú dobrí gazdovia, dobrí čeľadní otcovia a predsa do školy nikdy nechodili. Na tom naozaj veľmi málo záleží, či sedliak a chalupník vie čítať alebo nie.“

„Áno,“ pokrútil hlavou Semenák, „ak sa len čítať deti naučia a potom nič viac, alebo len cudzie reči, ako Humenský v svojich latinských školách. Ale treba i vecné vedomosti deťom sdeliť a uspôsobiť ich k rozumeniu kníh, aby sa potom ďalej vzdelávaly samy. Potom treba sieť tých škodlivých povier roztrhnúť, do ktorých je ich rozum v dome rodičovskom zasnovaný.

A čo nadovšetko, treba v nich vzbudiť pravú bázeň božiu, zošľachtiť ich srdce a vôľu, zásobiť ich dobrými mravnými zásadami. Vtedy škola nebude dačo zbytočného. Dorastie pokolenie rozumné a mravné. A to tiahne za sebou i hmotné blaho.“

„Tak je,“ prisvedčil Rastic, „a môj šľachetný priateľ a pomocník Semenák činil to s nezlomnou vytrvalosťou, zriedkavým sebazaprením. Neviazal sa na hodiny a prísnu povinnosť. Súc sám jediný, podelil si dietky, podľa pokroku, na triedy a aby jedny nezevlovaly, keď sa zapodieva s druhými, hneď svolal zvonom staršie, hneď mladšie. Učí cez celý deň, ba ešte i v noci, pri svojich sviecach. A činí to s takou láskou, že ho deti majú radšej než vlastných rodičov. Obstupujú, oblapujú ho, vešajú sa na neho. Lebo i hrá a baví sa s nimi, je s deťmi deckom. Pri peknej chvíli vyvedie ich na dvor, do záhrady, na pole a práve vtedy učí ich najviac, keď o učení ani zdania nemajú. Deti samy pýtajú poučenie, tak vie vzbudiť v nich duševnú samočinnosť. Zaopatrí im tu i tam i spoločnú zábavu s rodičmi; preto i týchto oduševňuje. Nikdy ste takú kypiacu ochotu nevideli. Deti plačú, ak ich rodičia zdržujú od školy. Pokuty žiadne neužíva, ani nepotrebuje. Jeden prísny pohľad alebo slovo je dostatočná pokuta. Bude to svet, keď takto vychované pokolenie zaujme postať života. O školský plat nikdy sa neuháňal, nenabehoval, neodkazoval na rodičov.

Tak sa stalo, že predtým prázdna škola preplnila sa a úspech bol prekvapujúci. Rodičia len ústa otvorili, čo to všetko tie ich detinky vedia, a počali stydieť sa ich. Bo neraz, keď činili alebo pohovorili dačo neslušného, deti ich zavrátily a harušily.

Pán učiteľ dobre rátal, že úspech vo výučbe vystaví aj školu. Za dva roky trápil a tiesnil sa v budovisku starom, na tretí mal pohodlnú murovanú školu. Podliaci sa darmo odvolávali na pána s velikým nosom hovoriac: ,Nech buduje školu, keď nás o peniaze sosbierané na ňu ozbíjal.‘ ,Čo z tých žalôb?‘ odvetili rozumnejší. ,Ak budeme len vtedy mať školu, keď sa pri terajších pánoch spravodlivosti dovoláme, škoda nám i hovoriť o škole.‘ Ochotní donútili neochotných, a hoci panstvo nedalo na to kúska dreva, predsa vystavili školu poriadnu, spolu s inými budoviskami, chlievmi, humnom, sypárňou. Pán učiteľ už vtedy pojal si tovarišku života.“

„Za ten čas,“ ozval sa tento, „stravoval ma pri svojom stole pán farár z lásky.“

„Ako by nie,“ riekol Rastic. „Veď ste pracovali aj za mňa. Nedovolil mi, bratia, ani vierouku prednášať. ,Deti sú,‘ vraj, ,už len na mňa privyknuté. Aby sme ich nemýlili, chcem ich sám učiť všetkému.‘ A mal pravdu. Ja by som nikdy nebol dokázal získať si v takej miere tú mrvu.“

„Som vôbec,“ pokračoval, „ctiteľ a milovník učiteľov. Vy, páni, ste hlavní vzdelávatelia ľudu. Bez vás nič by neosožily všetky naše kázne, hoc by cicerónske boly.^[56] Mládež poučiť a zošľachtiť, to hlavná vec. So starými hriešnikmi už nič nevykonáš. Cením teda vysoko vaše obtiažne povolanie. Ale so svojím dobrým učiteľom som zvlášť spokojný. Je to muž na to narodený, žije vcele svojmu úradu, pokračuje v ňom s akýmsi svätým zápalom. Čo iným nechuť a omrzlosť, to jemu pôsobí najväčšiu radosť.“

„Našlo by sa to i viac ochotných,“ ozval sa Škorec, „keby ľud bol vďačný a farári takí ako vaša velebnosť. Ale v sedliakovi niet kvapky uznalosti. A odkedy dostal slobodu a vlastníctvo, je ešte stokrát skrbnejší a ošklivejší. Vystatuje sa: ,Ja pán, ja pán.‘ Ale len žerie a pije, len sebe povyšuje s roka na rok plácu, učiteľovi ešte ujíma. Predtým pracoval so statkom za tridsať krajciarov cez deň, teraz žiada päť zlatých. Ale rechtor dostáva i teraz len tak štyri krajciare kľúčového, ako keď si za to mohol kúpiť funt mäsa.^[57] Ba ešte i z toho mu nestydatec utiahne. Krúti hlavou, že zabudol, že stratil, že mu veru chýba krajciar. Ale ak prídeš po spievaní do jeho domu, vrhne ti práve tak dva krajciare ako tulákovi žobrákovi. Na oferu ti vrhne gombičku bez uška, alebo ešte vezme z kôpky, nie žeby vrhol svoj žobrácky polkrajciar. Sprostý nádenník teraz žiada na deň zlatovku, a učiteľovi nepadne na deň ani pol zlatovky. Neostýchajú sa ani na poli škodu zrobiť. Tu ti spasú lúku, úrody, tam skradnú zemiaky, mak, kapustu. Keď som bol na tom driečnom ,náhrodňom náukobehu‘,^[58] kde sme všetko poznali, čo ministerstvom poslaní učbári nevedia a doma sa vystavili klebetám, akýsi planý človek poorezoval mi všetky klasy v krížoch. Sedliak je neuznalá, nevďačná stvora. A z pánov farárov kto je tak láskavý oproti svojmu pomocníkovi ako vaša velebnosť? Vedia len rozkazovať a bremená nakladať, ktorých sami sa prstom nedotknú.“

„Práve to je,“ odvetil Rastic, „že môj Semenák nedal sa mýliť žiadnou nevďačnosťou, z ktorej i jemu zprvu hojne za podiel sa dostalo. Uznali, že je dobrý učiteľ, ale mu nič nedali. Ba našli sa i mudrci, ktorí na jeho vecné vyučovanie reptali, že len hlúpstva kadejaké učí. Navyknutí hľadať všetku múdrosť v reči, boli by chceli, aby deti učil maďarsky a nemecky. Čo im, vraj, po všetkom, keď nebudú rozumieť, čo hovoria páni? To pravda, že teraz došiel zaslúženej odmeny; ale či to mohol predvidieť? Ani zďaleka. Lebo pozdvihnutie tak hlboko padlej obce záviselo od nenadálych udalostí.“

„Úmysly naše,“ pokračoval Rastic, „boly zpočiatku skromné, obmedzovaly sa len na naše vlastné povolanie, na školu a výučbu.

Náhle každodenná škola prišla trochu do poriadku, chcel hneď pán učiteľ zaviesť i nedeľnú školu pre dospelejšiu mládež. Ale ja som ho odhovoril od toho. Dajte tomu, reku, nateraz pokoj. Škoda to započínať, o čom možno predvidieť, že sa nezdarí. Napred si musíte odchovať inakšiu mládež. Terajšia rozbujnelá a zhovädilá vám nepríde.

Za možné som oproti tomu uznal zavedenie skromnej opatrovne maličkých. Svolajúc po nešpore gazdov a gazdiné na farský dvor, takto asi som ich oslovil: Drobné deti zapríčiňujú vám v čas poľných prác velikú starosť. Po poli ich so sebou všade vláčiť nemôžete, doma musíte zanechať pri nich staršie deti, ktoré by alebo do školy ísť maly, alebo vám pomáhať mohly. Potom deti samy všeličo dokážu, najmä s ohňom. Zamykať ich do chyže už preto neradno, že zdivejú ako zver. Chceli by ste dačo máličko obetovať, aby ste sa tejto klopoty zbavili a dietky v bezpečnosť uviedli?

,Ba veru neviem,‘ ozvala sa jedna nevesta, ,čo by som dala, keby mi dakto starosť o deti s krku sosňal,‘ a ostatné prisvedčovaly.

,Tomu,‘ pokročil som, ,ľahká a lacná pomoc. Stará, nevládna Kapustaňa býva vždycky doma, a znáte ju ako triezvu, poctivú, rozumnú osobu dobrých mravov. Odneste teda deti k nej. Ona vám ich za maličkú náhradu nielen opatrí, lež i trochu pocvičí. Dajte jej po štvrtke žita od decka,^[59] nuž bude vám i jej spomôžené.‘

,Ja dám vďačne, i ja,‘ ozývaly sa radom ženy. Kapustaňa, s ktorou som už predbežne vec vyrovnal, bola predvolaná a zjednaná. Tak sme mali opatrovňu maličkých, aká môže byť na chudobnej dedinke.

Dietky sa tam nielen ochraňujú, lež i cvičia trochu. Kapustaňa ich učí, podľa návodu pána učiteľa, ktorý ústav každodenne navštevuje, čísliť, zvieratá, stromy, byliny, kamene poznávať, ba i modliť sa a spievať. Potom im všeličo rozpráva a hry navrhuje. Bo hlavná vec je len zábava a ukrátenie času. Privykajú deti aj na poriadok, čistotu a spoločenské obcovanie. Pod dozorom budí a ostrí sa v nich i mravný cit, keď ich opatrovkyňa tu pochváli, tam pohaní.“

„Môžem povedať,“ ozval sa Semenák, „že to potom, keď prídu do školy, ktorá sa im ako odmena predstavuje, na deťoch poznať. Ktoré nechodily do opatrovne, nevedia ani do piatich načísliť, sú vcele blbé, každého myslenia neschopné: ktoré však chodily, v tých sú duševné schopnosti už trochu vzbudené, ba znajú už i maličké počty a modlitby. Omnoho menšia je s nimi klopota. Je to dobrá príprava pre školu.“

„Tak sme učinili všetko,“ vzal zasa slovo farár, „čo bolo možné pre duchovný prospech svereného nám stáda. Ale na tom nemali sme dosť. Obrátili sme pozornosť na hmotné potreby ľudu, zúboženého pre svoju nedospelosť a chýliaceho sa ku konečnej záhube.

Bolelo ma, keď som videl, ako sa mu vodí. Nenadále oslobodený sedliak zle užíval svoju slobodu. Šlo k tomu, že sa uvrhne do stavu tisíc ráz horšieho, než bol pod panštinou, do úplného holomstva a zajatia židovského. Lebo oddal sa ozornému pijanstvu a márnil i samotný základ hospodárstva, osminy. Náhle sa dozvedeli, že predtým panské role, lúky sú ich vlastníctvom a že ich možno i predať, hybaj, pili a brali na ne, ako baran na rohy, až im židia dali výstav^[60] a vyháňali nahých z domu. Nadobúdal len triezvy richtár Hučko a skrbný Pelechavý.“

„Tento,“ zamiešal sa úradník Rozumovský, „vytrhol i Kobzayovi z ruky tie štyri sedliacke osminy, ktoré tak nadužíval na ukrivdenie sedliakov. A to dosiahol fígľom. ,Čo im z tých osmín, pán veľkomožný?‘ hovoril potuteľne. ,Nech mi ich predajú,‘ Kobzay si dal povedať, bo sa nachádzal tiež ako neviestkár, hráč a šialený milovník skvostu vo večných nesnádzach. ,Budem im robiť za ne sto dní s koňmi.‘ Kobzay pristal, bo sme nemali nadostač záprahu, len sto zlatých si ešte k tomu vyjednal. Kúpa sa uviedla do poriadku a chytrý Pelechavý čo neurobí? S dobrými koňmi robil sebe, pre pána kúpil dve také mršiny, čo bys’ ich metlou zabil. Na týchto odrobil sto dní a potom škapky predal so ziskom.“

Hostia sa smiali, slovo prevzal zase Rastic. „Pelechavý neustúpi v lakomosti a fígľoch žiadnemu židovi; ale ostatní sedliaci rútili sa strmhlav do priepasti holomstva. Ako to prekaziť? radili sme sa s pánom úradníkom Rozumovským a pravotárom Stupnickým.

Pretriasali sme všetko, a všetko sme našli nedostatočným. Kázať proti pijanstvu? To znamená hádzať hrach na stenu, hus oblievať, murína umývať. Zriadiť spolok striezlivosti? Nikto z tých, ktorí ho potrebujú, nepríde do neho. Nezostávalo nič iného ako dochovanie zdravšieho pokolenia. Ale toto príde pozde, keď už zhovädilí otcovia a matky všetko premárnia a deti nebudú mať viac čo ochrániť.

Aby sme aspoň trochu opozdili konečnú skazu nešťastných, uvažovali sme, ako by smierniť tú hroznú úžeru, ktorou si židovstvo ľud kresťanský podmaňuje. Lebo to až vieru prevyšuje, ako židia vedia koristiť z večných peňažitých nesnádzí aj hýrivých pánikov i zhovädilej sedľače. Len jeden príklad na to. Za štyridsať zlatoviek musel platiť oplanský Humenský takéto úroky: Zasadiť do svojej role štyridsať korcov^[61] židovských zemiakov, roľu zo svojho pohnojiť, zemiaky posadiť, dva razy okopať, v jeseni vybrať a domov priviezť. To činí omnoho viac než istina sama a sedliakovi nezvýšil sa ani jeden vozík hnoja pre jeho potrebu. Takto musí dlžník prísť o pár rokov so všetkým činom do rúk veriteľových. A to predsa ľahkomyseľných korheľov neodstraší. Len pijú a robia dlžoby. Daň nikdy nezaplatia ináč ako zo židovského mešca, keď predsa majú zárobok taký, že by tri, štyri dni všetko vyplatily. Čo tu počať? radíme sa. Ako týchto ľahkomyseľných bláznov ochrániť aspoň pred tou nesmiernou úžerou, ktorej už i sám zákon otvoril brány dokorán? Hotová pomoc bola by bývala v chrámovej pokladnici. Ale čože? Chrámové peniaze nosia sa napospol do úrokovní. Ich opatrovníci štítia sa sveriť ich sedliakom. Bo sedliak slovo nikdy nedrží, najmä oproti cirkvi a farárovi. Spoliehajúc sa na večné zhovievanie a beztrestnosť, úroky za roky a roky neplatí a pritom zas iné dlžoby snuje a pije na úver. Na preznačenie (intabuláciu) v pozemkových knihách pristať nechce, bo to pri malých sumách i nákladné. A bez toho ani sa nenazdáš, keď počuješ, že osminy sú predané z ruky, alebo prišly na bubon. Navrhnem teda založenie malej vzájomnej pomocnice.“

,Pomocnica,‘ priateľ Stupnický na to, ,podmieňuje nielen pôžičky, lež i vklady. Jedni musia dať zbytočné peniaze, aby sa druhým mohly požičať. V Chujave kto ti čo dá? Zpočiatku aspoň nikto nič, bo ľud ešte nevie, čo to. Ale dačo predsa učiníme. Vypracujeme stanovy a pošleme na potvrdenie na ministerstvo, aby to malo zákonnú moc. Do počiatku dáš celú chrámovú pokladnicu. Táto bude slúžiť za základ a sama len brať celý úžitok. Väčšie sumy zabezpečíme v pozemkovej knihe, menšie dáme na zmenky a budeme pritom pokračovať vcele podľa zákona, požadovať zovrubné dodržanie času. Keď uvidia, že to nie žart, naučia sa poriadku. Ja obstarám všetko zadarmo.‘

,Aby si nebol obťažený,‘ hovorím, ,povediem ja zápisnice. Ty obstaráš len právne záležitosti, menovite vyberanie dlžôb. Teba sa budú väčšmi báť, a mne neuprositeľnú prísnosť úrad nedovoľuje. Vystavil by som sa najväčšiemu nebezpečenstvu.‘ Tu vidíte, páni, ako sme sa vzájomne podporovali, jeden druhého nedostatky doplňovali.

Všetko sa čerstve uskutočnilo. Otvorili sme vzájomnú pomocnicu na dedine a nie bez príčiny sme ju tak nazvali. Bo našli sa čoskoro i takí, ktorí svoje zbytočné peniaze sverili nám, aby im doma bez úžitku neležaly, alebo aby sa s márnotratníkmi za svoje užierať a hrdlovať nemuseli. Prichádzali aj zo susedných obcí k nám i o pôžičku i s peniazmi. Tak sme vždy s väčšími sumami narábali a vždy viac vyťažili. Doteraz sa chrámová pokladnica zdesaťnásobnila.“

Starší Lukáč, ktorý to s velikou bedlivosťou počúval, sa ozval: „A či to je účastinársky spolok, tá vaša vzájomná pomocnica?“

„Naskrze nie,“ odvetil Rastic. „Vkladatelia berú len úroky, šesť od sta; s výťažkom nedelíme sa s nikým.“

„A ako to ide s veriteľmi?“ tázal sa ešte Lukáč.

„Zprvu,“ slovil Rastic, „bol s nimi kríž. Chceli zachádzať, ako zvykli s cirkevnými pôžičkami, driek podržať na večnosť^[62] a úroky platiť po rokoch alebo nikdy. Keď ale jeden-druhý sa popiekol, pamätali na svoju povinnosť a dodržiavajú zovrubne čas.

Nemiernej úžere učinil náš podnik koniec, keď sa obchod ujal a rozšíril. Už nemohli viac tak lúpiť; museli snížiť i oni úroky. To bol prvý môj krok za medze cirkvi a školy.“

„Ale zostával ešte jeden druh úžery, z ktorého koristili nielen židia, lež i pár zámožnejších sedliakov.

Vodilo sa i u nás, ako všade. Planí gazdovia vytrovili sa cez zimu zo všetkého. Jedných pritisla daň alebo žid. Museli popredať, čo sami pre svoj dom a hospodárstvo potrebovali. Druhí mali veselie, krstiny, pohrebný kar. Museli, mocou obyčaje, napájať celú obec, aby horšími od druhých neboli. Mnohí vláčili bez zvláštnej príčiny korec za korcom do krčmy, mužovia zjavne, ženy a synovia tajne. Na jar potom ani čo zjesť, ani čo zasiať a posadiť. Koristili z toho obrezaní aj neobrezaní úžerníci. Požičiavali zbožie a zemiaky tak, že im dlžník tri za jeden korec vrátiť musel, alebo siali a sadili s chudákmi napoly. Takému zdieraniu, myslím si, musí sa urobiť koniec. A pomoc bola snadná. Vo vzájomnej pomocnici ležaly práve peniaze bez úžitku.

Ohlásim teda cirkevný sbor^[63] a rieknem shromaždeným: ,Vystavme priestrannú sypáreň s pivnicou. Mnoho to stáť nebude. Kameňov máme pod nosom dosť, roboty dáte vy. Treba len vápno, drevo, dosky kúpiť a remeselníkov platiť. Ale úžitok chrám boží bude mať veliký. Nakúpime zpočiatku nemnožko zbožia a zemiakov a budeme požičiavať. Za každé štyri korce vráti nám dlžník päť. To je maličkosť v prirovnaní s panujúcou medzi vami úžerou, a predsa sa po čase zásoba nekonečne rozmnoží. Súčasne bude tým obec na prípad neúrody trochu zabezpečená. Skúsili ste už, aké roky prichádzajú na poľných hospodárov. Úrody chýbajú, ba časom práve nič sa neurodí. Tu potom bohatý musí sa vytroviť, chudobnému prichodí zahynúť. V takom nešťastí pomohla by plná sypáreň tak, ako v Egypte za časov Jozefových. Keď je drahota na trhu, vy by ste mali doma kde sa založiť, aspoň na výsev.‘

Skrbec Pelechavý sa ozval: ,Pán Boh stvoril volky a čert spolky. Nech sa každý stará o seba. Ja mám do vôle božej vždy; prečo nie každý? Veď mne tiež manna s neba nepadá.‘

,Bojíš sa, že ti odpadnú cicky‘ zavrátil ho richtár Hučko a ostatní grúnili.

Pelechavý sa ohliadol po nich srdite: ,Neviete, čo robíte, chcete vziať na seba daromné bremeno. Čo pán farár povedajú o zabezpečení sa na prípad neúrody, to neobstojí. Lebo zemiaky držať sa za dva roky nedajú, i zbožie by stuchlo, keby sa neobnovovalo. Keď ste na jar požičali a nič sa vám neurodí z čoho navrátite v jeseni? Alebo budete nútení dať posledné, alebo sypáreň zostane na zimu prázdna. Kde tu teda pomoc v biede alebo úľava v čas hladu?‘

To šlo do živého. Sedliaci, akí sú, počali sa škrabať za ušami a prisvedčovať: ,Veď je to veru pravda.‘

,Počúvaj, ty!‘ pristúpim ja k nemu. ,Či ty v neúrodnom roku nežiadaš v jeseni nazpät, čo si požičal na jar?‘

,Horkýže nie!‘ ozvali sa mnohí. ,I posledné zrno vydrie od nás.‘

,No vidíš!‘ reku. ,Keď tebe musia vrátiť, prečo nie chrámovej sypárni? A ty by si v čas drahoty všetko spredal. Ale sypáreň, čo prijala v jeseni, to na jar vypožičia zase, bez ohľadu na ceny. Dačo zrna zanechá sa vždycky aj v zásobe na prípad poľnej nehody.‘

To zaúčinkovalo. Darmo sa spúdzal ešte Pelechavý s daktorými inými úžerníkmi. Ostatní sa rozhodli sypáreň bez odkladu budovať, čo sa hneď i uskutočnilo. Položila sa tým úžerníctvu medza i pri článkoch potravných.

A to som považoval za ostatné, čo som mohol ako farár vykonať. Na ďalšie podniky som nemyslel. Staral som sa len o to, aby povstalé závody neklesly, lež vždy viac sa vzmáhaly.“

„Tu ti jedného dňa prikvitne priateľ Rozumovský. ,Či vieš, čo nového? Na Kobzayho oborili sa veritelia, predáva majetok.‘

,Hm, hm!‘ pokrútim hlavou. ,To sa dalo predvidieť. On i ona vedú život nezriadený. On si drží postranné milenky, ona milencov. Nadto ten pochabý skvost a karty, čo tiež obaja jednako milujú. Kobzay taký galgan svojím spôsobom ako Humenský alebo Kožuch. A má už kupca?‘

,Trhuje sa,‘ vetí priateľ, ,s tým obrezaným veľkomožným tam na konci dediny.‘

Rozumel Dávida Schelma,^[64] majiteľa predtým grófskeho majetku. Pamätné je, ako prišiel tento chytrák k nemu, bo to objasňuje to rýchle klesanie dávnej aristokracie a dvíhanie sa židov, ktorého koniec bude úplný prevrat všetkých pomerov. Požičal nič viac ako päťsto zlatých hýrivému, vždy utisnutému grófikovi. Nikdy, keď sa žid dostavil so zmenkou, peňazí nemal a zakaždým dal mu novú zmenku na dvojnásobnú sumu. Táto vyrástla za krátky čas tak, že gróf bol rád, keď mu žid na majetok, čo stál vyše stotisíc zlatých, osemtisíc doplatil. Toto je ten Dávid Schelm, ktorého priateľ Rozumovský nazval obrezaným veľkomožným, ako sa teraz bývalý otrhaný pálenčiar dá titulovať. ,Čo Kobzay pýta za svoj majetok?‘

,Za päťdesiatpäťtisíc,‘ hodil priateľ rukou, ,ho púšťa, so všetkým statkom i náradím, do ostatnej srsti a retiazky, ten blázon. Boh mu odňal rozum. Žid len lesy dá vyrúbať, ta všetko vyplatí, majetok mu zostane zadarmo. Ja, priateľ, som bez chleba.‘

Vo mne skrsla nová myšlienka. ,Je už smluva podpísaná?‘

,Neviem.‘

,Poďme‘ hovorím ,k priateľovi Stupnickému, od neho sa doznáme istotu.‘

Stupnický nám rozprával, že sa stránky ešte nepokonaly. Žid vraj dáva päťdesiat, Kobzay žiada vyše toho päťtisíc.

,Dobre,‘ dupnem nohou, ,majetok odkúpi obec.‘

,Bah,‘ zasmial sa Stupnický. ,Tí opilí Siléni?^[65] Lenby oni stačili vyplacovať rováše krčmárom. U veľmi mnohých z nich by si so sviečkou krajciara nenašiel.‘

,Nič to,‘ reku, ,požičia krajinská úverková banka, keď zaviažu súčasne urbársku časť chotára.‘^[66]

,Povedáš dačo,‘ zamyslel sa priateľ Stupnický. ,Žid nadužíva nesnádz Kobzayho a ja som jednateľom banky na týchto stranách. Ale čo sedliaci? Či pristanú, tí lajdáci? S nimi čím skorej prehovoriť.‘

,Zajtra,‘ povedám, ,je nedeľa. Prídite po službách božích na faru. Za ten čas hlboké tajomstvo.‘

Ohlásil som cirkevné shromaždenie. Sedliaci prišli všetci, z chalupníkov ani jeden. Lebo títo si ťažobia, že rovní im predtým sedliaci stali sa pánmi, nerobia nič, len žerú a pijú; oni že teraz musia niesť aj ich bremeno, a k tomu ešte platiť za ich slobodu. Z prirodzenej človeku závisti stránia sa nových pánov, preto ani na shromaždenie neprišli. Nech vraj idú páni, my aj tak sme tu len robotné hoviadka. A to bolo naše šťastie, že sa odtiahli, bo vec sa musela diať pod pokrývkou.

,Triezvi ste všetci?‘ obzriem sa po prítomných.

,I veď snáď len do božieho domu nikto nepôjde opilý,‘ sloví Pelechavý.

,Máme vám sdeliť,‘ pokročím, ,dôležitú vec. Ale musíte sľúbiť mlčať o tom a neísť za dva týždne do krčmy.‘

Zvedavosť ich primäla k prisľúbeniu.

,Ináče,‘ hovorím, ,je to veľmi radostné, čo vám máme predložiť. Ide o to, či chcete byť pánmi?‘

,Zdá sa,‘ slovil Hučko, ktorý pre svoju úklončivosť stále úrad richtársky zastával, ,že si pán farár robia žartík s nami.‘

,Žiaden žart,‘ hovorím. ,Pán Kobzay predáva svoj majetok a Schelm ho kupuje. Zavládne žid celým chotárom.‘

,Nech zavládne,‘ kývol plecom Kožuch. ,Čo nám z toho? Jeden nám tak nič nedá ako druhý.‘

Humenský dodal: ,Či krstený, či nekrstený žid, všetko jedno.‘

,Áno, áno,‘ povedám, ,ale vždycky zle. Panstvo nech je akékoľvek, či ctí Krista či Mojžiša, činí s vami, čo žive chce. Bo tá rovnoprávnosť pred zákonom stojí len na papieri. Skutkom taký ostáva rozdiel medzi sedliakom a pánom, aký bol pred vymanením.‘

,Už to síce pravda‘ poškrabal sa za uchom Kožuch. ,Proti pánovi, akúkoľvek ti zrobí krivdu, nikdy nevyhráš.‘

,Súdy a sudcovia sú len na to,‘ ozval sa hrubý Bučak s bajúzmi, ,aby pomáhali pánom a židom utlačovať chudobu.‘

,Ako my tu môžeme,‘ dodal husár Zajac, ,vyhrať pravotu o lesy! Všade dávajú a nám nič.‘

,Tak je,‘ prisvedčím. ,Pravota sa vlečie už sedem vyše tridsiatich rokov a ešte ani len tá otázka nie je súdne riešená, či ste bývali v úžitku drevobrania? Ani sa nedožijete konca tej komédie. Vrhnite teda kríž na všetky pravoty. Kúpte majetok Kobzayov. Nebudete sa potom s nikým pravotiť o pár siah lesa, celý bude váš. Vidíte, v akej nesnádzi ste pre to drevo. Panština prestala, a vy predsa i teraz robotujete. Za tie biedne hromádky prútia robíte temer toľko, ako ste robili pred slobodou za úrek. S mostmi máte ustavičnú klopotu. Vy nemáte drevo, panstvo nechce dať, a predsa vás núti k stavaniu mostov cez slúžneho. Už pre ten les mali by ste sa uchopiť príležitosti, ktorá nikdy viac sa nevráti, predchytiť majetok židovi.‘

,Ale kde peniaze?‘ ozval sa Humenský. ,My sme bedári,‘ škrabali sa za ušami sedliaci.

,Peniaze budú,‘ riekol priateľ Stupnický. ,Požičia nám krajinská úverková banka. Ja vám vykonám, len zaviažte všetci svoje osminy a dajte mi plnomocenstvo na uzavrenie i kúpy i pôžičky.‘

,Cena je tak lacná,‘ dodal Rozumovský, ,že sa to temer samým drevom vyplatí, keď dáme les zrúbať. Čo nie, to vyplatia krčmy, mlyny, jatky a prenájom, ak sami nebudeme gazdovať. Majetok pripadne obci zadarmo.‘

Sedliaci dostali chuť, ale Kožuch im prišepol: ,Neverte, nedajte sa ošialiť. Pán ta pán, a pánom niet čo veriť.‘

Tým sa sklátili, poodstúpili, klmali jeden druhého, šeptali.

,Čo šepcete?‘ tážem sa.

,Nuž, to hovoria,‘ riekol Humenský, ,že prečo nekúpia majetok sami, keď to tak výhodno?‘

,Preto,‘ odpovedám, ,že nám banka nič nepožičia, bo nemá na čo. Vám ale požičia, keď k majetku samému zaviažete i urbársku časť chotára. Rozumiete? Od vás, ktorí ste chodili do škôl to mrzko, že pri tak vážnom podniku kladiete prekážky našim dobrým úmyslom.‘

,Pre mňa,‘ hodil surovo plecom, ,nech zakúpia za päť prstov hoc i celú stolicu.‘

,Veru, to vedzte,‘ pozriem prísne na neho, ,že všetko pravé bohatstvo leží v piatich usilovných prstoch a nie v mešci.‘

Priateľ Rozumovský dodal: ,I ja mám celý úrek po Lipnickom; ja tiež zaväzujem svoje osminy.‘

Jednako poplašení sedliaci sa klátili, len Pelechavý ich nutkal ku kúpe, že to bude dobre.

Richtár Hučko sa osvedčil: ,Nemôžeme teraz ani tak, ani inak povedať; musíme sa napred medzi sebou poradiť.‘

,Z vašich porád,‘ odsekol som mrzuto, ,nikdy nič. Kto najhoršie bude radiť, ten zvíťazí. Nie vaše porady spasia vás, lež dôvera k nám. Vy ste slepci, my vaše oči; musíte byť presvedčení, že vás povedieme dobre. A aby ste boli, povážte, či nevypadlo všetko dobre, čo ste na radu našu predsavzali? Rozhodnite sa rýchle, hneď a hneď. Vec netrpí odklad. Ak sa dozná žid, že vy chcete byť kupcami, prikryje hneď a vám potom ani za dvojnásobnú cenu majetok neprepustí. Poponáhľať sa teda musíme a mlčať. Preto som vás zaviazal k chráneniu sa krčmy.‘

Richtár za tým riekol: ,Spoľahnime sa na týchto pánov. Ich pravú lásku skúsili sme neraz. Vždy nám dobre chceli.‘

,Uchopiť sa za čerstva tak vhodnej príležitosti,‘ riekol rozhodne Pelechavý. ,Ja zaväzujem všetky svoje osminy.‘

,Nechže teda bude, v mene božom,‘ vykríkli ostatní; len Kožuch, Humenský a husár Zajac stále odporovali. Oni sa na nič nepodpíšu, bo nechcú do nebezpečenstva uviesť svoje osminy.

,Dobre teda,‘ povedám, ,vaše a tie osminy, ktoré už držia židia, vylučujú sa z podniku. Vy neberiete žiadnu povinnosť na seba: lež ani účasť v nádejnom zisku mať nebudete. Do majetku budeme sa domáhať len my, ktorí ho kupujeme.‘

,Mnoho šťastia!‘ zasmial sa škarede Kožuch.

,Tvoje osminy,‘ premeriam ho prísnym okom, ,náležia i tak krčmárom. Čo žiadaš za ne?‘

,Šesťsto mi dáva žid.‘

,Predaj ich mne.‘

,A čo by nie? Len nech zaplatia.‘

,I ja tak dám svoje,‘ ozval sa Humenský, ,I ja,‘ riekol za ním Zajac.

Aby sme ostatných urobili ochotnými, kúpili sme ich a vyplatili naskutku, ja a pán pravotár. A to naša účasť v majetku, ktorá i na naše deti prejde.

Plnomocnenstvá pre pána pravotára boly hneď podpísané. Ako pokonal vec s Kobzayom, to by najlepšie mohol vyložiť on sám.“

„Hneď po obede,“ prejal slovo Stupnický, „idem s veľkou úzkosťou ku Kobzaymu. Lebo známa mi bola jeho veľká nenávisť proti sedliakom a Slovákom. ,Nerozkážu,‘ tážem sa, ,písať smluvu so židom?‘

,Ba veru,‘ svesil na pohovke smutne hlavu, ,napísať sa musí. Nechce konečne viac dať ako päťdesiat rovno. Utiskuje ma, prašivec, ale čo robiť? Dlžníci súria. Židovi budú čakať, mne nie.‘

,Žiaľ,‘ hovorím, ,že majetky prechádzajú tak skoro jeden za druhým do židovských rúk. Zakrátko budú mať títo hrabiví prišelci prevahu i v majetnej triede a tým opanujú, v spojení s kapitálom, nadobro celú krajinu. A oni sú,‘ dodal som úmyselne, ,predbežný voj valne na východ šíriaceho sa nemectva.‘

,Nuž keď kresťania nemajú peňazí!‘ nevrle hodil rukou.

,Prečo sa nehlási kupec kresťan a dáky dobrý vlastenec? Takému by som majetok i dačo lacnejšie doprial.‘

,Ja by som poradil,‘ prehodil som ostýchave, ,kupca kresťana.‘

,A koho?‘ uprie na mňa zrak zvedave.

,Tunajšia obec bola by hotová odkúpiť majetok. Dala by zaň to isté, čo žid sľubuje.‘

,Obec?‘ zamračil sa Kobzay a vyskočil s pohovky.

,Všivaví sedliaci? Myslia, že budem päťdesiat rokov kliešťami od nich vydierať po krajciari? Ja musím mať peniaze hneď.‘

,Žid tiež,‘ namietam, ,nezaplatí hotovým grošom, len dlžoby prevezme, pokoná sa s veriteľmi. Ak by však vaša veľkomožnosť konečne chcela peniaze do ruky, bude i to za dva mesiace.‘

,Ste ich advokát?‘ stane mi voči.

,A spolu plnomocník,‘ vytiahnem písmo. ,Všetko je dopredu odobrené, čo uzavriem.‘

,Akokoľvek,‘ chodil Kobzay prudko po čalúne, ,ja oplanom sedliakom majetok nepredám. Radšej ho doprajem židovi.‘

,Ale prosím pekne,‘ nástojím, ,či nie je lepšie napomáhať rozkvet obce než budovanie Jeruzalema v Uhrách?‘

,Nič!‘ dupol Kobzay. ,To nebudem trpieť, aby v mojom kaštieli pelešila nevďačná opilá sedľač. Radšej nech tu smrdí po cesnaku.‘

Vystúpim teda s posledným dôvodom, ktorý účinkom sa minúť nemohol. ,Obec, reku, dá toľko, ako vaša veľkomožnosť žiada.‘

Kobzay skrotol očividne, ale ťahal predsa vyššie a jednal neústupne. Musel som ešte tisícku pridať.

Ale s tým už bol úplne spokojný. Smluva sa hneď napísala a podpísala s doložením, že je neodvolateľná.

Pribehol potom naplašený žid, sľuboval o desať, o dvadsaťtisíc viac, ale dobre zaviazaný a namrzený Kobzay ho vysotil. ,Keď vidíš, že majetok toľko hoden, prečo si nedal vtedy? Prečo si ma tak utiskoval, oplan? Chcel si mňa oklamať, oklamal si sám seba.‘

Proboval potom s nami. Narucoval^[67] nám dvadsaťpäťtisíc a mne osobne päť, aby som nahováral sedliakov na prepustenie majetku jemu.

Títo si už teraz bláhali. Vlastná však sprostači nevďačnosť ani tu nechýbala. Oplanský Humenský nadštrkol im zo závisti, že som sa sriekol s pánom a ich o šesťtisíc zlatých oklamal. A oni uverili trhanovi tým viac, že ich popudzovali aj krčmári. Bolo oproti mne podlých klebiet plno a surového zlorečenia.

„A s peniazmi potom ako?“ tázal sa farár Peľuch.

„Bankou vyslaný ohliadač,“ vetil Stupnický, „dal mienku, že sa môže požičať šesťdesiattisíc. Zostalo nám teda ešte na nakládky štyritisíc. Splácanie drieku s úrokmi uložené je na dvadsať liet v rovných častiach.

Kobzay vzal peniaze a pošiel s ťažkým srdcom na druhý skromný svoj majetok. Teraz dostal úrad pri vrchnom súde.^[68] Bo to teraz všetko, čo pošlo z vysokej šľachty, bez ohľadu na schopnosť, zaopatrené byť musí.“

Lukáč zdvihol pravicu s tlejúcou smotkou: „Ale teraz nám povedzte, bo to je najzaujímavejšie, ako ste potom hospodárili s tým majetkom? ako splácali dlžobu?“

„Najvýdatnejší prameň dôchodkov,“ prevzal slovo Rastic, „boly lesy. Bo teraz, pri stále sa množiacich železniciach a fabrikách, ide drevo do ceny. Podelili sme ich, zanechajúc dačo i pre seba, na dvadsať rovných častí. Každý rok vytne a predá sa jedna. To skutočne toľko robí, že málo čo viac platíme do banky.

Krčmy, jatka, mlyn boly nám tiež na dobrej pomoci. Bo zprvu zanechali sme všetko pri starom.

Za role a lúky dával nám žid päťtisíc prenájmu. Sedliakom sa to ľúbilo, ale ja som ich z toho srazil. Majetok, reku, prijali sme zásobený, nie pustý. Načo by sme ho teda dávali do prenájmu? Vyšli by sme zo všetkého, žid by nám budoviská spustošil. A vyťažíme viac ako žid, bo nebudeme potrebovať toľko čeľade, nájomníkov práve nie. Čo nebudú stačiť naše záprahy a naši chalupníci, to doplníme my. Spojenými silami pôjdu nám roboty rýchlo. Dáme pritom mnohým chleba, menovite pánom úradníkovi a pravotárovi, ktorých by žid prepustil. So židmi vôbec nechcem mať do činenia. Len krčmárov musíme trpieť do vypršania času prenájmu.“

To bolo odobrené. Obrábanie majetku prevzali sme sami. Pánu úradníkovi ponechané vedenie hospodárstva s plnou mocou a s povýšeným platom. Ja som prevzal bezplatne vrchnú správu, pričom musel som sa presťahovať do kaštieľa. Lebo pre obchod s toľkými ľuďmi, pre tak mnohé zápisnice, písma, skrine moja biedna fara bola priúzka. Nerád som to učinil, aby som nevzbudil závisť, ale musel som hľadať priestrannejšiu miestnosť.

Pán učiteľ navrhol, aby mi držali pomocníka, takrečeného kaplána, lež za to som sa poďakoval. Mal som za to, že pri toľkom praktickom účinkovaní dlhé cicerónske kázne odo mňa žiadať nebudú, ale sa uspokoja s krátkym praktickým napomenutím. Vymienil som si len, že nikdy na žiadnom pohrebe kázať nebudem.“

„To, to!“ pochválili ho farári. „Bodaj by si toto ničomné bremeno sosňal i so šije nástupcov.“

„Je sosňaté,“ zasmial sa Rastic. „Nikdy tu viac po smetiskách kázať sa nebude. To je tá najmrzutejšia povinnosť evanjelického kňaza. Z toho nikomu nič. Je to len obeť prinášaná márnomyseľnosti. A kňaz odťahuje sa tým od užitočných prác, ako návštevy školy, činí sa smiešnym, vystavuje klebetám a hubí. Nútený bez prípravy do sveta kázať, činí to potom i v chráme, sype neprežuté slovo božie z rukáva.“

Škorec sa ozval: „Tak by bolo treba zrušiť i tie pohrebné verše, ktorými nás učiteľov hlúpa márnomyseľnosť morduje. Ja to činím s najväčšou nechuťou.“

„A slušne,“ prisvedčil Rastic. „Touto ničomnou parádou činí sa i učiteľ smiešnym a odťahuje tiež od svojej svätej povinnosti. Katolícki kántori spievajú tú istú odpytovanku na každom pohrebe: u evanjelikov sa žiada, aby odpytovanka i verše všade boly inakšie a aby ich rechtor sám vyhotovil. Aká to obťažná práca pre učiteľa a aká daromnosť! Nevolil by za ten čas učiť deti, pokiaľ pero hryzie na ničomných klapanciach? Ja som previedol zrušenie tohoto navždy v cirkvi svojej. My mŕtvych vyprevádzame len so spevom a modlitbou.“

„A v Nemecku,“ poznamenal Lukáč, „ani toľko sa nedeje. Cirkevní služobníci zriedka idú s pohrebom, len príbuzní a susedia vyprevádzajú pri všetkej tichosti mŕtveho. O dôchodky ako ste sa postarali?“

„Zlepšily sa,“ odvetil Rastic, „a to primerane nášmu povolaniu. Osminy farské a učiteľské pripojily sa k majetku. Farárovi a učiteľovi ponechané len toľko, aby mal trocha mlieka v dome, mohol si držať pár kravičiek. Miesto toho dostáva všetko hotové, čo len do domu treba, drevo, zrno, strovu, zemiaky, kapustu i pársto zlatých peňazí. Nemusí teda gazdovať, môže žiť vcele úradu, zvlášť mládeži. Platy sme vymerali dvom učiteľom. I farárovi sme učinili za povinnosť, namiesto tých ničomných pohrebných kázní, učiť v škole deti každý deň dve hodiny.“

Peľuch sa tázal: „A čo ste učinili s chalupníkmi?“

Na to odvetil úradník Rozumovský: „My máme, prirodzene, do činenia len s tými, ktorí ku Kobzayovmu majetku náležali. Urbárskych odbavili sme vyznačením istých rolí a lúčok pre ich slobodné držanie. Dvorným polepšili sme znamenite. Navrátili sme im odňaté roličky, dali drevo, určili predtým neobmedzený počet povinných dní, zrušili nutnosť pracovať, keď ich odrobia. Tí i títo sú úplne spokojní.“

„Teda kúpený majetok,“ riekol Lukáč, „stal sa spoločným imaním osminárov. Čože ste učinili pre účasť v právach a úžitku?“

„To bol tvrdý oriešok,“ pokýval Rastic hlavou, „pritom boly nesnádze, ktoré nám zapríčinily mnoho hlavybolenia. I postranní robili nám galibu, i našinci.

Tí, loptoši, ktorí predali svoje osminy, pri rozhodnom kroku, vidiac úspech, chceli kúpu odvolať, behali na stolicu, po pravotároch. Krčmári, ktorí už boli dvadsať osmín k sebe pritiahli, domáhali sa tiež k majetku, bo že obec kúpila a v obci sú i oni. S týmito prišlo na pravotu. My sme sa držali toho, že nie obec ako taká kúpila, lež spolok nadobudol majetok a že kto nekupoval, smluvu nepodpísal, za nič neručil, žiadnu povinnosť na seba nevzal, tomu nič do kúpy. Súd dal nám za pravdu.

Medzi účastníkmi podniku povstalo veľké vrenie. Chceli dokonca majetok medzi sebou podeliť. Stálo ma to mnoho zápasu, až som im to z hlavy vybil. Ustúpili len tomu, že banka bude považovať spolok za rozpustený, svoje peniaze za ohrozené, položí teda ruky na majetok a pustí ho na bubon.

Nepreraziac s delením, počínali si aspoň spurne, hlavate, surovo, podlo. Keď sa na pozvanie shromaždili na porady, žiadali oldomáše. Nechže nám, vraj, dajú súdoček, nech, veď je to naše, veď máme z čoho. Vyctení za to, prestali chodiť, reptali, že my si sami majetok osobujeme, žerieme a pijeme, im nič nedáme. Keď sa im kázalo do roboty, buď nešli, buď prišli neskoro a potom jeden pred druhým zaháľali. Kto im, vraj, rozkáže? Keď chcem, robím, a keď chcem, nerobím. Hnali cez všetky zápovede do lesa statky, pustošili mladé stromky, nedali si rozkázať. Veď to, vraj, naše. Čo komu do toho? Lesníka, keď ich vyháňal, zbili. Museli sme i stolicu volať na pomoc.

Skrotení pandúrmi, chodili vykrikujúc, že sme tyrani, tisíc ráz horší od Kobzaya. Tento vraj bol aspoň úrečitý pán: my sme len takí svetovci odkiaľnoha, odkiaľruka.

Zvlášť na mňa sa hnevali: ,Hľa, hľa! Nedarmo, že býva v kaštieli, ale si aj počína ako pán, ja jeho toľko a toľko.‘ Istý surový Bučak, ktorému sme zajali voly, prišiel so sekerou do kaštieľa a hrozil mi smrťou, ak mu voly v okamžení nevydám. Akým ja vraj právom dám zajímať statok? Či je majetok jeho? Vykrikoval. ,Ten všivák, ten svetovec!‘

Žena plakala, prosila ma so slzami, aby som sa neošklivil s tými zvermi, lež zapľul všetko a vrátil sa do pokoja na faru. Ale ja som vytrval v nádeji, že to bude lepšie, i nesklamal som sa. Divosi šomrali, ale kus po kuse skrotli.“

„Dovoľ, brat,“ pretrhol ho Lukáč, „ty neodpovedáš na moju otázku. Ja to chcem vedieť, v akom pomere stoja k majetku osminári?“

„Po vylúčení krčmárskych osmín,“ učinil žiadosti jeho zadosť Rastic, „zostalo ich 250. Na každú vydaly sa štyri asi také účastiny, ako v úrokovniach a v bankách, teda spolu tisíc. Podľa počtu týchto účastín delí sa celý zisk, prípadne strata, na tisíc čiastok.

Trhať účastiny ani pri delení neslobodno, ale, pravda, predávať a kupovať. Vyhľadáva sa len prepísanie na druhé meno na účastine samej a v zápisnici. To isté musí sa stať pri zdedení.“

„Ale tak,“ namietol Lukáč, „jednako sa vryjú medzi vás židia. Pokúpia účastiny a časom dostanú i prevahu.“

„O to sme sa postarali,“ ozval sa Stupnický. „Do vrchnostensky potvrdených stanov vniesli sme toto: Kedykoľvek sa má preniesť účastina na druhé meno, vždy má právo spolok odkúpiť ju a podržať pre seba. Vtedy sa takáto účastina zruší. Bude ich menej a väčší úžitok pripadne na každú.“

„To sa ľahko dá obísť,“ namietol zase Lukáč. „Žid učiní s oplanom lživú smluvu. Udajú kúpnu sumu, akú spolok nebude chcieť zaplatiť, a potom sa podelia v úžitku.“

„I túto cestu burzovej hre sme zatvorili,“ vysvetľoval ďalej Stupnický. „V stanovách stojí aj toto: Ak by spolok, v čas predaja do cudzej ruky, nemohol sa slahodiť s účastinárom, určí sám hodnotu účastiny. Vezme sa za základ čistý minuloročný dôchodok z účastiny, jej takrečená dividenda, a vyráta sa, koľký tomu odpovedá driek, šesť od sta rátajúc. Tento driek je zákonná cena účastiny. Predavač cenu prijať musí.“

„Aspoň pozastavujú korheli svoje účastiny,“ namietol ešte Lukáč, „a obťažia dlžobami.“

„Hja,“ hodil Stupnický rukou, „v tom už osobná sloboda obmedzená byť nemôže. Kto komu v tom rozkáže? Odvrhnúť človek i sám život môže, nielen imanie. Ale prechod účastín do rúk židovských zamedzený je nadobro, iba žeby sami účastinári židov medzi seba prijať chceli, v čom zase potomkov zaviazať nemožno.“

„No múdre ste vy to navliekli,“ vyznal naposledok Lukáč. „Všetko sa mi ľúbi, čo tu vidím. Bodaj by nasledovaly obce váš príklad. Naši hýriví pánici predávajú rad radom majetky, židia a cudzozemci ich skupujú. Je už úžasný počet týchto nových zemských pánov, ktorí aj mestá zaplavujú a všetky živnosti tiahnu k sebe. Pre nich stavajú sa hlavne i železnice. To sú žľaby, ktorými tečie valne do zeme cudzozemstvo a tržba židovská. Cudzozemcom a židom dané slobodné pole pre celkové potlačenie nášho maloletého ľudu. I nosí už Izrael hlavu vysoko. Židia sa vozia nielen po biednom ľude, ako slovenskom tak maďarskom, lež i po tej šľachte, pred ktorou sa nedávno v prachu plazili, vedú i ju rozličnými úskokmi k skaze, prevracajú súdy. Obce by mohly prekaziť tomuto prechádzaniu doteraz ešte vždy akosi privilegovaného majetku do rúk židovských. Lebo obec vždy viac dať môže než žid, hoc i to má svoje medze a chodí s úplnou skazou, ak sa deje bez rozumného vyrátania. Znám sedliakov, ktorí pritom i o svoje osminy prišli, keď pochabo cudzie majetky pokúpili. Ale pri múdrom vyrátaní a povážení všetkých okolností obce viac môžu dať preto, že môžu, ako u vás, prispieť prácou, čo pri dobrej vôli a ochote ani nepocítia.

Keby takýchto úplne slobodných a zámožných obcí bolo mnoho, vtedy by celkom inakší život zakypel po krajine, než pri terajšom vysoko veľkomožno-pansko-židovskom hospodárení s pálenčiarňami a krčmami. Dedinský ľud by nežil viac len pálenke a židom, stal by sa zámožnejším a tým i osvietenejším. Školstvo by sa zlepšilo, remeslá, obchod, vedy, umenia zdvihly. Až vtedy by vstúpila do života i naozajstná občianska rovnoprávnosť a sloboda. Teraz je len na papieri. Nadprávie aristokratov ešte vždy trvá a dusí život i v obciach i v župách. Zhovädilý ľud nevie použiť svoje právo, ktoré mu dáva zákon. Otrokom tým len sklenka alebo palica. Celý náš ústavný život je pri takom ľude len smiešna komédia. A v terajších pomeroch ľud sa nezmení. Ale nič by tak neprispelo k jeho zošľachteniu ako celkové vymanenie obcí zo zbytkov feudálnych.“

„Vtedy by,“ dodal Semenák, „i spisba i knižníctvo^[69] maly výdatnú podporu. Tí naši pánici, akých najviac, starajú sa len o ničomný skvost, loveckých psov, pálenčiarne a neviestky, židia uviazli vcele v materializme. To sa vrhá z jedného zištného podniku do druhého, nič vyššieho nezná. Strežie len zákon Mojžišov, na novšej spisbe nemeckej má len trpnú účasť, na iných žiadnu. Plesá i teraz okolo zlatého teľaťa. Pokiaľ tu hospodáril Kobzay, chodily mu jedny maďarské noviny, Schelmovi jedny nemecké. Iné dielo ani ten nekúpil, ani tento. Jókai celkom pravdive vytýkal^[70] slovenským pánom, že keď o slovenskej spisbe ničoho vedieť nechcú, ani maďarskú nenapomáhajú. Teraz chodia do obce tri maďarské dva nemecké a šesť slovenských časopisov. Založili sme i knižnicu, kupujeme všetky diela slovenské, daktoré i maďarské a nemecké. Žiaci sbierajúci na školy, odnášali predtým z Chujavy len posmech a harušenie: teraz každý ide, Boha chváliac, so štyrmi zlatovkami. Máme i síkačku pre hasenie požiaru. Čo takéhoto dialo sa, pokiaľ tu vládli Schelm a Kobzay? Panstvo čudského rázu len na štyroch sa voziť s hrkálkami, pálenku páliť, poľovať, neviestky fintiť a chudobu utiskovať do krvi. I tá do neba volajúca panská spravodlivosť, to jej nestydaté fackovanie, to prijímanie osôb, to očividné nadržiavanie pánovi vo všetkom by prestaly, keby tie šľachtické dvory, z ktorých už zmizly dereše a drábi, prešly do spoločnej ruky mohutných obcí. Koľko vidieckych obcí, toľko by sme mali dakedajších kráľovských miest.^[71] Tieto boly prv jedinými sídlami remesiel, priemyslu, tržby a osvety: potom boly by tým všetky poľné obce,^[72] keby ich vlkolaci dáviť prestali.“

„Keby ti to bolo všade tak ako na Chujave,“ ozval sa učiteľ Kaňuch. „Ale sú i takí páni, ktorí chvatne nadobúdajú, nie žeby predávali. V mojom Kálmanovi sedí ti aspoň desať židov. Ani neje, ani nepije, len majetky a osminy nadobúda, len na zemiakoch a kyslom mlieku.“

„To sa rozumie,“ bránil svoje Semenák, „že niet všade Kobzayov, ale jest ich dosť po krajine. A kde sa príležitosť naskytne, treba sa jej s obozretnosťou a rozumom uchopiť. Vzdychy a žaloby na panskú spravodlivosť sú daromné a nemužné. Treba siahnuť k skutku, usilovať sa, vystaviť čertovi zlatý most, aby odišiel, učiniť polovičaté vymanenie, vlastným pričinením celým.“

„Len rozdrobenia majetkov,“ dodal Rastic, „treba sa chrániť. To vytvára každý nákladnejší podnik, každý pokrok v poľnom hospodárstve. Čo by bolo z našich veľkých, obšírnymi pozemkami vládnucich miest, keby ich mešťania podelili medzi sebou? Tej chvíle stratily by všetku významnosť. Nič by sa nedialo spojenými silami pre mesto vôbec, vyšší život by v nich zhasol, mešťania premenili by sa na prostých sedliakov.

Tak by aj po dedinách s podelením väčšieho majetku všetky z jeho nadobudnutia pošlé blahé následky zmizly. Rozdrobme ho, a tam sme, odkiaľ sme vyšli. O pár rokov bude zase všetko divé, pusté, židovské, krčmárske. S držobnosťou rozmnoží sa len pijanstvo drobných statkárov a posledné veci budú horšie ako prvé.“

„Dobre by snáď bolo,“ poznamenal Lukáč, „zaviesť pri zakúpení celého chotára česko-bratskú, herrnhuterskú spoločnosť práce a imania i pôžitkov.^[73] Vtedy by obce dokonale predstavovaly jednu osobu a podlosť jednotlivcov by bola jatá na úzdu. Nikto by nemohol cválať neviazane do pekla, lumpovať, márniť a potom žobrať. Každý by musel pracovať a každý by bol potom všetkým potrebným zaopatrený.“

„To by bola druhá krajnosť,“ protirečil Rastic. „Tým by sa zničila osobnosť, udusil vývin schopností jednotlivcov, premenili ľudia na púhe pracujúce mašiny. Ani to hlavatosť slovenská neznesie, do takých medzí pojať sa nedá. Najlepšie je spojiť výhody osobnej slobody s výhodami velikého majetku. Tento treba udržať pohromade a zanechať pritom každému jeho maličké imanie a slobodné nakladanie so svojou účasťou. Tak sme učinili my.“

„A dobre ste učinili,“ riekol Peľuch. „Celé vaše zriadenie sa mi ľúbi. Je podľa môjho zdania možno najlepšie. Len to divné pretvorenie jednej z najškaredších obcí v najúhľadnejšiu nám ešte vysvetlite, rozumiem výstavnosť. Že domy sú z väčšej polovice nové, to pochádza od požiaru. Ale to div, že neporiadne roztratené drevené chalupy premenily sa v múranice postavené za šnúrou, že sa stavajú rad-radom a že vyzerajú z ohľadu podoby aj miery všetky navlas rovnako.“

„Div to spolkovitosti,“ vzal slovo Rastic. „Keď požiar obrátil v popol väčšiu časť dediny, prišli pohorelci: ,Nech pomáhajú, nemáme sa čoho lapiť.‘

,Nemáte?‘ reku. ,Hľa, následky vášho ľahkomyseľného hospodárenia! Pláčete vždy tie svoje smädné gágory, vystrájate nákladné veselia, krstiny, kary; na možné nehody nemyslíte, proti ním sa neozbrojíte. Pozvite všetkých radom, i tých, ktorí nevyhoreli.‘

Shromaždeným rieknem: ,Budovanie stalo sa pre nás všetkých neodbytnou potrebou. Lebo i ohňom ušetrené budunky sú vetché, trvať dlho nemôžu. Ak budete pritom pokračovať každý sám pre seba, nepostačíte. Sjednoťte sa teda, konajte spojenými silami a vyjdete s polovicou nákladov, nebude vám treba ani žobrať po dedinách, ako činievate.‘

,Ako to rozumejú?‘ táže sa s kyslou tvárou Pelechavý.

,Nestavajte,‘ hovorím, ,zase drevené klietky, lež budujte na stálosť, keď máte dosť kamenia pod nohami. Ale nelapajte sa odrazu všetci do stavania a každý o svojej ujme, lež budujte všetci na jednu ruku jeden dom za druhým, až sa všetky vystavajú. Vezmite do stálej služby na viac rokov dvanásť murárov, osem tesárov, štyroch tehliarov, dvoch vápeníkov, jedného stolára a jedného zámočníka. Títo nech pracujú na mieste bez prestania, pokiaľkoľvek sa nevystavajú všetky domy, chlievy, pivnice, humná, sypárne. Robiť okolo toho so statkom i peši budete všetci a nákladky podľa budovísk, ktoré nie všetci potrebujete jednaké. Sedliak potrebuje viac a väčšie budoviská než chalupník.

Aby nepovstala medzi vami škriepka, komu sa má budovať skorej, bude sa budovať zaradom a potom sa určí žrebom, kto má vtiahnuť do dvora.

Za ten čas utiahnu sa pohorelci, ktorý do stojacich domov, ktorý na faru, ktorý do kaštieľa. Tieseň bude sa umenšovať s roka na rok. Zpočiatku trpieť musíte.

A keď už tak všetko má povstať nové, použijeme zlé k dobrému, rozšírime a uvedieme do poriadku obec. Nebudeme pritom hľadieť na pár siah. Vymeriame hodne široké dvory a sady, ulicu priestrannú, a postavíme všetky budoviská do radu. Vyznačí sa zvláštna miestnosť i pre remeselníkov, ak by sa ktorí medzi nami časom osadiť a vzbudovať chceli.

Takto, hľa, budú vyzerať domy a takto obec!‘ ukázal som im nákresy, ktoré už pán úradník vyhotovil.“

„Výborná myšlienka!“ pretrhol ho Peľuch. „Tak by sa mohly pretvoriť a obnoviť všetky naše škaredé, neporiadne po debrách a kútoch rozmetané dediny.“^[74]

„A veru najpohodlnejšie by sa to dalo uskutočniť,“ dodal Kaňuch, „vtedy, keď obec stojí. Na popolišti, keď nikto nemá kam hlavu skloniť, zaradom budovať trudno. Netreba čakať na požiar, lež sriecť sa, urobiť všeobecný rozvrh, vymerať územie a tak stavať na príhodnom mieste s celou pohodlnosťou. Našim dedinám bolo by zaradom potrebné preniesť ich na príhodnejšie miesto. Tí starí hľadali len skrýše, aby ich Tatári a kuruci nenašli.^[75] Na pohodlnosť vonkoncom nehľadeli, ba aké je na bývanie najnepríhodnejšie miesto, také vyhľadali. Pri novom budovaní hľadí sa i dnes len na to, aby každá chalupa ináč stála. Dvory sú také, ako by sme sa chceli pochlúbiť majstrovstvom vojsť ta s vozom a obrátiť ho. Je to vždy udalosť plná strachu, keď sa s plným vozom má vojsť do humna alebo na dvor.“

Rozosmiali sa na tom všetci, Rastic pokračoval: „I mojim ľudkom sa to ľúbilo, len tí odporovali kujonsky, ktorých požiar ušetril. Dali sa však i títo obmäkčiť, výjmuc zatvrdilého lakomca Pelechavého. Tento fúkal, rozhadzoval sa, že nikomu domy stavať nebude a uvidí, kto ho prinúti.

,Čo,‘ naskočil napokon na neho richtár Hučko. ,Ty celej obci vzdorovať budeš? Vidíš, mrzký lakomec! Ani ja som nevyhorel a predsa sa podrobujem užitočnému poriadku.‘

,Von s tým hnidošom,‘ vykríkli všetci rozjarení. ,Von s ním z dediny!‘

,Vyhnať ho nemôžeme,‘ čitkal ich vždy rozvážlivý Hučko, ,ale pretrhneme s ním všetko spojenie. Nebude nikto z nás obcovať s tebou, keď si taký nevľúdnik.‘

,Do môjho domu nenazri, ani ja nevkročím do tvojho,‘ osvedčovali sa rad-radom, čo tak dojalo lakomca, že mu slzy vypadly a poddal sa.

Už sa zdalo byť v dobrej koľaji všetko, keď sa ozval vzdorovite hrubiansky bajúzatý Bučak: ,Počujte ma, vy účastinári. Načo nám je Kobzayovský majetok? Správa nech vystaví pre nás domy. Veď je to naše. Do iných nám nič. Ani sa za svoje nikomu prosiť nebudeme.‘

Posledné slová boly namierené oproti mne a surovec utrafil na chuť darebákom. Účastinári sa pokolembali, prisvedčovali surovcovi. Taký vám je ľud! Ak mu chceš osožiť, musíš sa ozbrojiť anjelskou trpezlivosťou.

Boli to však len pohorelci, ktorí žiadali, aby im majetok budoval domy. Ktorí nevyhoreli, tí im odporovali, a strhla sa medzi nimi prudká zvada.

Ja som sa v tomto smysle osvedčil: ,Majetok Kobzayovský je spoločné imanie účastinárov, domy a osminy sú vaše, vládnete nimi každý pre seba. Majetok sme ešte ani nevyplatili a s bankou sa nebudeme pohrávať. Čo myslíte? Zastavíme snáď platenie a povieme tým pánom: Čakajte, až vystavíme dedinu? Naučili by nás oni! Spolok vystavia domy len pre svojich dvorných chalupníkov, pre kováča a kolára, potom krčmu a jatku, aby svoje právo udržal v platnosti, a sklep pre vaše pohodlie,^[76] aby ste nemuseli pre každú maličkosť behať do mesta. Viac nad toto spolok budovať nemôže. Poskytne však i vám značnú pomoc. Drevo na budovanie a pálenie tehál a vápna dostanete. Vidíte teraz, ako dobre sa stalo, že sme prišli k lesom. Čo by ste si boli v tomto nešťastí počali? A prišiel vám celý majetok ako v snách. Krajciara ste zaň neplatili. A teraz nám, čo sme vám toľké dobrodenie pritiahli, utrhujete, spurne sa proti nám staviate. To vedzte, že čo ste poslušnosťou vyhrali, to všetko môžete stratiť zase surovou a nerozumnou spurnosťou.‘

,Neprotivíme sa!‘ skríkli všetci, mnohí aj zaplakali. ,Na tohto hrubiana, nech nepočúvajú, ale nech činia, čo za dobré uznajú.‘

Vidiac ich skrotnutie, riekol som: ,Jedno sa vám ešte zo strany majetku povoľuje. Musíme sa zaobísť nateraz bez vašej pomoci pri poľných prácach. Nahradíme to nájomníkmi.‘

Potom som pristúpil k otázke peňažnej. ,Podajedni z vás majú pri ruke viac-menej groša. Nemajúcim vypožičiame všetko, čo jest a bude vo vzájomnej pomocnici. Dáte do zálohy svoje účastiny a nepochybujem, že i mestská úrokovňa ich prijme, bo máme dobrú povesť. Pozorujte, že vám tu zas vypomáha ten majetok, ku ktorému prišli ste len za svoje krížiky.^[77] Sú i takí, ktorí inde nájdu úverok. Musíte si teraz ruky rozviazať, ale hrdlo zaviazať, ak sa chcete dopracovať dní blahých a pokojných.‘

Návrh bol prijatý a hneď sme pristúpili k jeho uskutočneniu. Vyhorelá časť už je vystavaná, zostáva ešte nevyhorelú zbúrať. Vtedy bude obec v poriadku. A ide nám to vždy ľahšie. Spolku už i sklep prináša mierny úžitok. Dali sme ho do prenájmu, tak i krčmu i jatku, počestným kresťanom.“

„V žiadnej jatke,“ ozvala sa pani Lukáčová, „žid by sa vonkoncom trpieť nemal. Porazí vždy statok v piatok, aby židia mali čerstvé mäso na šábes, a my už v nedeľu jeme hnilinu, cez týždeň hemží sa červíkmi.“

„U nás,“ prejal Rastic, „plemeno židovské je vykorenené, až na toho veľkomožného v kaštieli. Keď sme im odobrali krčmy, jatky, predali aj osminy a vypratali sa. Bo žid bez krčmy, jatky a čachrov nebude. Ich osminy vylúčené z majetku skúpil z väčšej časti skrbný Pelechavý.“

„Pri stavaní,“ pokračoval, „pocítili sme zvlášť žive potrebu dobrých miestnych ciest. ,Či to nie je hlúposť,‘ hovorím im, ,že svoje statky v tom bahne, v tých hlbočizných koľajach zabíjate? Viac im dáte, keď na takej ceste raz priveziete, ako čoby ste po dvadsať vozov kamenia a štrku priviezli.‘

Namietli, či oni budú stlať cesty pre žida? Na šťastie Schelm neodopieral, poslal i on svoje záprahy, cesty prišly do poriadku. Náš spolkový záhradník vysadil ich po bokoch úrodnými stromkami. On tiež sa stará o sady všetkých. Kdekoľvek sa vybuduje dom, tam i on hneď sa dostaví, riadi založenie sadu, dáva do neho štepy. Lebo za to ho platíme. Nie pre skvost, pestovanie kvetov, držíme ho, lež pre dochovávanie a ošľachtenie stromového rastlinstva. Mohli ste idúcky vidieť tie poriadne štepnice a sady pred i za domami. Teraz je to ešte všetko mladé, ale časom bude tento ľud zaopatrený výbornou ovocinou a vezme z toho i pekný groš. Lebo záhradník len tie najvýbornejšie druhy pestuje. Učinili sme mu za povinnosť učiť i chlapcov štepárstvu a dievčatá pestovaniu zeleniny.

Ten majetok, ktorý predtým slúžil len márnosti jednej rodiny, slúži teraz mnohonásobne obci a bude slúžiť, bohdá, i celej krajine. Náhle bude úplne vyplatený, hneď pošleme jedného mladíka do Švajčiarska, naučiť sa hotoveniu syra, druhého do Sliezska, poznať Dzierzonovské pestovanie včiel.^[78] U nás prevádza sa to všetko bez umenia, len tak nazdarboh. Mienime zaviesť i fabriky na súkno a cukor.“

„Kebys’ ty aspoň dvesto rokov žil,“ zasmial sa Lukáč. „Ale keď vy oči zavriete, kto vie, či to všetko za krátky čas nespustne?“

„Dúfam, že nie,“ potešil ho Rastic. „Spolok je dosť mohutný vykázať dobrý plat svojim úradským, dostane teda vždy schopných mužov. I výchova učiní svoje. Usilovnosťou pána učiteľovou dorastá pokolenie zdarilejšie, než títo chovanci derešov a drábov. Ba i títo starí hriešnici vzali už trochu iné mravy na seba. Rozmnožená zámožnosť činí ich ráznejšími. Pretože už i stoličné vrchnosti prestaly sa po nich vláčiť, ich mravný cit urážať, ani korteši nemajú k nim prístup so svojimi haringami a sudmi pálenky, držia už dačo na svoju ľudskú hodnosť. Najväčší rozpustilci zhynuli biedne, lepší berú prísnejšiu, rozvážlivejšiu, ľudskejšiu podobu na seba. Otrocká nestydatosť a nepečlivosť sa umenšuje.“

„Zle si urobil,“ ozval sa s úškľabnou tvárou Peľuch, „že si zvýšil farárove dôchodky. Budú sa dobíjať k fare lichí chytráci a vieš, že takýchto býva víťazstvo. Stydlivá schopnosť zriedka víťazí. Ani ty bys’ nebol tu, keby fara bola bývala bohatá. Ba kebys’ teraz zanechal úrad a o rok ho znovu pýtal, neviem, či bys’ ho dosiahol.“

Hostia sa zasmiali, Rastic odvetil: „Správcom majetku farár byť nemusí. Keby sa podarilo ešte tú obrezanú veľkomožnosť z toho kaštieľa vypudiť a celý chotár spojiť, mohol by richtár byť učený muž, ako po mestách.“

„Tak by aj malo byť,“ vmiešala sa pani Peľuchová, „bo tí vaši Chujavania sú už celí mešťania. Čoskoro sa tušim i v rúchu prevrhnú.“

Rastic pokrútil hlavou: „Nech sa oni len držia svojho národného rúcha. Ono tvorí tiež jednu pásku, ktorou malinké Slovensko je k velikému Slovanstvu priviazané. Príbuzné rúcho, reč mravy, povery, to všetko udržuje povedomosť jedného pôvodu, národného spolunáležania. Okrem toho slovanský kroj je tisíc ráz krajší než u západných národov. Francúzskeho sedliaka treba len vidieť, čo to za potvora, v svojich po kolená siahajúcich nohavičkách a drevených črievičkách. Náš je proti nemu celý hrdina. Radosť vidieť pekného, poriadne oblečeného šuhaja.“

„Ale tie ženské,“ zasmiala sa Lukáčová, „mohly by si predsa letnice zaväzovať na bedrách, nie pod pazuchami. Zdá sa, že chodia vo vreciach.“

„Ani to utieranie nosov,“ zarehotal sa Škorec, „nehodí sa do salónov. Sohne sa ti až k zemi, zdvihne letnicu, obráti naopak a vysiaka sa do nej, alebo práve i do košele.“

Strhol sa z toho smiech, paničky sa zapýrily, Rastic zakýval hlavou: „Do letníc som sa ešte nemiešal. Hľadím len, ako stojí na mojej starkej. Ale to som dosť už porúčal dievkam a parobkom, aby si šatky na nos kúpili a nezahadzovali ledabolo, čo páni do vrecka kladú.“

Predsedajúca tlstá pani Stupnická riekla: „Ten náš dobrý pán farár na všetko obracia pozornosť, vyjmúc letnice, na čo zase druhí páni najviac hľadievajú. On je ako spruha v hodinách. Ako spruha uvádza do pohybu všetky kolieska: tak on celú obec. Nedá zaháľať nikomu, nájde pre každého robotu. Od jedného podniku zachvacuje obec k druhému. A všetko sa mu darí, bo postupuje rozumne, obcuje vo všetkom spravodlive a bezzištne, je naozajstným otcom všetkých. Nech nám ho Boh na mnohé letá živí!“ S tým vstala.

„Sláva!“ vpadli v to všetci a odstrčili stolce.

Ako odvetou na to zahučal i na dvore presilný výkrik zo stých hrdiel: „Sláva!“ Zadunely tri silné výstrely, zaznela čerstvá hudba. To bol výraz srdečnej vďačnosti farníkov. Rastic nechcel robiť žiaden hluk, ale oni zaopatrili bez jeho vedomia aj mažiare i hudcov a vhrnuli sa vo sviatočnom rúchu do dvora. Mládenci boli podperení, dievky v partách, školské deti v tom úbore, v ktorom už ráno boly pozdravily pána farára. Postavili sa všetci oproti dverám do polkola po vrstvách, napred školské deti, potom dievky, potom mládenci, potom ženy, napokon mužovia. Pri samých vrátach stála ešte hŕba otrhaných Cigánov a žobrákov, medzi nimi skľúčený Kožuch a na celom tele sa trasúci Lipnický. Humenského nebolo už na svete. Zajac stál s predpásanou belavou záponkou medzi domácou čeľaďou. Vzalo to všetko zlý koniec, tí hrdinovia lumpáctva, ktorých sme na počiatku boli poznali.

Všetci mužskí složili s úctou klobúky, keď holohlaví hostia vyhrnuli sa na povýšené predodverie, kde kedysi pán s velikým nosom bol prisluhoval spravodlivosť. Výkriky zasekly, hudba utíchla, keď poctivý richtár Hučko so stupňa rukou kývol.

Predstúpiac so všetkou úctou pred oslávenca, takto sa mu prihovoril: „Cirkev a obec chujavská vyslovujú mojím jazykom vašej velebnosti svoju najsrdečnejšiu vďačnosť a najpokornejšiu úctu. Vy ste ten muž, ktorý ste obec povýšili a zvelebili. Boli sme pred vaším príchodom tí najbiednejší ľudia. Spustlosť naša bola nesmierna. Chýlilo sa k tomu, že všetci klesneme za židovských paholkov. Vy ste nás nielen zo židovskej, lež i z panskej poroby vytrhli. Až teraz, vaším pričinením, cítime sa naozaj slobodnými, môžeme žiť dôstojne. Znášali ste s hrdinskou vytrvalosťou nerozumný náš odpor. Nedali ste sa mýliť ani klebetami ani nevďačnosťou, až ste slávne zvíťazili. Živ vás na mnohé, mnohé letá Boh. Pamiatka vaša bude požehnaná medzi nami aj u potomstva nášho. Privolávame vám z celej duše: „Sláva!““

„Sláva!“ skríkol srdečne celý pestrý zástup.

Rastic odvetil pohnutým, rozplývajúcim sa hlasom: „Sladká je po vystálych mnohých trudoch a prekonaných prekážkach vďačnosť, akú mi teraz, drahí moji, ústami svojho predstaveného prejavujete. Navraciam vám lásku tým, že i ja vzdávam česť vašej dôvere a poslušnosti, ktorá jedine mi umožnila vykonať dačo k vášmu prospechu. Ale nechcem, ani nemôžem to výlučne samému sebe pripisovať, čo dobrého a pekného sa uskutočnilo. Ja samotný nič by som nebol vykonal, keby som nebol našiel verných, oddaných, nezištných pomocníkov. Jedným z nich boli ste i vy, richtárko. Jazyk a rameno vaše stály mi vždy k službám. Ale hlavní spolubojovníci moji boli a sú títo moji a vaši verní priatelia.“

S tým sa objal so Semenákom, Rozumovským a Stupnickým tak, že padnúc si okolo hrdla, utvorili kolo.

Tisíc hrdiel vyrazilo pritom hromovité sláva, mažiare durkly, hudba zaznela, klobúky letely do výšky, ženy a devy plakaly. Porosili sa vzájomnými slzami aj objímajúci sa priatelia. Ba málo bys’ našiel suchých očú i na dvore a na povýšenom predodverí.