Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok) (Tri stromy) - elektronická knižnica
     
Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1787 čitateľov

Tri stromy

Podal a vypravuje Janko Rimavský

Bol raz jeden chudobný otec a ten mal troch synov. Dvaja starší boli naoko hodní šuhaji, ale ten najmladší videl sa byť veľmi sprostým, a každý ho len pecúchom prezýval. Synkovia z roka na rok dorastali a tu pomaly prichodil čas, aby sa aj ďalej poobzerali.

„Deti moje,“ zavolá ich v jedno ráno otec, „vidíte sami, v akom sme spôsobe, že tu takto všetci nenabudneme, a vy chvalabohu ste už v tej dobe, kde aj sami šťastie probovať môžete. Vyberte sa a choďte do sveta!“

Synovia poslúchli; vystrojili sa, ako mohli napochytre najlepšie, a hneď na druhý deň pustili sa do sveta.

Idú, idú, kde ich oči vedú; idú za hodný čas, až prídu na krížne cesty. Tu chvíľu zastanú a jeden na druhého popozerajú:

„No, akože tu spravíme?“

Ale rada dlho netrvala; dvaja starší sa zachytili rovnými cestami.

„A ty,“ povedia tretiemu, „choď tamtou stranou, — to je dobrá cesta pre pecúcha.“

Čože si mal počať? Pustil sa tou planou, zarastenou cestou po hore, a čím ďalej stúpal, hora bola tmavšia, hustejšia. Túlal sa, škriabal sa, neborák, tou horou, až sa predsa napokon horko-ťažko vytáral na jednu lúku, na ktorej, na samom prostriedku, tri stromy jeden popri druhom stáli. Hrubé to boli stromy a široko rozkonárené; a keď sa na ne podíval, dáko mu čudno a clivo prichádzalo, lebo také stromy ani v celej tej hore, ani predtým za svojho života nikde inde nevidel. Z toho si ale neveľa robil, bol rád, neborák, že prišiel na miesto, kde si mohol oddýchnuť, a tak si popod tie stromy sadol do chládku.

Sedí chvíľku a obzerá sa dookola; tu mu do očí padne veľká hromada naváľaného skáľa, a keď sa lepšie rozhľadel, videlo sa mu, že sa pomedzi to skáľa ako dáky vchod ukazuje. „Eh,“ myslí si, „musím sa ja tomu bližšie prizrieť,“ vstane hore a ide pravo ta. Musel sa uhnúť, lebo kus nízko padlo, a tak vošiel dnu. Počalo mu byť, pravda, všakovak, srdce mu klepalo, ale predsa krok za krokom vždy ďalej, vždy ďalej šiel; a čo krok, priechod sa stával voľnejší, priestrannejší, a počalo sa v ňom aj trochu rozvidnievať. Tu aj jemu na srdci odľahlo a počal smelšie stúpať, až tu naraz hop! — prišiel ku skleneným dverám; za dvermi izbička, naprostred izbičky stôl pre jedného prikrytý a na boku odpravená posteľ. Šuhaj bol lačný, a keď ho nemal kto ponúknuť, ponúkol sa sám; sadol si k stolíku a najedol sa do dobrej chuti. Tu sa potíšku otvorili v stene ukryté dverce, krásno dievča vstúpilo dnu a povedá:

„Vitaj,“ povedá, „Janko, vitaj, už tak dávno čakám na teba!“

Divno mu to bolo veľmi, najmä keď svoje vlastné meno počul, a nevedel, čo má odpovedať; ale keď ho dievča tak pekne privítalo, všetko sa mu zdalo len akoby doma bol; a keď ho ponúkla, že si teraz už, ak sa mu tak páči, môže aj odpočinúť, nedal si to dva razy povedať. Dievča odišlo a on si ľahol do mäkkej postele a spal do bieleho rána ako v oleji.

Keď sa ráno prebudil, už ho slaninka s chlebom na stole čakala. Po chvíli sa otvorili dverce, dievča vstúpi do izby a počne sa mu prihovárať:

„Janko, o voľač by som ťa prosila, ak sa úfaš sily, tie tri stromy, čo tam na tej lúke stoja, za tri mesiace zoťať, zotni ich! Veru sa ti dobre odslúžim.“

„Dobre, keď tak chceš,“ povie na to Janko, „to sa ti môže k vôli stať,“ — a hneď sa do roboty poberal.

Zarúbne raz, dva razy, — tu akoby do skaly zaťal, sekera mu odskočí, drevo tvrdô ako hrom. Ale len rúbal a rúbal, a čo deň práca mu ľahšie šla od ruky a krásno dievča mu donášalo jesť. O mesiac padol jeden strom a s ním naraz jedna tretina hory; a o mesiac zase padol druhý a s ním druhá tretina hory; na tretí mesiac zrútil sa i tretí strom a s ním aj ostatná hora do koreňa vyvrátila.

Keď to vykonal a trochu si oddýchol, zase ho prosilo to dievča, aby tie stromy za tri mesiace porúbal a pokálal; a keď aj to bolo hotovô, aby to porúbanô drevo na hromadu znosil a zapálil.

Už vatra blčala a plameň vysoký stával, tu zo všetkých strán všakové potvory počali naň dodievať, ale mu to dievča popredku bolo dalo jeden bič, ktorým okolo ohňa behajúc tie potvory šibal a ktorú šibol, pospolu každá do ohňa skočila. To trvalo za sedem dní a sedem nocí, a keď oheň už celkom vyhasol, zvalil sa Janko na zem a zaspal, akoby ho zarezal.

Tak spal, spal za dakoľko dní, a keď sa prebudil, našiel sa v jednej hrdej svetlici a bol do čistých bielych šiat oblečený a pekne vyumývaný. V strachu skočil z postele, a tu oproti stálo veľkô zrkadlo, ale v takom strachu sám sa v ňom nepoznal. O chvílu vkročil dnu mládenec a spýtal sa:

„Čo rozkáže vaša kráľovská jasnosť?“

Janko vyvalil na neho oči, lebo sa nemohol spamätať, čo sa s ním robí? Mládenec sa poklonil a odišiel. Po chvíli príde druhý a napokon aj tretí, a ten ho do krásnych šiat poobliekal.

Hneď nato roztvorili sa dvere a trinásť jednako, v biele šaty poobliekaných dievčeniec vstúpi do izby. Tu mu všetky začali ďakovať, svojím osloboditeľom ho nazývali, a za odmenu, aby si jednu spomedzi nich vybral. Dlho myslel, či má, či nemá vyberať, a ktorú, lebo jedna od druhej bola krajšia. Ale sa napokon predsa len osmelil:

„Keď je tak,“ povedá, „že si mám jednu spomedzi vás vybrať, nechže bude tá, čo mi už doteraz dobre robila.“

„Poznaj si ju, vyber si ju!“ zaštebotalo jedným razom všetkých trinásť. V prostriedku stála ona, a keď Janko na ňu ukázal, priskočila k nemu a padla mu okolo hrdla; ostatné popadali na kolená a ešte raz mu za oslobodenie ďakovali.

Dvanásť dievčat odišlo a Janko so svojou volenicou ostal. Teraz mu vyrozprávala, kde sa tento palác vzal. Že sú to tie tri stromy, ktoré zrúbal, a tá hora, že je krajina, ktorá bola zakliata. A hneď nato vyhlásila ho za kráľa, — poukazovala mu celú krajinu a dala sa s ním zosobášiť.

Ešte to nebolo dosť.

Vedela ona, že sa Janko u svojho otca na kráľovstvo nechystal; dala z celej krajiny pozvolávať najmúdrejších ľudí, a od tých sa pod krátkym časom naučil všetko, čo treba kráľovi vedieť.

Janko náš bol kráľom a dobre sa mu viedlo. Ale po jeden čas prišlo mu na pamäť, že by sa mu svedčilo rodičov navštíviť.

Pred ním aj za ním šlo vojsko a on vprostriedku s kráľovnou viezol sa na hrdom koči, ale vzal so sebou aj tie otrhané šaty, v ktorých bol dakedy z domu vyšiel. Keď k dedine dochádzali, práve vyháňali statok, medzi druhými aj jeho bratia. Len čo ich zazrel, pospolu ich poznal; skočil dolu, poobliekal zaváľané šaty a pribehol k nim.

„Hľa, hľa, vidíš ti ho, náš pecúch! Nuž kdeže si sa ty tu vzal?“ — vítali ho bratia starým spôsobom.

„Len si som ja tu!“ povie na to kráľ Janko. Vychytil jednému bič a počal ním plieskať. Vtom prihrmel kráľovský koč s vojskom; od strachu sa všetci rozutekali a on vyskočil do koča. Vojsko malo v dedine pripravené hospody a kráľ mal u jeho rodičov obsadnúť. Dobrí ľudkovia od radosti nemohli mu ani miesta nájsť a popredku odpytovali, v čom by sa mu nestalo po vôli. Medzi zhovorkou dopytoval sa kráľ na synov. Tu neborkú mať slzy od žiaľu zaliali; rozprávala mu o svojom Jankovi, ako dávno z domu odišiel a doteraz sa nevrátil; ako ho spomedzi troch najradšej videla, lebo že ju v každej veci najlepšie poslúchal.

„Ej neplačteže vy,“ povedá, „a netrápte sa nič, veď sa vám on vráti!“ — a dal jej peniaze, aby nachystala večeru. Oheň sa hneď rozdúchal, varilo sa, smažilo sa, pečene sa piekli. Kráľ medzitým kdesi odišiel a o chvíľku pekne krásne prikvitne tu Janko. Matka neborká od radosti dobre z kože nevyskočila a skoro by bola aj na večeru zabudla.

Janko sa staval, že mu je zima, a pýtal matku, aby mu dovolila ražeň s prasaťom obracať, že sa chce trochu pri ohníku zohriať.

„Dobre,“ povedá, „syn môj, obracaj a daj pozor na kuchyňu, kým sa z izby vrátim.“

Tu Janko zachytí skoro nôž a šmik! odrezal prasaťu nôžku. Matka sa vráti, vidí, ako si Janko pečienčičku chutne ujedá.

„Jasná okovaná strela,“ povedá, „či ty tu tak budeš kucháriť?“ Dobre ho vybuchnátovala a potom vystrčila von.

Keď večera bola na stole, ustanovil sa kráľ, sadol si za stôl a najedol sa po chlapsky. Po večeri popravili pre kráľa a pre kráľovnú posteľ a dvaja starší bratia políhali si na lavice. Kráľ zase dakde odišiel a o chvíľku prikvitne Janko. Bratia ho hrešili, že tak pozde ide, že mohol vidieť kráľa, a: „Tu si,“ vraj, „na prípecku ľahni a spi!“

Janko sa mechrí, z boka na bok obracia a po chvíli ide k posteli a chce si ľahnúť, že mu, povedá, na prípecku zle. Bratia skočili a buchnátmi ho na prípecok uložili. Zase len po chvíli sproboval a zase si dakoľko buchnátov utŕžil. Na treťom raze sa ale lepšie pousiloval a ľahol si ku kráľovnej. Bratia poskákali, zavolali rodičov so svetlom a počali milého Janka duriť z postele. Vtom ten odkryje planú košeľu a na prsiach sa mu zaligotala kráľovská hviezda.

Tu všetci pred ním na kolená popadali a prosili o odpustenie.

On im odpustil, že si, povedá, len žart chcel urobiť. Potom hneď na druhý deň pojal rodičov aj bratov do svojho zámku a tam si žili spolu šťastne a žijú doteraz, ak nepomreli.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam