Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1799 čitateľov

Úvod

Národy slovanské vládnu napospol velikými a drahocennými pokladmi svojej zvláštnej národnej poézie. Sú to samorodé, rýdze ako zlato výtvory ducha poetičného, v hojnej miere na tieto národy vyliateho, a obrazotvornosti na krásu a veľkosť bohatej a len týmto národom v istom spôsobe vlastnej. Ony záležajú v hrdinských i milostných, smutných i veselých piesňach, bájach a povestiach. Každý kmeň a národ v Slovanstve má ich svoje vlastné, staroveké i novšie. Staroveké prechoval a prechováva z vekov na veky, z pokolenia na pokolenie skrze ústno podanie, a tie nové vždy ešte tvorí. Sem vlastne padajú spevy a piesne prostonárodné, rozličného druhu a spôsobu. Ale medzi ostatnými vynikajú jak milostné tak i hrdinské piesne južných Slovanov, maloruské dumy a dumky a tiché milostné piesničky (spievanky) Slovákov.

Ku boku týmto krásnym výtvorom a neoceniteľným pokladom poézie slovanskej smelo sa postaviť môžu SLOVENSKÉ POVESTI.

SLOVENSKÉ POVESTI sú výtvory prostonárodnej slovenskej poézie, ktorých pôvod a počiatok padá hlboko do časov najprvšieho národného povedomia. A tak ony sú tie najprvšie kvety poézie jeho, vykvitnuté na jarnom slnku obrazotvornosti národa ešte mladého a znázorňujú nám tú najprvšiu povedomosť národného ducha.

Že tieto kvety hlboko z národného ducha u nás Slovákov vyrástli a že národ sám v týchto svojich výtvoroch vždy s veľkou obľubou sa tešieval, ukazuje to, že tieto povesti od tolikých století nevyšli z pamäti, ale že až podosiaľ v čerstvosti sa udržali. Od počiatku ich neznámeho, až do báječnej minulosti padajúceho vzniku vyprávajú sa ony a podávajú z úst do úst, od pokolenia na pokolenie, s priemenami síce čo do pobočnosti, ale v podstate vždy tie isté, tie samé! Tisíc a tisíc ráz boli tieto národné veselo-, čino- a trúchlohry v divadielcach tichých slovenských izbičiek, pri lučivovom svetle kozubov a pri hudbe hviždiacich vretien, na dlhých zimných večeroch od k tomu zrodených samovzdelaných ochotníkov bezplatne predstavované. A miešané obecenstvo z malých i veľkých záležajúce, tu dolu i na galérii, nezunovalo ich s obľubou a pochvalou poslúchať. Každý dom v dedine a každý kút v dome má u nás svojich vykladačov a vykladačky, ktorí svojmu obecenstvu temer na každý zimný večer novú povesť predstavovať a vykladať znajú.

Zato ale každé vypravovanie, ktoré v týchto novších časoch pomedzi slovenskú pospolitosť koluje, nie je hneď opravdivá a pôvodná slovenská povesť, prípoviedka, poviedka, rozprávka. Dosť i nehodných toho mena rozprávok medzi ľudom sa porozpráva.

Čo je opravdivá a pôvodná povesť slovenská, to sa musí ukázať a dokázať zo spôsobu a usporiadanosti jej vypravovania, z obrazotvornosti, ktorou sa maľujú predmety a z matérie, ktorá sa vypravuje. To pritom samo v sebe rozumejúc, že povesť musí byť i pekná i mravne bezúhonná.

Spôsob vypravovania (rozprávania) je prostonárodný slovenský, t.j. vo formách gramatických, výrazoch, figúrach atď., slovom v reči a vo vyjadrení cele tak vyvedený, ako si to slovenský ľud sám rozpráva.[2]

Usporiadanosť slovenských povestí je tá, čo pri dramatoch: Začiatok sa deje hneď od hrdinu povesti alebo od osôb a vecí bezprostredne s hrdinom, hlavným i udalosťami a cieľom povesti spojených. Hrdina povesti akousi vyššou mocou vyvolený je k svojej úlohe — ako u dramatu osudom — druhý, kto by sa na tú úlohu dal, nič nevyvedie a skape i sám. Beh vecí skrze prekážky tragične sa vyviňuje až k cieľu a zakončeniu povesti. Ale toto zakončenie delí sa už od dramatov dosavádnych u Grékov a západných Európy národov povstalých a tvorí spôsob nového slovanského dramatu. Lebo naše povesti len v tom tragične sa končia, že v nich hriešne a vinné osoby zaslúžený trest a smutný koniec berú. Ale nevinný hrdina povesti a osoby s ním spojené odmeny a radosti dochádzajú. Zlý princíp vždy hynie, dobrý princíp vždy nad ním víťazí a udrží sa. Hlavný zjav tragičnosti našich povestí je kliatba, zakliatie, ktoré ako trest a nešťastie vždy pre dáku vinu padá na vinníka, ale spolu s ním i nevinných často zachvacuje, napr. s vinnými rodičmi nevinné deti, s kráľom celú krajinu.

Obrazotvornosť (phantasia) je cele tá, ktorú pri slovanskom národe a v slovanskej poézii nachodíme. A tak, ona obživuje a zosobňuje všetko stvorenie, celú prírodu: skala, strom, vták, had, lev, líška atď., životné i neživotné tvory znajú jej hovoriť a ako osoby vystupovať a konať. Všetko, čo táto obrazotvornosť vytvoruje a s čím sa stretáme v povestiach, to sa vyznačuje alebo neobyčajnou krásou, alebo velikosťou a ohromnosťou. Nič malicherného, nič nízkeho a podlého vytýkať sa jej nemôže; ač vypravovanie tu i tam pri najvážnejších a pri tragičných veciach do žartu zabehuje. A z tohto ohľadu obrazotvornosť mnohých povestí kolosálnou nazvať môžeme, pre kolosálnosť jej predmetov. Zvlášte vyššie nadprirodzené moci do tohto kolosálneho obleku zavinuje. Zvláštny ale zjav tejto obrazotvornosti je pretvorovanie sa osôb na veci a zvery; týchto zase na osoby (metamorphosis); tak ako to máme v bájach gréckych a rimanských. Lenže v našich povestiach vec pretvorená podržuje i potom vlastnosti osoby a zase naspäť na osobu premeniť sa môže; čo v bájach gréckych a rimanských nemáme.[3] V našich povestiach nieto príkladu tvorov polčloveka a polzvera alebo veci predstavujúcich, ako boli sphynges, centauri, sirény a tak podobne. Trest a zlé predstavuje nám táto obrazotvornosť ako kliatbu, zakliatie, ktoré padá hneď na jednotlivcov, hneď s nimi spolu na mestá, zámky, kraje i s ich obyvateľmi; a ktoré vždy záleží v nejakom neobyčajnom neprirodzenom neštastí alebo v obrátení sa osôb na zvery alebo neživé veci.

Matéria a predmety našich povestí vzaté sú z dávnych pohanských bájí (mythológie) našich predkov, z nich domáceho i občianskeho života. Stretáme sa teda v povestiach s báječnými postavami Slnca, Mesiaca, Vetra, drakov a stríg, veštcov a hadačov; poznáme poťah ľudí k týmto vyšším (náboženským) bytnostiam a ich vplyv na príbehy a vývin dejov ľudských, odkryjú sa našim očiam i ich tajomné svety a zámky. Ďalej nás budú zabávať kráľovia, kráľovičovia a kňahne a ich milostné a bohatierske deje. Pomery rodičov a detí, bratov a sestier, manželov a manželiek, kráľov a poddaných, chudobných i bohatých — to všetko z dobrej i zlej stránky, s cnosťami i chybami sa tu ukazuje. Pri všetkom ale báječnosť so skutočnosťou pomiešaná je. A tak náš národ tu sám seba maľuje, svoje dávne pochopy o božstve i svete predstavuje, svoje vlastné chyby aj cnosti, verejný i domáci život, práva, zvyky atď. opisuje. On si je sám sebe rozprávkou.

Takto sme my pojali a pochopili Slovenské povesti. A len čo pred takýmto súdom i čo do formy, i čo do matérie obstálo a obstojí, to uznávame a vydávame za slovenskú povesť. Ináčej, čo by ako povesť od niekoho asnáď sa vydalo, to bude alebo len fragment, alebo táranina a nepovesť, tie opravdivé babské pletky.

Ale hľa! Takéto vo vyvedení úplné a dokonalé, v obsahu zanímavé a dôležité, z obojeho ohľadu krásne a mravné povesti rozpráva a prechováva si náš slovenský ľud už od stoletia a stoletia. Ale veru od tých mnohých století aj tak sa im vodilo, ako tým zakliatym zámkom a pokladom v nich; o ktorých nik nezná, iba ten, ktorý je s nimi zakliaty, aby ich strážil, až by prišiel ten, čo ich odkliať a na svetlo vyniesť má.

Sláva tohto prvšieho odokrytia a vynajdenia pokladov slovenských povestí v lone nášho ľudu náleží nepodvratne zvečnelému Samuelovi Reussovi, ev. sl. b. kazateľovi vo V. Revúcej, vyslúžilému seniorovi Bratrstva gemerského a napokon administrátorovi Superintendencie potiskej († d. 22. dec. 1852).[4] Tento všestranne vzdelaný muž a najmä milovník starožitných pamiatok oddal sa vo svojom vysokom veku do zbierania a spisovania slovenských povestí.[5] Po boku tejto vážnej, vekom síce už načatej, ale v duchu vždy jarej postavy, vystupujú mladistvé tváre šuhajov, ktorí okolo tohto muža ako okolo otca a priateľa sa zhromaždovali a ktorých jeho náruč vždy otvorená čakala a ktorí na jeho ponúknutie so zápalom pracovali. Sú to jeho traja synovia Gustáv, Ľudovít, a Adolf, Karol Hrenčík a Samuel Ormis v Revúcej, August H. Škultéty, Jonatan Čipka, Štefan Daxner a Janko Francisci na Rimave. Tak povstali r. 1840 a 1841 tri knihy v Revúcej, tri zväzky na Tisovci, pritom dva zväzky rozličných pôvodcov — všetko slovenskými povesťami naplnené.

Podobnou horlivosťou vyniká mládež slovenská na evanjelických školách, ktorá do svojich Zábavníkov okrem prostonárodných piesní, porekadiel, hádok, zvykov a obyčají najmä povesti spisovala. Tak máme dva Zábavníky z Prešporka od r. 1842 a 1843, tri

Zábavníky levočské od r. 1844 — 1846 zo Štiavnice, Kežmarku a Prešova po jednom od r. 1843 a 1844, dakoľko povestí v Zábavníkoch mládeže levočskej v Holubici a Považí od r. 1846 — 7 a 1847 — 8. Na rozličných stranách Slovenska napísali rozliční zväzok jeden a vo Važci a Liptove tiež nám neznámi pisatelia zväzok jeden a konečne spísal P. Dobšinský r. 1848 a 1849 tiež jednu osobitú zbierku povestí v Sirku v Gemerskej stolici. V týchto všetkých zbierkach nachodí sa podľa nášho dosavádneho zrovnávania asi 77 samostatných povestí a to pôvodu prastarého a báječného, 7 povestí pôvodu kresťanského či legiend, 21 žartovných a veselých rozprávok a 14 neúplných otáznych kusov — pravda, niektorá povesť aj desať ráz od rozličných napísaná stojí.

Z tejto hotovizne usporiadal a vydal Janko Rimavský I. zväzok, obsahujúci desať slovenských povestí ešte r. 1845 v Levoči.[6] Ďalšie vydávanie pretrhli nastalé po krajine nepokoje. Po navrátenom pokoji oddal sa do porovnávania celej zbierky p. Ľudovít Reuss vo V. Revúcej. S veľkou trpezlivosťou a obozretnosťou vytiahol obsah všetkých znamenitejších povestí a pozrovnával jednu s druhou. Aj bol pripravil do tlače zväzok druhý, ale že sa nenašiel nakladateľ, obdržala povesti doň určené p. Božena Němcová z Prahy a koncom r. 1857 spolu aj s tými zo zväzku Rimavského na svetlo ich vydala. Z jednej strany sme tu vdační tomu, že ctená spisovatelkyňa tieto skryté poklady Tatier pred oči najbližšieho bratského kmeňa vystavila, ale z druhej strany všetko sa nám tak vidí, že by nás to ani pred svojimi ani pred zrakom celého Slovanstva nectilo, keby sme my naše povesti z vlastného domu, v opravdovom slovenskom kroji, vypraviť či nechceli, či nevedeli.

Z tejto jedinej príčiny, hľadiac na česť národnú, pripravili sme slovenské povesti z nadrečených zbierok do tlače a podávame vám, DRAHÍ RODÁCI, tuto jeden veniec z nich. Tej sme nádeje, že ho vďačne prijmete ako dar nie od nás, ale ako pamiatky z dávnovekej minulosti, od tých, ktorí pred tisíc rokmi po brehoch Hrona, Váhu, Nitry a Rimavy chodili a krásne kvety tohto venca vypestovali.

Nie čo je naše, ale čo je vaše, to si vezmite, Slováci! To prijmite do každého domu, tomu náruč otvorte a k srdcu ho priviňte tak, ako svoj vlastný drahý národný poklad.

August Horislav Škultéty, Pavol Dobšinský.



[2] Môže síce pravá slovenská povesť aj ináč ako takto, aj v cudzej reči vypravovaná byť; ale, rozumie sa, nebude to viac originál.

[3] Viď: Ovidii Metamorphoscon Libri XV. — Kremä dva príklady v týchto máme, že osoba pretvorená naspäť na osobu sa mení: v knihe I. Io, dcéra Inachova, z jalovičky naspäť na pannu a Ulysses svojich spoločníkov u Circe zo zvierat naspäť na ľudí mení.

[4] Už síce i slávny Kollár v I. diele Zpievaniek, str. 12 a 13 podotkýna dve povesti, ale je to len maličkosť oproti ďalším prácam. Aj velební mnísi rádu františkánskeho v Skalici už pred rokmi vydávali rozprávky, ktorých predmety z našich povestí vzaté boli. Lež toto zase bez národného povedomia a práve len ako rozprávky vydávali, v ktorých naše povesti popremieňané alebo aj spotvorené sa nachodia.

[5] Písal on hneď aj úvahy a vysvetlivky k nim, ktoré si ale na budúcnosť ponechávame. I vyše s tým, čo sme o povestiach riekli, my sme úvahy písať nechceli, ponechávajúc i to jak sebe, tak aj druhým povolaným na ďalej. Len niečo pre lepšie porozumenie a dorozumenie podotknúť sme mienili.

[6] Za týmto prvým zväzkom my len preto nevydávame druhý, ale samostatne vystupujeme s prvým, že povesti Rimavského len v 500 výtiskoch súc vytlačené nedosť rozšírené mohli byť po Slovensku. Ale ak by taká bola žiadosť veľacteného obecenstva, znovu sa vydať môžu ako pokračovanie k tomuto nášmu vydaniu.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.