Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok) (Zlí bratia) - elektronická knižnica
     
Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1787 čitateľov

Zlí bratia

Zdelili: Ján Gáber z Novohradu, Ján Kalinčiak z Liptova, L. V. Abaffy z Dolnej zeme; vypravuje A. H. Škultéty.

Jedna chudobná vdovica ostala s troma malými chlapcí, a nevoľnica horko-ťažko sa s nimi živila. Všetci traja boli hodní naoko; ale najmladší bol predsa najporiadnejší a matka ho najradšej videla, lebo ju vo všetkom najlepšie poslúchal.

Ako už trochu poodrastali, tá ich mať ich takto oslovila:

„Deti moje drahé! Ja som sa už dosť od malička s vami natrápila; od týchto čias musíte samy šťastie probovať. Tu som z ostatnej múčky upiekla tri chlebíky, každému po jednom. To si položte do kapsičky! A tu som vám kúpila aj po jednom krčiažku, do tých si načrite vody a choďte s Pánom Bohom do sveta!“

Šuhajci si vzali každý svoj chlebík a krčiažok, od matky sa pekne odobrali a pustili sa do šíreho sveta.

Tak išli cez hory, cez doly, tu za cestou, tam za chodníčkom, kde im ako prišlo. Ale dvaja starší parili vždy vopredok besedujúci medzi sebou; a ten najmladší ostával za nimi, lebo nedovládal tak rezko stúpať. Už sa slnko hodne bolo na druhú stranu prevážilo a ešte si ani raz neoddýchli.

„Hej, bratia,“ zavolá najmladší za tými napredku, „postojte málo, mohli by sme si zajesť, ja som lačný!“

Dočkali ho a potom posadali všetci traja na zem.

„No,“ povie ten najstarší, „daj sem tvoj chlieb a krčiažok! Potom zas my dáme naše.“

Najmladší otvoril kapsičku; najedli sa, napili sa a šli ďalej. Pomaly prišiel večer, a tu zas len najmladšieho kapsička trpela; neostala mu už ani omelinka chleba, ani kvapôčka vody.

Na druhý deň stúpali starší zas vopredok a ten neborák už ledva krivkal za nimi. Okolo poludnia si tamtí posadali a nečakali za najmladším, ale si sami upíjali a ujedali. A to preto tak spravili, lebo sa na toho najmladšieho hnevali, že ho matka najradšej videla a ich neraz vylála. Pomaly sa dokrivkal aj najmladší a ti chytrí, pokryli všetko do kapsy.

„Akože je toto,“ povedá, „či vy len sami budete jesť a piť a mne nedáte nič?“

„Jedz si a pi zo svojho!“ odvrkli mu bratia.

„Nuž a či ste nepovedali, že keď sa moje prejde, potom budeme jesť z vášho?“

„Hm!“ zasmiali sa tamtí, „mohol si si nedať, nesilil ťa nikto,“ a s tým chceli ďalej stúpať.

Tu ten neborák začal sa im prosiť:

„Ach, či by ste ozaj takí boli? Nože mi len dajte, no!“

„Dobre,“ povie na to ten stredný, „dáme sa ti najesť a napiť, ak si dáš jedno oko vyklať.“

Tomuto sa to, pravda, nevidelo, a akože by aj! Oko si dať vyklať! Ale neboráka trápil hrozný hlad a ešte väčší smäd. Oželel sa a dal si to oko vyklať. Nádobní bratia vrhli mu skybočku chleba, a ako raz z krčiažka glgol, odtrhli mu ho od úst. Keď večer prišiel, spravili to istô: sami jedli a pili a na brata sa ani neobzreli. Ten neborák od hladu sa už dobre oblakov nechytal a prosil sa im veľmi, aby sa pre Boha zmilovali nad ním.

„Ak si dáš aj druhô oko vyklať, tak dostaneš,“ povedali mu bratia.

„Ach, bože, bože, či ma už celkom ožobráčiť chcete?“ vzdychol si neboráčik. Ale tí si raz zle boli zamysleli a na všetky prosby nedali nič.

I musel si i musel aj to druhô oko dať vyklať; a za to dostal kúštitíček chleba, čo mu nebolo ani na tri razy do úst, a vody toľko, že si ledva koniec jazyka ovlažil. S tým sa pobrali preč a on neborák ostal sám.

*

Slnko zašlo a dookola zaľahla tma; ale jemu už všetko jedno bolo, či deň, či noc. Nuž sa len motal hneď napravo, hneď naľavo, že sa azda zíde s dakým, kto by sa nad ním zmiloval; ale tu veru nikde ani živej duše a on sa zatáral do jednej hustej hory. Tu, že nič nevidel, celkom sa neborák doškriabal, dotĺkol. Naveľa sa predsa vymotal z tej hory. Ale čože? Prišiel k jednému garádu[129] a skotúľal sa do neho. Tu ako v tom garáde leží, počuje nad sebou chlapské kroky a zavolá:

„Dobrý večer, starý otec!“

A to naozaj bol jeden staručičký človiečik. Staručký mu zaďakoval a spýtal sa ho:

„Kde si sa tu, syn môj, vzal?“

Neborák slepý vyrozkladal mu všetko, ako sa s ním stalo.

„No, nič to,“ povie na to starký, „len poď so mnou, zavediem ťa ku jednej studni; z tej si naberieš vody a umyješ si oči, hneď budeš vidieť.“

Tak ho aj zaviedol k tej studni, a ako si umyl prázdne jamky, naraz mu oči narástli a videl ako predtým.

„No, a teraz,“ povedá, „načri si ešte z tej vody do krčiažka, a keď nájdeš na ceste trebárs z čoho srsť alebo čo takého, zmoč ho dnu, hneď ožije.“

Šuhaj načrel vody do krčiažka, staručkému sa pekne poďakoval a šiel ďalej.

Ako ide po ceste, len vidí jednu srsť z myši. On ju vezme, zamočí do vody; iba keď vyskočí myš ako jedna čiapka a povie:

„Ej, či som si pospala!“

„Ej, tu by si ty bola spala, keby nie ja!“ povedal jej šuhaj.

A myš sa na to zase ohlási:

„No, veď ja tebe budem na dobrej pomoci!“ a s tým ušla.

Nezaveľa nájde jedno krídelko zo včely; zmočí ho do vody; iba vyletí včela ako päsť a povie:

„Ej, či som si pospala!“

„Ej, tu by si ty bola spala, keby nie ja!“ povedal Janko.

„No, veď ja tebe budem na dobrej pomoci!“ a s tým uletela.

Ide ďalej, ide, iba zazrie jednu srsť z vlka; zamočí ju do vody a tu vyskočí vlk ako jalovica.

„Ej,“ povedá, „či sa mi peknô snívalo!“

A Janko mu na to:

„Tu by sa tebe bolo snívalo, keby nie ja.“

„No, veď ja tebe budem na dobrej pomoci,“ povedal vlk a s tým ušiel do hory.[130]

Šuhaj sa tiež pobral ďalej a prišiel do jedného mesta, kde kráľ býval. Na ulici sa stretol s jednou ženičkou a spýtal sa jej:

„Stará mati, či by ste nevedeli dáku službu?“

„Bieda je u nás, syn môj,“ povie na to starká, „ak u kráľa nedostaneš, inde neviem; ale tam sa môžeš ohlásiť.“

On sa pobral rovno do kráľovského zámku a tam ho vzali ku koňom. Tu sa vo všetkom statočne držal a aj sám kráľ ho rád videl.

U toho kráľa boli v službe aj jeho bratia a hneď na prvom raze ho poznali; on ich ale nepoznal. Tí sa, pravda, čudovali, že kde sa tam mohol vziať, ale sa mu neprihovorili ani jeden ani druhý, lebo im šupelo, že zle môžu prejsť, ak vyjde na svetlo, čo si bratovi spravili. Tak začali medzi sebou kameň duť,[131] ako by ho zo sveta zniesli?

Raz sa vyberal kráľ na poľovačku a tí dvaja sa postavili do kúta:

„Čo tu chcete?“ spýtal sa ich kráľ.

„Ej, najjasnejší kráľ,“ počali oplani vykrúcať, „vy neviete, akého vy to sluhu máte, toho, čo naposled do služby stal, to je človek nedobrý. Veď vám ten povedal, že on je v stave cez jednu noc všetko vaše zbožie i zožať i poviazať i pozvážať, a čo viac, ešte aj do čista vymlátiť. Nuž tak chceli sme vám oznámiť, aby ste sa mali na pozore pred ním.“

Kráľ dal naraz zavolať toho najmladšieho brata a spýtal sa ho:

„No, synok, čo si to povedal, že ty všetko moje zbožie cez jednu noc i zožneš i poviažeš i pozvážaš i vymlátiš?“

„Ach, veď ja o tom nič neviem, veď som ja nič nepovedal!“ vyhováral sa sluha.

„No, čis’ povedal, čis’ nepovedal, teraz to urobiť musíš, lebo, aby si vedel, že to nejde len tak s králi fačkovať. Ak mi tejto noci všetko moje zbožie nebude zožatô, poviazanô, pozvážanô a vymlátenô, dám ťa bez všetkého práva zmárniť.“

Šuhaj sa nad tým veľmi zarmútil; vyšiel pod humno a tam žalostne plakal. Ako tak plače a narieka, iba príde k nemu tá veľká myš a spýta sa ho:

„Janko, čo ti je, čo plačeš?“

„Akože by som neplakal a nenariekal, keď mi kráľ povedal, že ak všetko jeho zbožie cez jednu noc nezožnem, nepoviažem, nezvozím a nevymlátim, že ma dá bez všetkého práva zmárniť.“

Myš mu povie:

„No, nič sa nestaraj, Janko, len si ty ako druhý raz ľahni spať!“

Janko si ľahol a tá myš zvolala z celého sveta myši, lebo to bola kráľovná nad všetkými myšami. Spískne[132] raz, nahrnulo sa hrúza mýš a hneď bolo všetko zbožie zhryzenô.

„Janko, či spíš?“

„Spím!“

„No len spi!“

Spískne druhý raz, už bolo všetko pozvážanô. Spískne tretí raz, už bolo všetko vymlátenô. Spískne štvrtý raz, už čistô na hromade stálo a myši sa po celom svete rozbehli. Keď svitalo, vstal Janko, a ako zazrel hromadu žita, nakrivil si klobúk a prechodil sa hvízdajúci po holovni.[133] Tí jeho bratia bežali tiež pokuknúť, tu vidia, že je všetko hotovô; dobre ich tam od jedu neporazilo. A sám kráľ sa nad tým čudoval veľmi.

Po chvíli sa vyberal zase kráľ na poľovačku a tí dvaja čakali na neho v pitvore:

„Čo tu zase chcete?“ opýtal sa ich.

A tí sa ohlásili:

„No, najjasnejší kráľ, či sme nepovedali dobre, že ten sluha akiste so zlým má porozumenie? A teraz zase povedal, že je on v stave cez jednu noc ešte inakší zámok vystaviť, ako je tento váš.“

Kráľ ho dal hneď zavolať a povedal mu, že ak do rána nevystaví ešte inakší zámok, ako je jeho, že mu o život pôjde.

Ako to Janko počul, vyšiel do záhrady a tam plakal, až i večer prišiel. Tu počuje zbrnčať včelu, obzrie sa a vidí tú včelu, čo ju bol vzkriesil. Spýta sa ho včela:

„Janko, čo ti je, čo plačeš?“

„Akože by som neplakal, keď mi takú robotu dali, čo som ja nie v stave urobiť.“

„A čo je to za robota, nože mi povedz, azda ti ja môžem spomôcť.“

„Nuž, žeby som do rána ešte inakší zámok od kráľovho vystavil.“

„No, neboj sa nič,“ povie na to včela, „len si ľahni spať; už to bude moja starosť.“

Janko išiel spať a včela zatrúbila na striebornej trúbke, lebo to bola kráľovná všetkých včiel vo svete, a všetky včely zo šíreho sveta prileteli. Tu hneď jedny robili maltu, druhé znášali skaly, tretie murovali a zámok rástol ako z vody. Keď ho už aj prikryli, potom ho ešte aj zdnuká aj zvonka všade pekne voskom oblepili. A tak, keď všetko bolo hotové, zase sa rozleteli do šíreho sveta.

Na svitaní sa Janko zobudil, a keď videl, že je tak, ako má byť, nakrivil si klobúk a hvízdajúci prechodil sa pred novým palácom.

Po chvíli vstal aj kráľ a pozrel von oblokom. Tu vidí krásny, utešený zámok, len ako by ho z vajca vylúpil. Divno mu to bolo a pokrúcal hlavou. Bratov, tých pučilo zas hrozne, že nemohli s ním konca kraja dôjsť.

„No, ale počkaj,“ povedá, „veď ti my ešte dač vyriadime!“

Onedlho zberal sa kráľ na prechádzku a tí dvaja zase len čakali na neho v kúte.

„Čože tu tak zase stojíte?“ spýtal sa ich kráľ.

„A veru, najjasnejší kráľ, ako je koľvek, ale už sami vidíte, že to nejde dobrým spôsobom, čo ten sluha robí. A teraz zase to povedal, že keď na to príde, plný dvor vlkov naženie.“

Kráľ, ako to počul, naskutku dal zavolať Janka, a či sa vyhováral, či nevyhováral, povedal mu, že ak mu tej noci nenaženie plný dvor vlkov, že príde o hlavu.

Janko sa zarmútil veľmi, vyšiel na záhumnia a pustil sa do plaču. Ako tak plače, narieka, tu pribehne k nemu ten vlk, čo ho bol na ceste vzkriesil a povie mu:

„Janko, čo plačeš? Čo ti je?“

„Ako by som neplakal, keď mám ten rozkaz, že ak plný dvor vlkov nenaženiem, že prídem o hlavu.“

„Neboj sa nič,“ povie na to vlk, „na ti túto trúbku, sadni si na mňa a trúb! A potom volaj: Hoj, hoj, vlky pod voskové steny! Dokiaľ ti len nepoviem, že je dosť.“

Janko si vysadol na vlka a začal trúbiť a volal:

„Hoj, hoj, vlky pod voskové steny!“

Tu sa zo všetkých strán hrnuli vlci, a čosi-kamsi bol už plný dvor; kráľ vyzrel oblokom a zľakol sa veľmi:

„Dobre, dobre,“ zavolal dolu, „vidím, že si šuhaj. Daj už pokoj, dosť!“

Ale vlk mu povie:

„Len ďalej, len ďalej!“

A Janko len trúbil a volal jednostajne:

„Hoj, hoj, vlky pod voskové steny!“

Už sa počali ku samému zámku dobíjať a kráľ mu sľuboval pol kráľovstva, len aby už dal pokoj. Ale on ešte väčšmi trúbil a volal:

„Hoj, hoj, vlky pod voskové steny!“

Kráľ v strachu kričal zas dolu oblokom:

„Prestaň, prestaň, dám ti celô kráľovstvo!“ Ale ten neslúchal na to a vlci už na dverách začali škriabať.

„Aj moju dievku ti dám!“ zvolal napokon kráľ.

„No, už je dosť,“ povie teraz vlk.

Janko zosadol a vlci sa rozbehli na všetky strany.

Tak potom dostal kráľovu dcéru za ženu, ale kráľovstvo nechcel prijať; len po svokrovej smrti sa stal kráľom. A tým svojim bratom povedal, aby šli, kde chcú, lebo mu vlk bol rozpovedal, ako mu o zradu stáli. Matku si ale vzal k sebe a žil už potom šťastne.



[129] hrádza, šanec.

[130] Podľa druhých: Nielen oči mu vyklali, ale aj uši a ruky poodtínali. Motajúc sa hore-dole, spadol do jednej studne a tu mu hneď oči, uši a ruky narástli. Vyšiel po skalách von a nabral si do krčiažka z tej vody, že sa mu hádam zíde a dakomu s ňou pomôže. Idúci stretol myš so zlomenou nohou, potom včelu so zlomeným krídlom a potom vlka so zlomenou nohou. Všetci ho prosili, aby im pomohol. On im popotieral rany, hneď sa im zaceleli. A myš, včela a vlk mu sľúbili, že na neho nezabudnú a budú mu na dobrej pomoci.

[131] o úkladoch rozmýšľovať.

[132] zapískne.

[133] holé miesto na poli, kde sa zbožie tlačí; tok, holohumnica.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam