sme.sk
 
Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1766 čitateľov

Berona

Podali: Samuel Ormis z Gemera a Adolf Ghillany z Liptova. Vypracoval Janko Rimavský.

V sedemdesiatej a siedmej krajine, za červeným morom a za dubovou skalou, kde bol svet doskami obitý, aby sa zem doňho nesypala, tam bol raz jeden kráľ. A ten kráľ mal jednu záhradu, a v tej záhrade jeden strom, ktorému na krásu páru v celom svete nebolo.

Či ten strom voliako ovocia rodí, alebo či dakedy rodiť bude, o tom nik na svete neznal. Rád by sa bol najmä kráľ o tom presvedčil. Každého, kto k nemu prišiel, k tomu stromu zaviedol, aby sa podíval naň a potom mu povedal, čo myslí, že kedy a aké ovocia ten strom rodiť môže? Ale tu veru ani domáci ani prespolní o tom povedať ani to uhádnuť nemohli.

Raz už potom dal zvolať z celej krajiny záhradníkov, hádačov a múdrych ľudí, aby hádali a povedali mu, kedy a akým ovocím ten strom obrodí? Záhradníci, hádači a mudrci sa zišli, dlho sa naprizerali na ten strom, ale žiaden ani to najmenšie neuhádol. Až napokon ozve sa jeden skrčený starček a povedá:

„Akým ovocím tento strom obrodí, to nikto z nás neuhádne, lebo takého stromu sotva viac na svete jesto a ovocia tohto ešte nikto z nás nevidel. Ale ja vám poviem voľačo, čo som ešte ako malý chlapček od jedného starého otca o tom strome počul a dosiaľ nikomu nepovedal. Tento strom každú noc o jedenástej hodine má sa pučiť, o štvrť na dvanástu kvitnúť, o troch štvrtiach zlatým ovocím dozrievať a o dvanástej má ho naveky voľakto — ja neviem kto — oberať.“

Starček dopovedal a kráľ na to:

„Ej, to by veru zaslúžilo dostriehnuť, či je to tak; a keď je tak, aj to ovocie pooberať, veď je strom môj a v mojej záhrade. Len kto by sa už teraz na to dal?“

„Ja sa dám na to,“ odpovedal najstarší kráľovský syn.

A ostalo pri tom, že hneď na noc on pôjde tie zlaté jablká striehnuť.

Prišiel večer. Najstarší kráľov syn vybral sa do záhrady, vzal si hodne vína a pečene sebou a robil si tam dobrú vôľu a vždy len na strom pozeral, čo sa diať bude. Dlho nič, ani lístok na ňom nešuchol. Iba raz bije jedenásta, tu už strom puky vyháňa; bije štvrť, puky v krásny kvet sa rozvíjajú; bije dve štvrte, kvet sa mení na malé lisklé bobuľky; bobuľky navidomoči sa rozdúvajú a rastú, až sa o troch štvrtiach na krásne zlaté jablká premenia a ako slnce zaligotajú sa. Milý kráľovič otvorenými ústami sa díval na to, a ako už videl celé jablká, hneď sa priberal, že ich oberať bude. Len tu ako ku stromu kročí, začne sa strašne blýskať a hrmieť, oblaky sa naženú, počne sa liať a jeho spiaci[118] vietor ofúkne, takže hneď zaspal, ani nevedel, kde sa podel z toho sveta. Neprebudil sa iba ráno. A ráno stál strom pustý, o zlatých jablkách a o tom, kto ich v tej hrmavici pooberal, ani chýru.

Smutný šiel k otcovi a oznámil, ako sa mu povodilo.

„No, keď z teba nič,“ povie jeho stredný brat, „pôjdem ho ja vartovať, čo to na tú jabloň chodí; už ho ja musím dopáčiť.“

A kráľ mu na to privolil.

Keď sa mrkalo, už tam bol v záhrade pod stromom a hostil sa na pečienke a na koláčoch. Všetko bolo ticho až do jedenástej hodiny. Ako udrela jedenásta, začal sa strom pučiť; udrela štvrť, puky sa začali v krásny kvet rozvíjať; udreli dve štvrte, premenili sa kvety na malé lisklé bobuľky a bobuľky navidomočima sa rozdúvali a rástli, až o troch štvrtiach krásne zlaté jablká všade po strome sa zaligotali. Stredný kráľovič dlho nečakal, ale sa pobral na strom, že ich ide oberať

Tu sa strhne okolo stromu veľká zima, až tak opekalo, hmla a tma zaľahla a dookola všetko samý ľad. Kráľovičovi za každým krokom sa nohy kĺzali, len tak na zem padal. Vtom i uspávajúci vietor podul, on zaspal, akoby ho bol zarezal — a ráno keď sa zobudil, bol strom dočista obraný. Hanbil sa už teraz pred otca predstúpiť, ale čože mal robiť, musel všetko, ako sa stalo, vyrozprávať.

Kráľ sa nad tým i divil, ale i mrzel. Lebo už teraz začal všetku nadej tratiť, žeby dakto dakedy uvartovať mohol, kto tie zlaté jablka oberá a kde sa podievajú. Tu predstúpil ten najmladší jeho syn, ktorého si dosiaľ nik v dome ani dobre nepovážil, pretože sa neznal, ako jeho bratia vychvaľovať a naveky len s jednou píšťalkou sa zaoberal, na ktorej veľmi utešene pískaval.

„Otec,“ povedá tento, „dajte už teraz aj mne ten strom vartovať, keď ho moji bratia vartovali, azdaže šťastnejší budem.“

„Čože by si ty, keď tvoji starší bratia nič nemohli,“ hovoril mu otec; „daj si radšej pokoj, ani ma nemrz!“

Ale najmladší syn neprestal otca unúvať, kým len neprivolil.

Večer sa i on vybral do záhrady s tou svojou píšťalkou. Zastal si neďaleko stromu a preberal a pískal na píšťalke, že sa len tak ozývalo. Bije jedenásť, strom sa počne pučiť a on si len píska; udrie štvrť, kvet na drobné lisklé bobuľky sa mení; bobuľky sa rozdúvajú, rastú; až o troch štvrtiach zablyskotajú sa krásne zlaté jablká po celom strome — a on si len píska a preberá vše[119] krajšie a krajšie.

O dvanástej sa urobí šust a dvanásť bielych holubov priletí na tú jabloň a premenia sa na krásne paničky a medzi nimi najkrajšia ich kňažná. Mladý kráľovský syn zabudol na píšťalku a zabudol aj na zlaté jablká a celý sa zadíval na tú nevídanú krásu.

Krásno zlatô dievča oberalo zlaté jablká, a keď ich pooberalo, zišlo dolu k nemu a takto prehovorilo:

„Doteraz som ja chodila oberať zlaté jablká, ale teraz už prišiel na teba rad; ja som ich oberala na polnoc a ty ich budeš na samô poludnie.“

„A kto si ty, čo si ty?“ spýtal sa kráľovský syn.

„Ja som Berona z Čierneho mesta,“ odpovedala ona a naraz zmizla.

Milý šuhaj ešte dlho sa díval za ňou a potom na ten strom, ako by mu ešte tam bola, ale tej viac nebolo a nebolo.

Po chvíli, keď sa spamätoval, pustil sa domov. A keď doma otca zazrel, ešte zďaleka mu uradovaný v ústrety volal:

„Dostriehol som, dostriehol a všetko viem!“

Otec sa veľmi zadivil a zaradoval:

„Dostriehol si,“ povedá; „nuž a kdeže máš zlaté jablká?“

„Zlaté jablká nemám, ale som dostriehol a budem mať aj zlaté jablká. Jedno krásno zlatô dievča, volá sa Berona z Čierneho mesta, chodilo ich oberať každú noc o dvanástej. Ale ich už teraz ja budem každý deň na poludnie, tak mi poručila Berona.“

Uradovaný otec len potľapkával syna po pleci a chválil, že sa tak dobre zadržal a tešil sa zo zlatých jabĺk, že ich bude mať.

Starý kráľ sa len radoval a tešil a jeho najmladší syn len oberal tie zlaté jablká každý deň na poludnie, a tak oberal za jeden čas. Ale vždycky len zamyslený chodil a zo dňa na deň utrápenejší bol, a to, čo ustavične na Beronu myslel. Do času zavše sa potešil, keď zlaté jablká oberať šiel, lebo sa nazdal, že ešte Beronu pri nich uvidí; ale keď z toho nič nebolo, domrzeli ho i zlaté jablká a neprestal otca unúvať, aby ho do sveta pustil.

Kráľ si dlho nechcel najmilšieho syna od seba pustiť, ale naposledok ho len prepustil, že azda keď sa vráti, veselší mu bude. A milý kráľovič keď už raz mal dovolenie od otca, hneď sa vybral preč z domu. Vzal si jedného sluhu so sebou, dobre seba i tohto ozbrojil a potravou zaopatril; odobral sa od rodičov a od bratov, sadol na koňa a šiel vo meno božie, kde ho dve oči viedli.

*

Naši putovníci len šli a putovali cez hory, vody a polia, cez krajiny a moria a tak preputovali celý široký ďaleký svet od konca do konca a o Čiernom meste a o krásnej Berone ešte ani chýru ani slychu. Už sa i unavili, zo všetkého vytrovili a ešte len putovali, že dakde predsa aspoň chýru o nej počujú. Napokon prišli do jedného zámku.

Ten zámok bol jednej ježibabin, ktorej dcéra bola zlatá Berona. Keď prišli do zámku, ježibaba im v ústrety vyšla, pekne ich privítala a spytovala sa, čo hľadajú?

„Prišli sme sa,“ odpovedal kráľovič, „opýtať, či tu nechyrovať o Čiernom meste o zlatej Berone?“

„Ba veru chyrovať, deti moje!“ odpovedala ježibaba, „oj, chyrovať. Berona chodí každý deň na poludnie sem do mojej záhrady sa kúpať a tam sa môžete, ak len chcete, s ňou aj zísť.“

Ježibaba zavoňala, že to bude vohľač, preto tak pekne sa k nim mala; ale ďalej nič na sebe znať nedala.

Poludnie sa približovalo a mladý kráľovič sa poberal do záhrady. Keď to ježibaba videla, zavolala sluhu na stranu a pekne ho zaobišla, žeby, povedá, i on šiel za pánom a usiloval sa skôr zazrieť zlatú Beronu, ako jeho pán a tak urobil, ako mu ona prikáže, že ho ona za to obdaruje. A potom mu dala jednu píšťalku a doložila:

„Keď prvý raz Beronu zazrieš, zapískni na nej, aby tvoj pán skôr ku kňažnej bežal.“

A s tým ho poslala za pánom do záhrady.

Mladý kráľovič sa prechádzal sám po záhrade a sluha vyzeral zlatú Beronu. Udrie dvanásta a tu strepoce dvanásť bielych holubov nad stromami, na dvanásť pekných panien sa premení a z nich najkrajšia medzi stromami ako slnko sa zaligotá zlatá Berona. Sluha sa len díval na tú krásu a temer aj zabudol na to, čo mu stará poručila; ale sa po chvíľke spamätal a zapískol. A vtom mladý kráľovič zaspal, akoby ho bol zarezal a prebudiť sa nemohol. Zlatá Berona prišla k nemu, milo sa naň podívala a — odišla.

Keď odišla, kráľovič sa naraz prebudil, a keď mu sluha vyrozprával, že zlatá Berona už tam bola a milo pozerala naňho, dorážal na sluhu, prečo ho nezobudil? Sluha síce tiež ľutoval, že sa mu s pánom tak zviedlo, ale o píšťalke nič nepovedal.

Na druhý deň, keď kráľovič do záhrady sa zberal, ježibaba zavolala sluhu zase na stranu. Dačo mu pošuškala do ucha, dačo vtisla do hrsti a podala píšťalku. Sluha už dobre vedel, z ktorej strany Berona prichodí, hneď sa postavil na tú stranu.

Keď počul holuby strepotať a zďaleka sa mu zaligotalo, hneď zapískol na píšťalke a jeho pán zase tuho zaspal. Berona prišla ku kráľovičovi, milým aj smutným pozorom naňho sa podívala a odišla. Keď sa prebudil kráľovič a počul, že Berona zas tam bola, mrzel sa aj na seba, že zaspal, aj na sluhu, že ho nezobudil. Ale čo mal robiť? — Už sa raz stalo; umienil si teda, že už na tretí deň nezaspí, čo by čo bolo.

Na tretí deň, keď sa už chýlilo k poludniu, odišiel kráľovič do záhrady, prechodil sa sem aj tam, často si oči pretieral, aby len nezaspal a už predsa raz svoje potešenie vidieť mohol. Ale to všetko nič neosožilo, keď stará zase zviedla sluhu.

Sotva sa zjavila zlatá Berona medzi stromami, tento zapískal mocne a jeho pán zaspal tuho, tak že by ho bol mohol na kúsky rezať. Zlatá Berona prišla ku kráľovičovi, ľútostivo sa podívala na neho a povedala:

„Nevinná duša, ty spíš a nevieš, kto ti je na prekážke v tvojom šťastí.“ — A perly jej vypadli zo zlatých očí miesto sĺz.

Nato sa obrátila, natrhala kvieťa i so svojimi družičkami a nimi ho obsypala. Ešte raz jej perly vypadli zo zlatých očí a k sluhovi takto prehovorila:

„Povedz tvojmu pánovi, aby si klobúk o jeden klinec nižej zavesil a potom že ma dostane.“[120]

Vtom sa podívala ešte raz na kráľoviča a zmizla.

Pán sa hneď zobudil a spytoval sluhu, či ešte zlatá Berona tam nebola a kde sa vzali okolo neho tie kvety. A sluha mu všetko vyrozprával, ako sa s plačom naňho dívala, ako ho tými kvetmi obsypala a to mu odkázala, žeby si klobúk o jeden klinec nižej zavesil, ak ju chce dostať. Kráľovič sa na to zasmútil a hlboko zamyslel.

Videl on, že už takto z neho nič nebude, odišiel od ježibaby preč a ustavične, len na tom hlavu lámal, čo by malo znamenať, čo mu Berona odkázala, ale nič uhádnuť nemohol. Až raz na ceste sa mu prisnilo, že zlatá Berona k nemu prišla a takto prehovorila:

„Pokiaľ toho sluhu pri sebe máš, mňa nedostaneš; lebo ten je napravený a prekazí ti všetko.“

Vtedy on už po kuse, po kuse chápal, čo to má urobiť; ale kedykoľvek na tú myšlienku prišiel, sluhovi si hlavu zoťať, zavše sa mu to nevidelo, len tak nič po nič človeka zabiť. A zase, pravda, ani to sa mu nezdalo, že ho vlastný sluha tak nič po nič prevádza a trápi. Nechal ale vec len pri starom.

Až tu začne sluha svojho pána vždy väčšmi za nosom vodiť a zo dňa na deň väčšiu galibu mu robiť, a keď mu pán dohováral, dá sa doňho. To pána rozpálilo, schytí šabľu a myk šelmu po krku, že mu naraz hlava odfrkla. Čierna krv z neho aj hnilá voda vytiekla a telo zem prehltla.

Keď už bolo po sluhovi, išiel náš kráľovič a len išiel ďalej starými horami, rúdnými cestami, až raz počuje strašný krik, že len tak sa ozývali hory. Ide za krikom a pekne príde na jednu lúčku, na ktorej traja čerti sa bili tak, že až kusy tela z nich fŕkali.

„No, čože sa tak trháte?“ opýtal sa ich kráľovič.

„Na otcovskej odmrti sa rujeme,“ odpovedajú oni, „tu hľa na tejto huni, na týchto krpcoch, a na tomto korbáči.“

„Nuž ale ste vy blázni na takej pletke sa ruvať?“ povie kráľovič.

„Hja, to sú, vidíš, také veci, že keď do tejto hune sa oblečieš, ani sám čert ťa nevidí; keď si tieto krpce vezmeš na nohy, hneď ťa vynesú do povetria; a keď týmto korbáčom pleskneš, hneď si tam, kde si pomyslíš. Každý chceme mať všetky tri veci, lebo jedna bez druhej nič nestoja.“

„No, ja vás naraz podelím, len choďte hore tamto na ten vrch všetci traja a mňa aj veci tu nechajte! A kto odtiaľ na jeden znak ku mne prvý dobehne, tomu ich dám.“

Blázni čerti pristali, a hybaj do vrchu! Za ten čas vzal chytro kráľovič huňu na seba, nohy do krpcov postŕčal, korbáčom pleskol a pomyslel si, aby bol naraz pred Čiernym mestom.

V okamžení preletel ponad kraje a ani sám nevedel, iba keď naraz zastal pred bránou Čierneho mesta.

Tu krpce zhodil aj huňu zosňal so seba a hneď ho jedna z tých dievčat zazrela, čo so zlatou Beronou chodievali; a tá naraz bežala svojej panej oznámiť, koho videla. Berona jej veriť nechcela, lebo nemohla pochopiť, ako by sa ten bol mohol ta dostať. Poslala druhú obzrieť, čo je vo veci; i tá prišla s tým, že je veru tak. Poslala tretiu i tá s tou novinou sa vrátila. Tu už sama Berona pred bránu sa vybrala.

Keď ta prišla a naozaj svojho drahého uvidela, vypadli jej zo zlatých očí perly od radosti.

Tu ale dobehli za ním i traja čerti a začali skučať:

„Daj nám, čo je nie tvoje: huňu, krpce i korbáč!“

A on im tie veci odhodil a tí si ich pochytali a preč odbehli.

Čistý od vecí diabolských uvítal sa kráľovič so zlatou Beronou. Ona ho hneď zaviedla do svojho paláca a po celom svojom panstve ho povodila. A keď ho už povodila a trocha sa natešili, hneď sa aj zosobášila s ním. On ostal kráľom a ona žila s ním a panovali šťastne a dlho — sám Pán Boh vie, dokedy.



[118] uspávajúci.

[119] voždy

[120] Druhý: aby si šabľu z vyššieho klinčeka na nižší prevesil.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator RP Online
Vydavateľstvo Inzercia Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy
© Copyright 1997-2013 Petit Press, a.s.