Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1779 čitateľov

Zlatovlasé dvojčatá

Podali August Horislav Škultéty z Malého Hontu, zbierka Važecká a Samuel Reuss z Gemerskej. Rozpráva August Horislav Škultéty.

Bol jeden kráľ a mal jedného syna. Tento dostal vôľu ísť do sveta a prosil si otca, aby ho pustil dač skúsiť.

„Ej, čo by si to tam chodil,“ povie na to starý kráľ, „seď doma a ožeň sa radšej, ako by si sa mal po svete túlať.“

Ale syn mocne stál na svojom a že veru on len pôjde.

„No, keď ma vonkoncom poslúchnuť nechceš,“ preriekol napokon otec, „choď zbohom, aby si dakedy nemal ťažkô srdce na mňa, že som ti vôľu zlomil.“

Vzal so sebou troch sluhov a pustili sa do sveta.

Idú, idú po horách, po dolách za celých šesť dní a na siedmy večer prišli do jedného zámku. Tu ich tri paničky pekne privítali, dali im dobrú večeru a potom uložili pána do osobitnej a sluhov tiež do osobitnej izby. Keď si už políhali, o chvíľu prišli tie paničky do tej izby, kde sluhovia spali, posadali za okrúhly stôl, vzali do ruky šitie a začali sa medzi sebou zhovárať. Najstaršia povie:

„Ej, sestričky, keby ma tento princ za ženu chcel vziať, také by mu jedlá varievala, aké nikto ešte na svete nejedol.“

„A keby si mňa vzal,“ prerečie prostredná, „ja by mu tak gazdovala, že by sa peňazmi obsýpal.“

Najmladšia len poslúchala, až sa naveľa i tá ohlási:

„Ach, a keby si mňa chcel vziať, také by mu dvojčatá porodila, čo by zlaté vlásky mali a na prsiach hviezdy!“

Dvaja sluhovia, len čo si ľahli, pospali hneď. Tretí ale nemohol zaspať a vypočúval všetko, ako sa panny zhovárali.

Ráno sa pobrali ďalej a ten sluha začal rozprávať pánovi, čo večer v zámku počul. Pán to ale nechcel veriť a málo chybelo, že si neborák sluha voľačo neutŕžil.

Dobre. Šli ďalej, ale pánovi začalo v hlave vŕtať. Tie sluhove reči nedali mu pokoja. Cez celý deň sa túlali po hore a na mraku zakrútol pán zase do toho zámku na nocľah.

Uložili ich ako včera. Pán ale prikázal tým dvom druhým sluhom, aby nespali, ale dobre slúchali. Keď si už políhali, o chvíľu prišli tie tri paničky, posadali za okrúhly stôl, vzali do ruky šitie a vykladali tie isté reči, čo včera.

Sluhovia dali pozor na každô slovo, a keď sa ráno odobrali, idúci vyrozprávali pánovi, čo večer počuli v zámku. Tento ďalej nebral vec na žart, ale si predložil, že sa ešte raz vráti a chce na vlastné uši počuť, či je pravda, čo mu sluhovia hovorili.

Cez deň sa túlali zas po hore a na večer prišli pekne krásne nazad do zámku. Vyhovorili sa, ako vedeli, že povedá, zablúdili a nemôžu sa dostať z hory. Paničky ich pekne prijali a dali sa im dobre navečerať. Ale keď ich zase osobitne uložiť chceli, povie princ, aby aj jemu len k sluhom popravili, lebo že sa mu samotnému zle spalo.

Dobre. Keď si už políhali, o chvíľu prišli zase paničky, posadali za okrúhly stôl, vzali do ruky šitie a začali sa medzi sebou zhovárať. Najstaršia povie:

„Ach, sestričky! Keby ma tento princ za ženu chcel vziať, také by mu jedlá varievala, aké nikto ešte na svete nejedol.“

„A keby si mňa vzal,“ prerečie prostredná, „ja by mu tak gazdovala, že by sa peňazmi obsýpal.“

Najmladšia len poslúchala, až sa naveľa i tá ohlási:

„Ach, a keby si mňa chcel vziať, také by mu dvojčatá porodila, čo by zlaté vlásky mali a na prsiach hviezdy!“

Princ vypočul ich reči a zaspal.

Ako ráno postávali, oslovil princ radom tie paničky a spýtal sa ich, že či si stoja v tom, čo sa včera večer medzi sebou zhovárali? Paničky popozerali jedna na druhú a odpovedali, že si stoja v reči.

Princovi sa najmladšia zapáčila, lebo bola najkrajšia. Vzal si ju za ženu a tak šli domov na svadbu.[112] Otec nič nemal proti synovi, že sa tak skoro vrátil a tak nenazdajky oženil, len mu kus dohováral:

„Ej, syn môj,“ povedá, „bol by si sa mohol predsa len aj so mnou poradiť, veď ty vieš, ako ti ja dobre chcem.“

Ale v paláci bývala nebohej kráľovnej sestra. Tá mala jednu dcéru a bola by chcela, aby si ju princ za ženu vzal. Ako videla, že si tento už druhú doviedol, dobre ju hneď od zlosti nepuklo.

Starý kráľ onedlho zomrel a miesto neho mladý sa stal kráľom. Ale sotvaže začal kraľovať, strhla sa so susedným kráľom vojna. S ťažkým srdcom sa poberal do tej vojny, lebo jeho žena mala o krátky čas zľahnúť. Preto prísne prikázal, že akonáhle porodí, aby mu naskutku odpísali.

Kráľ odišiel a kráľovná prišla o dva týždne do postielky. Porodila krásne dvojčatá so zlatými vláskami a s hviezdičkami na prsiach. Ale pri pôrode tak zoslabla, že nič o svete nevedela. Tu príde nebohej kráľovnej sestra, a to bola striga, vzala deti a podvrhla dve štence. Dietky do jednej truhličky zapravila a dolu vodou pustila. Potom sadla a chytro odpísala kráľovi, že jeho žena porodila dve štence.[113] Kráľovná medzitým zase k sebe prišla, a ako zazrela tie štence, začala hrozne nariekať, ale striga zle na ňu:

„Ty taká a taká, čo si kráľa oklamala! Čakaj, veď ty uvidíš, čo sa tebe stane!“

Keď kráľ list prečítal, veľmi sa zarmútil a nahneval. Odpísal ale a prikázal, aby všetko len tak nechali, pokiaľ sa on vráti.

Truhlička s dietkami tonula dolu vodou. Pri tej vode býval jeden rybár[114] a práve si lapal ryby. Ako tú truhličku zazrel, sadol hneď na člnok, ulapil ju a doniesol do izby. Tu povie svojej žene, aby otvorila truhličku, lebo že je on prisahaný a ona nie. Žena otvorila truhličku a tu vidia dve utešené deti so zlatými vláskami a s hviezdičkami na prsičkách. Títo ľudia nemali žiadne deti a boli radi, že si tieto budú môcť vychovať, aby im na starosť pomáhali.

Ako kráľ z vojny domov prišiel, dal zvolať celú radu a predložil otázku:

„Akú by tá pokutu zasluhovala, ktorá sa opovážila takto a takto oklamať kráľa?“

Tam bola aj striga a tá prvá preriekla:

„Že taká nič inšie nezasluhuje, len aby ju do volovacej kože zašitú ku bráne mestskej postavili a každý mimoidúci aby jej do tváre napľuval, a ktorý by to neurobil, aby ho zoťali.“

Neborkú kráľovnú zašili do volovacej kože, takže jej len tvár bolo vidieť a postavili ju ku mestskej bráne.[115]

Dietky u rybára rástli. Janík bol veľký figliar, štveral sa hore dolu a lapal si vtáčiky. Mal zelené nohavičky, červený kabátik aj červenú čiapočku a rybár mu spravil kušu.

Raz, keď sa tak hore dolu štveral, prišiel do kráľovskej záhrady a začal na vtáčky strieľať. Kráľ sa práve po záhrade prechádzal, vidí chlapca a zavolá na neho:

„Čo ty tu robíš, či ty nevieš, že tu neslobodno strieľať?“

Janík sa naľakal a začal sa s plačom vyhovárať:

„Veď som ja ani jedného nezastrelil!“

Kráľ príde bližšie, vidí, že chlapec má zlaté vlasy. Hneď mu slzy v očiach zahrali:

„Ach,“ vzdychol si, „takéto mali byť moje deti.“

Vzal Janíka na ruky, vyobjímal, vybozkával a potom sa ho spýtal, čí je, ako ho volajú, či nemá brata alebo sestru.

„Ej, ba veru mám sestričku, našu Ľudmilku,“ odpovedal chlapec.

„A či aj Ľudmilka má zlaté vlásky?“

„Ej, veru má,“ kývol Janík, „práve také ako ja.“

Ešte ho raz vyobjímal, vybozkával, dal mu z klietky pekného vtáčika a prikázal mu, aby aj Ľudmilku doviedol, že im dá jabĺčka. Ráno zachytil Ľudmilku so sebou a kráľ už v záhrade čakal. Keď zahliadol zlatovlasé dietky, slzy mu zahrali v očiach a zhlboka vzdychol:

„Ach, takéto, takéto mali byť aj moje deti!“

Ale slzy zotrel a obrátil sa k deťom:

„Nuž či si prišiel, Janík, aj s Ľudmilkou, prišiel?“

„Veru som prišiel a kdeže máte jabĺčka, čo ste nám sľúbili?“

Kráľ na jednu ruku vzal Janíka a na druhú Ľudmilku, a keď ich dlho naobjímal, nabozkával, vytiahol z vrecka červené jabĺčka, rozdal dietkam a povedal im, aby aj druhý raz prišli.

„Ej, veru prídeme,“ povie Janík, „a či nám zase dáte červené jabĺčka?“

Kráľ sa odvrátil a ťažko od srdca vzdychol:

„Ach, také, také, také mali byť moje deti!“

Janík ale s Ľudmilkou bežali naradovaní domov.

Kráľ rozprával doma, aké deti videl. Striga vedela hneď, čo sú to za deti a zakliala sa strašne, že ich akýmkoľvek spôsobom musí zo sveta skántriť. Sadla razom na ohreblo, pustila sa cválajúci dolu vodou a prišla k rybárovmu domu.

Dietky sa hrali na dvore. Striga zastane a díva sa. Pučilo ju, hnevalo ju hrozne, ale pristúpila bližšie a zavolala:

„Deti moje, ale vám je dobre!“

„Veru nám je, stará matka, dobre!“

„Ale sa pekne ihráte!“

„Veru sa ihráme!“

„Ej, ale by ste sa ešte krajšie ihrali, keby si, Janík, išiel tam, vidíš, za ten vysoký vrch a doniesol stadiaľ zlatú hruštičku.“

A to bola zakliata hruška, ktorú čerti vartovali.

„A veď ja pre ňu pôjdem,“ povie Janík, „prečo by som nešiel.“

„No, len choď, syn môj,“ hovorila striga a odchádzajúc si myslela: Choď, len choď, veď ťa tam čerti vezmú.[116]

Len čo striga odišla, tu prichodí jeden starý staručičký človiečik a vedie za sebou chudého koníka a to bol tátoš.

„Či by si si nekúpil tohoto koňa?“ povie Janíkovi.

„Ej, veru by si ho kúpil, ale nemám zač.“

Janík vyvolal rybára a prosil ho, aby mu toho koníka kúpil.

„Och, syn môj, načože by ti bol taký chudý kôň?“

„Ej, lenže mi ho vy kúpte, azdaže sa popraví.“

Rybár videl, že chlapec má veľkú vôľu na toho koňa, kúpil mu ho za lacný peniaz a starý človiečik odišiel.

„Hoj, koník môj,“ povie Janík, „pôjdeme na cestu!“

„Ideme, ideme,“ rehoce tátošík, „len si sadni na mňa!“

Idú, idú, dlho idú cez čierne tmavé hory, až prišli do jednej doliny a tam ich stretol ten istý starý človiečik, od ktorého tátoša kúpili.

„Vitaj, Janko,“ zavolal na šuhaja, „ideš pre zlatú hruštičku?“

„Veru idem,“ povie Janík, „a mohli by ste mi ukázať cestu!“

„Syn môj,“ ohlási sa starý, „to je nie tak ľahko tú hruštičku dostať. Ale sprobuj, azda ti poslúži šťastie. Tu máš túto guľku, zakotúľaj ju pred sebou, tá ťa privedie na jednu lúku. Naprostred lúky uvidíš zlatú hruštičku. Nič sa neboj, len ju tri razy, ako najlepšie budeš môcť, potras! Ona sa ti hneď z koreňa vyvalí. Ty ju vezmi hore a potom utekaj, utekaj! Aleže sa neobzri!“

Janík sa za radu poďakoval, zakotúľal pred sebou guľku a prišiel na tú lúku. Zlatú hruštičku tri razy potriasol, ona sa mu vyvalí. Vezme ju na plece a hybaj s tátošíkom v úteky. Tu ako tisíc čertov počne za ním kričať:

„Ty taký a taký, oplan, či to tak kradnú? Počkaj, veď si ho ty dostaneš!“

Ale milý Janík sa veru neobzrel na nich a zametal[117] s tátošíkom, len sa tak za nimi prášilo, až prišli na svoj dvor. Janík zosadol z tátoša a zasadil zlatú hrušku na dvore.

O jeden čas chcela sa striga dozvedieť, čo sa s chlapcom stalo. Sadla na ohreblo, pustila sa cválajúci dolu vodou a prišla zase k rybárovmu domu. Dietky sa hrali na dvore okolo zlatej hruštičky. Striga zastane, díva sa a od zlosti zubami škrípe. Ale zase len pekne okolo nich:

„Deti moje, ale vám je dobre!“

„Veru nám je, stará matka, dobre!“

„Ale sa pekne ihráte!“

„Veru sa ihráme!“

„Vidíš, Janíček, ačak som ti dobre poradila. Hľa, akú máte peknú hruštičku! Ej, ale by ti ja ešte dač poradila! Keby si ty, Janík, išiel hen za tretí vrch a doniesol stadiaľ zlatý šiatrik! Potom by ste sa vy len ešte pekne ihrali!“

„A čo by som nešiel,“ povie Janík, „veď ja preň pôjdem.“

„No len choď, dieťa moje,“ hovorila striga a odchádzajúc mrmlala: „Choď len, choď! Keď ťa vtedy čerti nevzali, počkaj, pankhart prekliaty, uchytia ťa teraz!“

„Hoj, koník môj,“ povie Janík, „pôjdeme na cestu.“

„Ej, ideme,“ rehoce tátošík, „len si sadni na mňa.“

Idú, idú, dlho idú cez tmavé čierne hory, až prišli do tej doliny a tam našli zase toho človiečika.

„Vitaj, Janko,“ zavolal staručký, „ideš si pre zlatý šiatrik?“

„Veru idem,“ povie Janík, „a mohli by ste mi ukázať cestu.“

Starý mu dal zase jednu guľku.

„Hľaďže,“ povedá, „táto guľka ťa povedie cez tri vrchy a tri doliny. Potom prídeš na jednu lúku. Naprostriedku stojí zlatý šiatrik. Ty ho ulap na vrchu za kytaj a utekaj, utekaj! Aleže sa neobzri!“

Šuhaj sa za radu poďakoval. Zakotúľal guľku a cez tri vrchy a tri doliny dostal sa na tú lúku. Ulapil šiatrik na vrchu za kytaj a hybaj s tátošíkom v úteky. Tu ako tri tisíc čertov počne za ním kričať:

„Ty taký a taký, oplan! Nebola ti dosť hruška, ešte si aj šiatrik prišiel ukradnúť. Počkaj, veď si ho ty dostaneš!“

Ale sa náš Janík neobzrel na nich a zametal s tátošíkom, len sa tak prášilo. Prišli domov. Janík zosadol, Ľudmilka pribehla, rozprestreli zlatý šiatrik. Tu, čo si len koľvek zažiadali, hneď všetko hotovô mali: koláčiky, medovníky, stužtičky, ostrôžky, — a kto by to tam mohol všetko vyrátať!

O jeden čas zase prišli deti strige na um. „Ej,“ myslí si, „musím sa ja ísť podívať!“ Sadla na ohreblo, pustila sa cválajúci dolu vodou a prišla k rybárovmu domu.

Dvojčatá sa hrali okolo hruštičky a zlatého šiatra. Striga zastane, díva sa ako besná, dobre sa hneď tam od jedu nepukla. Ale zase len pekne okolo nich:

„Deti moje, ako vám je dobre!“

„Veru nám je, stará matka, dobre!“

„Ale sa pekne ihráte!“

„Veru sa ihráme!“

„Vidíš, Janíček, ačak som ti dobre poradila? Hľa, hľa, aky pekný šiatrik máte! — Hej ale, počujže ty, Janík, čo by ti ja ešte poradila! Keby si ty išiel až hen za ten siedmy vrch a doviedol stadiaľ Drndrlienku, čo je ešte aj od Ľudmilky krajšia, potom by ste sa vy len ešte pekne vo troje ihrali!“

Tu Ľudmilka naradovaná, že by mala kamarátku, prosila Janíka, aby doviedol peknú Drndrlienku.

„A veď ju ja dovediem,“ bol hotový šuhaj.

„No len, syn môj, choď,“ hovorila striga a odchádzajúc homrala: „Choď len, choď, pľuhavý pankhart, keď ťa po dva razy neschytili čerti, vezmú ťa na treťom raze!“

„Hoj, koník môj,“ povie Janík, „ideme na cestu!“

„Ej, ideme, ideme,“ rehoce tátošík, „len si sadni na mňa!“

Idú, idú, dlho idú cez tmavé čierne hory, až prišli do tej doliny a ten starý človiečik ich zase len tam čakal.

„Vitaj, Janko,“ zavolal staručký, „ideš si pre Drndrlienku?“

„Veru idem,“ povie šuhaj, „a mohli by ste mi ukázať cestu!“

Starý mu dal zase jednu guľku.

„Hľaď že,“ povedá, „teraz za touto guľkou pôjdeš cez sedem vrchov, sedem dolín a v siedmej doline prídeš do čierneho mesta. V tom meste je čierny zámok. Tam býva Drndrliena. V tom zámku niet žiadnych dvier, ty sa ale nič neboj! Len kopni trebárs kde do múru, dvere sa ti naraz otvoria. Potom choď po schodoch, a keď prídeš do deviatej izby, tam uvidíš Drndrlienu, ako sa na zemi so zlatým jablkom ihrá. Ona ti povie, čo a ako máš robiť.“

Šuhaj sa poďakoval za radu, zakotúľal guľku a cez sedem vrchov, sedem dolín prišiel do čierneho mesta ku čiernemu zámku. Kopol do múru, tu sa mu hneď veľká brána roztvorila. Kráča hore zlatými schodmi. Prejde osem izieb, príde do deviatej, tu sa na zemi Drndrlienka so zlatým jablčkom ihrá.

„Čo si prišiel?“ spýta sa Janíka.

„Prišiel som pre teba,“ povie chlapec, „odvediem ťa ku našej Ľudmilke.“

„Dobre, keď si pre mňa prišiel, ale ako ma odvedieš?“ zase sa spytuje dievča.

„Ja som počul, že mi to ty povieš,“ odpovedal on.

Tu hneď Drndrlienka zaviazala Janíkovi oči a povedala mu:

„Na ti teraz toto zlatô jabĺčko, a keď prídeme von, zalúčiš ho za seba čím najďalej a potom utekaj so mnou! Aleže sa neobzri!“

Dobre. Janík vzal zlatô jabĺčko, pred bránou vysadli na tátoša, zahodil jablko za seba a hybaj s Drndrlienkou v úteky! Zámok sa naskutku prepadol. Ale všetci čerti počali za ním kričať:

„Chytajte ho! Hej, ty taký a taký zbojník! Nebola ti dosť zlatá hruška, nebol ti dosť zlatý šiatrik! Ešte si prišiel aj Drndrlienu ukradnúť! Počkaj, veď si ho ty dostaneš, zbojník!“

Ale naši utekali cez hory, cez doly, len sa tak za nimi kúrilo. Došli šťastlive domov a rybárovi bolo veľmi divno, koho to zas chlapec doviedol. Ale Ľudmilka bola rada Drndrlienke.

O jeden čas si striga zase pomyslí: „Bezpochyby ho už čerti schytili, ale musím sa predsa podívať.“

Sadla na ohreblo, pustila sa cválajúci dolu vodou a prišla k rybárovmu domu. Ale niet vypovedanej veci, ako ju rozpajedilo, keď videla, ako sa troje detí hrá na dvore. Prikročí bližšie a zase len počne:

„Ale vám je, deti moje, dobre!“

„Veru nám je, stará matka, dobre!“

„Ako sa pekne ihráte!“

„Veru sa ihráme!“

„Vidíš, Janík, či som ti dobre neporadila? Akú teraz kamarátku máte! — Ale počujteže, deti moje, čo ja vám poviem. Keby ste sa vy zajtra od otca vypýtali do kráľovského paláca, tam len bude pekne, tam by ste sa vy zabavili! Pýtajte sa od otca, pýtajte! Veď vás on pustí.“

Ráno sa pýtali deti do kráľovského paláca.

„Ach, kdeže by ste vy tam išli,“ povie na to rybár, „tam by vás ani dnu nepustili. Veď tam budú samí páni!“

Ako sa tak zhovárajú, kde sa vezme, tu sa vezme stará striga a povie, že prišla pre deti, aby ich len pustil, lebo že ju sám kráľ poslal. To ale len ona striga tak nastrojila, lebo si myslela: Počkaj, tie deti pôjdu pri bráne, nezapľujú jej do očí a kráľ ich dá zoťať.

Vybrali sa do kráľovského paláca. Striga bežala po predku, Drndrlienka s Janíkom a Ľudmilkou šli obďaleč za ňou.

Keď už blízko mesta boli, pošoptala Drndrlienka Janíkovi a Ľudmilke do ucha:

„Teraz,“ povedá, „prídeme ku mestskej bráne, tam uvidíte jednu ženu zašitú v koži a bude jej každý do tváre pľuvať. Vy jej ale nenapľujte!“

Táto Drndrlienka vedela o všetkom, čo sa bolo stalo.

Prídu ku mestskej bráne: „Pľujte!“ zavolá vojak na stráži.

Ale oni len tak prešli a striga sa veľmi tešila. Vnišli do paláca. Ako ich kráľ zazrel, slzy mu v očiach zahrali:

„Ach,“ povedá, „takéto, takéto mali byť moje deti!“

Potom začal Janíka s Ľudmilkou objímať a bozkávať. Ale striga prikročí k nemu a povie:

„Najjasnejší kráľ! Čo taký zaslúži, ktorý smie prestúpiť váš kráľovský rozkaz?“

„Ten musí ustanovenú pokutu vytrpieť,“ odpovedal kráľ.

„No, a tieto deti, ktoré objímate, prestúpili váš rozkaz, lebo tej pri bráne nechceli do tváre napľuvať. Musíte ich dať postínať!“

Kráľovi ľúto prišlo nad nebožiatkami deťmi. Ale darmo. Od rozkazu sa nemohlo odstúpiť. Na druhý deň ich mali postínať.

Už viedli kati nebožiatka. Ľudstvo sa zo všetkých strán tislo a ľutovalo nevinné deti. Keď už prišli, kde ich mali stínať, tu vystúpi pred kráľa Drndrlienka a počne hovoriť:

„Najjasnejší kráľ! Akú pokutu zaslúži ten, ktorý sa opováži kráľa oklamať?“

„Ha,“ odpovie kráľ, „kto sa opováži kráľa oklamať? Vidíš, čo sa mojej žene stalo?“

„A ten akú pokutu zasluhuje, ktorý chce božie stvorenie spotvoriť?“ spýta sa zas Drndrlienka.

„Ktorý chce božie stvorenie spotvoriť,“ prerečie striga, „ten zaslúži, aby ho na koňovom chvoste po meste vláčili a pri každom dome žeravými kliešťami živé mäso z neho trhali.“

„A či sa svedčí, aby deti svojich vlastných rodičov do posmechu uvádzali?“

„To sa nesvedčí,“ odpovie na to kráľ.

„A tak ani tieto deti nezaslúžia smrť!“ zvolala Drndrlienka. „Ony nemohli kráľovnej do očí napľuvať, lebo je to ich vlastná matka! Táto ale striga zaslúži, aby ju na konský chvost uviazanú po meste vláčili, — lebo ona božie stvorenie spotvoriť chcela, keď kráľovnej dve štence podvrhla a tieto deti v truhličke dolu vodou pustila!“

„Ach, toto sú teda moje deti!“ zvolal naradovaný kráľ a rozkázal hneď, aby kráľovnú vypárali z kože a pekne poumývali. Ale ako sa to stalo, ona v tom okamžení dušu vypustila.

Striga dostala pokutu, akú si sama odhádla, rybárovcov ale zavolali do kráľovského zámku a opatrili ich do smrti. Keď Janko na miesto vyrástol, vzal si Drndrlienku za ženu a po smrti otcovej ostal kráľom.



[112] Počiatok tejto povesti sa i takto rozpráva: Kráľ sa vybral na prechádzku. Tri sestry pri moste šaty prali — podľa druhých v bielom domčeku priadli. Ako kráľ tadiaľ šiel, začali sa zhovárať. Prvá si žiadala, že keby sa mohla vydať za kráľovského pekára, druhá za kráľovského kuchára, tretia za samého kráľa. Tie práčky mládenec z koča — podľa druhých tie priadky sám kráľ pod oblokom vypočúval. Dal ich zavolať a na otázku, čo sa to medzi sebou zhovárali, priznali sa všetky. Stalo sa im po vôli. Jedna sa dostala za kráľovského pekára, druhá za kráľovského kuchára a najmladšiu, ako najkrajšiu, vzal si za ženu sám kráľ.

[113] Druhí rozprávajú, že porodila jedného, potom druhého chlapca a na treťom raze dievča. Sestry, pekárka a kuchárka, zo závisti, že sa najmladšia sestru najlepšie vydala, podvrhli jej zakaždým šteňa a deti do hory k jednému pustovníkovi poodnášali.

[114] Pustovník, záhradník — udávajú druhí.

[115] Podľa druhých: Prvý i druhý raz jej kráľ odpustil a žili zas pekne spolu. Ale na treťom raze sa pohneval a odohnal ju od seba. Ona túlajúc sa hore-dolu prišla tam, kde jej deti boli a pomáhala ich vychovávať.

[116] Podľa druhých:

Ten, u ktorého tie tri deti rástli, zavolal ich raz a takto im riekol:

„Deti moje drahé, vy sa radujete v tejto záhrade, ale nám tu ešte tri veci chybia: vodička, čo všetko obživuje, stromček, čo všetko krási, a vtáčik, čo všetky tajnosti zná. Keď to budeme mať, potom nám nič chybieť nebude.“

Najstarší sa dal na to, že donesie tie veci, bratovi ale a sestre nechal doma venček, ktorý ak by do tretieho dňa zvädol, môžu vedieť, že on zahynul.

Podľa druhých nechal im nožík, a keby videli, že je na konci krvavý, vtedy že zahynul. Vybral sa na cestu. Stretol ho jeden pustovník.

„Vitaj,“ povedá, „princ, ja viem čo hľadáš.“

Dal mu jablko, čo mu cestu ukáže, a vyložil mu, ako sa má spravovať. Že tam budú na neho zo všetkých strán kričať, biť ho a štípať, ale žeby sa neobzrel. On sa ale obzrel a ostal čierny kameň.

Doma videli zvädnutý venček. Starý opatrovník vypravil mladšieho pre tie veci. Ale sa aj tomu tak zviedlo ako prvému, lebo keď počul za sebou volať: „Neboj sa nič, veď som ja tu, tvoj braček!“ obzrel sa a ostal čierny kameň.

Napokon sa vybrala sestra. Pustovník, ktorého stretla, dal jej jablko, čo jej cestu ukáže, bučoláčik na tú vodičku, a prútik, s ktorým aby bratov a ostatných skamenetých pošibala. Všetky hrúzy pretrpela šťastne a prišla do zakliateho zámku. Tu do bučoláčika zo studničky vody nabrala, zo stromčeka halúzku odlomila, zlatú klietku s vtáčikom zo šnúry odrezala a na to hneď búrka utíchla.

Potom prútikom pošibala rad radom všetkých skamenetých a prišla aj na svojich bratov. Tamtí jej za oslobodenie ďakovali, títo sa s ňou vrátili domov. Tu vyliala z bučoláčika vodičku na dvore. Spravila sa z nej studnička, ktorá utešené priemenisté peny vyhadzovala. Halúzku zapichli do zeme. Vyrástol krásny strom. Vtáčika v klietke nad dvere zavesili.

Vedľa týchto sa povesť potom tak zakončuje, že sám kráľ prišiel na diváky k týmto trom veciam. Ako sa do tej vodičky nazrel, obživila sa jeho láska k odohnanej a tu nájdenej manželke. Ten vtáčik ale všetko tajomstvo vyštebotal a ten stromček okrásil všetkým život.

[117] utekal.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.