ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Písali: dr. Gustáv Reuss z Gemera, Jonatan Čipka z M. Hontu, Eduard Ličko zo Zvolena; Jozef Jančo zo Šariša; vypracoval Pavol Dobšinský.

Bol jeden mních, mal veľa kníh, čítaval v nich, až raz veru aj vyčítal, že tam a tam jesto jedna veliká zápoľa a v tej zápoli mnoho bohatstva aj čarodejná lampa, a to všetko že by sa dalo dostať z nej, keby sedemročného chlapca ta dnu poslal.

Zabral sa on cez pole toho chlapca hľadať. Vidí tam jedného pastierika, ako práve barance zavracal. Príde k nemu a opýta sa ho:

„Chlapče, koľkože je tebe rokov?“

„Ja dobre neviem; ale mi matka vravela, že mi je ako teraz sedem rokov, sedem mesiacov a sedem týždňov.“

„No, ver si ty šuhaj!“ pochválil ho mních; „a či by si nešiel so mnou vtáčky vyberať, len tu hľa do týchto zápoľ? Veru ich tam hodne jesto, ale čože? Keď sa ja nemôžem vydriapať k nim!“

Čím viac mu ich nasľuboval, tým sa dal chlapec hlbšie vábiť do hory. Ale tu mu napokon svitlo v hlave.

„Kdeže mňa vy to,“ povedá, „vediete?“

„A veď len poď, naraz už tam budeme.“

Chlapec už ani nevedel, skade naspäť, nuž v strachu len kľanckal^[122] za mníchom, až raz prišli pred veličiznú zápoľu. Tá práve vtedy otvorená stála.

„Sem sa chlapče!“ povie mních, „tuná pôjdeš do tejto diery, nájdeš tam silu pokladov, naber si z nich, koľko ti len duša zažiada a mne len tú lampu dones, čo tam na zhrdzavenom klinci visí“ — vtom ho strčil ta dnu. „Aleže“, povedá ešte „vyjdi von, keď ťa budem volať, lebo ináčej na večné veky tam ostaneš!“

Nevoľky šiel chlapec dnu, lebo sa mnícha bál. Maká po tej tme, maká, až raz príde na svetlo, — tu, čo ďalej šiel, to krajšie všetko: stromy strieborné, tráva strieborná, kvety zlaté a po chodníčku drahé kamenčeky! Neznal, čoho sa skorej chytať! Zbieral si drahé kamenčeky do kapsy a ihral sa s nimi. Tu sa ozve stuvon mních:

„Chlapče, poď von!“

Ale on nepočúval, len sa zabával. Zase o chvíľku:

„Poď už von!“

Pastierik i teraz alebo nepočul, alebo nedbal. Ešte tretí raz ozvalo sa:

„Poď von!“

Ale vtom zápoľa s veľkým praskotom sa zatvorila, že tak zadunelo, ako čoby sto hromov hrmelo a už teraz nebolo možno ani dnu ani von. Pastierik o to o všetko ani sa neobzrel, len sa ďalej zabával a tam sa po jednom krásnom paláci prechodil. Bavil sa on tu za sedem rokov a tak sa mu zdalo, ako čoby to len sedem hodín bolo. Naposledy nabral si z tých kamienkov do kapsy, že mu dobre bude s nimi doma pod stienkou sa ihrávať a že už pôjde von! Tu ešte zazrie na zhrdzavenom klinci jednu starú lampu visieť!

„Poď,“ povedá, „i ty starý lampáš so mnou, zídeš sa nám dakedy doma do stajne posvietiť, jednak žiadneho nemáme.“

Chce von, ale tu diera zatvorená a jemu pred nosom tma, že ani sám seba nevidel. Zdesil sa náramne a v strachu len makal a ťapkal okolo seba. Raz šuchne sa mu voliako tá lampa o kabanicu a tu sa ozve za ním:

„Čo chceš, pane?“

V strachu ani nevedel, čo odpovedal:

„Ach nuž, keby sa mi táto skala otvorila!“

I otvorila sa hneď, ale ako vystúpil, zase praskotom sa i zatvorila. Mnícha tam nebolo. Ale akože by aj bol mohol za sedem rokov čakať?

Blúdi po tých horách, blúdi, až sa mu nenadhodil jeden človek:

„Dobrý človek,“ povedá, „či by ste nevedeli, kde môj otec kondáš^[123] býva?“

„Môj synok,“ povie tento, „veď tu v každej dedine jesto jeden. Ktože ťa vie, ktorý je tvoj otec?“

Tak on len šiel, kým sa dáko nedomotal k tomu miestu, kde tie barance dakedy zavracal a odtiaľ už potrafil domov. Ale tu doma otec už bol dávno zomrel, iba utrápená matka ho privítala a temer ho ani nepoznala, taký jej bol hodný narásol. Vyrozprával jej všetko, ako sa mu prihodilo, lampu zahodil do kúta a kamenčeky si vyňal z kapsy, že sa pod stienkou poihrá.

Ak sa obšmieta, tak sa obšmieta jeden žid okolo ihrajúceho sa pastierika.

„Synok,“ povie žid, „predaj mi z tých kamienkov.“

„A čo mi dáte za jeden?“

„Štyri groše,“ povie žid.

„No, tu ich máte, berte si ich po štyri groše!“

Žid zaplatil chlapcovi a chlapec bol rád, že tak ľahko k pár grošom prišiel. Vyšiel i druhý raz sa poihrať, a hľa, žid zase sa ustanovil. Zo žartu zapýtal chlapec za pár kamenčekov sto zlatých a žid mu ich naraz vyplatil. Náš šuhaj ostal už teraz hrdý:

„Mamo,“ povedá, „mohol by som sa už aj oženiť. Veď mám s čím gazdovať, sto zlatých sú v kapse!“

„A veďže si len vypáč daktorú!“ povedala mu matka.

Zabehúval on k jednej i druhej, ale sa alebo on dievčatám nepozdal, alebo ony jemu.

Tak to trvalo za drahný čas. Sto zlatých aj kamenčeky sa pomaly pomíňali, neostalo im iba predošlá chudoba a starý lampáš v kúte.

„Aj, mamo,“ povie raz šuhaj, „už som aj zabudol na ten lampáš v kúte, idem ho ja vyčistiť, tak viac zaň dostaneme.“

Vezme milú lampu do ruky a pošuchá vechťom:

„Čo rozkážeš, najmocnejší kráľu?“ ozve sa mu z nej.

„Čoby som ja najmocnejší kráľ bol? Ľaľa, ako sa mi posmieva!“ a zahodil lampu zase do kúta.

Ale ho tá lampa len mrzela. Vezme ju i druhý raz a pošuchá, — tu zase sa ozve:

„Čo rozkážeš, najmocnejší kráľu?“

Chytil sa teraz rozumu a povedal:

„Nič, len jednu hŕbku takých kamienkov, ako som mal.“

Naraz bola hŕba zlatých kameňov pred ním.

„Ej, mamo, mamo! Teraz sa ja len ožením, keď som ja zase bohatý pán,“ povedal materi pastierik. „Vezmiteže vy z tých kamienkov dakoľko a neste ich nášmu kráľovi do daru a pýtajte mi jeho dcéru za ženu.“

Rozrandavená prišla matka ku kráľovi do zámku:

„Pozdravuje vás,“ povedá, „môj syn a posiela vám tieto kamienky do daru, že či by ste mu vašu dcéru nedali za ženu?“

Kráľ sa i namrzel, že taká rašma jeho dcéru svojmu synovi za ženu pýta, i kamenčeky sa mu zapáčili.

„Dobre,“ povedá, „keď je tvoj syn taký pán, nech si príde zajtra sám pre nevestu.“

Matka prišla domov a rozpovedala synovi všetko.

Syn pošuchá lampu, ozve sa mu z nej:

„Čo rozkážeš, najmocnejší kráľu?“

„Do zajtra rána, kým sa naspím, nech mi budú mosadzné šaty hotové, aj kôň aj takô vojsko pri mne!“

Na ráno, len čo oči otvoril, bolo všetko tak. Sadol si na mosadzného tátoša a letel i s vojskom pre nevestu. V jednom háji sa stretne s kráľom, ktorý bol celkom v striebre, aj vojsko mu bolo cele striebornô. Ako ho kráľ zazrel, že je len v mosadzi, obrátil naspäť a nechcel sa ani zhovárať s ním.

„Ij, čože toto za robota?“ myslí si pastierik a vráti sa i on domov.

Pošuchá lampu a spýta sa:

„Prečo sa ten kráľ so mnou ani len zhovárať nechcel?“

„A to preto, najmocnejší kráľu,“ povie lampa, „že on bol v striebre a ty len v mosadzi oblečený.“

„No keď je tak, zajtra mi strieborné šaty, koňa aj vojsko vystanov!“

Jak rozkázal, tak sa stalo. Ráno vysadol na strieborného tátoša a šiel ku kráľovi. Kráľ mu vyšiel v ústrety celý pozlátený, a keď videl pastierika len strieborného, vrátil sa domov. I tento sa musel.

Pošuchal lampu a spýtal sa:

„Čo to za príčina, že ma kráľ ani dnes k sebe nepripustil?“

„Ha, on dcéru nechce dať za chudobnejšieho, ako je sám; ty musíš mať zlaté šaty, tak ju dostaneš.“

„No, nechže mi ráno už také tu budú!“

Na tretí deň celý háj sa od zlata zajasal, keď sa pastierik na zlatom tátoši s kráľom stretol. Kráľ mal zase len pozlátené šaty i vojsko a tak musel pastierikovi ustúpiť a dcéru mu oddať.

Náš pastierik zlatô vojsko od seba prepustil a kráľovskú dcéru len tak po sproste domov viedol. Že načo ju, vraj, má klamať, keď doma jednak len randavú chalupu nájde? Keď šli blízko dediny poľom, povie pastierik:

„Vidíš, ženo, stuto mi budeš v hrnčeku jesť nosiť, keď budem ovce pásť.“

Doma princeznú na slamu uložili a políhali si spať. Ako princezná zaspala, pošuchá pastierik lampu:

„Čo rozkážeš najmocnejší kráľu?“

„A veru nič, len naproti kráľovmu zámku taký zámok postavíš, čo bude v povetrí na striebornej retiazke visieť a všetko, čo doňho treba, nahotuješ a moju ženu ta do hodvábnej postele prenesieš.“

Ako rozkázal, tak sa stalo! A kráľova dcéra len oči vytreštila, kde sa to ráno našla! Ale muž prišiel k nej a povedal, že je ona už v tom všetkom pani. Tak si prebývali pekne spolu a radi sa videli.

*

Ale ten mních, čo mal tých veľa kníh, zase vyčítal z nich, že pastierik čarodejnú lampu dostal, aj to znal, akým je už pánom. Mnícha to mrzelo, hútal dlho, ako by on tú lampu dostať mohol. Preobliekol sa za žida a šiel po ulici, že staré veci skupuje a za nové prečarúva. Prišiel i do zámku, že či by staré lampy za nové neprečarali.

„Ej, ba veru sa tu jedna stará lampa už odkedy pometuje,“ povie pastierikova matka a prečarala mu ju za novú. A keď syn domov prišiel, ešte sa mu pochválila.

„Vidíš, syn môj, aký som ti dnes osoh^[124] spravila, za tú starú lampu, čo sa v tom kúte pometovala, dostala som túto novú!“

„No, mamo, veď ste mi spravili, veď mi len to chybelo!“ bedákal syn, lebo videl, že čarodejnú lampu prečachrovala.

A vtom sa už na smetisku našiel, — lebo mních práve vtedy pošuchal lampu:

„Čo rozkážete, falošný kráľ!“ ozvala sa lampa.

„Tamto ten zámok aj s princeznou zanesieš mi nad čierno more a tam nad morom zo zlatého klinca na striebornej retiazke mi visieť bude!“

Ako rozkázal, tak sa stalo. Pastierik bol bez kaštieľa i bez ženy. Ešte k tomu, kráľ sa nahneval a chcel ho dať zmárniť. Ale sa mu pastierik len uprosil, že si on i ženu i kaštieľ vyhľadať musí, čo by to priam kraj sveta bolo.

Zaberie sa a ide dlho jednými horami, až raz podvečer príde do jednej chalupy.

„Chvalabohu,“ pomyslel si, „už raz pod strechou budem nocovať, aj možno sa dačo o mojej žene dozviem.“

Vstúpi dnu, tu pusto. Iba jedna stará skrpená žena v jednom kúte čupela.

„Čože ty tu chceš, hriešny človek?“ privítala ho staručká.

„Čože by som chcel,“ odpovedal šuhaj, „hľadám si nocľah, aj či by ste mi voľač o mojom skapanom kaštieli a o mojej žene povedať neznali!“

„O tvojom kaštieli a o tvojej žene,“ hútala stará, „to ja neviem, ale môj syn Vietor, ten azda bude vedieť, bo ten všetky hory a lesy prefúka, často storočné stromy v jede poprevracia a všetky skrine preduluje. Ale synok, pred ním sa varuj, utekaj, kam najďalej môžeš; bo ak by ťa ten tu zaňuchal, priam by ťa zjedol.“

„A už bude, ako bude, stará matko! Len ma vy dakde ukryte, azda sa zmiluje nad mojou biedou.“

„Dobre, keď sám chceš, ale ja ti zato nestojím, že ťa pri pokoji nechá!“

I tak ho ukryla v jednom tmavom kútku. O chvíľku príde Vietor, aby si po dvadňovom ustavičnom fučaní a dutí vypočinul.

„Fuj, tu človek musí byť,“ zreval vo dverách, „von s ním, kde ste ho podeli?“

„Kdeže by sa ti tu človek vzal?“ krotila ho stará, „veď ty dobre znáš, že tvojím mocným fučaním i toho v zemi ukrytého červiačka vyhubíš, nie to ešte človeka, ktorý slobodne chodí a dýcha!“

„No, nič mi netajte, tamto v tom kúte. Len poď von, chlapče, čo tu hľadáš?“

Vyliezol neborák pastierik z toho kútika a stál pred ozrutným chlapom ako polpalček utisnutý:

„Ach,“ povedá, „čože by som hľadal, len poradu v mojom nešťastí. Kde by som našiel zámok, ktorý zo zlatého klinca na striebornej retiazke v povetrí visí.“

Toho nikde nemáš, kade ja predúvam. Ale že si sa na takú veľkú vec podobral, už ti len odpúšťam a zajtra ťa vypravím ku môjmu bratovi, čo po pustatinách duje. Tam skorej nájdeš, čo hľadáš.

Tak sa všetko v dome utíšilo, pastierik sa pokojne naspal a ráno mu sám Vietor ukázal chodník von z tých ďalekých lesov.

Z lesa sa voliako vymotal a prišiel na širokú pustatinu, ktorej konca-kraja vidno nebolo. Dlho blúdil po tej pustatine, kým zase jednému domčeku neprišiel. I tu ho stará mať Vetrova prevítala, ale ho prenocovať nechcela, bo že jej syn, čo po pustatinách fučí a garazduje, horší je od predošlého a neodpustil by mu. Naveľa sa predsa dala uprosiť a ukryla ho do kútika a zastrela zásterkou.

Raz ti zahvízda čosi vonku, ako čo by tristo valachov odrazu na palci zahvízdalo. To už Vietor k domu dochodil a ešte zďaleka volal:

„Mamo, von s tým červíčkom z toho kúta, darmo ste ho ukryli. Veď som ho ja ešte vtedy zaňuchal, keď von z lesa na pole vystupoval.“

„No, lenže sa nehnevaj,“ krotila ho stará; „veď ten človek ide od tvojho brata a hľadá u teba poradu.“

„Nože, no, veď ho uvidím!“ povedal Vietor a pastierik už trocha smelšie vystúpil pred ozorného chlapa. Rozpovedal mu o svojom nešťastí, ale Vietor mu o takom kaštieli povedať neznal; len mu radil, aby šiel k ich tretiemu bratovi, čo po mori duje.

Ráno mu Vietor ukázal, v ktorú stranu má ísť a sám sa vybral na tento čas v druhú stranu fúkať, aby mu voliako v hneve neublížil, keď sa rozfúka. Náš pocestný šiel rovno pred seba, sťa^[125] by strihal, až podvečer prišiel na morský breh do jedného domčeka. Tu ho stará Vetrova mať už pokojne prevítala, lebo jej syn, morský Vietor, bol síce najstrašnejší, ale len kým po mori zúril. Keď sa už k noci nachyľovalo, stíchol odrazu a navracal sa domov pokojný a rád, komu mohol, poradu udelil. I teraz, keď pastierika zazrel, pekne sa s ním uvítal a kázal si všetko vyrozprávať.

„Hm,“ povedal morský Vietor, keď pastierika vypočúval, „nehľadáš ty tak tvoj zámok ako radšej čarodejnú lampu, o ktorej si mi ešte nič nepovedal. Vedz, že tvoj zámok tu visí nad morom, aj tvoja žena je v ňom a ten mních ju núti, aby jeho ženou bola, aj čarodejnú lampu má pri sebe. Ale teraz neviem, ako túto dostaneš. Ak ti len sama tá lampa pomáhať nebude, tak je nič z teba. Už len stato vedľa mora pôjdeš. Jesto tam jedna studnička, pri tej sa mních bavil, keď tadiaľto šiel; ak teba tá lampa rada má, po nej dáky znak nájdeš.“

Pastierik sa i za tú radu poďakoval a ráno šiel studničku vyzerať.

Ako tak chodí popri mori, zazrie na jednom mieste jednu paničku tancovať. Rozbehne sa za ňou, že ju chytí, ale tá plumps! čľupla mu pred nosom do studničky. Chmatne za ňou do vody, pravdaže naprázdno, ale tu ako vytiahne ruku, vidí si na prste krásnu zlatú obrúčku. Pomaká ju a skrútne na prste, tu sa mu ozve obrúčka:^[126]

„Ej, zabudol si ty na tvoju lampu, prišiel mních, kúpil ju a teraz pri sebe nosí. Ja som malá čiastočka z tej lampy, aby si vedel!“

Pastierik sa zaradoval a preriekol:

„Nuž ale, moja drahá obrúčka, kdeže si sa ty tu vzala?“

„Hja, vidíš, lampa tomu mníchovi slúžiť nechce, ale ešte aj dosiaľ vždy pri tebe pomáha. A tak, keď ten mních tadiaľto šiel a tu sa zohol, že sa vody napije, nuž ako mal lampu na hrdle zavesenú, tá sa mu durkla^[127] o skalu a ja som sa z nej odrazila a do tejto studničky padla. Dosť on potom hľadal, ale mňa nájsť nemohol. Viac sa už neboj, ja ti k celej lampe dopomôžem. Len ma skrútni a zažiadaj si, aby si bol v mníchovom zámku.“

Pastierik prsteň skrútol a zažiadal, aby bol v mníchovom zámku. — Naraz tam bol.

Mníchov záhradník práve vtedy ruže sadil, pastierik sa mu ponúkol za učňa a tento ho vďačne prijal. I bol on tu za pár týždňov a nikto ho nepoznal. Jeden raz, ako prvá ruža vykvitla, ktorú on opatroval, zaniesol ju panej. Na tú ružu sa ona usmiala, čo sa ešte dosiaľ nikdy nestalo, odkedy u mnícha bola, ale ho nepoznala. Tak jej aj druhú zaniesol, i na tú sa usmiala. Pri tretej sa ho už opýtala, kto je on?

„Nuž ale ma, moja duša drahá, nepoznáš? Veď som ja tvoj muž.“

Ona sa mu len teraz prizrela a hneď mu letela okolo hrdla:

„Ach, kdeže si sa ty tu vzal?“

A musel jej všetko vyrozprávať. Mních ako vždycky, tak i na tento čas bol na poľovačke, nuž sa oni spolu uradili, ako tú lampu majú dostať, ktorú mních vždy na hrdle zavesenú nosil.

Keď mních domov prišiel, ona sa urobila chorou a žiadala, aby jej kúpeľ dali. Mních jej hneď všetko opatril. Ako sa vykúpala, hneď sa lepšou stavala a milého mnícha hladkala a radila mu, aby sa aj on vykúpal, že ako je to dobre! Mních sa vykúpal a po kúpeli dobre usnul, lampa mu ako vždy aj vo spaní na šnúrke z hrdla visela. Ona prišla a chcela mu ju zosňať, ale on sa prebral a capil ju. Po chvíli zase usnul a tu ona potíšku prikročila, šnúrku prerezala, lampu vzala a svojmu mužovi oddala. Tento lampu naskutku pošuchal:

„Ej, či sme už dávno šťastie nemali, najmocnejší kráľu! Čože rozkážete?“

„Rozkazujem, aby sa tento zámok tam postavil, kde predošle bol, a túto ohudu^[128] mnícha na kusy rozsekajte a do mora hoďte!“

Ako rozkázal, tak sa stalo. Z mnícha iba odrobinky ryby po mori zbierali a kaštieľ sa ligotal na svojom predošlom mieste.

Ráno kráľ, svokor pastierikov, keď vstával, obyčajne na to miesto pozerával, kde predtým zlatý zámok visieval. Ako sa zaradoval, keď sa mu teraz na rannom slniečku zámok do očí zablyskol! A ešte väčšia bola jeho radosť, keď videl, že jeho deti von zo zámku na zlatom koči k nemu sa pohýnajú! Bežal im v ústrety a padli si všetci okolo hrdla.

Boli to teraz hody! Bola to svadba! Lebo tento deň zasvätili a za tri mesiace sa veselili. Od tých čias žil pastierik ako mocný kráľ i so svojou ženičkou, a až len voliako ta nepomreli, žijú i podnes.