ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali: Samuel a Ľudovít Reuss, tiež Ľudovít Gál z Gemera, Samuel Šípka z Turca. Rozkladá Pavol Dobšinský.

Kde bol, kde nebol, bol raz jeden kráľ a ten kráľ mal jedného chlapčeka. Matka tohoto chlapčeka bola už zomrela a kráľ si vzal druhú ženu a tá mu bola veľmi zlá macocha. Tento chlapček naveky sa len spytoval otca o jednom obraze, čo za pecou visel, že kto je to na tom obraze namaľovaný a kto mohol byť taký pekný? Ale mu otec nikdy nič nechcel povedať, len ho vždy tým odpravil:

„Veď ti poviem, keď väčší budeš.“

Milý princ odrástol a na ten pekný obraz sa len naveky čudoval. Až raz, keď mu otec veľmi dobrej vôle bol, opýtal sa ho:

„Ale otec, povedzteže mi už raz, kto je to odmaľovaný na tom obraze, čo za tou pecou visí?“

„No,“ povie mu otec, „to bola tvoja nebohá mať a volala sa Zlatou pannou. Keď som ja taký bol, ako si ty teraz, vtedy som sa s ňou oženil, lebo jej páru na svete nebolo a bál som sa, že mi rod vykape. Teraz i ty to istô urobiť musíš, aby mi rod nevykapal a kráľovstvo po tvojej smrti bez potomka neostalo.“

To počula aj stará macocha a hneď sa ponúkla, že mu ona ženu vyhľadá a že mu s tou dobre bude. Ale milý kráľovič nechcel ani počuť o tej žene, čo by mu macocha poradila, a zrovna sa vyslovil, že sa on neožení dovtedy, kým takú peknú ženu nedostane, ako jeho mať dakedy bola. Dosť ho otec nahováral, že takej viac nebolo, ani nebude; dosť ho macocha namietala, žeby si len tú vzal, čo mu ona poradí, kráľovič sa len nechcel a nechcel ženiť.

Naveľa už potom dal kráľ všetkých svojich radcov dovedna zvolať, aby sa s nimi o tom poradil, na aký spôsob by jeho synovi to dievča vyhľadať a za ženu dať mohli. I zošli sa teda radcovia z celého kráľovstva a radili sa o tom od rána do večera, ale nič poradiť nemohli. Radili sa zase na druhý i na tretí deň, až naposledy na tom sa uradili, že rozpošlú poslov na všetky strany, takô peknô dievča vyhľadať.

Poslovia sa hneď na druhý deň rozišli a blúdili hore-dolu krajinami až naposledy všetci o rok naspäť sa vrátili s tou novinou, ze o takej panne nikde ani chýru ani slychu nepočuli.

Čože teda bolo robiť? Kráľ musel zase svojich radcov dovedna zvolať, aby dáky druhý spôsob poradili, ako by to peknô dievča vynájsť mohli. Poschodili sa radcovia z celého kráľovstva a radili sa teraz omnoho za dlhší čas ako prv, ale veru na ničom sa uzjednostajniť nemohli. Napokon, keď sa už tak dlho radili a jeden to, druhý to narádzal, vstal hore jeden šedivý starček, ktorý za ten celý čas nič nebol povedal, a začal takto hovoriť:

„Vidím, že sa už na ničom uzniesť nemôžete, a vidím aj to, že až teraz nášmu kráľovi dobrú radu nedáme, tak nielen on do zármutku upadne, ale naša celá krajina do nešťastia príde. Lebo keď tohoto ostatného princa neoženíme, tak s jeho smrťou celý rod kráľovský vykape, ktorý už tak dlho a šťastlivo nad nami panuje, a naše kráľovstvo bez kráľa ostane. Dlho som rozmýšľal, ako by sme my to najkrajšie dievča na svete pre nášho princa vynájsť mohli, a zavše som len na ten jeden spôsob prišiel, ktorý vám teraz rozpovedať chcem. Viete, ak velikô a slávno je naše mesto a po celom svete známo a koľko cudzených ľudí každý deň cez naše mesto prejde, ktorí z ďalekých a do ďalekých krajín putujú. Dajme my všetky studne v moste pozatvárať a pod prísnou pokutou zakázať, aby žiaden mešťan cudziemu človeku nedal vody sa napiť, ale každého do kráľovského domu upravil, kde jednu studňu otvorenú necháme a ku nej vartu postavíme, ktorá sa povyspytuje každého, či dakde o tej krásnej panne nechyroval.“

Táto rada sa i samému kráľovi najlepšie páčila a hneď kázal všetko tak urobiť, ak tento šedivý starec radil.

Dlho to trvalo pri tomto poriadku. Veľa ľudí sa stavilo v kráľovskom dvore pri tej studni, ale ani jeden čo by len dáky chýr bol počul o takej kráse.

Dakedy po troch rokoch prišiel jeden cele zaprášený a uhorený pútnik do toho mesta. Musel byť už veľmi smädný, lebo si hneď v prvom dome vody pýtal, aby sa mu dali napiť. Ale mu tu odpovedali, že im je to zakázanô a studne že sú v celom meste pozatvárané, aby len šiel do kráľovského dvora, že iba tam dostane vody piť. Milý pútnik už od smädu nedovladoval a tak len pomaly liezol, až i doliezol do kráľovského paláca. Ledva do vrát vstúpil, tu videl naprostred dvora studňu a okolo nej vartu. Ešte zďaleka volal, aby sa mu preboha dali napiť, lebo že už ďalej od smädu nevládze. Varta hneď ako videla cudzeného človeka, nabrala do pohára vody a dala sa mu napiť; a hneď sa ho len spytovala, že či dakde nevidel alebo nechyroval dáku takú krásnu paničku, čo by jej na svete páru nebolo?

„Ej, akože by som nechyroval,“ odpovedal tento, „veď som ja už celý svet od kúta do kúta pochodil a tak viem o všetkom, čo kde na svete znamenitého jesto. Aj o takej kráse znám, keď dakto na ňu pozrie, hneď od divu omdlieť musí.“

Tu ho hneď strážnici ulapili za ruku a prosto ho viedli ku samému kráľovi, aby tam rozpovedal, čo a ako vie.

Kráľ sa mu veľmi zaradoval, lebo už počínal pochybovať, že by sa dakde taká krása nachodiť mohla, akú hľadali. Naraz dal aj syna zavolať, aby i pred týmto rozpovedal, čo zná o tej velikej kráse.

„Najjasnejší kráľu,“ začal pútnik rozprávať, „pravda je, že som ja už celý svet z kúta do kúta pochodil, ale som ešte nikde o takej kráse nechyroval, ako je Mahuliena Zlatá panna, lebo je ona taká pekná, že keď človek na ňu pozrie, už čo by to priam kto bol, či starý, či mladý, priam od tej krásy omdlieť musí. Ani mladému princovi neradím o ňu sa uchádzať, nie tak za to, že je to odtiaľto veľmi ďaleko, kde máloktorý človek zájde; ale sa bojím, aby tak nepochodil, ako už mnohí bohatí kráľovia a princovia pochodili. Bo kadenáhle dajeden na ňu pozrel, už od krásy omdlel, takže ho chorého domov odniesť museli, a ona potom za žiadneho takého nechce ísť.“

Ako to mladý princ dopočul, nemal viac pokoja a chcel sa ešte v ten deň pustiť na cestu.

„Nie tak, syn môj,“ povedá mu kráľ, „ale počkaj ešte! Naber si peňazí na cestu a vezmi vojska so sebou, koľko len chceš, aby sa ti na ceste dač zlého neprihodilo; a tento múdry človek, keď ho pekne popýtame, tiež pôjde s tebou, s ním ju najskorej dostanete.“

A začal pútnika prosiť, aby tiež išiel s jeho synom pre tú svetskú krásu. Pútnik sprvu nechcel ísť, ale na veľa prosieb kráľových povedal, že pôjde; ale aj to len tak, ak princ nikoho viac nevezme so sebou a jemu to prisľúbi, že čokoľvek mu na tej ceste prikáže, to všetko navlas zachová.

Tak sa uzrozumeli a na druhý deň sa pustili sami dvaja s princom na cestu.

Idú oni, idú pustými horami, starými cestami, idú dlho, ďaleko; až raz v jednej hore noc ich zastihla. Blúdili, blúdili po tej hore, kým neprišli k jednému domčeku, v ktorom sa svietilo. Vnídu dnuká, tu nájdu jedného starca za stolom sedieť a knihy písať. Poklonia sa mu, ale ten im nič neodpovedá. Stoja dlho pri dverách, že ich azda prevíta, keď si dopíše; ale ten nič, len píše a píše ďalej. Naši cestovníci sa už zunovali stáť a tak povie ten pútnik:

„No, kdeže my tu nocovať budeme, keď nám ani tak ani tak neodpovedá?“

„Ej, veru si my len políhajme, už ako je koľvek,“ povie princ, „veď nám tento starec azda nič neurobí.“

Tak si oni len políhali; princ zaspal, ale pútnik spať nemohol.

Pred polnocou prídu tri toho starcove dievky, čo ako vrany^[109] vo dne po svete lietali.

„Otec, či tu dakto nenocuje?“ spytujú sa ho.

„Ej, ba veru nocuje,“ odpovie starý, „ale len rozprávajte, kde ste dnes chodili a čo ste počuli.“

„Ej, veru nebudeme, mohli by nás títo pocestní dopočuť.“

„Čože by počuli, veď spia; a čo aj počujú, oni lahodne o to stoja. Tak rozprávaj, ty najstaršia, kde si bola cez deň a čo si počula?“

Tu začne tá najstaršia:

„Bola som ja dnes v širokom, ďalekom svete a tam som počula, že jeden princ Mahulienu Zlatú pannu hľadá, ako niekdy jeho matka bola; a kto to povie, nech naraz po členky skamenie.“

„Kdeže si ty moja druhá dcéra dnes lietala a čo si počula?“ opýtal sa otec.

„Lietala som ja ďalekým, širokým svetom a počula som, že keď ten princ pôjde pre tú Mahulienu Zlatú pannu, príde na rozcestie; a z tých ciest jedna bude skalnatá a bahnatá, druhá — čistá a dobrá. Takže keď on pôjde po tej dobrej ceste, nikdy ku tej Zlatej panne nepríde; a keď pôjde tou zlou, že sa môže s ňou zísť. A kto to povie nech sa naraz po kolená na skalu obráti!“

„Kdeže si ty moja tretia dcéra lietala a čo si počula?“ zase sa opýtal otec.

„Lietala som ja ďalekým, širokým svetom a počula som tam, že ten princ tú Mahulienu Zlatú pannu nedostane, ak jej naraz do očí pozrie, keď sa prvý raz s ňou zíde. Ale ak by prvý deň len po kolená, potom na druhý deň len do pása na ňu pohliadol a iba na tretí deň do očí sa jej prizrel, takže ju dostane. A kto to povie, nech sa naraz po pás na skalu obráti.“

Starec si to všetko pozapisoval a pútnik to všetko vypočúval.

Ráno sa princ zobudil a tak vstali oba hore a šli ďalej. Nezadlho prídu na rozcestie. Tu povie pútnik:

„Najjasnejší princ, touto planou cestou pôjdeme.“

„Ej ba touto dobrou pôjdeme,“ povie princ, „veď sme sa už dosť natárali pustými horami, starými cestami. Chvalabohu, keď sme už len na lepšiu cestu prišli.“

A hneď sa zabral tou lepšou cestou. Ale sa pútnik pustil tou planou, a tak sa aj princ nezadlho na tú vrátil, lebo mu samému otupno bolo.

Šli zase dlho. Princovi sa už bola zunovala tá planá cesta, neraz sa chcel naspäť vrátiť; ale ho len kamarát vždy napomínal, aby len šiel, že už skoro dôjdu k Mahuliene. Tak len raz vyjdú na jeden vršek, tu vidia zďaleka veže toho mesta, kde Mahuliena Zlatá panna bývala. Princ sa naraz rozveselil a stúpal rezko ďalej. Prišli do mesta, tu on chcel prosto ku kráľovi ísť a tú Zlatú pannu vidieť. Lež ho pútnik upamätoval na to, čo mu ešte doma sľúbil, že ho vo všetkom poslúchať bude; a tak nešli priam ku kráľovi, ale si v jednom hostinci chyžu najali a tam spali až do rána.

Ráno, keď hore vstali, povedal pútnik princovi:

„No hľaďže, teraz pôjdeš ku Zlatej panne. Kadenáhle do kráľovského paláca vstúpiš, opýta sa ťa varta: Čo tam chceš? Ty jej smelo odpovedz, že si prišiel Zlatú pannu vidieť. Hneď ťa prosto pred ňu zavedú. Aleže sa zadrž, keď si chlap! Nesprobuj sa jej prosto do očí pozrieť, ale ako ona bude stáť na jednom povýšenom mieste, tak ty spusť oči na zem a len po jednom schodíku hore pozeraj, až jej uvidíš nohy po kolená; a potom zastaň a ďalej nepozri! Bude tam i stôl prikrytý a na ňom za tanier polievky a pohár vína. Sadni si potom ku stolu, nikomu nič nepovedz, ale odjedz tak asi tretinu z tej polievky, odpi asi tretinu z toho vína; vstaň a nikomu zase nič nepovedz, len prídi domov! Vykonaj všetko, ako som ti povedal, lebo ináč zle pochodíš.“

Nášmu princovi sa to veľmi divno videlo, ale nesmel proti tomu ani slova povedať, lebo znovu bol prisľúbil, že svojho priateľa vo všetkom poslúchať bude. Šiel do paláca, varta ho ku Zlatej panne zaviedla, pozrel na ňu až po kolená, odjedol z tej polievky, odpil z toho vína, nikomu ani slova nepovedal a vrátil sa domov. Pútnik ho za to veľmi pochválil, že sa tak dobre zadržal.

Na druhý deň ráno poslal zase princa do paláca a prikázal mu, aby zase všetko tak urobil ako včera, len to doložil, že už teraz smie až po pás na Zlatú pannu pozrieť, pol taniera polievky odjesť a pol pohára vína odpiť. Ako mu prikázal, tak sa stalo a princ sa vrátil veľmi vytešený domov.

Na tretí deň ráno poslal ho zase pútnik do paláca, rozpovedal mu i teraz, ako čo má urobiť a na jeho veľkô potešenie i to doložil, že jej už teraz smie aj na tvár pohliadnuť, ale len pomaly vždy vyššie a vyššie, a že už môže za plný tanier polievky zjesť a za plný pohár vína vypiť. Ale mu aj prihrozil, aby teraz dobrý pozor dal na seba, lebo že od toho všetko závisí, ako sa teraz držať bude, ak nechce tam zakapať.

Princ tašiel a milý priateľ dlho pozeral za ním, lebo sa bál, že túto ostatnú a najhoršiu skúšku nevystojí. Náš princ, príduc do paláca, postaví sa pekne pred Zlatú pannu a začne pomaly po schodíkoch vždy vyššie pozerať. Mahuliene Zlatej panne začalo ho ľúto byť, bo si i ona myslela, že teraz nevydrží a že škoda bude takého pekného šuhaja. Ale princ pozeral vždy len pomaly vyššie a vyššie, až jej videl nohy, potom driek a naposledok i tvár. Akonáhle jej na tvár pozrel, ona sa zarazila, začala sa potáckať; i jemu sa hlava zatočila a málo chýbelo, že už z nôh nespadol, ale sa veru len pochlapil, postavil sa mocne na nohy, šiel ku stolu, zjedol za plný tanier polievky a vypil za plný pohár vína. A to ho veru dobre posilnilo. Pod tým časom prišla aj princezka k sebe, zbehla po tých schodíkoch dolu, pribehla k nemu a začala ho objímať.

Vtom ale vkročil do tej izby jej otec — kráľ vtákov, a veľmi sa zadivil, čo sa to v jeho dome deje. Mladý princ i seba i ju vyhováral a rozpovedal kráľovi, kto je on, čo je on a na čo sem prišiel. A že veď už vystál, čo mal vystáť, a tak aby mu ju len dal za ženu. Kráľ dlho nechcel, lež napokon len privolil:

„Dobre,“ povedá, „dám ti ju, ale sa nikdy nesmieš viac k tvojim rodičom navrátiť.“

To sa princovi nevidelo; Mahulienu Zlatú pannu tiež nechcel utratiť, a tak privolil ku všetkému. Svadbu hneď urobili a on ostal tam bývať v kráľovskom paláci. Aj toho svojho priateľa dal z hostinca k sebe došikovať a chcel, aby i ten s ním spolu v paláci býval; lež tento neprivolil. Že si, povedá, len tam blízko neho najme jednu chyžku, aby mu vždy pri ruke bol, keby ho na voľač potreboval. Tak bývali za jeden čas všetci spolu a mladému princovi sa ani nesnilo k otcovi sa navrátiť.

*

O jeden čas mu to predsa na um prišlo, že by dobre bolo aj otca vidieť, čo ten doma robí bez neho; a čím ďalej na to myslel, tým sa mu to väčšmi žiadalo. Aj si on veru umienil, že ak náhle kráľ dobrej vôle bude, nuž mu to prednesie. Raz bol kráľ veľmi veselý azda by celému svetu bol k vôli urobil. Tu ho začal náš princ prosiť, že aby ho domov k jeho rodičom pustil. Dlho sa kráľ spieral, ale naostatok mu už len privolil. Hneď sa porobili prípravy na cestu. Princ aj s Mahulienou Zlatou pannou aj s tým jeho priateľom sa odobrali od kráľa, posadali si do koča a šli.

Idúci prídu na zmraku zase ku tomu domčeku, kde ten starec býval, čo tie knihy písal. Princ povie:

„Ale či my tu zase nocovať budeme, veď my môžeme aj ďalej ísť?“

„Ej, veru my len tu zostaneme,“ povie ten pútnik, „veď je už noc.“

A tak vnišli dnu. Starý i teraz len tie knihy písal a oni si políhali spať. Princ zaspal, Zlatá panna zaspala, ale pútnik načúval.

Pred polnocou prídu tie tri dievky starcove, čo ako vrany cez deň po svete lietali; opýta sa najstaršia:

„Otec, či tu dakto nespí?“

„Ba veru spia tí pocestní, čo vonehdá,“ vravel otec. „Ale len rozprávaj, kde si dnes bola a čo si počula?“

Tak začne tá najstaršia:

„Bola som ja dnes v ďalekom, širokom svete a tam som počula, že ten princ tú Zlatú pannu Mahulienu dostal a už sa s ňou domov navracuje, ale že on sotva s ňou domov dôjde. Lebo tá jeho macocha, to je ježibaba a pošle mu naproti veľa vojska ho uvítať, aj jeden pohár vína, z ktorého keď sa napije, hneď ho na kusy roztrhá. A kto to povie, nech sa hneď vyše pása skamenie.“

„Kdeže si ty moja druhá dcéra dnes lietala a čo si tam počula?“ opýta sa otec.

„Lietala som ja ďalekým, širokým svetom a tam som počula, že ten princ s tou Zlatou pannou ani tak domov nedôjde. Lebo keď sa aj nenapije z toho pohára, ale až bude domov dochodiť, pošle naproti nemu macocha jednu paripu, na ktorú keď si vysadne, tá paripa hneď s ním do mora skočí. A kto to povie, nech naraz po hrdlo skamenie.“

„Kdeže si ty moja tretia dcéra lietala a čo si tam počula?“ opýtal sa otec.

„Lietala som ja ďalekým, širokým svetom a počula som tam, že toho princa aj s Mahulienou Zlatou pannou ešte len doma najväčšie nebezpečenstvo očakáva. Lebo keď už príde domov a bude s tou svojou paňou spať, vtedy tá jeho macocha pošle jedného draka, ktorý o polnoci z pece vylezie a milého princa i s Mahulienou na márne kusy roztrhá. A kto toto vypovie, nech naraz celý kameňom ostane.“

Starec si ti všetko pozapisoval a pútnik to všetko vypočúval.

Ráno naši pocestní vstali hore a pobrali sa ďalej. Idú, idú cez jednu pustatinu, už neďaleko domu dochodia, tu sa kúri pred nimi prach na ceste. Keď bližšie prídu, vidia, že im to veľa vojska v ústrety ide a na predku jeden jazdec s pohárom vína. Ktorý keď ku princovmu koču dobehol, zosadol z koňa a podal mu ten pohár vína.

„Tu ti,“ povedá, „náš kráľ a tvoj otec posiela pohár vína, lebo vie, že si na tejto pustatine vysmädol, a tak aby si sa občerstvil.“

Princ ledva veril, kedy pohár k ústam priloží, taký bol vysmädnutý; ale vtom priskočil jeho priateľ:

„Hop!“ povedá, „ty si mne prisľúbil, že ma vo všetkom poslúchať budeš. Nepi teraz z tohto pohára! Radšej ho daj tomu vypiť, ktorý ti ho doniesol.“

Dosť tu mladý princ, že veď mu azda nedá od smädu zhynúť ale pútnik neprivolil. A tak musel to víno ten vypiť, ktorý ho doniesol; a toho naraz na kusy roztrieskalo.

„No vidíš, takto by si ty bol pochodil,“ povedal pútnik a princ sa mu nemohol dosť naďakovať, že ho od smrti ochránil.

Šli ďalej; už neďaleko mesta dochodili, tu im vedú naproti krásnu paripu.

„To ti,“ povedá, „náš kráľ posiela, aby si si už trocha porajtoval a tak pred neho do mesta prišiel.“

Princovi sa už bolo zunovalo toľko v koči sedieť, a tak rád bol, že si bude môcť rajtovať. I hneď by bol na tú paripu vysadol, ale mu to pútnik nechcel dopustiť. Tu sa princ už i nahneval na neho a začal dohovárať, že mu je vraj vždy iba na závade. Lež pútnik neodstúpil od svojho.

„Radšej,“ povedá, „daj tomu na tú paripu vysadnúť, kto ti ju doviedol.“

Sotva sa to stalo, už sa paripa rozbehla a aj s tým, čo na nej sedel, doprostred mora skočila.

Tak prišli domov. Starý kráľ syna s veľkou radosťou si uvítal, aj macocha sa veselá a vďačná ukazovala, aj celô mesto sa radovalo, že sa im princ aj so Zlatou Mahulienou šťastne prinavrátil. Svadba bola ešte v ten deň veľmi veliká, na ktorej všetko jedlo, pilo a skákalo od velikej, neslýchanej radosti. Sám jediný pútnik sa nebárs tešil, ale rozmýšľal, na aký spôsob by i z toho ostatného nebezpečenstva princa a Mahulienu vyslobodiť mohol.

Po hostine, keď už princ s Mahulienou sa mal uložiť, prosil pútnik princa, aby si neľahol spať so svojou ženou, ale aby jeho pustil do tej chyže nocovať, že by sa ničoho nebál, že to všetko tak na dobrô vypadne. Princ by sa nič nebol obmýšľal k tomu privoliť, ale ako tá macocha počula, čo pútnik prosí, hneď sa obríkla, že či by takému a takému svetskému bludárovi dovolil so svojou ženou v jednej chyži nocovať.

Ale princ povedá:

„Že prečo nie? Že veď mu krem toho len on ku nej dopomohol a už veľa ráz mu život zachránil.“

A tak sa princ inde uložil a pútnika nechali so Zlatou pannou v jednej chyži spať.

Ale ani stará macocha nezaháľala; lež čo nikto nevedel, postavila do bočnej izby stráž, aby naveky cez kľúčovú dierku hľadela a na pútnika dobrý pozor dala, čo ten tam bude robiť.

Milý pútnik ani oko nezadžmúril, ale vzal ostrý paloš do ruky a čakal, čo sa bude robiť. O polnoci sa tu bok z pece vyvalí a odtiaľ sa vyrúti dvanásťhlavatý drak prosto na Mahulienu, ktorá tuho spala, že ju zožerie. Pútnik všetky sily dovedna pozberal a na draka sa oboril; hlavy mu postínal, telo na kusy rozsekal a po hnátoch von oblokom vyhádzal do jednej uličky, kade nikto nechodil. Potom krv zo steny zoškrabal, košeľu si vyzliekol a do tej krv zo zeme pozbieral a von oblokom do tej uličky vyžmýkal. Keď už takto všetko bol popratal, tu sa poobzeral, že či ešte dakde dačo z tej krve neostalo. Všetko bolo čistô, iba Mahuliene jedna kvapka krve ostala na líci. Pristúpil k nej a tú krv jej z líca dolu zlízol. Vtom ale ako to robil, varta v druhej izbe sa prebrala, ktorá dosiaľ tiež tuho spala, a hneď krik urobila, že ten pútnik Zlatú pannu bozkáva. Na ten krik sa ľudia z celého paláca zbehli, pribehla i stará macocha a milého pútnika kázala poviazať a do rána do temnice vsadiť.

*

Ráno hneď žalovala na neho, že čo ten princov verný priateľ urobil, že vraj v noci Mahulienu Zlatú pannu bozkával. Na to princ sprvu ani nepodbal, ale naveľa, keď tá macocha neprestala na pútnika zle vravieť a ešte aj Mahulienu potvárať, kázal nad ním súd držať, a ten súd ho uznal za hodného smrti. Hneď sa urobili prípravy, že ho pôjdu vešať a už ho von z temnice pod šibenice viedli.

Tu si náš pútnik vyprosil, aby mu ešte naostatok dovolili s princom sa pozhovárať. Princ naraz k nemu pribehol a pútnik mu začal vykladať:

„Vidím,“ povedá, „či mi tak, či tak skapať. Chcem aspoň v tvojich očiach ako nevinný zomrieť. Či znáš, keď sme ta idúc u toho starca v tom pustom domčeku nocovali? Ty si spal, ale ja som nespal. Pred polnocou prileteli tri starcove dievky a takto sa s otcom dovrávali:

Najstaršia povedala: ,Bola som ja dnes v ďalekom, širokom svete, a tu som počula, že jeden princ Mahulienu Zlatú pannu hľadá, ako niekdy jeho matka bola. A kto to druhému povie, nech naraz po členky kameňom ostane.‘

Ako to povedal, naraz po členky skamenel.

Tá stredná vravela: ,Lietala som ja ďalekým, širokým svetom a počula som tam, že keď ten princ pre tú Zlatú pannu pôjde, teda že príde na rozcestie, a keď sa tou dobrou cestou pustí, nikdy k Mahuliene nepríde, ale ak sa pustí tou planou, tak sa môže s ňou zísť. Ale kto to povie, nech sa naraz po kolená na skalu obráti.‘

Ako to povedal pútnik, hneď po kolená skamenel.

Najmladšia z nich hovorila: ,Lietala som ja ďalekým, širokým svetom a tam som počula, že ten princ tú Zlatú pannu nedostane, ak jej naraz do očí pozrie, keď ku nej príde. A dodala, že kto to povie, aby sa naraz do pása na skalu obrátil.‘“

Ako on to dopovedal, priam do pása kameňom ostal.

„Vieš ty potom,“ hovoril ďalej pútnik, že sme naspäť idúc zase do toho domčeka prišli; ty si spal aj so Zlatou pannou, len ja som nespal, ale počúval. Pred polnocou prileteli zase tri starcove dcéry a takto sa zhovárali:

Najstaršia vravela: ,Lietala som ja ďalekým, širokým svetom, počula som tam, že ten princ s tou Zlatou pannou už domov ide, ale sotva príde; lebo jeho macocha mu pošle naproti pohár vína, z ktorého keď sa napije, hneď ho na kusy roztrieska. A kto to za mnou povie, nech vyše pása skamenie.‘

Sotva to dopovedal, už pútnik vyše pása skamenel.

Tá druhá hovorila: ,Lietala som ja ďalekým, širokým svetom a počula som, že ten princ ani tak domov nedôjde. Lebo keby sa z toho pohára nenapil, teda mu tá macocha pošle paripu, ktorá s ním hneď do mora skočí, ako si na ňu vysadne. A kto to povie, nech naraz po hrdlo skamenie.‘

Ako to dopovedal, hneď po hrdlo skamenel.

Tretia z nich povedala: ,Lietala som ja ďalekým, širokým svetom a počula som, že toho princa ešte len doma najväčšie nebezpečenstvo očakáva. Lebo keď bude s Mahulienou spať, teda sa vyrúti drak na nich a jeho aj s ňou zožerie.‘

„Tak vidíš,“ vravel ešte pútnik, „ja som ti to povedať nemohol, ale som ťa od zlého varoval; a naposledok som aj toho draka zabil; povyhadzoval som ho von oblokom do tej uličky, kde málokto chodí. Tvoju Zlatú pannu som nebozkával, ale keď som jej chcel ostatnú kvapku krve, čo z toho draka na ňu frkla, zliznúť, bo to bola krv jedovitá a bola by sa jej do mäsa prežrala, tak sa vtedy stráž prebudila a mňa poviazala. Ale vieš ty čo? Tá tretia dcéra starcova naposledy aj to dodala, že kto tebe toto všetko rozpovie, ten aby naraz celkom skamenel.“

Ani to dobre nedopovedal, už sa celý na kamenný stĺp obrátil.

Všetkým ľuďom, čo to počuli, slzy v očiach hrali. Sám princ sa hodil na ten kamenný stĺp a plakal tam na ňom, že ho iba nasilu potom dakedy od neho odtrhli a dnu do paláca doniesli. Od tých čias býval naveky smutný a niak sa nedal rozveseliť. Macocha mu viac ani na oči nesmela, lebo by ju priam bol dal zmárniť. Starý kráľ nezadlho zomrel, všetko kráľovstvo prešlo na syna, ale on i s tým ešte smutnejší bol. Raz už potom mala Mahuliena prísť do pôlohu. V noci pred pôrodom sa nášmu kráľovi prisnilo, aby vzal to dieťa, čo sa mu narodí, napoly ho rozťal a tou krvou ten kamenný stĺp polial, a sám aby sa vrátil dnu a modlil sa.

Len čo sa mu ten syn narodil, nepovedal on nikomu nič ale vzal dieťa, tašiel k tomu kamennému stĺpu, dieťa si napoly rozťal, kameň jeho krvou polial a bežal dnu a kľakol si na kolená a tak sa modlil.

Ako sa tak modlí, klope mu dakto na dvere. Obzrie sa a tu ten jeho priateľ živý ako predtým, a to jeho dieťa tiež živô a zdravô nesie na rukách. Tu kráľ hore vstal, bežal ho objať, a tak sa objímali a od radosti spolu plakali. Potom šli ku Mahuliene i tej rozpovedali čo ako sa stalo; a tak ešte len potom bola radosť nad radosti, akej ani predtým ani potom viacej nebolo.

Ja som, pravda tam nebol, ale som počul, aj to ešte, že žijú i podosiaľ všetci spolu, ak nepomreli.^[110]