Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok) (Za zlatým jabĺčkom) - elektronická knižnica
     
Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1787 čitateľov

Za zlatým jabĺčkom

Podali: Zbierka važecká a Pavol Dobšinský, ktorý i rozpráva

V jednej dedine na pokrajisku bývala jedna vdova a tá vdova mala tri dievky. Raz pred večerom prišiel do tej dediny žobrák a pýtal si z dom na dom nocľah; ale že bol veľmi otrhaný, nikde ho prijať nechceli. Naostatok prišiel i do toho krajného domu.

„Či by ste ma,“ povedá, „matko, neprenocovali?“

„Kdeže by som vás ja prenocovala,“ povie vdova, „veď je nás samých dosť do takej malej chyžky!“

„Ej, lenže ma, len prenocujte! Veď sa ja hockde na lavičke naspím.“

Tak ho ona už len prijala na ten nocľah. Keď išli spať, popravili mu pred pec na lavičku a on sa už tam len naspal do rána, ako sa naspal. Ráno sa prvý prebudil, z lavičky zošústol, poďakoval sa za nocľah a poberal sa preč. Tá najstaršia dievka, ako obyčaj, šla von zo dvier vyprevodiť ho; a podívala sa za ním až na dvor. Tu ti ten vypustí z kapsy jedno zlatô jabĺčko a ono sa pekne kotúľa za ním zo dvora na ulicu, z ulice na pole a z poľa do hôr. A tá najstaršia všade za ním, že si ho uchytí, čo ani nezvie, že načo je to, vraj, žobrákovi? Ale jabĺčko všade za starým sa ponáhľalo, ako čoby z dákej stráne dolu letelo, a ona ho dochytiť nemohla.

Iba keď ti raz zastanú v horách na jednej širokej lúke pred jedným zámkom a žobrák si jablko zodvihol.

„Už nám,“ povedá, „ďalej netreba ísť; už si raz moja!“ A s tým ju zaviedol dnu do toho zámku.

Tuná striasol zo seba žobrácke šaty a premenil sa na ozrutnô chlapisko. Dievča povodil po dvanástich chyžiach a rozprával jej.

„Tu ty mne budeš týchto dvanásť chýž vymetať a jesť variť, kým ja budem na poľovačky chodiť; ale tamto do tej trinástej nenakukneš, lebo ak to urobíš, priam ťa zabijem. A teraz, hľaďže, tu máš kľúče! Ak ma budeš poslúchať, budeš mi ženou a bude ti u mňa dobre!“

Dobre lebo nebárs! Na druhý deň ráno pobral sa čert, že vraj ide na poľovačku; a zase jej všetko poprihrážal, čo ako má robiť. A naostatok povedal:

„Tu máš túto človečiu hlavu, uvaríš mi ju na večeru a sama si vylúp oči a urež nos a uši z nej, uvar si ich s mliekom či s medom a zjedz ešte, kým ja prídem.“

A s tým pošiel.

Ona sa iba teraz obzrela, kde je, čo je? Ale čože bolo robiť? Pribrala sa len k svojej práci. Tu von na tej širokej lúke bola jedna studňa, tašla najprv na vodu. Ako tú vodu váži, priletia k nej tri biele holúbky a sadnú si na zrub.

„Oprskniže nás,“ povedajú, „len trocha tou vodou a daj sa nám napiť! Budeme ti na dobrej pomoci!“

„Ej, čo by ste mne vy!“ osopila sa na nich. „Ja musím môjmu pánovi jesť variť a nie sa tu s vami zapodievať.“

Chytila vedro a odišla dnu. Holúbky smutné v druhú stranu odleteli.

Tamdnu vylúpila oči, odrezala nos a uši z tej hlavy a hlavu postavila do hrnca — nechže sa mu, vraj, tam varí. Ale sa jej samej od tých očí, nosa a uší hnusilo: Ktože by, povedá, takú hnusotu jedol, hoci priam aj s medom? — a hodila ich pod metlu. Teraz už zametala tie chyže od prvej do pokonnej. To boli jedna krajšia od druhej a samô zlato a samé drahé veci v nich.

„Len,“ povedá si, „čo to ešte môže byť v tej trinástej, keď sú tieto už také pekné?“ A vždy väčšmi ju to škrelo, čím bližšie k tej trinástej dometala. Až keď už tú dvanástu zamietla, vzala i ten trinásty kľúč a otvorila. Tu ale dobre od divu a ľaku z nôh nespadla, a čo ďalej pozerala, to sa jej väčšmi podlamovali kolená. Po stenách viseli na klinoch samé ľudské hlavy, drieky a nohy, a pri dverách stáli dve bočky krvou naplnené. Ale chyža bola tmavá, nevidela dobre, čo je to.

„To hádam bude ten med, čo si mám s ním variť,“ pomyslela si a omočila prst do prvého suda. Ale poč ho omočila, po to jej hneď odpadol. V strachu a od bolesti uchytila ruku preč, dvere za sebou zavrzgla a utekala cez všetkých dvanásť chýž a všetky ich krvou zafŕkala až do kuchyne. Tuná si už potom krv voliako stavila a ruku poviazala.

„Ach, bože môj, bože! Čože ja už teraz budem robiť?“ tak nariekala.

„Už ten teraz zvie, že som ja v tej trinástej chyži bola a mňa tu zabije. Len ako by som ja to zatajila?“

Nuž tu ako mohla, tú krv pozberala, pozmývala do uteráka; potom kurčatá lapala a rezala, aby mu mohla povedať, že to pritom sa porezala. A v strachu čakala, kým ten domov príde.

Len ho tu raz vidí, ako domov ide; začne sa triasť ako osika. Vníde on dnu, opýta sa jej:

„No, či si mi navarila?“

„Navarila,“ povedá.

„A či si sama zjedla, čo som ti kázal?“

„Zjedla,“ odpovedá mu ona. A on:

„Oči, uši, nos, kde ste?“

„Tu sme, pane!“ ozvú sa tieto a vyskočia spoza metly.

„No, vidíš,“ povie jej, „na druhý raz ma neklam, lebo môžeš zle pochodiť. A tože ti čo na prste?“

„Ach, to je,“ povedá, „nič, len som si pomyslela, že či by si ozaj takú hnusotu, tú hlavu jedol a chcela som ti radšej kurence pripraviť, nuž som sa porezala.“

„Aha!“ povedá, „porezala si sa nevoľu, ale si bola v tej trinástej chyži. Teraz, že si ma neposlúchla, i teba tam s druhými zaúdim a tvoju krv si vycedím miesto vína.“

Hneď ju chytil, do tej chyže zavliekol, krv z nej vycedil, telo na kusy posekal a povešal. Potom schrupkal so všetkým tú uvarenú hlavu.

Ako sa najedol, šiel hneď po tú druhú dievku. Kýva sa ti hore dedinou od domu k domu a pýta si ten nocľah. Ale mu ho zase nikde nedali a naša vdovica pozamykala sa pred ním od strachu. A on ti príde pod oblok:

„Gazdino,“ povedá, „zmilujte sa aspoň vy, keď ma inde prenocovať nechcú.“

„Veru vás ani my neprenocujeme,“ zavolala mu vdovica, „lebo v našej chyži ani pre nás samých dosť miesta nieto.“

„Veď sa ja už naspím trebárs aj v piklete[18], len či to pod strechou bude; už ma len prijmite.“

Na veľa prosenia prijali ho aspoň do toho pikleta.

Ale tu večer začal žobrák v piklete od zimy sa triasť, jajkať a zubami drkotať, že tieto pre neho ani zaspať nemohli. Tu povie tá stredná:

„Aj, mamo, lenže ho už vezmime dnu, veď ja preňho ani oči zamknúť nemôžem.“

Tak ho zavolali dnu a uložili pred pec na lavičku.

Ráno ešte za tmy zošmykol sa žobrák z lavičky a poberal sa preč. Tá stredná dievka skokla aspoň dvere za ním zavrieť. Tu jej on vypustil zlatô jabĺčko z kapsy a ona všade za ním, že si ho uchytí, z pikleta na dvor, zo dvora na ulicu, z ulice na pole, z poľa do hôr, až kým neprišli ta do toho pekla, kde on býval.

A tu i ona nebola lepšia od tej predošlej, hneď na druhý deň dostala sa na klin a tam so sestrou sa údila.

A teraz už po tretí raz vliekol sa žobrák hore dedinou. Ešte ho len zďaleka videli matka s dievkou, už sa dobre pozamykali, aby dnu k nim nemohol. A on im zase len prišiel stukať pod ten oblok:

„Ach, lenže len aspoň na stienke ma nechajte; tu sa učupím pod oblôčkom, veď vám tu nebudem zavádzať.“

Na veľa modlikania nechali ho tam. Večer sa začne milý žobrák od zimy triasť a stenať a jajkať a zubami drkotať, takže tieto tamdnu ani oka zohnúť nemohli.

„Mamo,“ povedá tá najmladšia dievka, „už ho len pusťme dnu, veď nám ten do rána tam scepenie, iba biedu budeme mať s ním.“

„Veď nemali by sme preňho spať, tak ho už len pusť! Ale to ti prikazujem, ráno, keď preč pôjde, ani len vyhliadkom za ním nekukni!“

Tak ho i teraz len pustili dnu a uložili.

Ráno, keď žobrák odchodil, zatisla mu sama matka za pätami dvere. Ale najmladšia dievka už kukla vyhliadkom za ním, či je to ozaj ten, čo tie zlaté jabĺčka za sebou púšťa. Ako videla zlatô jabĺčko za ním sa gúľať, hneď vyskočila von a prosto ta za ním! Lebo si ona bola umienila, že musí zvedieť, kde sú jej sestry a čo sa s nimi porobilo. Ale ona nehľadela na zlatô jabĺčko, ale sa okolo seba obzerala, a dobre si zachovala, kade šli z dediny do poľa a z poľa do hôr, kým sa tam dakde nezatárali k tomu jeho zámku.

Tu zastane pred ňou ozrutnô chlapisko:

„Moja si,“ povedá, „už viacej neujdeš. Ale neboj sa, bude ti tu dobre; len či ma budeš poslúchať.“

A potom ju povodil po všetkých dvanástich chyžiach a poprikazoval jej, čo tam bude robiť.

„Iba,“ vraj, „tieto chyže budeš vymetať, a len do tej trinástej mi ani kľúčovou dierkou nenakukneš!“

Potom on zase odoberal sa preč, že vraj na poľovačku; a hodil i jej človečiu hlavu a vravel:

„Toto mi pripravíš na večeru, a ty si vylúp oči, odrež uši a nos a zjedz trebárs v mlieku, trebárs v mede, tak mi budeš verná.“

A s tým pošiel.

Tu si ona myslí, čo to z toho má vykvitnúť?

„Ale,“ povedá, „už mu ju najprv len postavím, aby mu dobre uvrela.“ A šla na tú studňu na vodu. Prileteli k nej tri zlaté holúbky a sadli si na zrub.

„Oprskniže nás,“ povedá, „tou vodou a daj sa nám napiť! Veru ti budeme na dobrej pomoci!“

Ona sa hneď zvrtla a tri razy zahodila tej vody na nich. A potom každého lapila a omočila mu pysk do vedra. Tie hneď strepotali krídelcami a povedali jej:

„No, dievka moja, my tebe budeme na dobrej pomoci; ty sa neboj nič, keby tvoje sestry tak boli nám urobili ako ty, boli by sme im spomohli; ale tie sú už nie živé. A ty, hľaďže, keď chceš i dobre obstáť, aj živá byť, takže nejedz tie oči, uši, nos, čo ti ten čert dal, ani do tej trinástej chyže dnes ešte nechoď! Ale ulap mačku a daj jej tie oči aj uši aj nos zjesť a vezmi ju k sebe do vrecka; veď potom uvidíš, čo sa stane a zajtra ráno zase príď sem na vodu!“

A s tým holúbky uleteli preč.

Ona vzala vodu, postavila mu tú hlavu a oči, uši i nos z nej dala zjesť mačaťu a to vzala k sebe do vrecka. Aj tie chyže pekne pozametala a do tej trinástej ani nenakukla.

Večerom prišiel ten ako z toho poľovania. Tu našiel všetko čistô, pozametanô a o krvi ani znaku; a jedlo mu už bolo na stole.

„No, dobre je,“ povedá, „všetko; poď aj ty so mnou jesť!“

„Ja som sa,“ povedá, „už najedla.“

„To hneď uvidíme,“ povie on a zavolá: „Oči, uši, nos, kde ste?“

„Tu sme, pane!“ ozvali sa tieto z vrecka mačke v bruchu.

„No tak,“ rečie on, „ty mi už teraz budeš verná.“

A medzitým schrumkal celú tú uvarenú hlavu.

Nazajtra, keď odchodil, povedal jej, aby sa zase len tak dobre správala ako včera, a aby už, kým on príde, dobrú hostinu pripravila preňho i pre seba, že to už teraz spolu zjedia. Ako on odišiel, hneď ona bežala na tú studňu na vodu. Prileteli k nej tri zlaté holúbky a zahrkútali.

„Oprskniže nás,“ povedá, „tou vodou a daj sa nám napiť, veru ti zase budeme na dobrej pomoci!“

Hneď sa zvrtla a zahodila tri razy tej vody na nich, a potom každého lapila a omočila mu pyštek do vedra. Tie hneď strepotali krídelcami a začali jej vravieť ako včera:

„No, keď si nás ty zase tak opatrila, my ti už teraz rozpovieme všetko!“

A rozpovedali jej všetko, čo má robiť, aby sa odtiaľ vyslobodila, a potom veselé uleteli svetom.

Nuž tu naše dievča išlo prosto len po kľúče a otvorilo tú trinástu chyžu. Tu stáli pri dverách dve bočky plné krvou. Omočila prst do prvej, hneď jej odpadol, potom ho omočila do tej druhej a hneď sa jej zase prirástol. Vzala tie údy svojich sestier dolu a poskladala

ich a potrela najprv tou mŕtvou krvou a potom tou živou a tie priam ožili. Potom už vzali tri lády,[19] a nakládli do nich šiat, plátna, striebra a zlata, čo tam bolo. Vzala i jednu masť, čo v tej trinástej chyži na obloku našla aj s jednou zelinkou. A tú zelinku vzala k sebe a tou masťou potrela svoje sestry a zavrela ich do tých lád a otvorila im oblok a tie leteli domov. A ona ešte zakúrila pec a umiesila jednu bábku, takú veľkú, ako sama bola, z medového cesta, a upiekla ju v tej peci. Potom nastavala ku ohňu hrncov, ako čoby sa všeliake jedlá varili, a tej bábke dala varešku do ruky, a posadila ju k ohnisku, ako čoby to ona tie jedlá miešala a varila. Teraz už bežala k tej láde, že aj seba tou masťou potrie a oblokom preč odletí.

Ale tu čert už dvorom išiel domov a prosto bežal do kuchyne, že či dobrú večeru pripravila. Tu zazrie medovú bábku pri ohnisku. Nazdal sa, že to tá jeho žena, a hneď bežal, že ju bozká. Len ako tú bábku bozkal, to bolo sladkô a zachutnalo mu, naraz ju celú zjedol. To bolo jej šťastie, lebo ináčej by sa nebola stačila zhotoviť. Ale kým si čert od medovej bábky prsty oblizoval, ona sa potrela masťou, do lády sa zatvorila a von oblokom uletela. Čert skoro zvedel, čo sa stalo. Nuž tu hrozne sa najedoval, že ho táto dievka tak oklamala a reval a behal po tom zámku a všetko čím hore tým dolu poprevracal.

„Ale počkaj,“ vravel naostatok, „veď mi ho ešte neujdeš!“

Hybaj ti on už teraz ako cifrovaný parobok k tej vdovici a ako čo by nie ten, začal sa jej líškať a že si on veru prišiel voľaktorú z jej dcér za ženu vypýtať, a že len kde sú jej?

„Jaj,“ povedá, „moje dcéry tak a tak, za zlatým jabĺčkom pokapali.“

A ono ti boli v komôrke ukryté, lebo dobre vedeli, čo sa má robiť. A čert jej na to:

„Či ozaj? No veď ony ešte môžu prísť. Len sa ja tu u vás pobavím.“

„Lenže sa tedy pobavte, len!“

A uvarila mu za ten čas stieranky[20] a usadila ho za stôl, aby si zajedol. Tu ako najlepšie jedol, vzala tú zelinku, čo tá najmladšia so sebou doniesla a potrela mu ju nad hlavou. Naraz čert na kolomaž sa rozlial.

Potom už i matka i dcéry boli od neho slobodné a mali všetkého dosť.



[18] pitvore

[19] truhlice

[20] sekaného cesta s mliekom.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam