sme.sk
 
Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1766 čitateľov

O kocúrikovi

Podal a rozpráva Samuel Ormis z Hrona v Gemerskej stolici. Reč a výrazy ponapravil Pavol Dobšinský na Šumiaci dňa 9. sept. 1859. [185]

I bulo jedno mesto, i tam buv jeden gazda; i na tot čas pritrafiu sa mu taky a taky chlopčisko a stau do služby do toho gazdu a služiu do roka za groš. I išla mu gazdina do jurmarku a on jej dau tot groš, aby mu kupila, čo prvšuo zazre okom, a to, čo by sa nejednala. I potom, jak išla do toho jurmarku, prebehnuv ju jeden kocur a vtiek’[186] do chyž. I ona bežala za nim do chyž a spytala sa, za čuo jej ho daju.

„Za groš,“ hvari.

A ona ho kupila za tot groš, a to tak, čuo sa ani nejednala. I prišla domov a hvarela mu:

„No, tu ho maš!“

Len ti tu raz kocur k nemu prehvareu:[187]

„Hej, gazdo! Tak ty dobre urob, uši remennuo cediuko[188] a nazbieraj planok!“[189]

Gazda nazbierau planok a kocur jich ziau[190] do remennoho cediuka a hybaj ihrajuci vyskakujuci do sveta. I nadišou na neho zajac:

„Kdeže ideš, kocuru?“

„Ja,“ hvari, „idem tam a tam do toho velikoho zamku na hostinu.“

„A či by si ma neziau?“

„A veď hybaj, koď mi zoženeš piať a dvacať zajacov.“

Dobre i nebars. Zajac sa rozbehne po hore a zohnau piať a dvacať zajacov. Potom ti vedno šli do kraľovskoho zamku vo veľkej radosti.

„Pozdravuje tia pan Kocurovsky, posiela ti podarunok.“

„Jaky podarunok?“

„Zajačky.“

Tu zajačky vyrezali, vydusili a kocura za stuou[191] posadili.

„Mriau, mriau, lepši doma jako tu!“

A tu doma nič, chybaj kolotka. [192] Kocur sa pritiahne ku dverom a kraľ mu dau dukat. A tu kocur von z dveri z radosti ihrajuci vyskakujuci ku svojmu gazdovi.

„No, gazdo! Tu ho maš dukat za tie planky.“

Zas ti len potom:

„Čuješ, gazdo, daj mi ty ešte tie planky!“

A gazda nakladou pounuo[193] cediuko planok. A kocur poď ihrajuci vyskakujuci, a priš’ do huory. A tu zajac:

„A kdeže ideš, kocuru?“

„Ja,“ hvari, „idem tam a tam do toho velikoho zamku na hostinu.“

„A či ma vezmeš?“

„Ha, bisťu Bohu, ve tia vezmem, keď mi piadesiat zajacov nashaňaš.“

Dobre i nebars, rozohnau sa po huore zajac a nashaňau hromadu zajacov. A tak išli pres huory a doly, až prišli do kraľovskoho zamku.

Pozdravuje tia pan Kocurousky, posiela ti podarunok.“

„Jaký podarunok?“

„Ja,“ hvari, „zajačky.“

Tu zajačky vyrezali, vydusili a kocura za stuou posadili.

„Mriau, mriau, lepši doma jako tu!“

A tu doma nič, chybaj kolotka. Tajde ku dverom a kse[194] už isť domov.

„No, bisťu Bohu, choď zbohom!“ poveda kraľ a da ti mu dukat. A tu kocur von dvermi z radosti ihrajuci vyskakujuci ku svojmu gazdovi.

„No,“ hvari, „tu maš, gazdo, dukat za tie planky!“

Zas ti jedon raz hvari kocur:

„Čuješ, gazdo, daš mi ešte totich planok!“

A gazda ti naraz nazbierau planok a natiskau mu pounuo cediuko. A tu kocurčok ziau si cediuko a tašou ihrajuci, vyskakujuci do huory. I prišou k nemu zajac:

„Kdeže ideš, kocuru?“

„Ha, bodaj ma sto čertov zialo,[195] na hostinu do kraľovskoho zamku.“

„A či ma vezmeš?“

„Čo by tia neziau, ak zoženeš sto zajacov.“

A zajac ti zaskokne do huory, donese, dovede sto zajacov. Tak išli i s kocurom do kraľovskoho zamku na hostinu. Ak vošli do zamku:

„Pozdravuje tia pan Kocurousky, posiela ti podarunok.“

„Jaký podarunok?“

„Ja,“ hvari, „zajačky.“

Tu zajačky vyrezali, vydusili, kocurčoka za stuou posadili.

Hovorom pogorelským [196]

Raz ti se pan gazda opyta kocurika:

„A což žadaš, kocurik, ze ťe tvoje zajónčky?“

„Ja,“ hvari kocurik, „pozdravuje ťe pan viľkomožny, pan Kocurikousky a prosi ponižeňe a pyta tvoje diévke Krstine[197] za žene!“

„Ha, bisťu Bogu, ďe nach si je bere!“

Razem biežel veselo kocurik zaigravajónci vyskakujónci do domu.

„Ja,“ gvari, „gazdičku! Uhadni, čo ti ja za tamťe planečky vypytal? Či bys ňeuhadol, že žene? Ja ti vypytal kraľove Krstine za žene.“

„No, bodej ma čerť vzul, len se gotoviť.“

„Maš tri dukaty. Kup si ty za ňe kepeňe, klobuky a plachte a sebe kup panske šaty! A toťe stare klobuky natrepme na vóz, tak go pójdem do tego zumku pre neveste.“

A hned gazdičko nakupil plachte, klobuky, kepeňe. Sam se pripravil, zaprahnul koňe a hybaj do zumku pre mlade neveste.

Prišli ňedaleko tego zumku a išli cez dajaky most.

„Ha, bisťu hrmeňskym’ Bogu, gazdičku! Prevrhnime toťen vóz!“

A oni prevrhli vóz i s plachtami. A tu huk a tu tresk a oni plakať, nariekať:

„Ja, bisťu Bogu, tam su naše šaty, tam su naše dary!“

I pribehol na to se divať sam kraľ.

„Ach, pane, kraľi, tam naše vojsko dnu sa vyvrótilo do vode z mostu, len plachte, kepeňe, klobuky z nich tu plavaju.“

Pan kraľ uveril a diévka kraľóvska plakala.

„Ja,“ gvari oťec, „darmo tu plačeš, len si je on tu, už sme zas dobre!“

A hned bela svadba a pan Kocurikousky dostal toťe diévke za žene.

Dobre i nebars, mali domóv isť.

„Ja,“ gvari, „gazdo! Pric[198] ty len za mnu k ťe ježibabe tam na doliňe do tego pekengo domčeku a povec, že to tvoje.“

A hned kocurik zabiéral do góry,[199] z góry na luky.

Najde koňara, že pase koničky:

„Ja,“ gvari, „bračku! Čuješ ty, čo ti ja poviém? Keď pójďe taďeto kráľovna a se ťe opýta, čije to koňe, gvar jej, že to pana viľkomožnego, pana Kocurikouskego. Dostaňeš dukat.“

Zas priš’ ku byčarovi:

„Ja,“ gvari, „byčaru! Či čuješ, čo ti ja to poviém? Keď pójďe tadeto kraľóvna a keď sa ti opyta, čije to byky, gvar, že pana viľkomožnego, pana Kocurikouskego. Dostaňeš dukat.“

Zas priš’ ku kroviarovi:

„Ja,“ gvari, „krovíaru! Či čuješ, čo ti ja oznamim? Taďeto ti pójde kraľóvna, a keď se ťe spyta, čije to krovky,[200] gvar jéj, že pana viľkomožnego, pana Kocurikouskego. Dostaňeš dukat.“

Potom a zatym pribieg’ do domu jedne ježibaby.

„Ja,“ gvari, „ježibabo! Bodej se čerť v ťebe okotil a čo by sto mladych mal, ak praudu ňepovim. Iďe sem sila vojakóv. Skry se do peci, by ťe nevzuli!“

„Ja,“ gvari ona, „ja se len skryjem, ale to diťe z toťe zlate kolisky, kďež mam poďeť?“

„Ha, bisťu Bogu, vem go se sebu!“

A ona go vzula ze zlate koliske a vojšla do pece s nim.

„Di ťe ja zriadim!“ gvari kocurik. Schytil žup slamy a zapchal toťe peci čelusťe a u čerta zapalil. Tak ti stara ježibaba zgorela a kocurik se uložil do zlate koliske a tak se vygaňal.

I vybral se pan Kocurikousky i s mlade neveste do domu. I prišli ku temu koňarovi.

„Ja,“ gvari kraľóvna, „čije toťe koňe?“

„Pana viľkomožnego, pana Kocurikouskego,“ odgvaril jej koňar a ona mu dala dukat.

Prišla i k byčarovi.

„Ja,“ gvari, „čije to byky?“

„Pána viľkomožnego, pana Kocurikouskego!“ A ona mu dala dukat.

Prišla i ku kroviarovi:

„Ja,“ gvari, „čije to krove?“

„Ha, bisťu Bogu!“ odgvaril kroviar. „Pana viľkomožnego, pana Kocurikouskego.“ A ona mu dala dukat.

I prišli naostatok na mesto a vojšli do domčeku. Kraľovna tu zazre milego kocurika na zlate koliske.

„Ha, bisťu Bogu, predči len praudu u nas mal: Mrióv, mrióv, lepši doma jako tu! Bo se tu na zlate koliske vygaňa a u nas o zlate koliske ani nepočuť.“

Potom tu beli, tu zostali ti byvať a kocurikovi ždy dobre belo.



[185] V Gemerskej stolici pod Kráľovou holou v dedinách Šumiac a Telgart obýva žriedla Hrona ľud slovenský k cirkvi zjednotenogréckej sa priznávajúci, vysokou švihlou postavou tela, krojom a hovorom od ostatných gemerských Slovákov značne sa deliaci. Jeho príbuzní čo do reči a kroja sú ešte Rejdovci v Gemerskej a Handelci v hornej Zvolenskej, čo do reči i nábož. vyznania Vernarci vo Spiši. I podávame čiastku tejto povesti rečou ľudu tohoto. Čo do vyslovovania platia i tu pravidlá na str. 185 a 186 týchto povestí nami udané. [V tomto vydaní pozri III. zväzok.] Dlhých samohlások títo Hronci nemajú. Ale zato tým mocnejší prízvuk sa kladie v slovách dvoj- a trojslabičných na predostatnú sylabu, v slovách štvorslabičných krem toho i na prvú. Pri jednoslabičných slovách prízvuk sa mení. Kde jednoslabičné podstatné meno predložka predchodí, tam je prízvuk na predložke, ináč i na predložke i na mene, napr. a slúžiu dó róka zá groš, kóď mi sožéneš päť a dvácať zajácov, o kocúrikóvi (prízvuk je na sylabách čiarkou poznačených. D.)

[186] vbehol

[187] hovoril

[188] kapsu

[189] plánky sú neštepenó jablká a divo po horách i po poli rastú. D.

[190] vzal

[191] stôl

[192] kuľaša, fučka. To najchudobnejšie, z múky do vrelej vody zatrepanej pripravené jedlo. V Gemeri múčna kaša, v Liptove riedka múka. D.

[193] plné.

[194] chce.

[195] vzalo.

[196] Dedina Pogorela (Pohorelá) leží asi 1 1/2 hodiny niže Šumiaca, jej obyvatelia sú pôvodu poľského, náboženstvom r. katolíci. V tomto ich hovore hláska e nezmäkčuje všade pred sebou spoluhlásky d, t, n, l, a preto, kde mäkké majú byť, tam sme ich mäkkým jer poznačili. [Dobšinský ich poznačil mäkčeňom, tak ako v našom vydaní.] O prízvuku platí to, čo sme pri hovore šumiackom povedali. Samohlásku e na konci mien vyslovuj ako poľské ę, t. j. en nosom vyslovené. Takže é a ó vyslovuj na poľský spôsob ako i, u, napr. nevsete, diévka, vóz čítaj nevesten, djivka, vuz. D

[197] Christian.

[198] príď

[199] hory

[200] kravy

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.




Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator RP Online
Vydavateľstvo Inzercia Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy
© Copyright 1997-2013 Petit Press, a.s.