Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1779 čitateľov

Chorý kráľ

Podal a rozpráva Eduard Ličko zo Zvolena.

Za horami za dolami, až hen za červeným morom býval jeden kráľ. Mal on krajinu veľkú, bohatstva silu, aj tri pekné dcéry. Ale čože? Keď ho toto všetko netešilo, bo od veľa rokov jednostaj bol chorý. Kde len aký lekár, každého zavolať dali; ale ani jeden nezlahodil na liek; chorý ani nežil ani neumieral.

V takých trapiech prisnilo sa raz kráľovi, že prišiel k nemu jeden starý, staručičký človiečik a povedal mu:

„Ty nezomrieš, kým dakto na tú čerešňu vo tvojom dvore nevyjde a z nej ti čerešne nezhodí; len keď tie zješ, potom umrieš.“

Ako sa kráľ zo sna prebral, dal hneď po celej svojej krajine a po okolitých zemiach vyhlásiť, že kto chorému kráľovi z tej čerešne vo dvore kráľovskom čerešne zhodí, — ten si môže z kráľovských dcér ktorúkoľvek vybrať a dostane celô kráľovstvo.

Len čo sa tento chýr rozletel, už sa hrnuli zo všetkých strán kráľovskí synkovia, kniežatá a páni, aby to veľkô kráľovstvo a z tých pekných dcér dostať mohli. Boli hody a veselá hudba vyhrávala, aby šuhaji lepšiu chuť dostali; ale ani jeden nemohol vyjsť na tú čerešňu; sotva sa na pár siah hore vydriapal, spadol a zabil sa každý. Lebo tá čerešňa bola vysoká do neba a nemala konárika, hladká ako sklo.

Už sa mnoho kráľovských synkov, kniežat a pekných šuhajov pobilo a kráľ sa len trápil; už sa aj z okolitých krajín temer všetci princi, grófovia a rytieri pomárnili, aj dcéry kráľove pomreli — a on len ležal.

V tie časy pásaval jeden mladý šuhaj ovce pod zeleným hájom. Tu pribehne vlk a schytí mu ovcu; na druhý deň druhú; a tak to šlo do siedmeho razu. Milý Janko bál sa ukázať pred gazdom; vzal valašku a cedidlo a poď! Zachytil sa svetom, až prišiel do tej krajiny, kde ten kráľ taký chorý bol.

Tu práve zase na všetky strany vytrubovali, že kto na tú čerešňu vo dvore kráľovskom vyjde a z nej chorému kráľovi čerešne zhodí, dostane celô jeho kráľovstvo a bude kráľom.

Ako to náš šuhaj vypočúval, nerozmýšľal dlho, ale hybaj, zabral sa do mesta a tu rovno k samému kráľovi.

„Veď ja uvidím, či sa vyškriabem, či nie,“ hovoril sám sebe.

Smelo vstúpi pred chorého kráľa, čo už bol len kosť a koža, pokloní sa a povie:

„Najjasnejší kráľ! Ja pôjdem na tú čerešňu!“

„Ach, dieťa moje, daj si pokoj! Dosť inakších tam už probovalo vyjsť a nemohli.“

Ďalej kráľ nechcel ani počuť a preč ho odpravil.

Smutný odišiel Janko, poobzeral sa po meste a zas len ide k tomu kráľovi:

„Môj najjasnejší kráľ, veru ja len vo meno božie pôjdem na tú čerešňu; len ma vy pusťte, veď čo tam po mne, hoc aj spadnem a zabijem sa, nebude veľká škoda.“

Kráľ mu povie:

„Ale môj syn, veď mi je už ľúto tých životov, čo sa pomárnili, nedávaj sa na to, kde i teba len smrť čaká; choď len radšej s Pánom Bohom domov.“

S ťažkým srdcom odišiel Janko a chodil zamyslený hore dolu mestom; tá čerešňa nezišla mu z umu.

„Ech“ povedá, „pôjdem ja ešte raz k tomu kráľovi; ak ma pustí, dobre, ak ma nepustí, jeho vec, nechže sa tam trápi!“

A s tým poď poznovu ku kráľovi:

„Ale pekne vás prosím, nebuďteže taký, nie; dovoľte mi probovať na tú čerešňu, azdaže vás vyslobodím z tej ťažkej nevole a ja veľa nežiadam.“

Kráľ pokrútil hlavou a myslí, myslí. Ako tak myslí, napadlo mu: Kto zná, či mi sám Pán Boh práve tohoto neposiela.

„Nuž choďže len,“ povedá, „choď, keď takú veľkú vôľu máš; ale mi skorej povedz, čo budeš odo mňa žiadať?“

„Ja nežiadam nič,“ povie uradovaný Janko, „len mi dajte tri páry oblečenia a troje pečenia chleba, aby som mal čo jesť, kým sa hore dostanem.“

Kráľ mu to rozkázal dať až on išiel s Boha pomocou.

Pod čerešňou zastal a poobzeral ju zo všetkých strán:

„Nože, valaštička moja, poďme vo meno božie!“

Zaťal do hladkej čerešne a počal sa hore driapať; tak si zatínal vyššie a vyššie, a za každým hor sa pomykoval. Keď sa zvečerilo, valaštičku dobre zaťal, sadol si na ňu a tak prenocoval, ráno ale zas sa ďalej škriabal.

Varta vo dne v noci pod čerešňou stála, či skoro padne na zem; ale Janko veru nepadol. Keď už jeden mesiac minul, zletelo voľač dolu, dodriapanô ako handra a len samá krv. To boli šaty z Janka. Varta to naraz schytí a beží ukázať kráľovi a tento sa zradoval, že mu azda už Pán Boh pomôže a nedá sa mu dlho trápiť. O mesiac zletelo zas dač takého dolu; aj to boli šaty z Janka. Nazdali sa vtedy:

„No už teraz aj čerešne spadnú.“

Prešiel tretí mesiac, Janko zhodil tretí oblek; a vtedy už bol blízko koruny. Tu si trochu vydýchol a v ostatných podriapaných šatách po psote po biede dostal sa až do samučičkého vrchovca. A myslíte, že čerešne spustil? Oj, za tými si musia ešte kus počkať.

*

Náš Janko tam prišiel do druhého sveta a pred ním stál jeden veľký, utešený palác! Prišiel on najskorej ku zlatej bráne a cez zlatú bránu na široký dvor. Na dvore sa prechodila pekná Anička a to bola pani v tom paláci. Aknáhle ju Janko zazrel, hneď na čerešne zabudol a dostal vôľu stať do služby u tej peknej panej.

Prišiel k nej a povedal jej:

„Či by ste ma, pani moja, nevzali do služby?“

„Prečo nie?“ odpovie ona, „práve dobre, že si prišiel. Budeš drevo nosiť, kúriť, zametať a pratať. Ale u mňa nesmieš taký ošklbaný chodiť; poď musíš sa skorej preobliecť.“ A dala mu druhé šaty.

Prvé dni nášmu Jankovi bolo dosť len pozerať a prezerať; čo je to, ako je to tam; až prišla nedeľa. Pani Anička sa pekne obliekla a odišla do kostola.

Janko ostal doma. Keď si nanosil dreva, popratal všetko, išiel pod bránu vyzerať a tam stáli traja tátoši, jeden olovený, druhý strieborný a tretí zlatý. Ako ta odišiel, povie mu ten olovený:

„Nuž čože ty leňoch, doma sedíš, všade sú ľudia v kostole, a ty doma; nevieš aj ty Bohu slúžiť?“

„Ach, akože pôjdem taký uváľaný? A ja sviatočných šiat nemám.“

„Staň si ko mne, pôjdeš so mnou! Ale čo ti poviem, tože si zachovaj a tak urob! Keď prídeš do kostola, sadni si ku panej. Ale ako kňaz povie: amen, ber sa von, aby ťa pani nezachytila, bo bude chcieť s tebou ísť.“

Janko si stal k tátošovi; tátoš sa striasol a hneď bol i Janko ako blysk, len sa tak ligotali.

„Teraz si na mňa sadni, pôjdeme do kostola, aleže tak urob, ako som ti kázal,“ povedal mu tátoš.

Janko sadol na tátoša a letel ako vták do kostola a tam rovno do stolice k panej.

Anička sa zapálila ako ruža a myslela si: Kto by to mohol byť ten švárny mládenec?

Ale Janko sotvaže bol amen, poklonil sa jej, vyšiel z kostola, sadol na tátoša, letel domov a bol zas v kuchyni. Pani sa vrátila veľmi smutná a chodila po paláci celkom zamyslená.

Janko sa jej spýtal: Čo jej chybí?

„Choď ty pľuhák, nič mi nespomôžeš,“ a ani sa neobzrela naňho.

Prišla druhá nedeľa. Pani šla zas do kostola a náš Janko pod bránu k tátošom. Povie mu ten strieborný tátošík:

„Aha, leňoch, nevieš, že dnes všetci sú v kostole a len ty sám doma sedíš; neznáš i ty Bohu slúžiť?“

„Ach, veď by som ja rád Bohu slúžiť; ale akože pôjdem taký uváľaný a ja sviatočných šiat nemám,“ odpovedal Janko.

„Staň si ko mne,“ povie na to tátoš, „pôjdeš so mnou do kostola; tam ale daj pozor, aby ťa pani nelapila; ako bude amen, poberaj sa von!“

Janko si stal k tátošovi, tátoš sa striasol a šuhaj bol celý v striebre oblečený. Sadol na tátoša a letel do kostola ako vták, a tu rovno do stolice k panej.

Anička sa zapálila; srdiečko jej trepotalo, rada by toho mládenca dostať.

Ale Janko, sotvaže bol amen, poklonil sa jej, vyšiel z kostola, sadol na tátoša, letel domov a bol zas v kuchyni.

Pani prišla kde smutnejšia ako predošlú nedeľu. A Janko len zas okolo nej:

„Ale moja dobrá pani, čože vám je, že ste zase taká smutná?“

„Choď, ty pľuhák, nič mi nespomôžeš,“ a ani sa neobzrela naňho.

Na tretiu nedeľu odišla zas pani do kostola; ale si teraz predložila, že musí vyzvedieť, kto je, čo je, skade je. Jankovi bol dlhý čas, šiel pod bránu ku tátošom.

„Či ty zas len doma sedíš?“ prehovoril k nemu zlatý tátoš. „Nevieš, že všetci ľudia Bohu slúžia, a ty sa takto povaľuješ?“

„Ach veď by som ja rád Bohu slúžiť, ale akože pôjdem taký uváľaný a ja sviatočných šiat nemám,“ odpovedal Janko.

„Staň si ko mne,“ povie na to tátoš, „pôjdeš so mnou do kostola, aleže daj pozor, aby ťa pani nezadržala. Lebo hľaďže, vezme ťa pod pazuchu; ale ako bude amen, ty sa jej vyšmykni a poberaj sa von!“

Janko si stal k tátošovi, tátoš sa striasol a šuhaj bol celý v zlate oblečený, len sa tak ligotal; sadol na tátoša a ako vták letel do kostola a tu rovno do stolice k panej.

Tu Anička nevedela, čo má robiť, chytila ho pod pazuchu, aby jej neušiel. Ale ako kňaz povedal amen, vyšmykol sa jej, uklonil sa, vyšiel von, sadol na tátoša, letel domov a bol zas v kuchyni.

Pani prišla domov, bledá, oči smutné, vyplakané. A Janko zas okolo nej:

„Moja dobrá, pekná pani, už mi ho len raz povedzte, čo sa vám to stalo?“

„Choď, ty pľuhák, čo sa máš toľko spytovať? Keby si bol taký pekný, ako ten mládenec, ktorý po tri nedele v kostole pri mne sedel! Ach, akože nemám plakať, keď som ho nikdy nemohla dostať!“

„A ja by vám znal povedať, kto to bol,“ prerečie so smiechom Janko.

„Ej, čo by si ty pecúch vedel, ako si na svete, takého mládenca si nevidel.“

Natoľko sa dohadovali, až napokon vyšiel Janko s farbou:

„No veru, veď som to ja bol!“

A hneď všetko vyrozprával, ako do kostola chodil. Aničke nebolo treba viacej vedieť, vytešená podala Jankovi ruku a milým hlasom preriekla:

„Keď je tak, ja som tvoja a ty si môj; tu máš kľúče od paláca, od tých čias si jeho pánom.“

Janko bol rád, že dostal peknú Aničku. Prechodil sa, ako pán, zo svetlice do svetlice, a čo tam videl, všetko bolo jeho. Ako sa tak v jedno ráno po paláci prechodí, prišiel ku jedným dverám a tie boli zatvorené. Nevedel si vyložiť, čo je za príčina, že mu jeho Anička od tejto izby kľúč nedala; ale len dal pokoj.

Raz odišla Anička do záhrady a zabudla na stole kľúč od tej izby. Janko už dávno chcel zvedieť, čo tam má, s radosťou pochytil kľúč a bežal otvoriť izbu. Ale sa predesil veľmi, keď tam jedného draka na reťazi uviazaného zazrel. Ten drak mu zavolal:

„Janko, dajže mi vody, veľmi som smädný!“

„Kdeže by sa ti tu voda vzala, ty potvora, ale ti vína dám, ak chceš,“ povedal Janko.

„Ach, daj, daj,“ zareval drak.

Janko mu donesie za kupu; drak vypije a povie:

„No dobre, máš u mňa jeden život; daj mi ešte za druhú!“

I tú mu donesie, drak vypije a povie:

„I to dobre, máš u mňa i druhý život; daj mi ešte za tretiu!“

Ako tú drak vypil, raz sa hodil, reťaze potrhal a zavolal:

„Nie tvoja Anička, ale moja,“ a už bol von.

Aničku schytil a letel s ňou do svojej diery, ďaleko za hory a vrchy.

*

Janko beží von, hľadá, plače, ale o Aničke ani chýru. Neborák, nevie, kde sa má obrátiť. Príde pod bránu a pustí sa do plaču, dobre mu srdce nepuklo.

„Čože plačeš,“ spýta sa ho olovený tátoš, „ak budem môcť, spomôžem ti, len mi povedz!“

„Ach, tátošík môj,“ odpovie Janko, „drak mi vzal Aničku, a neviem, kde ju hľadať a ako ju dostať?“

„Sadni na mňa,“ povie tátoš, „probujeme šťastie.“

A Janko vysadol.

Leteli horami, dolami, až prišli k jednej studničke, kde jedna pekná panička vodu do krčiažkov chcela brať, a to bola Anička.

„Poď, Anička moja, domov, ach, ked som ťa len našiel!“ povie Janko.

„Neberže ma, Janko môj, bo ťa ten drak zje; nič nespravíš proti nemu,“ odpovie Anička.

„No len ty poď,“ povie Janko.

Vzal ju na tátoša a leteli domov. Tu sa krčiažky uderili dovedna, drak vyzrie z diery a zavolá:

„Choď len, choď! Mám času sa naobedovať, mám času sa v karty zahrať, tvojich sto krokov a môj jeden!“

Už-už do brány leteli, keď drak na svojom tátoši priskočil a len čo povedal: „Darúvam ti prvý život,“ už ich chmatol a Aničku do diery naspäť zavliekol.

Janko plače, narieka pod bránou.

„Môj milý strieborný tátošík, poďmeže my probovať šťastie, azda ju dostaneme, lebo bez nej nechcem žiť.“

„Darmo sa budeme ustávať,“ povie na to tátoš, „no ale len poď!“

Janko vysadol na tátoša, a letel zas k tej studničke, kde Aničku s krčiažkami pri vode našiel.

„Poď Anička moja!“ zavolal na ňu.

„Neberže ma, Janko, veru ťa ten drak zje.“

Ale Janko nepočúval na jej reči, vzal ju na tátoša a leteli domov.

Krčiažky sa štrngli, drak vyzrel a zavolal:

„Choď len, choď! Mám času sa naobedovať, mám času sa v karty zahrať, tvojich sto krokov a môj jeden!“

Už mal tátoš hlavu v bráne, keď drak skočil, a len čo povedal:

„Darúvam ti druhý život,“ chmatol ich a zahrozil sa:

„Ale ak ťa ešte raz popadnem, na márne kúsky ťa posekám.“

Smutne pozeral Janko pred bránou na zlatého tátoša a bál sa ho osloviť, bez Aničky ale nechcel žiť.

„No, Janík,“ povie zlatý tátoš, „či by si nemal vôľu sa dať rozsekať? Poď ešte so mnou probovať, azda nás len nedohoní, veď ja viem dobre lietať.“

Janko sadol na tátoša a letel zas ku studničke, kde Anička s krčiažkami stála.

„Poď, Anička moja,“ zavolal jej Janko.

„Ach, Janík môj, neberže ma, ľúto mi teba, lebo veru ťa teraz na drobné kúsky rozseká!“

Janko Aničku uchytil, krčiažky sa štrngli a drak z diery vvzrel napaprený:

„No len choď! Mám času sa naobedovať, mám času sa v karty zahrať, tvojich sto krokov a môj jeden, veď ťa už mám!“

Už-už hriva tátošova bola v bráne: drak skočí, pochytí Janka a na drobné kúsky ho poseká.

Vtom priletia tri havrany čierne ako žúžoľ, a jeden začne z mäsa Jankovho zobať.

„Nezobaj,“ povie najstarší, „ale zbieraj, to je ten, ktorého náš otec poslal pre čerešne.“

Hneď počali mäso zbierať a skladať a v okamžení stál Janko pred nimi sedem ráz krajší ako predtým.

„Nuž čože ty myslíš, že nášmu otcovi čerešne neposielaš?“ Bo to boli toho kráľove dcéry, ktorý Janka na čerešňu poslal.

„Ani nepošlem, kým moju Aničku nedostanem,“ odpovedal Janko.

„A akože ju dostaneš?“ povedia havrany.

„No veď to, to mi poraďte, ak chcete, aby som vášmu otcovi čerešne poslal.“

„Vieš čo,“ povie jeden z tých havranov, „choď touto cestou rovno cez tento vrch, tam prídeš do jednej doliny a rovno k jednému domčeku. Tam býva ježibaba, u tej do služby staneš, kde budeš tri kobyly pásť. Za službu tvoju pýtaj si koňa, ale nie z tých pekných, ktoré ti ukáže; ty si len toho prašivého v samom kúte staje vezmi. To je brat toho tátošov, čo drak na ňom chodí, ten ti bude na dobrej pomoci.“

Ako to povedali, zmizli a Janko išiel, kade mu cestu ukázali.

Príde k tomu domčeku a tu vidí parkan z čriev ľudských a na každom kole hlava, len jeden bol ešte prázdny.

„Poručeno Bohu,“ povie Janko, „už či tak, či onak, len pôjdem,“ a vnišiel dnu.

„Dobrý deň, stará matka, či by ste ma nevzali do služby?“

„Ba veru vezmem, prečo by som ťa nevzala? Budeš len tri kobyly pásť, ale tak, aby ti neušli, síce ťa zotnem a na ten kôl, ktorý si videl, hlavu ti zopchnem.“

Dala sa mu najesť, zaviedla ho do maštale a všetko mu poukazovala. Kobylám ale prihrozila, aby sa mu dobre skryli. Boli to jej vlastné dcéry.

Naráno sadol Janko na najstaršiu a poď s nimi na pašu. Dopoludnia sa mu pekne pásli, ale ako sa najedol a zaspal, kobyly zmizli. Pred večerom sa Janko zobudí a o kobylách ani chýru; behá hore dolu s kantármi a hľadá všade, až prišiel k jednému pastierikovi.

„Čo hľadáš?“ spytuje sa ten pastierik.

„Ach, kobyly mi ušli a hlava moja je už dolu, ak bez nich domov prídem,“ odpovie Janko.

„Neboj sa, neprídeš bez nich, len či máš kantáre?“ povie pastierik.

„Áno, mám, tu sú,“ ukázal ich Janko.

„No, udri s nimi tri razy na tento kopec, hneď ti vyskočia.“

Janko urobil tak a kobyly vyskočili. Uradovaný vyhodil sa na najstaršiu a letel domov. Ježibaba ho pri vrátach s holým mečom čakala a zadívala sa, keď ho na kobylách domov ísť videla.

„No, chlap si, Janko,“ preriekla k nemu, „vnídi dnu a večeraj!“

Janko šiel do izby a ježibaba do maštale, a tu tie kobyly vidlami a ohreblom obročila, že sa mu lepšie neskryli.

Na druhý deň zas šiel Janko pásť, ale ako zaspal, kobyly skapali. Našťastie mu i teraz ten pastierik k nim dopomohol, bo zas pod zemou skryté boli.

Prišiel domov, ježibaba ho chválila, ale kobyly ešte väčšmi bila a hrešila.

„No, vy mršiny, keď ste také sprosté, zajtra prídete domov a tu sa skryjete, uvidím, či vás nájde!“

Janko si v izbe chutne ujedal, keď ježibaba prišla a takto k nemu prehovorila:

„Janko, ty si hodný chlap; ešte jeden deň budeš pásť moje kobyly, ak sa zadržíš, dobre ti zaplatím.“

Ráno sa pobral pásť a ani ich neodzubadlil, ale vždy pri sebe držal, aby mu neušli. Prišiel obed, vyňal si z kapsy chlieb, mäso a víno, čo mu ježibaba každý deň dávala. Ako obeduje, príde jedna líška krívajúci k nemu, akoby si pýtala žrať. Janko jej hodil kus chleba, hodil mäsa, vydlabal jamku do zeme a nalial jej aj vína, čo líška všetko používala, aj sa z jamôčky napila.

Janko si kobyly o nohu priviazal, vyvalil sa a zaspal. Vstane hore, o kobylách ani chýru; hľadá, behá, ale nikde nič. Ako tak hľadá, pribehne tá líška a povie mu:

„Čože hľadáš, Janko?“

„Kobyly mi ušli a nemôžem ich nájsť.“

„Tie tu darmo hľadáš, bo sú tie doma, ježibaba ich na vajcia prevrátila a sama ako kvočka na nich sedí, ale neboj sa, dostaneme ich. Kým ja starú budem naháňať, ty vajcia vynosíš na túto lúku. Už mi tá stará baba jednu nohu zlomila, ale nedbám, čo ma aj poláme, musím ti pomôcť.“

A tak sa stalo: Janko vajcia vynosil, ktoré sa hneď na kobyly obrátili; sadol na najmladšiu a šibal domov.

Ježibaba ho pochválila, dobrú večeru mu dala a ráno do maštale odviedla, aby si za vernú službu vybral koňa, ktorý sa mu páči.

Boli tam paripy ako levy, ale on ani jednu nechcel. Len raz zazrie v kúte jedného chudého, prašivého koňa, ktorý ledvaže na nohách stál.

„Tohoto chcem, stará matka.“

„Ach, načože by ti ten bol, prídeš dakde do blata, tam sa i s tebou zvalí a nevstane ti viac.“

Janko si ho ale len odviazal, sadol naň a šiel krívajúci dolinou, až prišli do jednej mláky. Tu ani hnúť, koník zastal, a keď ho začal biť, hodil sa do blata.

„Zostaň, keď chceš,“ povie Janko a poberal sa ďalej. Ale tátoš počne volať:

„Janko, Janko, vráťže sa, vráť!“

Janko sa obzrie, vidí miesto prašivého koňa pekného tátoša pri mláke stáť; naradovaný rozbehol sa k nemu.

„No kdeže pôjdeme, Janko?“ povie tátoš.

„Len k mojej Aničke; len pre moju Aničku,“ odpovie Janko.

„A akože pôjdeme, či ako vietor, či ako voda?“

„Len tak, aby sa ani tebe, ani mne zle nestalo.“

Leteli ponad hory a doly, až zastali pri studničke, kde Anička vodu brala.

„Poď, Anička moja, alebo teraz alebo nikdy, už ťa ja raz vyslobodím,“ povie Janko.

„Ach, Janíčok môj, neberže ma, veru ťa ten drak zas poseká, alebo zje.“

„Poseká neposeká, zje nezje, len ty poď!“

Sadli oba na tátoša, krčiažky sa štrngli a drak vyzrie z diery:

„Mám času sa naobedovať, mám času sa v karty zahrať; tvojich sto krokov a môj jeden; veď ty sem viac neprídeš!“ zreve nahnevaný drak.

„Ej nemáš času obedovať,“ zvolá drakov tátoš, „len poď a sadaj!“

Tu drak vysadol a letel za nimi. Dlho naháňal drakov tátoš Jankovho tátoša, až ich už raz aj doháňal. Tu zavolá Jankov tátoš tamtomu:

„Nenaháňaj brat brata, radšej zhoď draka dolu!“

Hneď bol drak dolu a na kolomaž sa rozlial. Ten druhý tátoš vzal potom Aničku na seba a tak doleteli oba do Aničkinho paláca.

Ako do paláca prišli, uradovaný Janko bežal ku čerešni, natrhal čerešieň a hodil dolu. Chorý kráľ, ako z nich zjedol pár, naskutku zomrel. Janko ale so svojou Aničkou žili už potom v radosti, na tých tátošoch sa nosievali a nosia sa na nich až podnes, ak nepomreli.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.