ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podali Mikuláš Ferienčík zo Zvolena a Pavol Dobšinský z Gemera; tento i rozpráva.

Bol raz — ale veru už sám neviem, kedy, — dosť na tom, že bol raz jeden mladý kráľ a ten chodieval každý deň do jednej hory na poľovačku. Na kraji v tej hore býval jeden starý mlynár, ktorý ešte dakedy u jeho otca sluhoval a mladého kráľovčíka na rukách nosieval. U tohto náš mladý kráľ zakaždým sa stavil, keď sa z tej poľovačky navracoval, a všetky kúty v tom mlyne poprezeral. Len jedným oblôčkom, ktorý bol ustavične plátnom zastretý, nesmel ani kuknúť.

Dosť sa on naprosil tomu starému, aby mu už raz dovolil tým oblôčkom kuknúť. Ale starý mu to nikdy nedopustil, ešte lepšie oblôček pozastieral. Raz ti mu prišlo pri tom oblôčku sedieť a starého tam dnu nebolo.

„Už ťa ja,“ rečie, „musím vedieť, čo si za tým oblôčkom, či si dobrô, či zlô?“

A odostrel oblôček. Tu sa na rybníku kúpali tri pávy — jedna krajšia od druhej a tá najmladšia najkrajšia. Nestačil sa na ne ani podívať, už ho zbadali a v okamžení preč uleteli.

Mladý kráľ akoby sa nič nebolo stalo, staval sa, že o ničom nevie. Ale starý mlynár hneď o všetkom zvedel a mladému kráľovi prihrozil, aby sa neopovážil po druhý raz tým oblôčkom pozrieť, lebo že aj seba nešťastným urobí, aj tie tri pávy nikdy viac neuvidí.

Od tých čias mladý kráľ viac na poľovačku nešiel, len ustavične zamyslený doma po dvore chodil, ako by on tú najmladšiu pávu dostať mohol. Ako raz tak po dvore chodí, stretne ho jedna stará veštica:

„Ej, mladý kráľ, viem ja, čo vám chybí a keby ste ma chceli počuť, ja by som vám dobre poradila.“

„Čože by si mne ty stará baba poradila?“ preriekol kráľ a odbil ju preč.

Na druhý deň, ako sa tak prechodí, zase tá stará proti nemu:

„Ej, mladý kráľ, počujteže ma, veru vám dobre poradím!“

„A čo by si ty mne, stará baba?“ odbil ju zase.

Na tretí deň zase to istô.

„No povedz už, čo máš,“ hovoril kráľ, „a neunúvaj ma toľko!“

„A veru, hľaďteže, pán kráľ, takto je: Vás tie tri pávy trápia, čo na tom rybníku pri mlyne každý deň sa kúpavajú a vy chcete tú najmladšiu dostať. Urobte vy toto: Prikradnite sa poza tie vŕby, čo tam pri rybníku stoja, v tej tretej od kraja má tá najmladšia vo vaječnej škrupinke ukrytú svoju košieľku. Tú jej vezmite a potom sa im ukážte! Aleže dajte pozor, aby vás prv nezbadali, bo nikdy viac na ten rybník neprídu. A tú košieľku jej viac potom nedajte, bez tej sa ona nesmie svojej materi ukázať.“

I tak sa mladý kráľ prikradol poza tie vŕby k rybníku a z tej tretej od kraja vzal najmladšej košieľku a potom sa ukázal. Dve staršie pochytali svoje košieľky a uleteli preč, len tá najmladšia ostala v rybníku.

„Daj mi, daj moju košieľku!“ volá naňho z toho rybníka.

„A veru ti ju nedám, kým mi nesľúbiš, že pôjdeš za mňa.“

„Pôjdem, pôjdem, ale mi ju len daj!“

„No, tu ti ju nedám, ale poď so mnou do zámku!“

I tak ona prišla a bola mu za ženu. Ale on škrupinku s košieľkou ukryl na spodku v truhličke a nikdy jej ju nevydal.

Od tých čias žili pekne spolu, ale to dlho netrvalo. Raz on odišiel na poľovačku a ona zdulovala každý kútik v dome. Aj našla tú škrupinku z vajca a v nej pokrútenú svoju košieľku. Práve sa na pávu premieňala a preč poberala, keď on dobehol, a len to mu ešte zavolala:

„Hľadaj ma, ak chceš, na zámku z vaječných škrupín vystavanom!“

A uletela preč.

*

Mladému kráľovi neprichodilo už teraz ani tak, ani tak; ani bez nej žiť, ani škrupinový zámok hľadať.

„Ale už poručeno Bohu,“ povedal svojim doma, „vy sa tu opatrite, ako viete, a ja len idem.“

Vzal si jedného sluhu sebou a pustil sa šírym svetom. Kadiaľ šli, všadiaľ sa dovedúvali na škrupinový zámok, ale o tom nik nevedel, tak ako ani vy neviete. Ani mladý kráľ by sa nebol dovedel, keby nebolo bývalo jedného starého človeka, čo tam kdesi v horách na jednej skale býval. Naradili ho naposled ľudia, aby k tomu šiel, že ak ten o tom zámku nevie, nuž toho ani niet na svete, ani nikdy nebolo a tá jeho žena že ho to len tak oklamala.

Blúdi milý kráľ, blúdi po tých horách dlho sám a sám s tým sluhom, nikde ani vtáčika ani vrábika. Raz sa ti im prišlo na jednu zápoľu hore vydriapať. Vydriapu sa a tu jaskyňa pred nimi. Tam býval ten starý veštec; šedivý ako holub a brada až do pása.

„No, vitajte deti moje, vitajte,“ preriekol veštec, „čože vás dobrého takto ku mne donieslo?“

„Hja, čože by? Tak a tak som prišiel o ženu a teraz ju hľadám na škrupinovom zámku,“ rozpovedal mu vec mladý kráľ.

„Jaj, synák môj, na to sa ty môžeš ani nedávať. Lebo čo ťa aj ta naradím a ta prídeš, ty odtiaľ živý nevyjdeš. Či ty to vieš, že tým pannám mať od obidy nad tou najmladšou zomrela a tak ich zakliala, aby každého, kto k nim príde, akým takým spôsobom zo sveta zniesli?“

„A veď už ako je koľvek na svete, ja k nim musím,“ povie mladý kráľ; „ja bez mojej ženy na svete žiť nechcem, už ma vy to len tam vypravte!“

„Keď je tak, nuž ťa len vypravím. Tu máš toto železnô a toto medenô jabĺčko. Keď prídeš ku železnej hore, zakotúľaj hore vrchom to železnô, a keď prídeš ku medenej, to medenô, tak prejdeš. Potom prídete ku sklenému vrchu, k tomu si vezmi toto zrkadielce, nazri sa doň i s tvojím sluhom, dostanete krídla a preletíte. Tam bude škrupinový zámok, pýtajte si v ňom nocľah, a keď ťa tvoja žena rada má, bude ti sama pomáhať a tak obstojíš. Ak obstojíš, na ti ešte vše toto vajíčko, rozlúpiš ho, zahodíš na štyri strany sveta a potom uvidíš, čo sa stane.“^[182]

Za takú radu sa mladý kráľ pekne poďakoval a šiel tými pustými horami, rúdnymi cestami ďalej, a tu, čo si viac mysleli, že dakde k ľuďom prídu, to sa horšie do tých pustých lesov zamotávali. Skedy-neskedy prišli už potom k železnej hore.

„No len ta, vo meno božie, do toho vrchu!“ povie kráľ a pustil sa rovno dohora.

Ale tu sa im nohy kĺžu, a keď sa im noha skĺzne, to zaryjú nosom do železnej zeme. Vietor poduje, lísťa padá zo železných stromov a hlavy im prebíja.

„Jaj, bože, prebože! Takto z nás nič nebude, tu my pohynieme,“ hovorí kráľ a vtom sa mu nohy vykĺznu. Padne, podrazí sluhu a oba zletia dolu až na spodok hory. „Tu si, kde si bol, hriešny človek a dvíhaj sa hore na nohy, ak sa ešte vládzeš!“

Voliako sa len podvíhali na nohy a — povedá:

„Ešte ten ostatný kúsok chleba zjeme, čo máme, a potom či tak či tak nám skapať, probujeme ešte raz do toho vrchu.“ S ostatným kúskom chleba vytriasol sluha z kapsy i železnô jablko.

„Aha, pane kráľu, veď ja tu mám ešte toto jablko!“

„Čo za jablko?“

„To železnô, čo vám ten starý dal.“

„Nuž ale sme my blázni takto sa dať dokrvaviť,“ vraví ďalej kráľ, „a už sme mohli byť za železným vrchom. Sem ho daj!“

A tu zakotúľal jablko hore vrchom a to letelo samo od seba hore a pred ním sa im všade cesta otvárala. Tak prešli ujedajúci si toho chlebíčka, a ako prešli, tak sa cesta za nimi zavrela.

Došli potom ku medenej hore, to bola ešte strmšia ako tá železná hora. Pustili sa do vrchu a tu za každým krokom padali na nos a lísťa, čo vietor zo stromov zrážal, cele im hlavy poprebíjalo.

„Ej, bude z toho hrom, žeby sme my takto tuná kapali!“ povie pán sluhovi. „Povyhadzuj, čo máš, z tej kapsy, aby ti ľahšie bolo, a tak mi cestu napred rob!“

„Ej, ver ma, to hľa, tá kapsa tak dolu tiaha,“ rečie sluha a siahne rukou do nej a vyhodí najprv medenô jablko. To hybaj hore vrchom a kade ono, tade sa pred našimi pútnici cesta otvárala a za nimi zase zatvárala.

Tak prešli i cez medenú horu. Šli ešte, šli, kým neprišli aj ku sklenému vrchu. Vrch hladký ako oko, ani krok naň urobiť!

„No ale len sa hore!“ povie kráľ. Lež veru i tu každý krok nosom zaplatiť museli, a čo pár krokov dohora urobili, to zleteli naspäť do doliny. Namorili sa, dodrvili sa, že už ani údom dobre hnúť nemohli.

Po nečase veľa rozumu, a tu, keď už boli takí dodrvení, dolámaní, prišlo kráľovi do rozumu, že mu starý veštec na to dal zrkadielce, aby cez ten vrch preletel. Tu vyňali z kapsy zrkadielce, nazreli sa doň a naraz narazučky narástli obom krídla ako dákym knofta vtákom. Preleteli cez sklenený vrch tak ako nič, iba z druhej strany na jednej širokej lúke sa stavili.

Naprostred tej lúky stál pekný biely ako sneh zámok. Sluha ho nemohol dosť prenachváliť a tie gazdiné, čo v ňom bývajú, a zadušil sa, že u nich v celej dedine tak pekne obieleného domu niet.

„Čože by ti to bol obielený,“ povedal mu pán, „veď je to z vaječných škrupín vystavaný, preto sa tak belie. Len poď ta k nemu!“

„Ej, to by som rád vidieť,“ rečie sluha, „takého zámku niet na svete.“

„No veď už len poď, nahľadíš sa!“ preriekol pán a ponáhľal sa, koľko mu len para stačila, aby čím skorej tam bol. Sluha sa dosť ponáhľal za ním, ale nestačil a ostal ďaleko za pánom.

„Ká skaza že ti je, že sa nevlečieš?“ obrýkol sa pán naspäť na neho.

„Ij, veď by som šiel,“ hovorí sluha, „ale mi nedá. Tie krídla mi vari na raz natoľké narástli.“

Pán sa obzrie a iba teraz vidí, koľké krídla sluha na chrbte vlečie.

„Preboha, ty škrata, kde si to tie krídla pochytil?“ osotí sa pán na neho.

„Nuž a vari sa nazdáte, že vy menšie máte?“ odpovie mu sluha.

„Netáraj! Akože by som sa tak mojej milej ukázal?“

„No, už keď neveríte, nazrite sa do toho zrkadielca. Tu hľa! Ešte ho mám.“

Mladý kráľ sa nazrie, a tu i on taká škrata ako sluha. Ale v tom okamžení, ako sa nazrel, odpadli mu krídla. Nazrel sa potom i sluha a odpadli aj tomu. Hneď oba ľahšie dýchali a pred večerom došli ku tomu zámku. Tu sluha videl, že je veru tak, ako pán povedal: Ten zámok bol z čírych čistých vaječných škrupín vystavaný.

*

Pred zámkom bola krásna záhrada a po nej sa práve prechodili tri paničky, jedna krajšia od druhej, ale tá najmladšia najkrajšia, a to bola žena mladého kráľova. Sluha musel ostať za záhradou a mladý kráľ sa prikradol ku chodníčku, kadiaľ tie tri paničky mali ísť, tam sa utúlil do ružového kríčka^[183] a načúval, čo budú hovoriť. Tu tie dve staršie zle-nedobre na tú najmladšiu, že načo si dala tú košieľku ukrasť, že sa im od tých čias iba zle vodí, ako ich matka zakliala.

„Ale,“ povedá, „keby ti len prišiel, ten tvoj hlavný muž. Tomu síce neodpustíme. Alebo sa otrávi u nás, alebo ho v noci mečom prekoleme.“

Tá najmladšia to už nemohla počúvať, nechala tie dve staršie ísť, a keď už hodne ďaleko boli od nej, vtedy prišla k tomu kríčku, kde jej muž utúlený čupel, a ako si ružičku z neho trhala, zazrela ho.

Hneď sa oni poznali i uradili, že čo majú robiť. Ona mu povedala, aby sa len ukázal, ale aby pri večeri nič nejedol, ani nepil. Potom mu dala jeden prsteň, aby si ten v noci na palci skrúcal, žeby len nezaspal, keď ho prídu zabiť, a potom im to čarovnô vajíčko ukázal. S tým ona odbehla do zámku a urobila sa, ako čoby nič nebolo. Mladý kráľ vyhľadal sluhu a pobrali sa i oni dnu.

„Ktože ste, čo ste vy tuláci?“ opýtali sa ich paničky, keď dnu vošli.

„My sme tak a tak pútnici odďaleka a prišli sme si k vám nocľah pýtať,“ hovoril mladý kráľ. „Či by ste nás neprenocovali?“

Tu sa hneď všetko na inakšie obrátilo. Paničky sa im kázali zložiť a začali dobrú večeru pre nich smažiť.

„Ej, budeže ti nám!“ povie sluha pánovi, „tu si pohovieme.“

„Ba, neprobuj sa mi ani dotknúť toho jedla,“ odpovie pán, „čo ťa ak budú núkať. To hľaďže, bude všetko otrava.“

I tak prišli výborné jedlá na stôl, čo len tak celý zámok od nich voňal, núkali ich až do desiateho razu, ale sluha vždy len hľadel na pána, a keď tento nejedol, nejedol ani on, čo im tam ako obom sliny na to tiekli.

Po večeri ich uložili do hodvábnych postieľ; ale i tu sluha na rozkaz pánov musel pod posteľ, čoby si ako rád bol na mäkkom pohovel a mladý kráľ sám viac sedel ako ležal v tej posteli a čakal, čo bude.

Sluha i pod tou posteľou dobre chrápal, ale mladý kráľ v nádeji a strachu už len trval, ako trval, a sprvu sa mu ani spať nechcelo.

Ale tu okolo polnoci zaveje akýsi vetrík po chyži a mladému kráľovi hlava ťažká, len usnúť a usnúť. Aj iste by bol usnul, keby si ten prsteň nebol ustavične na palci skrúcal. A bolo by po ňom bývalo!

Na pravú polnoc otvorili sa dvere a dnu vstúpila tá najstaršia panička s holým mečom v ruke. Mladému kráľovi mráz prejal kosti. Ide prosto ku posteli a zaženie sa naňho. Jemu len tak klepali zuby od strachu, — ale on nič, ani sa nehne. Zaženie sa ona i druhý raz, a on nič. Zaženie sa i tretí raz a bola by ho už preklala. Ale vtom vyskočil z postele a ukázal jej čarovnô vajíčko. Naraz jej meč z ruky vypadol.

Tu on vzal ten meč, vajíčko na štyri kusy rozkrojil a na štyri strany sveta zahodil. Hneď bolo všetko ináč. Jeho žena mu padla okolo hrdla, že je už teraz navždy jeho a tie dve mu ďakovali za oslobodenie. Tie tri hory, železná, medená a sklená sa tiež odkliali a ráno zo všetkých strán prichádzali odkliati ľudia mladému kráľovi za oslobodenie ďakovať.

Potom už tam bol, tam ostal a jemu tam i so ženou vždy dobre bolo. I žijú hádam až podosiaľ, ak nepomreli.^[184]