ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal Janko Rimavský z Malohontu.

Keby vedel, čo viete, rozprával by, čo neviete. No ale to ešte sotva viete, že bol raz jeden chudobný otec a ten otec mal tri dcéry. Žena mu umrela a čo deň mu to horšie vypadalo tie tri dcéry bez matky nechať. Oženil sa teda po druhý raz a vzal im macochu. Ale mu to tak ešte horšie vypadalo, lebo macocha tie tri dcéry hrozne nenávidela a ustavične len to húdla, že neznajú nič robiť, len z hotového jesť a piť.

Raz tu ešte padol tvrdý rok na ľudí, málo sa urodilo, zárobky boli veľmi plané, takže nemali ani do seba ani na seba. Tu macocha ešte len teraz zle-nedobre na otca i na dievky. Týmto volala, žeby doma darmo chlieb nejedli, ale šli slúžiť a otca napravila, aby ich preč dakde zaviedol, odkiaľ jej viac na oči neprídu. Otec už nemohol ďalej trpieť ten veľký hriech v dome, čo mu žena pre tie dcéry naveky robila, povedal im, aby sa prihotovili, že ich zajtra odvedie všetky tri do služby.

Tri dcéry poviazali, čo ešte dáke šatôčky mali, do batôžkov a boli večer hotové, len ti im už bolo ísť na druhý deň. Ale tá najmladšia odbehla sa ešte odobrať do dediny ku jednej starej kmotre — a to bola veštica. Len tá pekne-krásne vyveštila, čo to otec aj macocha s tými dievkami zamýšľajú. Povedala jej, aby vzala sebou mierku popola a aby ho všade na cestu sypala, kade pôjdu, aby keď bude treba, aj naspäť trafiť mohli.

Na druhý deň viedol otec tri dievky horami-dolami a najmladšia všade ostatná šla a sypala ten popol za sebou, kade šli. Na zmraku prišli do velikej húšťavy a šli tou húšťavou, až kým sa len nezmrklo. Keď už nevideli, povie otec:

„No, deti moje, dnes už ďalej nepôjdeme, ale rozkladieme ohník, tu obnocujeme. A zajtra zas ďalej vo meno božie!“

Unavené dievčatá sa uložili ku ohníku a skoro pospali, ako by ich bol porezal. Ale otec nezaspal, len čakal, kým dievky usnú. A keď usnuli, pobral sa v nohy a ponáhľal sa domov, ponáhľal, aby ho ani nezbadali, ani nedohonili.

Ako svitlo, dievky sa prebudili, vyzerali otca, volali, hľadali na všetky strany, ale kde nič, tu nič.

„Jajže, Bože,“ skríkli dve staršie, „ten nás tu nechal, akože my domov potrafíme? Už ti my tu v tej hore pohynieme!“

„Ľahká tomu robota,“ rečie najmladšia, „kade sme sem prišli, tade pôjdeme naspäť.“

„Veďže si poď, keď ty vieš, a my nevieme,“ obkrýkli ju staršie.

„Probujeme,“ hovorí najmladšia, „len už poďte a nehašterte sa toľko!“

A tu ona pekne za tým popolom a tamtie za ňou, až aj prišli k otcovmu domčeku. Otec a macocha iba vtedy sa zbadali, keď im do domu hupli.

„Či tak skoro zo služby?“ uvítala ich macocha.

„Tak!“ odpovedala najmladšia, „musíte nás lepšie zaviesť.“

Otec sa vyhováral, že sám poblúdil, ale že ich už na druhý deň lepšie zavedie.

Ani nerozväzovali batôžky, len už čakali na zajtrajší deň, že pôjdu do tej služby. Ale najmladšia odbehla zase ku tej veštici. Tá jej dala jedno klbko a prikázala jej, aby koniec nitky o prvý strom uviazala, nitku z klbka za sebou brúsila a tak aby šli.

I tak šli od svitu až do mrku, až prišli doprostred hory. Tu ich otec zase ku ohníku uložil, a keď pospali, ušiel domov.

Ráno sa sestry prebudili a tu nastalo zase bedákanie, že sa len tak hory ozývali. Až ti im ukáže tá najmladšia koniec niti a začne klbko snovať, až kým neprišli na kraj hory a odtiaľ už ľahko domov potrafili.

„Takto nebude z nás nič,“ povedala macocha otcovi, „musíš sa ty dakde lepšie s nimi zatárať.“

„No, neboj sa nič,“ povie otec, „len ich ešte raz vyprav!“

I vypravovala ho zase s nimi po tretie. Dievky už i nechceli ísť, ale pred macochou museli. Najmladšia poď zase ku veštici.

„No, dievka moja,“ hovorila pani kmotra, „majteže sa vy už teraz na pozore, lebo by ste mohli zle pochodiť. Pre lepšiu bezpečnosť tu máš mierku hrachu, kade pôjdete, všade sýpaj po kuse, to ti nedá poblúdiť.“

Ráno ešte ani dobre nesvitalo, už ich macocha zdurila a museli sa pakovať do sveta, a to naozaj do sveta, lebo samy nevedeli, kde?

Otec ich vodil po kadejakých pustatinách, po starých výmoliach celý boží deň, a tá najmladšia všade sypala z toho hrachu, kade sa obrátili. Keď sa k večeru chýlilo, prišli do jednej veličiznej hory, a keď už pre tmu ďalej nemohli, preriekol otec:

„No, dievky moje, už nám je nadnes dosť. Zložte sa a oddýchnite si, aby ste zajtra ďalej vládali. Azda len dakde k dobrým ľuďom prídeme, kde vás do služby dám.“

Rozložil ohník, dievky sa poskladali a nebol by si sa stačil otčenáš vymodliť, zaspali, ako by im bol porobil. A otec ti už ak zaberá, tak zaberá, aby ho žiadna ani nezbadala, ani nedohonila.

Keď sa dievky ráno prebudili, nedajbože otca dočkať ani dovolať.

„Ach, čože tu máme darmo si hrdlá rozdrapovať?“ povedia tie staršie, „poďme my len domov, veď on zas bude doma.“

„Nuž poďmeže teda,“ povie najmladšia a pustila sa za tým hrachom.

Idú ony, idú, kým neprídu na holú pustatinu. Ale sa im tu stratí cesta, lebo hrach vtáci pozobali a už teraz neznajú či napravo, či naľavo? Nabožekali sa, nanariekali sa, koľko vďaka, až sa raz pustili, skiaď ich oči viedli.

Šli ony tými pustými poľami, starými horami celý boží deň a o ľuďoch ani chýru ani slychu. Zmrklo sa a v tej hore ani na piaď dobre vidieť nebolo. Čo tu robiť? Dobrá rada stojí groš.

„Počkajte sestry,“ povie najmladšia, „vyjdem ja tu dakde na strom, azda sa mi zablyskne dakde dáko svetielce.“

I tak vyšla na strom a naozaj vyzrela svetielce v jednej hlbokej doline, ale to bolo ešte dobre ďaleko. Ale čo aj ak ďaleko, už sa ony len pustili v tú stranu k tomu svetielku a tak prišli na jeden vrch a z toho vrchu videli to svetlo hlboko pod sebou v doline.

„No, len sa dnu do tej doliny, čo to tam koľvek bude,“ povedali si sestry a pustili sa rovno dolu stráňou.

Ani neznali, iba keď sa v doline stavili, a to pred jedným velikým starým zámkom. Brána bola zamknutá a iba z jednej izby sa svietilo.

„Už poručeno Bohu, čo tam koľvek bude, len my búchajme na tú bránu,“ osmelili sa sestry a búchali.

Dlho ticho po celom zámku, nič ani nešuchlo. Len už naveľa, naveľa počujú, že sa voľač teperí dolu ku bráne. Brána zahurtuje, roztvorí sa a pred ne sa postaví strašná ženská osoba: hrubá ako dáka klada, ústa až po uši, zuby ako koly, nos ako by päsť na tvár zavalil a oči ako taniere, — len ich tak vyvaľovala.

„Vitajte, vraj, dievky moje, vitajte! Kdeže ste sa tu nabrali? Čože by ste rady?“

„Ach, nuž čože by sme rady,“ odpovedala najmladšia, „hľadáme si dáku službičku, či by ste nás neprijali?“

„No, už keď je tak, tak len poďte dnu, môj starý sa vám zaraduje. O inšie sa vy už netrápte!“

Vnídu dnu do zámku, idú cez mnohé izby, prídu do tej, kde sa svietilo a tam za vrch stola všetkým činom taký starý ako tá stará.

A to vám hľaďteže, duše moje drahé, boli — ľudojedi.^[170]

*

Starý na to všetko len zahomral, že to dobre bude a tašiel spať a stará uložila i naše pocestné. Ráno starého už doma nebolo a stará im podelila robotu.

„Ta najstaršia,“ povedá, „budeš ma ískať a obsluhovať aj starého, ty stredná budeš chyže riadiť a ty najmladšia pôjdeš do kuchyne.“

Dobre, lebo nebárs. Robota šla našim dievčatám ako po masle za jeden čas. Ale sa ony to skoro dozvedeli, kde sú, čo sú? Vykutali ony, že tam v jednej izbe jesto plno pekných dievčeniec zatvorených, ktoré starý z vidieka nanosil. Lebo vraj s košom chodil po dedinách a tak deti skupúval. Tie dievčence im povedali, aby sa mali na pozore, lebo že stade ešte žiadna slúžka živá neodišla, starí všetky pojedli! Aj ony že sú len na to v tej izbe zatvorené, aby si starí z nich kedy sa im páči, hostinu robili. Bolo tu strachu už teraz dosť, ale čože bolo robiť? Len trvali, ako mohli.

Raz ti povie ten starý, ako ráno odchodil,^[171] ku starej:

„Stará, upeč mi z tých našich slúžok jednu na večeru, to sú najtučnejšie.“

Tá najmladšia to počula, ale nepovedala nič, len už rozmýšľala, ako čo tu urobiť. Len ti jej tu stará káže pec kúriť, že vraj budú koláče piecť, a ako sa najlepšie kúrilo, povie jej:

„Dievka moja, sadniže si na lopatu, ukážem ti, ako sa to do tej pece sádže.“

A ona chytrá:

„Ach, veď ja to neviem, ako si to mám sadnúť, sadnite si najprv vy a ukážte mi!“

Stará sa vyredikala na lopatu a tá šmrk! šuchla ju z ohniska do pece. Tam tá na uhlík zhorela. Tu sestry do nej, že čo to urobila, že čo im už teraz starý povie? Ale ona im rozpovedala všetko, ako sa vec má a kázala im, aby nič inšie nerobili, len po zámku a okolo zámku behali a rukami zalamovali, že sa im stará stratila. Tu tie začnú na všetky strany po zámku a okolo zámku behať a rukami zalamovať:

„Jaj, Bože, kdeže sa nám naša starká podela?“

Vtom starý nadíde domov a opýta sa ich, že čo sa im to robí?

„Ach, nuž čože by?“ odpovie najmladšia, „stará sa nám voľakde z domu podela a teraz ju nemôžeme nikde nájsť.“

„No nič to, deti,“ rečie starý, „veď ona príde.“

Tu si starý kázal ešte poískať v hlave a len tú pec kúriť, kým stará nadíde. Ako ho tak tá najstaršia íska, usnul a kotrbu^[172] dolu ovesil. Tie dve sa prikradli potichu, odpásali mu meč, ktorý vždy pri sebe nosil a stargáňovi odťali hlavu a tiež ho do tej pece hodili. Uškvaril sa i ten a zhorel na prach.

Bolože tu už teraz radosti! Dievčence v bočnej izbe zatvorené ďakovali týmto za vyslobodenie a rozutekali sa na všetky strany, každá domov. Naše tri sestry videli, že v zámku viacej nikoho niet, zostali tam a so všetkým bohatstvom hospodárili ako so svojím a prežívali si tam zo dňa na deň pokojne, ani sa veľa o svet netrápili.

Len ti tu raz, ako ony tam bývali, príde im chýr, že tam a tam v tom zámku mladý kráľ ide sa ženiť a že všetky dievčence z krajiny na ten a na ten deň volá na tanec, aby si z nich tú za ženu vybral, ktorá sa mu najlepšie zapáči. Našim trom sestrám nebolo treba viac, len to počuť; hneď sa strojili jedna krajšie od druhej. Ale keď už mali odísť, tu povedia tie staršie:

„Jedna z nás musí doma ostať, dom varovať a to budeš ty najmladšia, na druhý raz ostane zase z nás daktorá.“

I tak musela i musela doma ostať. Sedí neborka, sedí a krivo sa jej vidí, že sestry už dakde tancujú a ona nie. Raz večer otvoria sa dvere, kde sa vezme, tam sa vezme, príde jej kmotra veštica.

„Čože ty doma robíš, kmotrička, keď druhé tancujú?“

„A veď by ja rada ísť na ten tanec, ale čože, keď mi prikázali dom varovať?“

„No nič to, ešte ty dosť tam budeš. Tu máš v tejto škrupine z vajca hviezdičkové šaty, obleč si ich a sadni na môjho tátoša. Keď sa ťa tam ten kráľ opýta, kto si, nepovedz mu nič viac, len že si ty z Papučkovho zámku.“

I tak si obliekla tie šaty, sadla na tátoša a hneď tam bola a bola najkrajšia medzi pannami.

Mladý kráľ z nej oka nespustil, naveky len okolo nej sa mal a s ňou tancoval. Jej sestry sedeli v kúte a petrušku predávali. Dosť sa i ony i druhé paničky napozerali, navyzvedúvali, kto by to mohol byť tá hviezdičková panička? Ale ju tam nikto nepoznal. Raz už potom sám kráľ k nej preriekol, aby mu povedala, kto je ona?

„Ja som,“ povedá, „z Papučkovho zámku.“ — A viac ani slova.

Bolo už k ránu, hostia sa rozchodili, i naša hviezdičková panička sa vykradla von a zmizla na tátošíkovi. Za ňou prišli i sestry domov a tu sa ona mala čo napočúvať o jednej hviezdičkovej paničke, ktorú ony na tom tanci videli. Ale ona ani necekla.

Nezadlho bol zase druhý taký tanec u toho kráľa. Dve staršie sestry zase sa vycifrovali, vybrali na tanec a najmladšiu nechali dom varovať. Ako tie odišli, kde sa vezme, tu sa vezme kmotra veštica a vypraví ju na svojom tátoši v mesiačikových šatách k tomu tancu.

„Veď ti ja,“ vraj, „za ten čas dom zavarujem, len tancuj ako prv, ani viac nepovedz, len že si z Papučkovho zámku.“

I tak bolo zase: Sestry petrušku predávali a ona sa vytancovala s mladým kráľom a ešte pred svitaním doletela na tátošíkovi domov.

Keď sestry došli, mala sa zase napočúvať o mesiačikovej paničke. Ale ona neriekla ani slova.

Ešte i po tretí raz dal mladý kráľ taký tanec pristrojíť a už teraz rozpostavil svojich sluhov na všetky strany, aby tú peknú paničku, keby chcela zase ujsť, chytili. Staršie sestry a veľa druhých paničiek už tam dávno tancovali a tá, ktorú všetko čakalo, ešte sa neukázala. Raz sa roztvoria dvere a ona ide dnu v slniečkových šatách, len sa tak zajasalo a všetko sa na ňu zahľadelo. Mladý kráľ hneď ku nej priskočil a viacej od jej boku ani na krok! Tancoval, zabával sa s ňou, vypytoval sa jej, kto je, skadiaľ je.

„Ja som,“ povedá, „z Papučkovho zámku“ — a viac mu o tom neriekla ani slova.

Len ti jej už raz príde odísť. Tu sluhovia za ňou, že ju uchytia. Ona sa im, pravda, vyšmykla, ale v tom strachu stratila, z pravej nohy papučku.

„Dobre je,“ povie kráľ, „keď už aspoň to máme.“

A hneď a hneď vypravil sluhov, aby šli, kde dáko dievča jesto, každému na nohu tú papučku probúvali, a ktorej sa pridá, tú aby mu doviedli, že tá bude jeho ženou.

Sluhovia sa mali nachodiť a naprobúvať po celom vidieku, žiadnej sa tá papučka nepridala. Až naposled prišli i k našim trom sestrám a dve staršie hneď hotové, ukázali svoje nôžky, že sa im azda pridá. Ale tu milé nôžky boli omnoho väčšie.

„Nuž a či vás tu už viacej nieto?“ spytujú sa sluhovia.

„Ešte tu,“ povedia, „naša sestra, ale tá nikde nebola, tej by ste to darmo dali obúvať.“

„No, už čo ako, len ju sem! Nám kráľ prihrozil, aby sme žiadnu nevynechali.“

I tak sa musela tá najmladšia ukázať a papučku oprobovať. Tu ako by jej tú papučku na nohu ulial! Dosť ona sama okolkovala, že tak a tak, že ona dom varovala, že to azda z dákej druhej paničky bude tá papučka, — už teraz musela s nimi ku kráľovi. Ten ju hneď poznal, že to je tá spravodlivá, ktorú dal hľadať, i ona sa mu až potom priznala.

A žili dlho, sám Pán Boh vie, dokedy.