Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1777 čitateľov

Zlatovláska

Písali: Ľud. Reuss z Gemera, Št. Marko Daxner z M. Hontu a Ján Štúr; podľa nich usporiadal P. Dobšinský.

Bolo raz dvoje detí: braček a sestrička. On sa volal Jáchymko a ona Otolienka. Otca síce mali dobrého, ale mať im bola mrcha macocha. Bila ich každú hodinu a nikdy im pekného slova nedala.

Keď raz potom odrástli, povie sestra bratovi:

„Braček môj, vyberme sa my slúžiť; veď nám vo službe lepšie bude, ako pri tejto mrchavej macoche; tam nás biť nebudú a aspoň si čo to vyslúžime.“

Brat pristal a oni tašli. Prídu do jednej hory — obzrie sa brat na sestru:

„Ach, sestra moja!“ povedá, „aké ty zlaté vlasy máš! Aká si mi pekná!“

Aj veru to veľmi utešenô dievča bolo, tá jeho sestra Otolienka: mala zlaté vlasy; keď sa smiala, ruže jej v ústach kvitli, keď plakala, perly jej z očí padali, kde stupila, tam zlatá tráva rástla, a voda, s ktorou sa umývala, zlatou ostala.

A keď sa tak na ňu prizrel ten jej brat, nuž sa nemohol zdržať, ešte raz zavolal:

„Veruže si mi utešená, sestra moja!“

„Veď ja viem, že som taká pekná,“ povedala ona, „ale keď chcem, môžem sa spraviť aj na pľuhavú.“

Ako tak šli do tej hôrky, prišli na rozcestie:

„No braček,“ povie sestra, „my nepôjdeme spolu slúžiť, lebo by sa nám spolu zle vodilo.“

„Nenechajže ma, sestra moja,“ povie brat, „veď by ja za tvojou krásou vždy plakať musel.“

„A už sa my rozísť musíme,“ hovorí sestra, „ale aby ti za mnou veľmi clivo nebolo, na, tu ti dám z mojich vlasov jeden vlások na pamiatku.[43] Kedykoľvek ti na um prídem, prizeraj sa naň, aleže ho pred ľuďmi ukrývaj a nijak ma nevyzraď, lebo by sa i mne i tebe zle povodilo. Keď ti budem na voľač treba, len sem prídi do tejto hôrky, tu mňa naveky nájdeš.“

Tak sa rozlúčili.

Jáchymko šiel ešte za čas horami dolami, krivými i rovnými cestami, čo zošívajú široký svet od konca do konca, až prišiel do jedného mesta, a tam stal do služby u kráľa štyri kone riadiť. Riadil on tie kone a ten vlas si naveky večer zavesil do stajne a pri ňom česal. Jeho kone bývali vždy najkrajšie, najlisklejšie — a sviec nespálil ani polovicu z toho, čo druhí sluhovia, a zvýšené naveky naspäť dával. Kráľ ostatných sluhov zle nedobre hrešil, že mu veľa svetla spália a kone sú im predsa nie také čisté. Týchto to veľmi mrzelo, obchádzali všelijak okolo Jáchymka, aby sa doznali, pri čom on tie kone čistí, ale sa on nikdy nevyzradil.

Bola raz u toho kráľa veľká hostina, i čeľadi sa došlo hodne jesť a piť. Sluhovia sa len teraz pekne mali okolo Jáchymka, opojili ho, ani sám nevedel ako, a zase ho len zaobchodili, pri čom on tie kone čistí? A tu sa ti mu vyrieklo, že veru on má sestru zlatovlasú Otolienku, tá že mu dala jeden vlas zo seba a s tým že si večer svieti.

Ráno už potom svitlo nášmu Jáchymkovi v hlave, čo to vybľabotal,[44] ale už bolo pozde; sluhovia všetko vyzradili kráľovi, a kráľ ho dal pred seba zavolať:

„No, povedzže ty, švárny Jáchymko, mne samému, pri čom ty to tie kone riadiš?“

Dosť sa tu Jáchymko tajil, ale mu sluhovia svedčili, že veru im on to včera povedal, a tak sa musel priznať, či chcel či nechcel, a zlatý vlas ukázať. Ako kráľ zlatý vlas videl, viac nemal strpenia, ale kázal Jáchymkovi priahať, že on musí tú zlatovlásku vidieť, a ak je naozaj taká pekná i za ženu ju dostať.

Jáchymko zapriahal štyri paripy do zlatého hintova. Do hintova[45] posadili i jednu paniu, aby tá s krásnymi panskými šatami šla pre Otolienku. Ale tá pani, to bola jendžibaba, posadila k sebe i svoju špatnú dcéru, čo kráľ o tom nevedel. Kráľ si vysadol na koňa, Jáchymko pleskol bičom a tak šli. Preleteli hory doly a prišli do tej hory, kde naša Otolienka bývala, čo mala zlaté vlasy, a keď sa smiala, ruže jej z úst vykvetali, keď plakala, perly jej z očí padali, kde stupila, zlatá tráva rástla, a voda, s ktorou sa umývala, zlatou ostala. Prišli tam ku jednému domčeku a práve našli zlatovlásku, keď taká pekná bola.

Kráľovi sa náramne zapáčila — ihneď ju nahováral a nahováral a nasľuboval jej všakových vecí, kýmkoľvek mu neprisľúbila, že pôjde zaňho. Uradovaný kráľ dal jej hneď tie krásne šaty obliecť, čo sebou doniesli, a v nich ešte raz krajšia bola; posadil ju do hintova ku tej panej a šli. Kráľ si zase vysadol na koňa a bežal popri hintove. Ako tak bežia, raz kráľ zavolá:

„Ticho, ticho s mojou pannou, aby sa jej z krásy nestratilo!“

A tá zlatovláska sa spýtala:

„Čo povedá môj pán, čo?“

A tá jendžibaba:

„Aby som ti ruky po lakte odrezala.“

A zlatovláska:

„Jak môj pán káže, nech sa tak stane.“

Naraz jej ruky po lakte odrezala. Jáchymko to všetko počul, ale sa bál dačo povedať.

Zase len kráľ okolo toho hintova čo bežal:

„Ticho, ticho s mojou pannou, aby sa jej z krásy nestratilo!“

A zlatovláska:

„Čo to povedá môj pán, čo?“

A jendžibaba:

„Aby som ti nohy po kolená odrezala.“

A zlatovláska zase:

„Jak môj pán káže, nech sa tak stane.“

Hneď jej nohy po kolená odrezala — a jej brat, čo kone poháňal, všetko vedel, ale len nič nepovedal, bo sa bál.

I po tretí raz, keď pobehli, kráľ spoza hintova:

„Ticho, ticho s mojou pannou, aby sa jej z krásy nestratilo!“

Dievča sa opýta:

„Čo to povedá môj pán, čo?“

A jendžibaba odpovie:

„Aby som ťa zo šiat zvliekla a do mora hodila.“

Zlatovláska i teraz:

„Jak môj pán káže, nech sa tak stane.“

Jendžibaba ju vyzliekla, svoju dcéru do tých krásnych šiat obliekla, a práve šli popri mori, nuž zlatovlásku do mora hodila. Jej brat všetko vedel, ale nič neriekol.

Ako prišli domov, tu už ľudí plný dvor, čo čakali na tú krásu; ale ako videli tú, čo z koča zosadala, nuž vraveli:

„Daj ti mi bože za krásu! Mal si on to čo vybrať, mal sa za čím toľký svet konať!“

Kráľovi sa tiež znepáčila, lebo zlatých vlasov nemala. Keď sa smiala, nekvitli jej v ústach ruže, ani keď plakala, nepadali jej z očí perly, kde stupila, tam iba tŕňa rástlo, a voda, čo sa s ňou umývala, ešte smradľavá ostala. Kráľ sa mrzel a jendžibaba ho ešte nabadurkala[46] na Jáchymka, že ho oklamal. Namrzený kráľ dal ho predo dvere po pás do zeme zakopať, aby tam slúžky pomyje naň vylievali.

*

Keď zlatovláska bola do toho mora padla, urobila sa tam z nej biela kačka so zlatým chocholom na hlave; ale že nemala krídel ani nôh, nemohla po mori plávať, nuž len popri mori na slniečku sa obsúšala.

Pri tom mori býval jeden záhradník, ten vídal zlatú kačku, ako sa obsúšala a chcel ju dochytiť. Ako sa tak zblížil ku nej, tu sa ona premení na paničku a povie mu:

„Ach, nechytaj ma, nechytaj! Radšej sa poľutuj nado mnou, veď vidíš, že ani rúk ani nôh nemám.“

A tu zaplakala a hneď jej perly vypadli, a zase sa usmiala a hneď jej zlatá ruža na ústach vykvitla. Potom kázala tomu záhradníkovi, aby si tie perly sám pobral a tú ružu aby zaniesol kráľovnej predávať, ale aby nič inšie za ňu nepýtal, len ruky a nohy.

Záhradník šiel hneď ku kráľovnej, že či by takú ružu nekúpila, čo on vo svojej záhrade schoval?

„A začože ju dáte?“ opýtala sa kráľovná, ako tú ružu videla.

A záhradník:

„Za žiadne peniaze ju nedám, ale mám doma dievku, čo ruky nohy nemá; nuž za jedny ruky a za jedny nohy by som ju ta dal, azda by sa tej mojej dievke pridali.“

Kráľovná hneď pozhľadúvala zlatovláskine ruky a nohy a dala mu ich za tú ružu. Záhradník ich zlatovláske doniesol, ta si ich poprikladala, a hneď sa jej prirástli. Potom sa urobila na kačku a letela medzi druhé kačičky na širokô more.[47]

Po širokom mori plávala biela kačka so zlatým chocholom medzi ostatnými kačičkami. Večerom sa tu začnú kačičky medzi sebou dovrávať:

„Hľa,“ ozve sa jedna, „stará jendžibaba predsa došla svojho cieľa: svoju dcéru špatu kráľovi miesto krásnej Otolienky podhodila.“

„Jaj,“ povie druhá, „čo by ešte len to! Ale teraz neboráka Jáchymka dala po pás do zeme zakopať a slúžkam prikázala, aby pomyje naň vylievali.“

I pozhovárali sa ešte kačičky, strepotali krídlami a vyleteli hore pod oblaky, a potom nocou ďalej sa ponáhľali, až prišli ponad ten dvor, kde bol Jáchymko do zeme zakopaný. Tu jedna kačička, biela ako sneh, so zlatým chocholom, zletela dolu a premenila sa na zlatohlavú paničku. Okolo polnoci zabúcha na vráta:

„Kto spíš, kto nespíš, otvor mi dvere!“

„Ja ani nespím, ani spím,“ ozval sa jej braček, „ale ti otvoriť nemôžem, lebo som ja po pás do zeme zakopaný.“

Tak si potom sama otvorila a vstúpila dnuká a začala mu dohovárať:

„Ach, braček môj, načože si vyjavil, že ty máš sestru?“

„Ach, veď načože som vyjavil, veď vidíš, ako tu i so mnou zle nakladajú!“

Narozprávali sa, nasanovali sa jeden druhému:

„Ach, braček môj,“ rečie Otolienka, „či nemáš dačo zjesť?“

„Veru nemám, sestrička moja; veď sa len tým živím, čo slúžky na mňa vylejú.“

Tu ona prebehla do pánovej svetlice a čokoľvek bolo v skrini dobrého, všetko pojedla. Napokon ešte vzala pánov hrebeň a začala s ním svoje zlaté vlásky prečesávať. Vtom zatrepocú popred oblok biele kačičky, Otolienka odvrhla neočistený hrebeň, spravila sa na kačičku a vyletela oblokom za svojimi družkami.

Ráno sa kráľ pozbieral z postele, oblieka sa a chce sa učesať; tu na hrebeni pár zlatých vláskov! Chce fruštikovať[48] a ide do skrine, tu najlepšie kúsky pojedené! Hneď dal zohnať celý dom, že kto v jeho chyži bol, alebo či tam dakto dakoho nevidel? Ale v celom dome nik o ničom neznal, okrem Jáchymka, ale toho sa teraz nespýtali.

Ako včera tak i dnes večerom plávali biele kačičky po širokom mori a začali sa medzi sebou dovrávať:

„Nášmu Jáchymkovi sa dnes horšie vodí,“ prerečie jedna.

„Veru horšie,“ povie druhá, „stará jendžibaba ho dala až po pazuchy do zeme zakopať, aby tým skoršie zahynul.“

Porozprávali ešte kačičky medzi sebou, zatrepotali krídlami a leteli pustou nocou až k tomu dvoru, kde Jáchymko po pazuchy do zeme bol zakopaný. Tu sa jedna dolu spustila, bielušká ako sneh, so zlatým chocholom na hlave, a premenila sa na zlatohlávku. Zabúcha na vráta:

„Kto spíš, kto nespíš, otvor mi dvere!“

„Ja ani spím, ani nespím,“ ozval sa braček, „ale ti otvoriť nemôžem, lebo som ja po pazuchy do zeme zakopaný.“

Sama si už teraz otvorila, s bračekom sa nasanovala a naplakala, a keď jej ten nemal čo dať prehryznúť, odišla do pánovej chyže, tam všetko, čo dobrého bolo, pojedla a pánovým hrebeňom svoje zlaté vlasy prečesávala. Vtom strepotali tuvon kačičky, ona neočistený hrebeň odhodila, ešte aj pár periel miesto sĺz jej vypadlo na oblok — a vyletela von oblokom za nimi.

Ráno sa kráľ chce česať, tu hrebeň neočistený, plný zlatými vlasami a pár periel okolo neho na obloku! Len teraz mu svitlo v hlave, čo to asi môže byť. Hneď sa povyspytoval celý dom, či ani tej noci nič nezbadali, ale tu nik o ničom neznal, kremä kuchár nadštrkol pánovi, že on kľúčovou dierkou pozoroval, ako jedna panička všetko zo skrine pojedla a potom si pri obloku zlaté vlasy prečesávala; ale že nevie, kde sa podela.

Teraz si kráľ umienil, že na budúcu noc dá sám pozor, čo sa bude robiť, a kuchárovi rozkázal tie najlepšie kusy do skrine odložiť.

Po širokom ďalekom mori plávali i teraz biele kačičky a medzi sebou sa dohovárali:

„Škodu nášho Jáchymka!“ prerečie jedna.

„Veru škoda,“ vraví druhá; „dnes ho dala stará jendžibaba po samé uši do zeme zakopať, aby tým skorej zhynul, a zajtra mu budú už vriacou vodou hlavu obárať.“

„To by všetko nič nebolo,“ povie tretia, „ale tá stará striga už zná o nás, u že je Otolienka medzi nami. Zajtra nás príde biť, my musíme ešto tej noci do druhého mora odletieť.“

Ešte si dačo medzi sebou povedali kačičky, strepotali krídlami a potom leteli čiernou nocou, až prišli k tomu dvoru, kde Jáchymko zakopaný stenal. Tu jedna z nich, biela jako novopadlý sniežik a so zlatým chocholom na hlave, pustila sa na zem. Zabúchala na vráta:

„Kto spíš, kto nespíš, otvor mi dvere!“

„Ja ani nespím, ani spím; ale ti otvoriť nemôžem, lebo som ja po samé uši do zeme zakopaný.“

Otvorila si sama a nariekala nad tým svojím bračekom, že ako mu bez nej bude, bo že ona už viac nepríde, keď ešte tej noci do druhého mora poletia. Potom si pýtala od neho jesť.

„Ach, kdeže si ho vezmem, drahá duša!“ povedal Jáchymko, „veď sa ja už len z toho živím, čo mi pred samé ústa vylejú!“

I šla Otolienka do pánovej chyže, pojedla, čo bolo v skrini prihotovenô a stala pred zrkadlo, aby si hrebeňom zlaté vlasy prečesala. Tu pán potichu vstal z postele a objal ju cez poly. Práve vtedy zatrepotali popod oblok kačičky; ale darmo sa mu ona začala premeňovať v rukách na všelijaké zvieratá: na hady, na žaby a Boh zná, na čo — on ju nepustil.

„Nepustím ťa,“ povedá, „kým sa nepremeníš na takú peknú zlatovlásku, ako si predtým bola.“

Naveľa sa mu spravila zase na takú, ako bola: zlaté vlasy mala na hlave, keď sa smiala, ruže jej z úst vykvetali, keď plakala, perly jej z očí padali, kde stupila, zlatá tráva rástla, a voda, s ktorou sa umývala, zlatou ostávala — a prosila ho zase, aby ju pustil.

„Nie, nepustím ťa ešte, kýmkoľvek mi neprisľúbiš, že mi neujdeš.“

Naveľa mu prisľúbila, že neujde; ale i to len tak, ak jendžibabu dá zmárniť a Jáchymka hneď zo zeme vykopať. To kráľ vďačne slúbil a ona ostala pri ňom.

Ráno dal kráľ všetkých pánov z mesta k sebe povolať, že sa má s nimi voľač poradiť. Jendžibabu tiež zavolali do rady a opýtali sa jej:

„No stará matka! Vy ste medzi nami najmúdrejšia, povedzteže nám, čo by taký človek zaslúžil, čo dve nevinné duše chce zo sveta zniesť?“

„Hja, čože by zaslúžil?“ povie hneď hotová baba; „len to, aby jeden sud dobre ostrými klincami vybili, ta dnu ho zadebnili a tak dolu stráňou do mora pustili a celô jeho pokolenie aby medzi koňmi na márne kúsky roztrhali a po svete roznosili.“

„Teraz ako si si vyvolila, tak sa ti stane,“ povedal kráľ, „lebo ty si chcela aj s tvojou dcérou mňa oklamať a Otolienku i s Jáchymkom zo sveta zniesť!“

Starú jendžibabu zadebnili do toho suda a dolu stráňou do mora pustili a jej dievku medzi koňmi na márne kusy roztrhali.

Ale kráľ so zlatovláskou držal velikú svadbu, a Jáchymko mu bol družbom. Všetci ľudia híkali nad tou krásou, keď ju na sobáš viedli. Potom im všetkým spolu bolo dobre — veľmi dobre.



[43] Podľa druhého rozprávania dala mu svoj obraz na zlate belavým plameňom namaľovaný, aby sa aspoň s tým obrazom tešil, keď ju nevidí.

[44] vypovedal.

[45] koč.

[46] rozdráždila.

[47] Druhý udáva, že šla popri tom mori, kde sa zlatovláska obsúšala, jedna žena husi predávať. Ona tie husi tej žene na zlaté premenila a tá žena za tie husi doniesla jej ruky a nohy z paláca od kráľovnej.

[48] sniedať.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.