ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal a rozpráva Pavol Dobšinský.

Bol raz jeden kráľ a kráľovná, starí už ľudia a nemali iba toho jedného syna, mladého kráľoviča. I veľmi sa v tom svojom jedináčikovi tešili, lebo ho kráľovná už na staré dni bola porodila a ani predtým nikdy dietok nemala. Kráľovič bol už hodný, jeho rodičia si nič tak nežiadali, ako čím skorej ho oženiť, aj on sám tomu neodporoval.

Kázali mu teda, aby si len vybral, že mu tú dajú za ženu, ktorú mu len srdce zažiada. I prezrel si on tam jedno peknô, bohatô dievča i vypýtali mu ho za ženu, i boli prstienky, ale po prstienkoch to dievča hneď zomrelo. Vypýtali mu druhô, i to ešte pred sobášom umrelo, tak i tretie i koľkokoľvek by ich bol chcel mať za ženu, každô v tú noc pred sobášom umrelo.

Poradili sa potom s múdrymi ľuďmi, že čo je to za príčina, že každá kráľovičova mladá^[49] umrie a že ho doženiť nemôžu? Ľudia radili sem i tam, až ku koncu tak sa poradili, že je to azda preto tak, že mu samé bohaté a pekné pýtajú, aby teda kráľovičovi chudobnú a špatnú pýtali za ženu.

Stalo sa. Ale či chudobnú či bohatú, či peknú či nepeknú vypýtali, každá v tú samú noc pred sobášom dokonala.

Porady ani pomoci viac nebolo, rodičia sa sužovali náramne, že takto i pomrú a syna ešte neopatreného zanechajú. V takomto súžení chodievali každý boží deň do záhrady ku jednej studničke pod jedny staré lipy sa modlievať, a keď ani takto pomoc neprichádzala, naposledok už len plakávali pri tej studničke.

Raz, ako tak plačú v tej záhrade, príde ku nim jeden šedivý starec:

„Čože vy,“ povedá, „tak plačete, vy starí kráľovia na vaše staré dni?“

„Akože by sme my neplakali,“ povie mu kráľovná, „nemáme len toho jedného syna a na naše staré dni nemôžeme ho oženiť.“

„No vidíte,“ hovoril starec, „vy toho vášho syna ani nikdy neoženíte, lebo mu je tuná žiadna nie súdená, ale až mňa poslúchnete vy i váš syn a on tak, ako mu ja rozpoviem, pôjde si mladú hľadať, tak ju po roku nájde. To si ale dobre rozmyslieť musíte, lebo by tam mohol aj skapať.“

Starý kráľ hneď bol hotový syna do sveta poslať, že aj tak ešte nič neskúsil. Nie tak kráľovná. Tá sa rozplakala a povedala, že si ona dieťa od seba nepustí, že by ona umrela, ak by ho len za hodinu nevidela. Naveľa, naveľa dala sa aj ona nahovoriť, a tak oznámili to kráľovičovi.

Ten chcel hneď a hneď koňa sedlať a cválať, len aby mu vraj ten starec ukázal, v ktorú stranu má ísť.

„Nie tak, brachu,“ povedal ten šedivý starček, „keď ty chceš tú dostať, ktorú som ti ja usúdil, musíš mi popredku na holých kolenách prisahať, že ma vo všetkom poslúchneš.“

A nechcel ten starec nič ďalej povedať, kým mu kráľovič tam pri tej studničke pod tými starými lipami neprisahal, že sa tak zachová vo všetkom, ako mu on prikáže. Potom začal starec:

„Pôjdeš tak, ako si teraz, von za mesto cestou, ani sa viac dnu do domu nevrátiš. Za mestom s prvým žobrákom, ktorého stretneš, šaty si prečariaš a pôjdeš ďalej, kým jedného človeka v červenej čiapočke nestretneš. To bude môj sluha, s ním pôjdeš a toho vo všetkom poslúchať budeš, tak ako si mi prisahal. A na ti toto zrkadielce, to si varuj ako svoje oči, ukážeš ho potom tvojej mladej, keď ti ten môj sluha privolí.“

Kráľovič ešte raz všetko starcovi prisľúbil, ten zmizol a on sa tam na tom mieste s rodičmi rozlúčil.

Ide, ide smutný, sám ako palec, ani nepozerá, či dákou cestou ide, kým nepríde na širokô pole. Tam ho stretne jeden žobráčik, ale sa on o toho ani neobzrie. Iba tu vidí, že sa nad ním mračí a už aj poprcháva.

„Ej,“ povedá si, „veď ja tu zmoknem a moježe drahé šaty na mne!“

Len teraz mu prišlo na pamäť, že si ich mal s prvým žobrákom prečarať. Volá naspäť za žobrákom:

„Hej, staručký, postojteže málo!“

Žobrák postál síce, ale si šaty nechcel dať; ale mu ich on nasilu strhal a svoje panské mu ta dal. Tu sa až sám nad sebou zošklivil, taký otrhaný, umazaný vyzeral! Vtom už aj hodne pršalo aj hrmelo, i obzrie sa, aby sa voľakde ukryl. Tu za ním chlap v červenej čiapočke:

„Ej, máš ty šťastie,“ povedá, „že si si šaty prečaroval; dávno ja okolo teba okúňam, ale som k tebe nemohol, kým si bol v kráľovských hábach. Teraz poď skoro, ukryjeme sa pred búrkou, bo tá len na nás ide.“

„A kdeže sa tu hriešny človek ukryješ v šírom poli?“ povie kráľovič.

„Už si len staň ku mne, veď uvidíš.“

Kráľovič si stal k nemu a ten urobil kries^[50] okolo nich a kľakol na kolená a modlil sa. I kráľovič tak urobiť musel.

Lejavec prišiel veľký, ani z kupy by ich inak nebol mohol oblievať, blýskalo sa krížom-krážom a hromy práskali okolo nich, ale sa kráľovič ani hnúť nesmel, bo sluha starcov kľačal i jemu prikázal kľačať. Naveľa sa vyjasnilo a oni postávali hore, ale už bola noc.

„No, kdeže my tu nocovať budeme,“ povie kráľovič.

„Nuž kdeže by,“ povie červenáčik, „tu, kde sme, tak, ako sme, alebo ak sa ti páči, idúci nocou.“

„Ej, to sa ja radšej za prva času domov vrátim, ako by som mal takto hynúť.“

„A keď chceš, vráť sa, ale sa rozpomeň na to, čo si prisahal a že ostaneš na večné veky bez ženy.“

Čože mal robiť chudák kráľovič? Už len pristal na všetkom. Šli, kým ich nočný vietor trocha neobsušil, potom urobili okolo seba kries, do toho si políhali a naspali sa, bárs to ako tvrdo padlo nášmu kráľovičovi. Ráno šli a šli celý deň, a čo im dobrí ľudia nadelili, z toho žili; kedykoľvek ich búrka zastihla, museli si v šírom poli do kriesu na kolená pokľakať a tak prečkať, kým prešla; na noc vždy v šírom poli alebo v hore na čistine do kriesu políhať, a keď búrka prišla, zase noc na kolenách stráviť. Až si v taký čas dakde blízko stromu alebo dákej kuťky^[51] pokľakali, to priam od hromu zhorelo.

Tu i tu, keď si dač od ľudí pýtali, odbyli ich, že, povedá, pre takých opáľačov^[52] nič nemajú. Museli potom i na tom pristať, keď dakde v hore dáku plánočku alebo jahôdku našli. A tak to šlo deň po dni, noc po noci za celý boží rok.

Po roku prišli k jedným velikým zápoliam.

„No,“ povie červenáčik, „keď sa cez tieto zápole preškrabeme, tak sme už pri svojom.“

„Akože sa ti ja budem driapať,“ povie kráľovič, „keď od hladu a smädu ani malým prstom pohnúť nevládzem.“

Ani to dobre nedopovedal — už z čista jasna prosto nad nimi zahrmelo! Tu skoro do kriesu, holokolenačky kľač a modli sa! Čierne mraky sa nahrnuli zo všetkých strán, len tak vrelo a dudnotalo v nich a hrom za hromom udieral do tých zápoľ, v okamžení sa strhla noc, ktorú len blesky osvecovali. Ešte ani raz taká hrozná búrka neprišla na nich ako teraz. Do polnoci voliako len vydržal náš kráľovič, ale po polnoci chcel už pod zápoľu do jednej diery odskočiť, iba ho ten v tej červenej čiapočke zachytil a k sebe strhol. V tom okamihu udrel hrom do tej zápole a dieru zasypalo.

„Vidíš, tam by si bol býval,“ povie sluha, „ale sa už neboj, do rána si pospíme.“

Ani raz viacej nezahrmelo, ale sa pekne vyjasnievalo a ráno vyskočilo teplô slniečko. Na rannom slniečku si trocha podriemali a potom hybaj cez zápole.

Za zápoľami celkom nový svet! Prišli na jednu krásnu dolinu a nezadlho k jednému zámku do utešenej záhrady. Zrelô ovocie už zďaleka sa na nich usmievalo.

„Ej, tuto si už aj zajeme,“ hovorí kráľovič.

„Ani sa najmenšieho nedotkni,“ povie sluha, „lebo zle bude, len poď za mnou!“

A tak sa ťahali popod stromy v tej záhrade, kým neprišli do jedného starého zváľaného domčeku. Tu si posadali a čakali. Pred obedom vyjde z toho zámku jedna krásna panička aj s druhými dievčatami a začnú sa po záhrade prechodiť. Starcov sluha povie:

„Či vidíš, toto je tá tvoja mladá, za ktorou putuješ. Teraz choď sám pozorne za ňou a naprizeraj sa jej! Ale ani len márny lístok neodtrhni v tejto záhrade, lebo by nás hneď zbáčili a potom by bolo po nás.“

Kráľovič sa prechodil pozďaleka za tou krásnou paničkou, a kým mu tá krása bola pred očami, zabudol aj na hlad aj na smäd a naprizeral sa jej do chuti. Ale akonáhle mu z očí skapala:

„Ej ver si ja,“ povedá, „aspoň zhnilú slivku zodvihnem, veď tu už nikoho nieto a lačný som ako vlk.“

Ale tu starcov sluha za ním, zachytil mu ruku:

„Neopováž sa,“ povedá, „ak chceš živý odtiaľto vyjsť.“

Ešte voliaky kus chleba suchého jako tŕň v kapsičke pohľadal a dal ho kráľovičovi na obed, aby si hlad spokojil. Potom sa vrátili do toho domčeka a tam prečupeli do predvečera.

Pred večerom povedal starcov sluha kráľovičovi:

„Teraz už pôjdeme dnu nocľah si pýtať, a ty musíš vedieť všetko, v čom je vec. Do tejto tvojej mladej bol sa dakedy zamiloval jeden strigôň a že ona zaňho naskrze nechcela ísť, pobil jej rodičov a jej to zrkadielce, čo ti starec dal, ukradol, pretože nič milšieho na svete nemala a pred týmto zrkadielcom sa česávala. Potom ju tak zaklial, aby dovtedy v tomto zámku so samými ženami bývala a každého chlapa, čo sem príde, zabila, kým jej dakto to zrkadlo nedonesie a ona sa doňho nenazrie. Ten starec odňal pred rokom to zrkadlo tomu strigôňovi a tebe ho dal. Všetko už len na tom bude záležať, aby si jej ho ukázal. Ale sa ešte musíš tak zachovať, ako ti poviem. I dosiaľ, keby si sa nebol dobre držal, bol by si dávno skapal; bo to v každej búrke, čo na nás prišla, ten strigôň len teba s tým zrkadielcom hľadal a bol by ťa iste hromom zabil, keby sme neboli tak robili, ako sme robili. Ešte sa raz dobre zadrž a poď, ideme dnu.“

Vošli do zámku a pýtali si nocľah. Tu ich ako pocestných tie ženské veľmi vďačne mali a kázali sa im len poskladať. Večeru im veľmi dobrú na stôl dali a kráľovič sa radoval, že aspoň raz do roka dobre si zaje.

„Nie tak ešte,“ povie starcov sluha; „toto je všetko otrava!“

A jesť mu nedal.

Každô jedlo len tak lyžicou zamiešali, ako čo by boli z neho jedli; kremä keď deviatô jedlo prišlo na stôl, z toho trocha odjedli. Po večeri ich uložili spať a princa do hodvábnej postele.

„Naspímeže sa ti už, ale sa nám aj zíde,“ povie kráľovič, ako boli sami.

„Počkáš si ešte,“ odpovie tamten, „teraz ešte len čaká na teba robota. O polnoci ťa príde sama tá panička mečom preklať, že si od tých jedál neskapal. Ty teda nesmieš spať, ale keď sa tretí raz mečom na teba zaženie, vtedy jej to zrkadielce ukáž, skôr nie, potom sa už neboj nič! A na ti tento prsteň, ten si na palci skrútni, keby si už zaspával.“

Na tie slová prešli kráľovičovi driemoty a smelo sľuboval, že nezaspí; aj sa hore držal, kým neprichádzala polnoc.

Pred samou polnocou otvoria sa dvere a dnu ide tá panička s holým mečom v ruke. Otvorenými dverami zaveje na kráľoviča tichý vetrík, čo od neho každý zaspať musel. Aj on by bol iste zaspal, keby si nebol ten prsteň na palci skrúcal. Ona príde až pred jeho posteľ, zodvihne meč a začne:

„Hu, ty zrácky muž! Skapať musíš, načo si sem prišiel.“

Už by ho bola preklala, ale vtom mu pozrela na tvár:

„Ach,“ povedá, „tohoto mladého šuhaja by predsa len škoda bolo.“

Preľaknutý kráľovič sa potešil, že mu už azda nič neurobí. Vtom zase prišla na ňu tá kliatba, zvolala:

„Skapeš predsa, kto si koľvek!“ a zahnala sa mečom; ako mu pozrela na tvár, zase jej meč klesol. Na treťom raze by ho už iste bola preklala, ale on chytro ukázal jej to zrkadielce!

Ako sa doňho pozrela, priam jej vypadol meč z ruky a ona ho prosila za odpustenie, aj ďakovala mu, že ju odklial. On jej tiež všetko rozpovedal, ako k tomu zrkadlu prišiel a ako sa sem pre ňu ustával.

„Už by to,“ povedá ona, „všetko dobre bolo, keby len nie ten strigôň, čo ma naveky chodí trápiť. Ten ani tebe neodpustí, keď ťa tu nájde. Ten starec, čo tebe toto zrkadielce dal, bol aj mne dobrým priateľom a sľuboval mi, že ho zabije; ale o ňom už oddávna ani chýru ani slychu.“

„Nebojte sa, deti, nič!“ ozval sa hlas vo dverách a dnu vstupoval ten šedivý starec. „Predvčerom, keď tá hrozná búrka bola, zahnal som toho strigôňa až do tretej krajiny a tam som ho zabil, teraz putujem, aby som vás k vašim rodičom zaviedol.“

„Ale kde sluha?“ povie kráľovič, ktorému teraz v hlave svitlo, že toho paničkine slúžky v druhej chyži zabiť mohli.

„Netráp sa ani o toho,“ povie starec, „toho som popredku poslal tvojim rodičom oznámiť, že sa už s mladou navracuješ!“

Tak ich ten šedivý starec zaviedol ku kráľovičovým rodičom, ktorí teraz od samej radosti zase sa rozplakali. Ale potom už bola svadba a veselie bez konca, bez kraja.