ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podal Pavol Michalovič a Pavol Dobšinský z Gemerskej; rozpráva Janko Kmeti tak, ako sa hovorí vo Veľkej Paludzi v Liptove.

Deľako, až hen tam voľade za červeným morom, bývau kedysi jeden mladý pán. Keď už do rokou a ku rozumu prišieu, pomysleu si, že by vari nebolo zle obzrieť sä po svete a dáku dobrú gazdinú a poriadno žieňa si vyhľadať. Nuž hľa! Ako si umieniu, tak urobiu. Vybrau sä vám on do toho sveta, ale sä mu nenajlepšie vodilo. Lebo takej, akú by bou chceu, nájsť nemohou.

Naposledku potom príde nevdojak do izby jednej vdovy, ktorá mala tri dievky, všetky devojnie.^[173] Tie dve staršie — mená som ím veru zabudou — boli do roboty ako osi, a tá najmladšia, čo ju Hanou zvali, do práce ako olovený vták. Keď ten mladý pán tak o pou priadkach ku nim prišieu, začudovau sä, ako sä Hane pod pecou driemať muože, keď sä ostatnie priadky opriadajú.^[174] I povie ku materi:

„Ale stará mať, povedzteže mi, prečo i tamtotú ku praslici neprivrete? Veď je ona už dievka na mesto a robotou by si i dlhý čas ukrátila?“

„Jah, mladičký,“ odpovie matka, „veď by ja jej zo srdca priasť povolila, ešte by som jej sama nadela,^[175] ale čože? Keď vám je ona taká priadka, čo by do rána samučičká sama nielen našu šetku priadzu, ale i šetky snopky zo strechy a to na zlatie nitky popriadla, ba naposledku by sä ešte i do mojich šedivých vlasou oddala. Misím jej tedy svatý pokoj dať.“

„Akže je tak,“ prerečie naraduvaný vohľač, „a akže je vuoľa božia, mohli by ste mi ju dať za ženu. Vidíte, ja mám gazdoustvo neplanuo: ľanu, konoup, pačies a zrebí celie kopy; napriadla by sä do dobrej vuole.“

Starká na takieto reči dlho nerozmýšľala i Hanka sa z driemot prebrala. Doniesli z truhly vohľačovi peknú olivečku,^[176] podperili ho brništekom^[177] a venček ešte toho večera odbavili. Ostatnie dievčatá na priadkach troška i závideli Hanke toto štestia, ale sä naposledok uspokojili s tým, že sä vari i oni pod čepiec dostanú, keď už i lenivá ruka, ako Hanu nazývali, muža dostala.

Na druhý deň náš mladý zať dal ošíruvať kone, a keď bolo zapriahnutuo, posadí uplakanú mladuchu k sebe do pekného hintova, podá ruku testinej, zavolá ku sestrám mladuchiným „Zdraví tuná buďte!“ — a cvalom utekali z dediny.^[178]

Dobre lebo nebars. Milá Hanka pri mladom zaťovi uplakaná smutná sedí, ako by jej boli kury chlieb pojedli. Dosť sa jej narozhovárau, ale Hanka mlčí ako ryba.

„Či sa ti cnie?“ povedá. „Neboj sa! U mňa sa ti veru nezadrieme. Dám ti, čo ti len duša zažiada. A ľanu, konuop, pačies, zrebí budeš mať na celú zimu dosť; i jabĺček som ti zaopatriu na preslinku.“

Ale naša Hanka kam diaľ smutnejšia.

Takto prišli večierkom do pánouho kaštieľa, zosadli z hintova a po večeri budúcu paňú odvedli do jednej veličiznej izby, kde od spodku do vrchu samučičká pradza naukladaná ležala.

„No,“ povedá, „tu máš praslicu, vreteno a vŕtku^[179] a červené jabĺčka i troška hrachu na preslinku — praď! Ak to šetko do rána na zlatie nitky popradieš, hneď sä zosobášime. Ale ak nie, dám ťa, bez šetkieho práva zmárniť.“

Na to pán odišieu a našu priadku zanechau priasť.

Keď ostala Hanka samotná, nesadla si ona pod praslicu, lebo nevedela ani nitky zatočiť, ale začala smutne vykladať:

„Bože, Bože, veď som ja vyšla na psú hanbu. Prečože i mňa tá moja mať ako druhie sestry robiť a priasť nenaučila? Mohla som si teraz doma na pokoji odpočívať, a takto, hriešna stvora, nemilobohu zhynúť misím.“

Ako tak vyčituje, otvorí sä odrazu stena a pred uľakanou Hankou zastane jeden maličký chlapček: v červenej čiapočke na hlave, s opásanou zásterkou a pred sebou zlatý fúrik viezou.

„Čože máš takie oči vyplakanie?“ opýta sä Hany. „Čože sä ti stalo?“

„Akože by ja hriešna duša neplakala,“ povie ona, „pomyslite si, rozkázali mi, aby som túto pradzu šetku do rána na zlatie nitky popriadla, a že ak to neurobím, ma dajú bez šetkieho práva zmárniť. Bože, Bože, čo si ja počnem v tomto cudzom svete opustená!“

„Akže je len to,“ prerečie malý chlapík, „neboj sä nič! Ja ťa chytro naučím zlatie nitky priasť. Ale len tak, ak mi sľúbiš, že ťa na takto rok na tomto istom mieste najdem. Tu potom ak moje poctivuo meno neuhádneš, budeš mojou ženou a na tomto fúriku si ťa odveziem preč. Ak ho ale uhádneš, nehám ťa na pokoji. To ti ale povedám, ak by si sa mi dakde na takto rok v túto noc skryť chcela, a čo by si popod holuo nebo lietala, najdem ťa a grgy ti vykrútim. No, či na to pristávaš?“

Hanke sa to, pravda, neveľmi páčilo, ale čože mala chudinka robiť? Naposledku si pomyslela:

„Či mi tak a či tak skapať, poručená Bohu, pristávam!“

Ten chlapčok, ako to počuv, s tým zlatým fúrikom tri razy okolo nej obehou, sadou pod praslicu a hovoriac:

učiu i naučiu ju zlatie nitky priasť.

Nato kädiaľ prišieu, tadiaľ odišieu a stena sama od sebä za ním sä zavrela.

Naša, odteraz už naozaj zlatá priadka, sadla pod praslicu a vidiac ako pradze odbýva a zlatých niták pribýva,^[180] priadla, priadla, a do rána nielen šetko popriadla, ale sä ešte vyspala.

Ráno, aknáhle sä pán prebudiu, pobliekau sä a šieu opáčiť zlatú priadku. Keď vošieu do izby, dobre neoslepou od ligotu a ani svojim očiam veriť nechceu, že by to šetko zlato bolo. Keď sä ale presvedčiu, začau obímať zlatú priadku a hneď sä dali zosobášiť.

Takto oni žili v bázni bozskej, a ak rád videu predtým náš pán Haničku pre zlatú pradzu, teraz ju ešte tisíc raz videu radšej pre krásneho syna, ktorieho mu medzitým porodila.

*

Ale čože? Niet takej pesničky, čo by jej konca nebolo — ani radosť našich manželov naveky trvať nemohla. Deň za dňom sa míňau — až naostatku, ako by dlaňou pľasou, dochádzau rok.

Tu ti vám naša Hanka začne byť z okamženia na okamženia smutnejšou, oči červenie ako pečene, len sa tak ako tmola z izby do izby vláčila. A veď je to nie lecičo, takto naraz i dobrieho muža i podarenieho syna mať utratiť! Nevoľný muž nevedeu dosiaľ nič o ničom a tešiu ženu, ako mohou, ale sä ona potešiť nedala. Keď si pomyslela, že za svojho hodnieho muža takieho pľuhavieho prmpelíka má dostať, dobre sä od veľkého trápenia na tie steny nedriapala.

Naposledku sä už len voliako premohla a vyjavila mužovi šetko, čo ako sä jej povodilo v tú prujšú noc. Tento zbľädou od strachu ako stena a dau vyhlásiť po celom vidieku, že kdo by takieho a takieho prmpelíka dade poznau a jeho opravdivuo meno oznámiu, že mu dadia toľký kus zlata ako hlava.

„Ej, bolaže by to za hrianka, toľkuo zlato?“ šoptau sused susedovi a rozbehli sa na šetky strany, poprezerali šetky kúty, dobre už po tých myšacích dierach nehľadali; hľadali, hľadali ako ihlu, ale tu veru nič vyňuchať nemohli. Prmpelíka nepoznau a nevideu nik a jeho meno žiadna živá duša uhádnuť nemohla.

Takto dochodiu posledný deň, o chlapíkovi ani slychu ani vidu a naša Hanka s chlapčekom pri prsach zalamuje rukama i nad mužom. Muž neborák, ktoriemu tiež už od plaču temer oči vytekli, aby sä aspoň na trapy ženine dívať nemiseu, vzau flintu na plece, poviazau na svorky vernie kopovy a odišieu na poľovačku.

Po čas poľovačky, bolo to tak kolo ovrántu, začne sä zo šetkých strán krížom krážom blýskať, dášť sä liau, že nebolo hodno ani psa na cestu vyhnať, a v tejto slote sä nášho pána sluhovia šetci, kde mohli, poutuľovali a potratili tak, že len s jednym jedinkým v hustej neznámej hore i to ako myš umoknutý zostau.

Kdeže sä tu pred zmáhajúcou hrmavicou utúliť, kde usušiť, kde pres noc prekľačať? Obzerajú sä neboráci, i sluha, i pán, na šetky strany okolo sebä, či by aspon dáku ovčiarsku lebo voliarsku kolibu nedopáčili. Ale kde nič, tu nič.

Konečne, keď si už temer oči vyočili, dopáča, ako sa z diery jednoho strosa chomáče dymu akoby z dákej vápenice valili.

„Choďže ty, synák,“ povie pán ku sluhovi, „opáčiť, odkiaľ ten dym vychodí? Ľudia tam byť misia, popros ich, či by nás na nocľah nepritúlili?“

Sluha odišieu a netrvalo to ani toľko, čo by kohút vajce zniesou navratiu sä s tou novinou, že tam na jeho dušu ani dverí, ani koliby ani ľudí nieto.

„Jah, ty si len taký babrák,“ povie ku sluhovi zubami šťukotajúci pán, „idem ja sám a ty za pokutu budeš moknúť a mrznúť.“

Dobre, zachytí sä milý pán, ale tu veru ani on nič vykutiť nemuohou, len sä z toho strosu na jednom meste ustavične smudilo. Naostatok domrzený povie:

„A čo sä bude čert na čerte nosiť, misím zvedieť, odkiaľ toľko toho dymu!“

I príde ku samej diere, prikľakne a kuká dnu. Ako tak kuká, dozre až hentan voľade pod zemou, ako sä v jednej kuchyni jedlá smažia a na jednom kamennom stolíčku pre dve osoby prikrytuo. Okolo toho stolíka behau akýsi malý chlapík v červenej čiapočke so zlatým fúrikom pred sebou, a čo raz obehnuv, to zaspievau:

A zase len behau ako pochabý okolo toho stola a volau:

Pán viac nepotrebuvau, rozbehou sä, čo mu nohy stačili ku sluhovi, a že sä už bolo trocha vychvililo, našli na štestia prť, za ktorou sä domov ponáhľali.

Ženu si doma našieu utrápenú, ubiedenú, vyplakanú. Lebo si myslela, že sä už ani od muža, keď tak dlho nechodiu, odobrať nebude muocť.

„Netráp sä, žena moja, nič,“ boli prvie slová pánove, keď do izby vkročiu, „viem, čo ti treba: jeho meno Martinko Klyngáš.“

A tu jej potom šetko pekne rúče vyrozprávau, kde ako chodiu a ako sa mu vodilo. Hanka od radosti dobre z nuoh nespadla, vyobímala, vyboskávala svojho muža a uradovaná odobrala sä do tej izby, v ktorej prvú noc priadla, ešte na ostatok zlatie nitky priasť.

O pounoci otvorí sä stena a chlapík s červenou čiapočkou príde ako teraz rok a behajúc okolo nej so zlatým fúrikom, kričí, ako mu hrdlo stačí:

„Sprobujem uhádnuť,“ povie Hanka. „Tvoje meno Martinko Klyngáš.“

Ako to vyriekla, malý prmpeľ pochytí fúrik, hodí čiapku o zem a kädiaľ prišieu, odišieu, stena sä zavrela a Hanička si pokojne oddýchla.

Od tých čias už viac zlato nepriadla, ale jej to ani potrebnuo nebolo, lebo boli bohatí dosť, s mužom sa radi videli, chlapec ím rástou ako z vody a kúpili si kravu a na tú kravu zvonec a tej rozprávke koniec.