Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok) (Svetovládny rytier) - elektronická knižnica
     
Zlatý fond > Diela > Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)


E-mail (povinné):

Stiahnite si Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok) ako e-knihu

iPadiTunes

Pavol Dobšinský:
Prostonárodné slovenské povesti (Prvý zväzok)

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Dana Lajdová, Tomáš Sysel, Martin Šoltys, Igor Pavlovič, Gabriela Matejová, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Martina Šimková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1787 čitateľov

Svetovládny rytier

Podal a rozpráva Samko Bodorovský z Banskej Bystrice.

Bol raz jeden už obstarný kráľ a ten mal troch synov. Ako dobrý otec rád by bol z nich čo najdriečnejších šuhajov vychovať a povolal tých najmúdrejších ľudí z celej krajiny, aby mladých kráľovičov vo všetkom, čo im vedieť treba, učili a cibrili. Ale tí veru z milých kráľovičov nič nemohli vykresať, — a ako boli prišli, tak jeden za druhým zanechali kráľovský palác. Neborák otec sa nad tým veľmi smútil, lebo predzvídal, že jeho synovia pre ich nespôsobnosť ľahko celô kráľovstvo utratia a na večné veky nešťastní ostanú.

Ako sa takto deň po dni v myšlienkach trápil, len zrazu strhne sa veliký hrmot, takže sa od toho celý palác striasol. Kráľ beží von, že čo sa to robí, - a tu vidí naprostred dvora pekného ozbrojeného rytiera[166] na koni. Ten zosadol hneď a poberal sa rovno ku kráľovi, ktorý ho veľmi vďačne prijal.

Rytier sa nič nechcel meškať, ale hneď oznámil, prečo prišiel.

„Počujem,“ povedá, „že máte troch synov, ktorých ste doteraz k ničomu nemohli priviesť. Ak sa vám páči, prepusťte mi jedného z nich, trebárs toho najmladšieho, uvidíme, či bude dač z neho.“

Kráľ na to z radosti privolil, lebo sa úfal, že pri takom hodnom rytierovi môže sa predsa čo to podučiť; len to sa mu nevidelo. že si nevyvolil zo starších, ktorí sa mu ešte predsa trocha súcejší zdali byť. Rytierovi bolo jedno, či ten, či ten, a tak si zvolil toho najstaršieho. S tým sa od kráľa odobral; syna pojal za ruku a vyviedol na dvor, kde ich pyšný tátoš čakal. Vysadli oba naň a rytier zavolal ešte kráľovi:

„O rok ti ho zase donesiem!“

Bodol tátoša a ten sa schytil do skoku tak, že sa celý palác poznovu od toho striasol.

Čosi kamsi prileteli do rytierovho zámku, ktorý sa len tak od zlata a striebra a drahých kameňov ligotal. Tu rytier povodil chovanca svojho radom po všetkých izbách, poukazoval mu všetky znamenité veci a ku pokonu preriekol:

„Toto bude teraz ako tvoje vlastné, môžeš s tým, čo chceš, robiť. A máš tu aj všeliake zábavky, aby ti dlhá chvíľa nebývala. Druhú prácu nebudeš mať žiadnu; môžeš sa jednostajne len ihrať a zabávať. Ale na konci roku mi takú večeru prichystaj, čo ju už na pol míle zavoniam. Ja teraz musím odísť do sveta a cez celý rok ma nevidíš. Ale po roku ma istotne čakaj! A keď vykonáš statočne, čo ti kážem, uvidíš potom, akú ti pamiatku spravím. No tak teraz zbohom a zostaň zdravý!“

Milý rytier odišiel. Princ ostal v nádhernom paláci, kde z izby do izby chodil, v drahých veciach sa preberal a zábavkami všakovými si čas krátil. Tak mu prešvihol rok ako nič a on sa zadivil, keď ho jeden sluha opamätal, že zajtra rytiera domov čakajú. Tu mu už aj trochu prineskoro bolo vystrojiť tú večeru, ale on sa pousiloval a spravil ju tak, ako najlepšie vedel.

Zrazu zahrmelo v paláci. Rytier zosadol z tátoša a rovno sa poberal ku kuchárovi.

„Driečny si ty šuhaj,“ rečie mu, „na pol míle sa mi od tej vône kýchlo.“

Len čo sa poskladal, hneď si sadol k zakrytému stolu a dal sa do chutnej večere.

Keď už všetky zlaté a strieborné misy vyprázdnil, vstal hore a obrátil sa k princovi:

„No, syn môj, statočne si sa zadržal, zaslúžiš hodnú odmenu. Naber si z týchto drahých vecí, koľko len chceš, ja ťa odprevadím k otcovi a na ceste ti ešte inakšiu pamiatku spravím!“

Milý princ bral a pchal do vriec čo najinakšie veci, koľko sa mu len páčilo. Vtom zadupotal na dvore tátoš a rytier zavolal na princa:

„Poď a sadaj! A čo si si tuto nabral, o to nemaj starosť, to ti popredku dopravím k otcovi.“

Vyšvihli sa na tátoša a leteli, až došli na jednu peknú lúčku. Tátoš zastane. Zosadnú dolu a rytier povie princovi:

„Kľakni si na zem a ucho prilož k samej zemi!“

On urobil tak a počúval, počúval.

„Čože vidíš a čo počuješ?“ spýta sa ho rytier.

Milý princ s veľkou radosťou vyskočil a povedal:

„Všetko som videl, čo sa koľvek vo svete robí; aj môjho otca a bratov, ako sa v mojich veciach preberajú, ktoré som si u teba nabral.“

„No teda, takým ty rytierom budeš, čo budeš vedieť všetko, čo sa na svete robí. A to budeš mať odo mňa pamiatku. Teraz poďme rovno k tvojmu otcovi.“

Tátoš sa poznovu vychytil s nimi a neprestal letieť, až v kráľovskom paláci zahrmel, kde ich otec a bratia s veľkou radosťou privítali.

Otec sa rytierovi poďakoval a zdržiaval ho, aby sa u nich pobavil.

„Ja sa nestačím meškať,“ povie na to rytier, „ale ak sa vám páči, prepusťte mi i toho stredného na jeden rok.“

Kráľ milerád na to pristal a rytier pojal hneď za ruku stredného syna; vysadli na tátoša a zaleteli do rytierovho zámku.

Tu ho hneď povodil po všetkých izbách, poukazoval, kde aká drahá vec a zveril mu to všetko pod opateru na celý rok, aby si podľa vôle každô poprezeral a s hračkami všelijakými sa zabával. Ale na konci roku aby mu takú večeru prichystal, čo bude už na míľu páchnuť. To že keď vykoná, dostane hodnú odmenu. S tým mu podal ruku, sadol na tátoša a letel do sveta.

Princ, ako jeho starší brat, nič inšie nerobil, len sa z izby do izby prechodil, v tých drahých veciach sa preberal a zábavkami si čas krátil. Na konci roku sa prichytil ku kucháreniu tej večere a dobre sa mu podarila, lebo páchla na míľu zeme.

Rytier prihrmel, a len čo sa poskladal, sadol ku prichystanému stolu a večera sa mu páčila. Keď už bol so všetkým hotový, vstal hore a obrátil sa k princovi:

„No, syn môj, statočne si sa zadržal, za to ti chcem spraviť na život pamiatku a sám ťa odprevadím k otcovi.“

Potom mu kázal tiež, aby si nabral z jeho vecí, čo sa mu len páči, a že to on všetko popredku vypraví k jeho otcovi.

Hneď nato vysadli na tátoša a leteli dlho, až k veľkému moru, a tu tátoš na brehu zastal. Zosadli oba a postavili sa na samučičkom kraji. Tu rytier vytiahol z vrecka tri dukáty, zahodil ich ďaleko do mora a kázal princovi, aby skočil dnu a tie dukáty mu naspäť doniesol. Princ sa len na neho podíval, že či to naozaj a či sa len žartuje. Ale veru milý rytier to tak naozaj myslel, a keď sa princ zdráhal, rytier vytiahol meč a šibrinkoval mu s ním nad samou hlavou. Že ho, ak nechce poslúchnuť, naraz zotne, a všetko jedno mu bude, či takto či tak zhynúť.

Chceš, nechceš, milý princ skočil do mora. Ale ako sa zadíval, keď zbadal, že je na suchom a nie vo vode. Okolo neho všade voda tiekla a on stál na suchu a na ktorúkoľvek stranu sa pohol, všade sa mu voda vystupovala. Našiel šťastlive aj tie tri dukáty a vyniesol ich rytierovi na breh.

„No vidíš,“ ohlásil sa tento, „čo si sa mal tak báť? Od týchto čias budeš takým rytierom, že kdekoľvek budeš bojovať a trafí ťa nepriateľ naháňať, ty cez vodu prejdeš suchý; kto sa ale za tebou pustí, každý vo vode zahynie. To budeš mať odo mňa pamiatku. A teraz poďme zbohom k otcovi tvojmu!“

Keď do kráľovského paláca došli, všetci im vybehli v ústrety a vytešený otec nevedel sa dosť naďakovať rytierovi, že takú starosť o jeho synov má.

„Slabá starosť,“ povie na to rytier, „a keď sa vám páči, prepusťte mi ešte aj tohoto najmladšieho do jedného roka.“

„Vezmite ho, vezmite,“ odpovedal kráľ, „vďačne, milerád vám ho prepustím. Bár by sa vám pošťastilo najmä z tohoto netrebáka niečo vykresať.“

Rytier nedbal, či je taký alebo taký, len si ho mal v moci.

„Veď mi tento môže byť ešte inak poruke ako tí dvaja,“ myslel si.

Hneď sa vyšvihli na tátoša, rytier pokývol rukou a povedal zbohom! Čosi kamsi stáli na dvore zámku rytierovho.

Ako zosadli, viedol rytier chovanca svojho do nádherných svetlíc a milý princ dobre si oči nevyhľadel na kráse tých všakových drahých a utešených vecí.

„No, syn môj,“ ohlásil sa rytier, „tu inšie nebudeš robiť, len tieto drahé a pekné veci obzerať a s týmito hračkami sa zabávať; to bude tvoja jediná práca. Druhô ti ale to nakladám, aby si ma na konci roka, keď sa bohdá šťastlive navrátim, s takou večerou čakal, čo ju zavoniam, keď ešte na dve míle od môjho paláca budem. Ak mi to statočne vykonáš, spravím ti ešte inakšiu pamiatku ako tvojim bratom.“

S tým sa od neho odobral, vysadol na tátoša a hybaj zase do sveta.

Deň za dňom preletel princovi ako nič. Ani nevedel, kde sa vzal, tu sa vzal, koniec roku. Tu si vysúkal rukávy a dal sa do chystania tej večere.

Keď rytier na dvore zahrmel, stálo už všetko pekne krásne pohotove. Ešte len vo dverách bol, už chválil dobrého kuchára, že ho tá vôňa až na poltretej míle zašla. Hneď si prisadol ku stolu a všetko do akomáčneho maku s veľkou chuťou pojedol. Po večeri vstal hore a obrátil sa k princovi:

„No,“ povedá, „statočne si sa zadržal, takúto večeru ešte nepamätám a za to ti spravím večitú pamiatku.“

Na to hneď posadali na tátoša a zachytili sa tou stranou, ktorou pred rokom boli prišli.

Leteli, leteli zadlho, až prišli na tú istú peknú lúčku, kde sa s najstarším bratom bol stavil. Tu zase tátoš postál a bol veľmi smutný, lebo vedel, čo sa má stať. Rytier horko-ťažko zosadol dolu a kázal princovi, aby aj on zišiel. Ten skočil rezko a rytier začal k nemu hovoriť:

„Syn môj drahý, ja už ďalej nevládzem, už ma moje sily celkom opúšťajú, ja musím umrieť. Nemám nikoho takého, ktorému by som zveril môj palác so všetkým bohatstvom, ktorô sa tam nachádza. K tomu aj tohoto verného koníka, ktorý so mnou spolu zrástol a toľké ako ja nebezpečenstvá vystál. Toto všetko oddávam do moci tebe, ty budeš teraz nad všetkým týmto pánom.“

Tu sa obrátil k smutnému tátošovi, potľapkal ho ostatný raz a prikázal mu, aby aj budúcemu pánovi tak verne slúžil ako jemu samému. Potom zase hovoril princovi:

„Ty s pomocou tohoto koníka a s týmto mečom, ktorý som vo dne v noci opásaný mal a ktorý teraz tebe porúčam, staneš sa najslávnejším rytierom, takže s ním môžeš celý celučičký svet vybojovať. Ale to ti povedám, daj si naň aký najlepší pozor; lebo ak by ti ho dakto od pása odviazal, naskutku by si skamenel.“

To keď preriekol, odviazal si meč a podal ho princovi. Len čo si ho tento opásal, v tom okamžení starý rytier spadol na zem a dokonal.

„Čo tu robiť?“ myslel si mladý rytier. „Ako ho tu pochovať, keď žiadnej pomoci nieto, a kde ju hľadať, či doma či v rytierovom zámku?“

Hneď sa mu ale znevidelo, aby sa mal domov s takým smútkom vrátiť a povedať, že je ešte ani nepochránený. Vysadol teda na tátoša a šiel naspäť do zámku. Pojal so sebou ľudí a s pomocou týchto na tej utešenej lúčke pod strom, ktorý v prostriedku stál, starého rytiera pochoval. Ako už s hrobom celkom hotoví boli, mladý rytier vypravil poddaných naspäť s tým poručením, aby zámok, už teraz jeho, v dobrom poriadku udržali, až pokým sa sám doň nenavráti.

S tým letel k domu, a keď zhrmel naprostred dvora, celý palác sa striasol. Otec vyjde aj so staršími syny. Najprv sa zľakol, kde mu jeho syn ostal, a že sa len sám rytier vrátil. Ale ako bližšie kročil, videl, že je to jeho syn. Prvá hneď otázka bola, prečo aj sám rytier s ním neprišiel, prečo ostal doma? Syn mu vyrozprával, čo a ako sa stalo na ceste, nad čím sa otec a bratia veľmi zasmútili. Ale keď im ďalej vykladal, že starý rytier svoj zámok so všetkým bohatstvom jemu poručil, divili sa veľmi a bratia mu to šťastie závideli.

Vnišli dnu a tu hneď otec vzal všetkých troch pred seba:

„Nože mi už teraz preukážte radom, čo ste sa tam každý za jeden rok naučili.“

Lebo tí dvaja, trebárs sa ich dosť spytoval, nechceli mu zjaviť, čo vedia, pokiaľ sa aj ten najmladší nevráti.

Ako to otec vyriekol, tu sa každý umykoval, nikto nechcel predok zaviesť a dvaja starší len toho najmladšieho tiskali, aby on začal.

„Po staršom do mlyna,“ povie na to tento, „ja najmladší ostanem napokon.“

Voľky-nevoľky pribral sa k reči ten najstarší a povie:

„Ja som taký rytier, keď ucho k zemi priložím, všetko počujem a zviem, kde sa čo robí.“

Na to sa ohlásil stredný:

„A ja som taký rytier, že kdekoľvek cez vodu pôjdem, všade sa mi bude voda odstupovať a ja pôjdem po suchom.“

„Čože by to všetko bolo,“ zvolal najmladší, „ja som taký rytier, čo týmto mečom a pomocou môjho tátoša celý svet vybojujem, aj vybojovať musím.“

Ako to bratia počuli, ešte tým horšie ich napajedilo, a keby boli mohli, neviem, čo by mu boli spravili.

Za jeden čas potom žili všetci traja doma.

Ale že otec teraz toho najmladšieho najradšej videl, to tí dvaja nemohli strpieť a zriekli sa, že si pôjdu inde šťastie hľadať. Odobrali sa od otca a matky, po bratovi sa ani neobzreli, ale sa mu zle-nedobre zastrúhali, že sa musia nad ním vyvrchnovať. A tak sa pobrali do širokého sveta.

*

Spočiatku cesty nerozprávali o inšom, len o tom svojom bratovi a radili sa medzi sebou, akoby ho mohli o to, čo má, pripraviť a pokaziť mu všetko šťastie. Medzitým len stúpali ďalej, a kde prišli k poddaným otcovým, všade ich ako kráľovských synov vďačne prijímali a potrebnými vecami na ďalšiu cestu opatrili. Kým na hranicu neprišli, chodili sami dvaja, ale tu vzali k sebe dakoľko chlapov, aby vraj v cudzom svete bezpečnejšie mohli cestovať.

Dobre lebo nebárs. Ako už boli v druhom chotári, nespravovali sa viacej tak, ako vo vlastnom. Oni si veľa zakladali v tom, že sú oni takí rytieri, že oni to a to môžu. Kde prišli, nie žeby sa boli ticho a poriadne držali, ale trápili a mordovali ľudí, keď im niečo nechceli povôli urobiť, alebo sa zdráhali dať, čo od nich driapali. Tak sem a tam sa túlajúc veľa dedín vyplienili, vypálili a na mizinu doniesli.

A toto zbojstvo sa im darilo za drahný čas.

Ale tu sa dostal ponos do uší samého kráľa tej krajiny, aká sa škoda od tých zbojníkov robí, a ubiedení ľudia prosili, aby ich pochytať a vykántriť dal. Kráľ naskutku vydal rozkaz, aby sa vojsko prichystalo a tých lúpežníkov vyplienilo. Ale aby tých dvoch driečnych vtákov hľadeli živých dolapiť a k nemu priviesť.

Ako to tí dvaja počuli, že veľkô vojsko proti nim kráľ poslal, mladší brat vedel hneď čo urobiť. Zabrali sa k jednej veľkej rieke a postavili sa na breh. Nezadlho došlo kráľovskô vojsko a mysleli si: Čo by taká hŕstka proti nám spravila, tých ľahko do vody pohádžeme.

Ale ako už prišlo na bitku, dvaja bratia skočili popredku do vody a za nimi celá tá zberba. Prešli suchí až na druhý breh, ani len kvapka vody sa žiadneho nechytila. Vojsko kráľovskô, ako to videlo, hneď sa pustilo za nimi; ale voda bola hlboká a všetci sa tam potopili.

Tí na druhom brehu od radosti sa smiali a ujúkali strašne. Ale aj im potom neslúžilo dlho šťastie. Kráľ poslal hneď druhô vojsko a to ich nenazdajky, keď jednu dedinku plienili, celkom zaobkľúčilo, že ani len jeden nemohol uvrznúť. Všetkých dojedného priviedli pred kráľa a tých dvoch oplanov popredku.

Ako týchto kráľ zazrel, hneď sa ich spýtal, že kto sú a skadiaľ prišli. Oni odpovedali, že sú synovia toho a toho kráľa a že sa vybrali na cestu v druhých krajinách si svoje šťastie hľadať.

„Nuž na takýto spôsob si vy šťastie chcete získať?“ zvolal rozmrzený kráľ. „Žeby ste vy boli kráľovskí synovia, to vám neverím, lebo by to kráľovskí synovia robiť nemohli, čo ste vy poparatili. Sám pozor a celý váš oblek prezradzujú, že ste len zbojníci. Preč s vami do chládku,“ rozkázal kráľ, „a o krátky čas, keď sa súd nad vami dokončí, budete visieť.“

V tú noc za tým, ako sa toto v cudzej krajine s dvoma bratmi dialo, otec doma mal už nad samým ránom veľmi smutný sen o svojich synoch. Všetko sa mu to a tak snilo, ako sa s nimi naozaj stalo. Skočí na nohy a ide s tým snom k najmladšiemu synovi, ktorý vtedy ešte tuho spal. Priblížil sa k jeho posteli a za chvíľku sa díval na neho, lebo strašne zubami škrípal. Potom ho zobudil a vyrozprával mu svoj sen.

„Ten istý sen som mal aj ja,“ odpovedal syn. „To nás teda ani mýliť nemôže, že by to skutočná pravda nebola. Otec drahý, ja sa musím na cestu vybrať a tým nešťastníkom na pomoci byť.“

Otec ho nemal vôľu od seba pustiť. Obával sa, že aj on tak nešťastlive pochodí. Ale ten sa nedal odstrašiť. Rozkázal hneď, aby mu tátoša osedlali a prihotovili, čo treba, na cestu.

Po chvíli zadupotal na dvore tátoš. Otec sa plačúci odoberal od syna.

„Oj, otec drahý,“ tešil ho tento, „nemáte sa čo za mňa báť. Kým mi tento meč pri boku zvoní, nesmie sa ma nikto ani len dotknúť.“

S tým sa vyšvihol na tátoša a letel, akoby ho vystrelil. Nebavil sa ani on nikde, len rovno cielil k tomu kráľovi, kde jeho bratia chytení sedeli.

Ako sa k mestu blížil, tu vidí hromadu ľudí vo veľkom kolese. Na prostriedku sedel kráľ. Na boku stáli jeho už na smrť odsúdení bratia a pri nich kat. Tu keď zbadal, že je už s jeho bratmi naozaj zle, popchne tátoša a akoby z neba spadol, postaví sa pred samého kráľa. Bratia jeho sa zadívali veľmi, lebo ho poznali naraz a naraz aj veselšiu tvár počali ukazovať.

Mladý rytier pozdravil kráľa, ako sa svedčí, a prosil ho, aby jeho bratom odpustil a život im daroval, že je on ten a ten, ich vlastný brat.

„Veď keby po rytiersky a po kráľovsky prišli tak ako ty, aj ja by som ich inakšie bol privítal. Ale keď mi toľko škody narobili, toľko ľudí pobili, čože inšie zaslúžia ako smrť?“ hovoril kráľ.

„Tvoja škoda sa ti trojnásobne vynahradí,“ odpovedal rytier, „mojim ale bratom život darovať musíš.“

„To ma nikto neprimusí,“ zvolal nahnevane kráľ, „a na tvoju smelú reč dám ich hneď zoťať.“

Ako to ale počul mladý rytier, zvrtol sa s tátošom a ťal jeho vojakov jedno po druhom a žiaden sa mu naproti postaviť nemohol, ani neosmelil.

„Pokoj, pokoj!“ zvolal teraz naľakaný kráľ.

Hneď mu bratov prepustil a k nemu sa krajšie ukázal, tak, že sa celkom medzi sebou spriatelili, a kráľ ho do svojho paláca zavolal.

Ako ta prišli, hneď sa vystrájala veľká hostina a všakové zábavy, kde si najmä dvaja bratia po toľkom strachu dobre poskočili. Keď už bolo po všetkom, odobrali sa pekne od kráľa a vyšli von z mesta.

Tu ten najmladší zastavil bratov a spýtal sa ich, že či ho chcú vo všetkom poslúchať a jeho radu nasledovať, že ich na ďalšiu cestu pod svoju ochranu vezme a šťastlivými urobí. Bratia teraz už inak mysleli, ako keď boli z domu vyšli; zmúdreli vlastným nešťastím. Pokľakali na kolená a prisahali bratovi, že ho chcú ako vlastného otca ctiť a vážiť a že jeho dobrú radu budú naveky nasledovať.

„No tak teda,“ odpovedal najmladší brat, „teraz pôjdete v meno božie so mnou!“

A tak sa aj zabrali všetci traja spolu a šli cez mnohé slávne mestá a kráľovstvá. Kde len koľvek prišli, všade ich radi a vďačne prijali, lebo nikomu neboli na škodu, ale každému k dobrej pomoci. Najmä ten najmladší brat, kde sa len obrátili, všade slávnymi a hrdinskými skutkami krásnu pamiatku po sebe zanechal.

*

Keď už mnoho krajov takto schodili, dostali sa raz do jedného kráľovského mesta, a tu sa veľmi zadivili, že bolo celô čiernym súknom obtiahnutô. Obsadli v hostinci a spytovali sa, čo znamená ten smútok po celom meste? Tu im hostinský začal vykladať, že nablízku mesta býva veľký drak s troma hlavami, ktorému musia každý týždeň dať jedného mládenca alebo panenku, a že na ráno prichodí rad na samú kráľovu dcéru, ktorú celô mesto pre jej utešenú krásu a dobrotu rado videlo. Preto že je celô mesto v takom smútku.

„Keď je tak,“ povie na to mladý rytier, „choďte a povedzte kráľovi, že tu jesto taký šuhaj, čo jeho dcéru od toho pažráka oslobodí.“

„Dajte si pokoj,“ ohlásil sa ktosi zboku, „bolo tu dosť rytierov, ktorí sa vám bezpečne mohli rovnať a ktorí sa osmelili biť s tým drakom, lebo sa úfali dostať za ženu tú krásnu princezku. Ale ani jeden neodišiel živý, všetci tam skazu pobrali.“

„No len vy choďte,“ posielal ich rytier, „že sa zas taký nachodí, ktorý chce za ňu umrieť. Ale že sa smrti tak ľahko neúfa, lebo víťazstvo drží ako v hrsti.“

Hneď na to zachytilo sa viacej takých, čo sa hodnej odmeny úfali, oznámiť kráľovi to posolstvo a po chvíli sa s tou odpoveďou vrátili, že by kráľ a jeho dcéra toho odvážlivého rytiera radi videli, a preto aby si nesťažoval prísť do kráľovského paláca.

Mladý rytier vyšvihol sa na tátoša a priletel do kráľovského dvora, kde mu kráľ s dcérou a všetci ostatní naproti vyšli, každý obdivoval jeho peknú postavu, a sám kráľ sa nevedel dosť nadívať na jeho utešenú čistú tvár a na celý jeho oblek, ktorý stál na ňom, ako by ho ulial. Tu ho hneď kráľ uviedol do svojho paláca, hostil ho znamenite a na noc u seba zadržal.

Keď za rána slnko vychodilo, vysadili do koča princezku, ktorá od veľkého strachu omdlievala. Rytier sa niesol na tátošovi a kráľ s náramným ľudstvom šli za nimi — srdce každému mocne klopalo. Voz pred jednou kaplnkou zastal, do ktorej princezka vošla, sadla si a modlila sa. Rytier neprestrašený prechádzal sa okolo kaplnky a kráľ s ľudstvom zďaleka sa dívali, čo sa bude robiť.

Zrazu bolo počuť strašnô revanie; čosi-kamsi priletel drak k samej kaplnke, a plameň mu z pyskov šibal. Len obchádzal, len ňuchal okolo tej kaplnky a na rytiera sa ani neobzrel. Tento len čakal, čo a ako drak počne. Keď už všetko dookola poobzeral, zvýšil sa do povetria, vrch z kaplnky strhol a už chcel dnu vletieť. Vtom skríkne, až sa len tak ozvalo, rytier:

„Ha, čo ty tu chceš a čo tu hľadáš?“

„Ba ty čo tu chceš, ty zemský chrobák?“ zaručal drak, „ja si pre to idem, čo je moje a do toho sa ty nemáš starať.“

„To je nie tvoje, ani nebude,“ povie na to rytier, „a keď ho chceš dostať, poď so mnou za pasy.“

Vtom schytil drak rytiera a tak ho hodil, že až po členky do zeme uviazol. Ale ten stadiaľ ľahko vyskočil a schytil meč. Odťal hneď jednu hlavu drakovi. Tu nahnevaný drak sypal naňho oheň strašne, že už temer nemohol obstáť. Našťastie mu bola dala princezka jednu masť a tou sa chytro potrel. Ako drak videl, že mu oheň nevadí nič, schytil ho zase a hodil ho tak, že sa až po kolená do zeme zaryl. Rytier vyskočil poznovu a uchytil meč. Odťal aj druhú hlavu drakovi.

Vtom sa ozvali radostné hlasy divákov a niektorí sa zachytili, že mu pomôžu tú potvoru konečne prevládať, ale on im naspäť zakýval, aby len ostali tam, kde sú. A ustatý drak si medzitým oddychoval.

Tu si pomyslí rytier:

„Čo sa ja budem s tebou toľko kasať a čakať, aby ti nová sila prišla?“

Schytil meč, odťal mu aj tretiu hlavu a sekal do jeho tela, dokiaľ len nebadal, že ho už celkom para opustila.

Teraz už prileteli aj kráľ aj všetci ostatní, vítali radostne víťaza a kráľ ho ako svojho syna objímal. Tu vystúpila aj obveselená princezka. Slzy radosti ju zaliali a nevedela sa dosť naďakovať svojmu osloboditeľovi za jeho ustávanie.

S veľkou slávou vracali sa naspäť do mesta a tu miesto čierneho súkna boli už domy ozdobené krásnymi kvety a vencami; všade sa len o rytierovi rozprávalo a každý sa bližšie tisol a napínal, aby mu aspoň tvár mohol vidieť. Ako do paláca prišli, hneď sa chystala veľká hostina. Hostia sa umiestili okolo stolov. Na prvšie miesto sa posadil kráľ s rytierom a pri boku tohoto sedela princezka v ružových šatách. Keď sa už hodne počastovali, vstal hore kráľ a takto prehovoril:

„Milí hostia! Princ tento tak veľký skutok vykonal, pre ktorý niet na celom svete dostatočnej odmeny a ja som ho tým menej v stave, ako by sa svedčilo, odmeniť. Medzitým nemám syna, na ktorého by som po mojej smrti kráľovstvo nechal. Od srdca si prajem, aby rytier, jestli by sa mu páčilo, na moje miesto tu zostal, s mojou dcérou sa pobral a tak šťastlive kráľoval. Viem to, že by tento odstránil od krajiny každô nešťastie, ktorô by jej skazou hrozilo.“

Rytier si už popredku pomyslel na to a poradil sa so svojím tátošom, čo má a čo bude robiť? On chcel dostať takú ženu, ktorá nebude mať ani najmenšiu chybu. I toto, pravda, bola utešená panička: očičká čierne ako trnky sa jej vždy usmievali a líčka, ako by jej dve ružičky boli na tvári vykvitli; ale to bola chyba pri nej, že mala bradovičku na pravej ruke. Za to sa princovi nepáčila; ale si pomyslel, že by dobrá mohla byť najstaršiemu bratovi.

On vstal hore, uklonil sa kráľovi a odpovedal, že by on to, čo kráľ žiada, dosť rád k jeho vôli spraviť, ale že je ešte primladý a neveľa sa ešte vyznačil, že si musí ešte väčšie zásluhy spraviť na svete. Ale že má ešte dvoch bratov starších, ktorí tiež s ním cestu konajú a šťastie si hľadajú. Ak by teda kráľovi nebolo proti vôli, že by prosil, keby sa jeden alebo druhý z nich tohoto šťastia účastným stať mohol.

Kráľ i na to rád privolil a dal hneď aj tých dvoch bratov zavolať. Tu sa naraz najstarší brat vystrojil za zaťa a vydržiavali nádhernú svadbu.

Po svadbe pojal rytier najstaršieho brata málo na stranu a dával mu radu, ako sa má správať, aby mohol šťastný byť; čo mu ten aj splniť prisľúbil.

Napokon ale pripomnel ešte bratovi, že ak by dakedy zvedel, že je on v dajakom nebezpečenstve, aby pamätal na neho a neobmeškal na pomoc mu prísť. Na to hneď počali sa dvaja bratia odberať od smutného kráľa a od mladej nevesty, ktorá osloboditeľa svojho so slzami vyprevádzala. Šuhaji vysadli na bystré kone a sprevádzaní náramným ľudstvom vyšli von z mesta. Tu ešte stisli bratovi ruku a pustili sa ďalej do širokého sveta.

Prišli do tretej krajiny a tu sa málokde stavili, len sa čím skorej ponáhľali do kráľovského mesta. Už zďaleka im do očí padli vysoké veže a veľký palác kráľovský. Ale to všetko vyzeralo čierno. Prídu do mesta, tu všetky ulice obtiahnuté čiernym súknom. „Čo to má zase byť?“ myslia si a vnídu do hostinca. Tu sa hneď spytujú:

„Čo je za príčina, že celô mesto takto smúti?“

„Ach prevelikô nešťastie,“ odpovedal hostinský, „tu za mestom býva jeden drak so šiestimi hlavami, a tomu musí mesto dávať každý týždeň jedného mladého človeka, raz mládenca, raz paničku. Teraz prišiel už rad na samú kráľovu dcéru a zajtra ju majú tomu drakovi odniesť; preto, hľa, je v celom meste ten smútok.“

Najmladší brat povie na to hostinskému, aby šiel hneď rovno ku kráľovi a oznámil, že je tu jeden rytier, ktorý jeho dcéru chce oslobodiť a istotne oslobodí.

„Jaj, pane,“ kývol rukou hostinský, „dosť tu už bolo rytierov, ktorí by radi boli dostať kráľovu dcéru a pustili sa do bitky s tou potvorou; ale všetci zle pochodili; nevrátil sa z nich ani jeden živý. Medzitým keď len tak žiadate, vďačne vás oznámim u kráľa.“

Kráľ ako o ňom počul, hneď ho dal k sebe zavolať. Objal ho ako vlastného syna a v paláci ho zadržal. Princezka sa tiež trochu obveselila, najmä keď ju rytier potešoval, aby sa nebála, že sa jej ani len vlas na hlave nepohne.

Sotvaže počalo svitať, odviezli aj túto princezku do jednej kaplnky. Rytier ostal pred kaplnkou. Ľudstvo sa obďaleč dívalo, ako tá bitka vypadne.

S velikým revom priletel drak; strhol naraz vrch kaplnky a na stranu odhodil. Vtom sa ozval rytier, že čo tam hľadá?

Drak sa obzrie a zaručí:

„Hľadám si to, čo je moje.“

„To je nie tvoje, ani nebude nikdy,“ odpovedal rytier.

Tak z reči do reči, až prišlo na ruvačku. Rytier schytil meč a naraz tri hlavy odťal drakovi. Tento sa na to nahneval a rytiera tak hodil, že po kolená uviazol do zeme. Ale ten skoro vyskočil a odťal drakovi aj ostatné tri hlavy. Tu nastala neslýchaná radosť! Ľudstvo so spevom a s výskokom sprevádzalo rytiera s princezkou cez mesto. Keď do kráľovského paláca došli, tu vytešený otec nevedel, ako sa má rytierovi zavďačiť a ako sa mu odslúžiť. Hneď kázal pristrojiť hody a povolal mnoho hosťov.

Keď sa už hodne počastovali, vstal hore kráľ a začal hovoriť:

„Milí hostia! Skutok, ktorý tento slávny rytier dnes vykonal, nedá sa dosť prenachváliť a ja nemám toľko pokladov, žeby som ho mohol dostatočne odmeniť. Medzitým ja som už starý a nemám len túto jednu jedinkú dcéru, nič by ma tak na moje staré dni nepotešilo, ako keby tento slávny rytier na miesto mňa tu ostal kráľom a s touto mojou dcérou sa oženil.“

Rytier sa kráľovi pekne uklonil a vyhováral sa na svoju mladosť, že je on ešte neskúsený a že má ešte pred sebou druhú cestu. Ale keby sa kráľovi ľúbilo, že má so sebou brata, ktorého by rád dakde na dobrom mieste osadiť.

„Keď tak nemôže byť, ako by som si najväčšmi žiadal, nech bude aspoň z tej krve,“ povedal kráľ.

Dal hneď doviesť stredného brata a svoju dcéru mu oddal aj s kráľovskou korunou.

Po odbavených hostinách a zábavkách náš rytier sa odobral od kráľa a od princezky. Bratovi si dal dobrô ponaučenie, ako sa má spravovať, ktorý mu sľúbil, že ho vo všetkom poslúchne, vyšvihol sa na tátoša a letel samotný ďalej.

Prišiel do štvrtého kráľovstva. Tu zastal tátoš a predpovedal mu, čo a ako má robiť. Aby si vraj, tohoto kráľovu dcéru on vzal za ženu, lebo že niet krajšej princezky na celom svete a nemá ani najmenšiu chybu na svojom tele. Ako už boli v samom meste, kde kráľ býval, tu zase to istô videl, čo v tých prvších. Aj tu bolo všetko čiernym súknom obtiahnutô. Hneď sa dozvedel, čo to znamená. Že jeden drak s deviatimi hlavami v susedstve sa zdržuje, ktorému musí mesto mladých ľudí dávať a teraz že prišiel rad na kráľovu preutešenú dcéru. Dal sa naskutku oznámiť u kráľa, ktorý ho len čoskorej žiadal vidieť. Rytier mu vyrozprával celú svoju cestu, a že sa pevne úfa aj túto potvoru skántriť.

Na druhô ráno ešte pred východom slnka odviezla sa princezka do kaplnky a rytier sa okolo nej prechádzal; druhí sa oddialili na stranu.

Tu priletel drak s veľkým ručaním a hneď sa len do princezky mal. Na to rytier skočil a zaťal doňho tak, že mu naraz tri hlavy odsekol. Drak sa rozpajedil a hodil rytiera až po pás do zeme. Ale tento sa rezko pozberal a začal ešte z tých troch pyskov oheň na rytiera sypať. Ale tento sa nechcel s obludou dlho zapodievať: odťal mu aj ostatné tri hlavy. Tu hneď prileteli zo všetkých strán, ktorí sa na toto dívali a vyvolávali na slávu víťazovi, že tomu konca kraja nebolo. Kráľ mu padol okolo hrdla a od veľkej radosti nevedel ani, ako mu má ďakovať.

Pri hostine predniesol kráľ, že sa rytierovi ničím odmeniť nemôže, len ak by bola jeho vôľa tu ostať, že ho rád za svojho syna prijme a jemu svoju dcéru aj s celým kráľovstvom oddá. Rytier tomu bol rád, keď len presvedčený bol, že princezka nemá žiadnu chybu a že krajšej panny ešte vo svete nevidel. Osvedčí sa, že vďačne tu chce ostať. A hneď na to kráľ zo svojej hlavy korunu na hlavu rytierovu položil.

Svadba sa vydržiavala taká, akej páru nebolo, ani nebude. Na túto svadbu prišli aj starší bratia, ktorí sa zo šťastia jeho radovali a sľúbili mu pred všetkými, že ho budú poslúchať ako takého, ktorý nad celým svetom kraľovať má.

Bolo po svadbe. Hostia sa rozchádzali domov a rytier si žil vo veľkej radosti s tak utešenou princezkou.

Ale nedlho trvalo toto jeho šťastie. Jeden strigôň mal zlô oko na princezku, lebo ju bol za ženu pýtal, ale nechcela za neho ísť. Len veru ako raz samotná na prechádzke bola, prikradol sa k nej a uchytil ju so sebou. Milú princezku čakajú z prechádzky, ale tá nejde a nejde. Volajú ju, hľadajú na všetky strany, ale princezka len skapala a skapala.

Rytier smutný šiel ku svojmu tátošovi a začal sa mu žalovať. Ale tátoš o všetkom dobre vedel a rozpovedal si pánovi, čo a ako sa stalo.

„No ale nič to,“ doložil, „sprobujeme, ako by sme ju nazad dostali.“

Hneď na to oznámil rytier starému kráľovi, že sa vyberie na cestu a bude ju hľadať, dokiaľ ju len nenájde, trebárs by ho to i vlastný život stálo, lebo že mu bez nej nemožno žiť. Starý kráľ ho spočiatku zdržiaval, a že keď dcéru stratil, aby aspoň jeho mal, lebo keď ešte jeho stratí, nebude nikoho na svete viac mať. Ale rytier sa nedal zdržať. Vzal si, čo mu bolo treba, odobral sa od starého kráľa, aj od poddaných, ktorí ho všetci radi videli, a keď počuli, že odchádza, plakali ako deti. Sadol na tátoša a pustil sa do sveta len tak naslepo, kde ho dve oči zavedú.

Išiel len, išiel dlho smutný, nepreriekol ani len slovíčko. Naveľa ho sám tátoš oslovil:

„Ty, ak budeš moju radu nasledovať, zase sa ti šťastie navráti a tvoju milú dostaneš naspäť.“

„Ach,“ vzdychol rytier, „veď si to práve žiadam, aby som čím skorej mohol byť s ňou a pre ňu som hotový čokoľvek na svete podstúpiť.“

„No, keď je tak,“ povie na to tátoš, „pôjdeme cez jednu dlhú lúku, a tam nič inšie neuvidíš, len jednu hrušku s ovocím, ktorô už na pol míle zavoniaš. Ale sa ho neopováž ani len dotknúť, lebo je to nie hruška, ale striga, a tá by ťa skántrila, ak by si len raz do jednej z tých hrušiek zahryzol. Ďalej prídeme k jednej jabloni; tú tiež na pol míle zavoniame; ale ani z tej nesmieš jesť, lebo je to zase druhá striga, ktorá by ťa hneď skántrila, ako by si z tých jabĺk okoštoval. Radšej všetok hlad pretrp a nejedz z týchto stromov to jedovatô ovocie. Naostatok prídeme k jednej studni a ty budeš veľmi smädný. Ale ty z tej studne nepi: vezmi ale meč a rozsekaj ju, lebo je to nie žiadna studňa, ale tá najväčšia striga, tým dvom matka. Keď toto všetko urobíš, čo ti teraz radím, tak ostaneš šťastlivý a my svojho cieľa dôjdeme; ak nie, na veky si nešťastlivý.“

Dobre, idú. Prišli po chvíli na tú lúku, ktorá sa ďaleko, ďaleko pred nimi rozprestierala a už im bila do nosa vôňa z tej hrušky, až prišli konečne k nej. Rytier sa len tak metal na tátošovi a len tak slinky prežieral, keď popri nej šli; ale sa predsa toho ovocia ani len nedotkol.

Išli ďalej, a čosi-kamsi prišli k jabloni, ktorá ešte lepšie voňala ako tá hruška. Rytier sa len tak triasol od veľkej žiadze, i že bol lačný, i že ešte takô ovocie nevidel. Ledvičká ledva sa zdržiaval a raz už aj chcel zastať, že si ide odtrhnúť; ale si na šťastie spomnel na tátošovu radu a dal predsa aj tým jablkám pokoj.

„No, teraz sa mi páčiš,“ chválil ho tátoš, „len ešte jedno zlô obídi a urob, ako som ti povedal, tak bude dobre.“

Ale teraz malo prísť najhoršie. Už na ceste hovoril rytier, že ho smäd veľmi morí, dobre už tam neskape. Len čo došli k tej nešťastnej studni, rytier hneď skočil dolu a rovno ku studni; priľahol si a mal už do seba dúchať. Vtom tátoš jeho pustil sa do veľkého behu a rytiera tam nechal. Ako to ale rytier videl, hneď skočil na nohy a kričal za ním. Tátoš sa vrátil a karhal ho veľmi, najmä za to, že tú studňu podľa jeho príkazu rozsekať nechcel.

Rytier vysadol na tátoša a ten si smutno vykračoval. Vtom sa obzrie a nevidí už ani studňu, ani jabloň, ani hrušku. Strigy sa obrátili zase na strigy a nasledovali pocestných, šeptajúc za ich chrbtom:

„My sme veľké strigy; ale ten rytier ešte múdrejšie musí mať.“

A s tým zmizli.

Teraz len ďakoval rytier svojmu tátošovi, že ho oslobodil od tak veľkého nešťastia a sľúbil mu, že ho vo všetkom lepšie bude poslúchať.

Tak išli len išli tou veľkou lúkou, až im celkom z očí zmizla a prišli do jedného pekného hájika, kde poľného ovocia bolo dosť a našli tam aj čistú zdravú vodu. I tým i touto sa občerstvili na ďalšiu cestu.

Naveľa sa dostali medzi vysoké skalnaté vrchy a do hlbokých dolín, až ich strach a hrôza obchádzali v tej samote. Tu prišli k jednej ozrutnej skale, ktorej sa pre jej veľkosť veľmi divili. Obzerali sa po nej, až im prišlo na samý vrch pozrieť. A tam videli jeden veličizný zámok. Čo to tam môže byť, rád by bol rytier zvedieť. „Len či je ale bezpečno tatam ísť; či tam dáke strigy nebývajú?“ myslel si. „No veď ale,“ povedá, „mám pri boku svoj meč a tomu sa nikto nesprotiví; poručeno Bohu, ja len idem.“

Šťastlive našli cestu, ktorá ich rovno k bráne toho zámku doviedla. Ale sa divili veľmi, že všade dookola bolo ticho a nikto im v ústrety neprichodil. Tátoš rovno do maštale vošiel; rytier sa obzeral po zámku a potom sa hore schodami poberal. Otvorí jednu izbu, tam ticho; otvorí druhú, tretiu, až do jedenástej a nikde živej duše. Už sa nazdával, že to ozaj bude len bydlo dákych stríg. Napokon otvoril dvanástu izbu a tu zazrel jedného šedivého starčeka. Ten pekne privítal rytiera:

„Ach, človeče!“ povedá, „ako som rád, že ťa vidím a pri tebe zomriem!“

Potom sa vypytoval rytiera, kde a po čo chodí? Tento mu od slova do slova vyrozprával svoje príhody, i prečo teraz po svete putuje.

„Darmo ty to hľadáš, po čom túžiš,“ povie na to starček. „Nekonaj sa ďalej! Tvoja žena je v takom mieste, skadiaľ ju nikdy nedostaneš. Medzitým ja ti lepšie poradím. Ostaň u mňa! Tu budeš mať pokojný život a tento zámok bude tvoj. Ja som len čakal na dákeho statočného človeka, ktorému by ho mohol oddať aj so všetkými pokladmi.“

„Nepáči sa mne tu tá pustota,“ odpovedal rytier; „tu by som osamote býval a ja chcem medzi ľuďmi svoj život tráviť. Ja čo som si pred seba vzal, od toho neodstúpim, a pokiaľ mi len sily stačia, chcem putovať za mojou manželkou. Ak ju dostanem, moje šťastie. Ale ak nie, poručeno Bohu, bude, ako bude! Len ma radšej uprav na cestu, aby som sa čím skorej dostal, kdekoľvek je skrytá.“

„Keď je tak,“ povedal starček, „ja ti popredku vyrozprávam tvoje biedno zahynutie. Teraz sa obrátiš jednou druhou dolinou a na konci tej prídeš na jednu peknú lúku, na ktorej nič inšie neuvidíš, len samé hady. Dva najväčšie z nich hneď vyskočia na teba a za nimi druhé sa budú hatať. Toho sa síce nemusíš veľmi báť. Len choď smelo a tvojím mečom rozotni tých dvoch veľkých hadov a pomasti seba i koňa ich masťou. Tých ostatných sa len dotkni mečom a potom uvidíš, čo z toho bude. Keď tú lúku prejdeš, uzrieš zďaleka jednu dolinu. Do tej sa pustíš a pôjdeš ešte medzi inakšími vrchmi tou dolinou len ďalej. Tam sa ti tiež zhola nič nestane. Prídeš ale napokon ku jednej skale, tam sa zastavíš a budeš sa dnu domáhať, lebo tam je tvoja manželka, a tam zahynieš. A teraz, keď sa neúfam viacej žiadneho človeka vidieť, môžem bezpečne dokonať.“

Sotva to dopovedal, bolo po ňom. Rytier vzal jeho telo a položil do najväčšej izby na prostriedok; sviece okolo neho zapálil a jeho šabľu mu k boku pripäl. Keď so všetkým bol hotový, poberal sa dolu oznámiť tátošovi, čo počul a čo vykonal.

Hneď sa pustili zase na cestu a prišli hlbokou dolinou na tú lúku, o ktorej mu staručký rozprával. Tu sa razom vyhodili na nich dva veliké hadiská, ktoré rytier mečom svojím v okamihu preťal a potom seba i tátoša pomastil. Ako to urobil, hneď sa z tých hadov spravili dvaja princovia a volali za ním:

„Sláva svetovládnemu rytierovi, sláva!“

Potom čo ďalej šli, tým viac tie hady na nich skákali; ale len čo sa ich mečom dotkol, všetky tie hady sa prevracali na všakových ľudí, až celá táto zakliata krajina odžila. Tu pristúpili k nemu tí dvaja princovia aj s celým poddanstvom a oddali sa do jeho moci, že chcú jemu na veky byť poslušní.

Keď aj tú druhú dolinu šťastlive prešli, dostali sa napokon k tej skale, v ktorej bola jeho manželka. Vyzeral na tú skalu, vyzeral, zarmútil sa ale veľmi, keď videl, že mu nemožno nahor sa dostať. Čakal, čakal, či sa hádam jeho milá neukáže; ale veru nič, až do samého večera.

Tátoš mu povie:

„Teraz tu prenocujeme pod tou skalou; ja sa pôjdem cez noc pásť a nechám ti kantár v ruke. Keby si ma potreboval, potras tým kantárom, hneď som ti tu. Ty si ľahni, a čo sa ti bude snívať, to si zamerkuj! Bude sa ti snívať, že máš jedno krídlo z muchy. To drž mocne, a keď sa prebudíš, povedz: Nech som taký ako mucha a mám krídla! Hneď sa na takého spravíš. A potom vyleť na tú skalu! Tam nájdeš priechod. Tým priechodom sa dostaneš ku dverám a kľúčovou dierkou vnídeš dnu do prvej a potom aj do druhej izby; ale že potom dobrý pozor daj na seba!“

Tak sa aj stalo. Tátoš odišiel na pašu, rytier si tam ľahol spať. Ráno sa zavčasu prebudil. Spomnel si na svoj sen, pozrel si do ruky! Tu vidí, že má to krídelce. Držal ho mocne a povedal:

„Nech som ako mucha a mám krídla!“

Hneď bol taký a vyletel hore. Tým priechodom prišiel ku dverám a kľúčovou dierkou prepchal sa do izby, kde hromadu stríg našiel. Prebrnkol im ponad hlavy ku druhým dverám, a tam sa zas prešmykol cez kľúčovú dierku. Ako ale to brnknutie strigy počuli, hneď hovorili medzi sebou:

„My sme veľké strigy, ale ten rytier má väčšie a vycvičenejšie; tu voľač brnkalo, dáka mucha, ktorú sme ešte nikdy tu neslýchali. Poďme radšej, sestričky, preč, žeby s nami nebolo zle.“

Vtom sa všetky schytili a ušli.

Rytier v druhej izbe hneď sa obrátil na človeka a zastal pred svojou manželkou, ktorá už jeho malého synčeka nadájala. Tá sa na prvý pohľad od ľaku strhla a temer vlastným očiam neverila. Potom ale boli oba veľmi radi, láskali sa a objímali do dobrej vôle. Keď sa už takto medzi sebou potešili, spytovala sa ho manželka, že ako sa mu od tých čias vodilo a ako sa predsa dostal sem, kde doteraz žiaden človek pristúpiť nemohol. A rytier jej vyrozprával od počiatku do konca celú svoju cestu.

„To je všetko chvalabohu,“ povie na to ona; „ale teraz si ešte v najväčšom nebezpečenstve, lebo keď ten strigôň príde, ach, ten ťa zmárni!“

„Uvidíme, kto zvíťazí,“ tešil ju rytier, „len si si ťa mám, už to moja starosť, ako ťa vyslobodím.“

Ale to nešlo tak ľahko. On sám, pravda, mohol v okamžení zletieť; ale aby aj žena s dieťaťom bezpečne dolu zišli, musel z tej skaly od vrchu do spodku schody vyrúbať a vysekať. A do tej roboty bez meškania sa i oddal.

Ako tie schody tak vysekával, vidí raz jedno dievča, ktorô veľmi plakalo a prosilo, aby sa nad ním zmiloval a vzal ho do služby, že je opustená sirota. To oznámil rytier svojej manželke a spýtal sa, či by sa jej nezišla za pestúnku k tomu dieťaťu?

„Zišla by sa mi, zišla,“ povie na to ona; „ale túto, bože ťa chráň, hore vziať; veď je to jedna z tých stríg, a tá by ťa skántrila. Radšej choď a rozsekaj ju na márne kusy!“

Rytier si ale nedal povedať; hneď sa spustil dolu a na vlastných ramenách vyniesol utešenô dievčatko hore ku svojej manželke. Tá sa nad tým neveľmi potešila, ba práve povedala mužovi, aby teraz dal ozaj pozor na seba, lebo že pri tom dievčati zle pochodí. Rytier ako by ani nebol počul ženine reči, konal ďalej svoju prácu v tej nádeji, že sa už skoro budú môcť domov vrátiť.

Ale sa to inakšie zvrtlo. Pekne raz, keď prišiel ustatý od roboty, ľahol si do postele a tak tuho zaspal, že čo by mu bol pri uchu strelil, nebol by sa hádam zobudil. Bola noc a už aj pani s dieťaťom dobre spala; len to dievča bolo hore. Keď videlo, že už tak spia, potíšku sa prikradlo k rytierovi a odpásalo mu meč. A ten naraz naskutku skamenel.

Ako sa tejto najmladšej strige ten fígeľ podaril a bola už na slobodnom, hneď ju obklopili ostatné kamarátky a ujúkajúc vyskakovali od radosti.

„No, takto je dobre,“ ohlásila sa najstaršia striga; „teraz môžeme u tej na skale, čo sa nám páči, vystrájať, kým sa len ten jej starý nevráti. Potom odídeme zas na druhô miesto. Teraz poďte radom za mnou!“

„Čakajte ešte málo,“ povie na to tá najmladšia; „čože spravíme s týmto mečom, ktorý som mu odpásala? Bolo by ho tak skryť, žeby ho žiaden človek viacej nedostal.“

Uradili sa na tom, že ho bude najlepšie do mora hodiť, tam že na veky ostane skrytý od ľudských očí. Hodili ho teda do mora, a s tým poď rovno na skalu!

Tak, hľa, bolo po slávnom rytierovi, ktorý si už bol toľké krajiny na svoju stranu obrátil.

Dlho spomínali tí dvaja starší na svojho brata. Ten najstarší vždy ucho prikladal k zemi, aby zvedel, kde jeho najmladší brat chodí, ako sa mu vodí, a či sa mu dač zlého nestalo. Raz tiež priloží tak ucho k zemi, a tu sa veľmi zarmútil, keď zvedel, že je jeho brat tam a tam mŕtvy. Zvedel on aj, kto a ako ho zmárnil, a kde sa jeho meč podel. Hneď všetko toto zjavil svojej manželke a svojim dvoranom, ktorým rozkázal, aby sa strojili na cestu, že idú jeho bratovi na pomoc.

Ešte len svitalo, už boli na koňoch a popchýnali ich hodne. Ale na ceste prišlo najstaršiemu bratovi na rozum, že bez stredného brata nič nevykonajú, lebo z nich nikto nemohol na spodok mora ísť, čo by sa nezatopil.

Obrátili teda cestu ku strednému bratovi. Tento sa náramne predesil, keď počul smutný chýr o bratovom nešťastí. Nedal sa dlho nahovárať, ale hneď aj on vysadol na koňa a šiel s bratom.

Naveľa sa dostali k moru, kde ten meč na spodku pochovaný ležal. More bolo červenô ako krv, a to od toho meča, ktorý toľko krve už do seba popil. Stredný brat skočil naraz dnu, a ako skočil, všetka voda sa od neho odstúpila, až na samý spodok sadol. Chodil ta dlhý čas na všetky strany a nemohol ten meč nájsť, lebo nevedel istô miesto, kde leží. Až sa mu zasmial, keď ho uvidel pred sebou. Hneď ho zdvihol a vyniesol na breh. Tu všetci boli veľmi vytešení.

„No, poďme teraz ta, kde je on sám,“ povedal najstarší brat.

Tak prišli pod samú tú skalu; popredku sa poberali hore dvaja bratia, ostatní všetci za nimi.

Prídu potichu na vrch až ku dverám, tu sa ešte poradili, ako majú spraviť, aby im strigy, ktoré o ničom nevedeli, nemohli uvrznúť. Teda po tejto rade vtrhli dnuká a rovno na strigy napadli a rozsekali ich na márne kusy. Potom vstúpili do druhej izby, kde zarmútená žena sedela pri skamenetom mužovi. Potešila sa neborká nad ich príchodom, a najmä keď jej povedali, že jej muža prišli oslobodiť a ho už oslobodili. Vtom opásal stredný brat skamenetému meč, a ten sa hneď schopil ako zo zlého sna a preriekol:

„Ako som dlho spal!“

„Ej, veď si spal!“ povedali bratia, „bol by si na večnosť spal, keby sme my nie!“

Tu on objal bratov a ďakoval im, že na neho nezabudli. Potom potriasol kantárom na tátoša, ktorý sa tiež bol na kameň obrátil, teraz ale tiež ožil. Ten hneď bol pod skalou, veselo zarehotal a vyskakoval proti dolu zostupujúcemu pánovi. Tento si hneď na neho i s manželkou a dieťaťom vysadol, a tak aj bratia s ostatnými posadali na svoje kone.

Ako sa práve pohýnali, prikvitol starý strigôň a strašne zareval:

„Ako ste sa opovážili sem prísť? Stojte! Dajte ju dolu z toho koňa!“

„Veď ti ja hneď dám,“ ohlásil sa na to rytier. Skočil dolu, vytiahol meč a jedným razom odťal strigôňovi hlavu.

Potom už prišli bez prekážky domov, kde sa hneď na veľké hody strojili, aké nikde na svete neboli, ani nebudú. Tam bol prítomný aj jeho vlastný naradovaný a vytešený otec. Tam boli aj kráľovia, kniežatá a rytieri z celého sveta. Všetci pripíjali na slávu svetovládnemu rytierovi a oddávali sa do jeho moci, že mu stálu vernosť a poslušnosť zachovajú. On zase prisľúbil, že chce nad všetkými spravodlive panovať. A tak aj šťastlive panoval k veľkej svojej pochvale náš svetovládny rytier nad národmi, ktoré mu na veky verné ostali.



[166] Ritter





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam