Mam a klam alebo Falošné diamanty

Rovinský, Elena.

ROVINSKÝ: No, je všetko v poriadku; ako oznam príde, dostaneme ho hneď i my.

ELENA: Len aby doniesol dobrú zvesť!

ROVINSKÝ (objíme Elenu): Ach, žienka moja, to by dovŕšilo naše šťastie!

ELENA: To verím! A len jedného sa pritom obávam.

ROVINSKÝ (zadivene): A čoho?

ELENA: Nezazlievaj mi, prosím ťa, moju predtuchu, ale bojím sa, že v návale šťastia staneš sa sebeckým, že ho výlučne necháš pre seba a na mňa zabudneš.

ROVINSKÝ: Ja na teba?! Ale čo ťa priviedlo na také bludné myšlienky?

ELENA: Vieš, Ivan, každý človek má väčšie-menšie žiadosti, splnenie ktorých robí ho šťastným. Ani ja nerobím v tomto výnimky, lenže sa obávam, že žiadosť moja nedôjde splnenia.

ROVINSKÝ: Obava tvoja je bezzákladná, lebo rád splním všetko, čo šťastie tvoje podporuje.

ELENA: Vďaka ti! Veď som vedela, že si ty výnimka zo všetkých mužov, a preto sa viac nebudem ostýchať žiadosť svoju vysloviť. Ivanko môj, ja som ti už vari spomínala, že by som si želala podobnú diamantovú garnitúru, ako má Ružena. (Prosebne.) Urob mi to po vôli, kúp mi ju!

ROVINSKÝ: Elenka, ja som milovník krásy prirodzenej, pôvodnej, a nie umele strojenej, nie nútenej. Vešať na seba lesklé šperky je lákadlom márnivej koketty; šperky treba upotrebiť žene, ktorá musí nimi nahradiť to, čo príroda pri rozdávaní krásy a pôvabu urobiť zameškala. Toto ani jedno, ani druhé o tebe neplatí a mne ľúbiš sa tak, ako si, anjel môj zlatý, najviac keď sa ozdobíš ružičkou, alebo iným kvietkom, s ktorým o krásu závodiť môžeš.

ELENA (k obecenstvu): Ach, zdá sa mi, že Ružena má pravdu; on je štedrý len v tom, čo ho nič nestojí. (Rovinskému.) Vidíš: ale diamantový šperk má teraz každá pani, ktorá robí nároky na lepšiu spoločnosť; vyžaduje to bonton, pýta to móda.

ROVINSKÝ: To je predpojatosť istých ľudí, ktorí neznajú vznešenejšej úlohy žitia, ako tráviť drahý čas pletkami, vymysleninami.

ELENA (stranou): Už vidím, že Ružena hovorila pravdu. Zkúsim ešte raz. (Nahlas.) Ivanko, už či je tak, alebo tak (lichotive), je to moja jediná žiadosť; prosím ťa, urob mi po vôli tento raz!

ROVINSKÝ (v rozpakoch): Ale, Elenka, nerozumiem, čo sa ti robí, prečo tak razom na tom nástojíš? Pováž vec náležite, pováž, koľký kapitál v tom mŕtvo leží! To by nebol pekný začiatok dobrého hospodárenia, takýmto spôsobom vyhadzovať peniaze. Každý rozumný človek by nás za to odsúdil!

ELENA (chladne): Teda, jedným slovom, žiadosť moja je odmrštená?!

ROVINSKÝ: Duša moja, žiadaj čokoľvek iné, ale to ti splniť nemôžem; bolo by to ľahkomyseľnosťou!

ELENA (pichľave): Ďakujem za úprimnosť! Už viem všetko. (Utiera si oči; odchádzujúc, zúfale.) Ruženka, ty si hovorila pravdu! (Odíde do domu vľavo.)

ROVINSKÝ (volá za ňou): Elenka! Elenka!